Päťhviezdičkové hotely aj dávno rozpadnuté púštne paláce. Luxusné vlaky aj cesta na korbe v zime a prachu. Opulentné kulinárske zážitky aj ľudové večere v jedálňach s podlahou z udupanej hliny. Orient má mnoho pestrých tvárí, niečo však masu tamojších protikladov spája – plavovlasé dievča z Olomouca.
„Je to láska,“ hovorí Lenka Hrabalová o oblasti, ktorá rázne vstúpila do jej života a pripomína milostný vzťah, ktorý nie a nie skončiť. Živí sa ako cestovateľka. Pre niekoho vysnívané povolanie, no Lenka cestuje aj do krajín, ktoré vyvolávajú rozpaky, ba aj obavy či strach.
Srdce v Oriente
Gurážna mladá žena sprevádza turistov po Iráne, Iraku či Sýrii, čo z nej robí jednu z najzaujímavejších českých cestovateliek. Jej motto znie: „Hlava v oblakoch, srdce v Oriente“. A ak sa budeme držať orientálnych metafor, z tváre rozmanitého aj rozporuplného regiónu odkrýva jeden závoj za druhým a približuje ho v jeho surovej kráse.
Ako vyštudovanú iránistku, arabistku, historičku a archeologičku ju nezaujíma počet pečiatok v pase, ale čo najhlbšie poznanie, preto sa do oblasti vracia zas a znova. Pracovne, kvôli novinárskym projektom aj na dovolenky. „Zbieram poznanie, som cestovateľ za vedomosťami,“ hovorí Hrabalová v rozhovore o najšpinavšej možnej ceste, o sile doktorandského titulu v Iraku aj o tom, prečo ju pandémia donútila vziať do ruky lopatu.
Prečo Orient? Môže za to dovolenka, film, kniha?
Práveže vôbec nie. Pôvodne som študovala históriu a archeológiu, čo bol môj detský sen, pretože mi mamička povedala, že môžem zo zeme vykopávať nielen dinosaury, ale aj mŕtvych ľudí. Potom som bola na Erasme vo Francúzsku a skôr z núdze som si zapísala dejiny Blízkeho východu. A úplne ma to pohltilo.
Palmýra, antická krása vo vojnou zmietanej Sýrii. Foto: archív Lenky Hrabalovej
Komplexný zážitok z krajiny
Čím najviac?
Napríklad tým, že keď sa u nás v Európe pálili knihy, tam sa za tie isté informácie platilo zlatom. Byzantskí cisári posielali kalifom do Bagdadu knihy ako odpad, no oni si ich pritom cenili ako neskutočné dary. To ma zaujalo – a zostala som pri tom navždy. Taká láska.
Dopadlo to tak, že ovládaš perzštinu aj arabčinu. Je to potrebná podmienka?
Veľa ľudí sprevádza bez znalostí jazykov, ale to, čo robím ja, by bez jazykov nešlo. Dokážem ľuďom tlmočiť slovo od slova podľa toho, čo mi hovoria miestni. Dostanú sa tak k množstvu zaujímavých informácií a poznatkov, okrem toho mám znalosti dejín, politiky a náboženstva, takže svojej skupinke dokážem krajinu predstaviť veľmi komplexne.
Špinavé dobrodružstvo v Mauritánii
Ako to funguje v praxi?
Som živnostník. Zorganizovať zájazd je administratívne náročné, zo všetkého papierovania a zariaďovania by ma asi porazilo. Takže pracujem pre cestovky a často im zájazdy priamo vymyslím a ponúknem. A tie, ktoré prevezmem, si upravujem tak, aby sa podľa mojich skúseností ľuďom páčili čo najviac. Vo všetkom, čo robím, je môj odtlačok. Teraz sme napríklad boli v Mauritánii, to je čisto moja téma.
Chudobná a zabudnutá púštna krajina na západe Afriky. Prečo?
Keď som žila v Maroku, išla som tam raz na vianočnú dovolenku s kamarátom a potom som si povedala: Wau, to by mohlo ľudí baviť! Veď je to fakt dobrodružstvo. A zájazd je vždy plný. Sadneme na vlak a ideme – doslova. Ľudia sú unesení.
Lenka pôvodne študovala históriu a archeológiu, neskôr ju pohltili dejiny Blízkeho východu. Foto: Michael Tomeš
Pripomeniem, že ide o jeden z najdlhších nákladných vlakov sveta, nekonečnú niť vinúcu sa Saharou.
Idete na korbe, na železe. Ľuďom dopredu hovorím, že je tam špina a zima. Najprv si z toho všetci robia srandu, ale potom sú takí špinaví a zmrznutí, že tomu sami neveria. Ľudia tam idú z čistého „bizáru“, že vyrazia do krajiny, o ktorej vôbec nič nevedia, do totálnej diery.
Mauritánia je naozaj autentická, Európana nestretnete len tak ľahko. Za dva týždne sme ich stretli päť a na konci v hoteli ďalších päť.
Kam za dobrým jedlom
Jazdia s tebou teda len dobrodruhovia?
Typy ľudí sú rôzne. Robím aj pohodlnejšie, luxusnejšie zájazdy. Teraz som mala Jordánsko pre klientov náročnejších nie na dobrodružstvo, ale na kvalitu. Bývate v Ramade, pekné hotely, skvelé jedlo. Do Mauritánie naopak nepôjde nikto, kto chce luxusné reštaurácie – veď sú v celej krajine asi dve. Stačí im zážitok, že pôjdu dvanásť hodín na korbe a cikajú do PET fľaše.
A teba baví čo?
V luxuse dlho nevydržím, týždeň je tak akurát. Mám rada reštaurácie, kde nie je podlaha, ale udupaná hlina. Všeobecne ľudia cestujú za pamiatkami, za históriou, často za jedlom.
Aj do krajín, o ktorých hovoríme?
Popravde, v Mauritánii si toľko nedáš. Výborné jedlo je maffe, ryža, mäso a arašidová omáčka, potom thieboudienne, teda mastná korenená ryža a na tom dusená ryba. To je dobré, ale nie je tam veľká variabilita. V Iraku je to o trochu lepšie, ale stále to nie je Irán.
Za jedlom sa dobre cestuje do Maroka, užívať si Marrákeš a rôzne tajine (jedlo z mäsa a zeleniny pripravované v špeciálnom hlinenom hrnci s kónickou pokrievkou, pozn ed.).
Ťavie jatky v Mauritánii. Foto: archív Lenky Hrabalovej
Ja navyše na každom zájazde robím po večeroch prednášky – o islame, o dejinách. Aj keď to niekoho najprv tak nezaujíma, chodia všetci a sú nadšení.
Cestovanie za vedomosťami
Masový turizmus má mnoho kritikov. Čo znamenajú tie cesty pre teba?
Jazdím na tie isté miesta stále dookola. Som arabistka a iránistka, a tak sa držím arabských krajín a Iránu. Skôr pôjdem päťkrát za rok do Iraku, aby som do toho viac prenikla, než som si raz zaletela na úplne náhodné miesto.
Pre mňa je dovolenka o tom: prísť do dediny, sadnúť si s miestnymi ľuďmi na čaj, pokecať a ísť zase ďalej. Vážne. Išla som stopom cez Irak, Irán a Turecko, cez tri kurdské oblasti – za ľuďmi.
Chcela som sa s nimi baviť. Nemala som žiadne veľké ambície, skôr som zbierala poznanie. Som cestovateľ za vedomosťami.
A tiež sprievodkyňa po veľmi nezvyčajných miestach. Čo by som mohol vidieť v Iraku?
Uvidel by si napríklad zikkurat. Sväté mestá islamu ako Nadžaf alebo Karbalá. Pamiatky UNESCO. Parádne hory Kurdistanu. Najväčšie močiare Blízkeho východu. Tiež veľa prachu a zničených ciest.
V Kurdistane žije mnoho etnických skupín, aj to je pre ľudí veľmi zaujímavé. Nie je to krajina naprataná pamiatkami, išli tadiaľto všetky vojny, Irán je v tomto smere výrazne bohatší. Ale Irak je zaujímavý.
Bizarné destinácie sa rýchlo vypredajú
Chcú ľudia autenticitu? Alebo len hľadajú miesta, kde ešte neboli?
Veľa ľudí, na rozdiel odo mňa, cestuje na kvantitu a chcú krajiny nazbierať – takže keď sa raz za uhorský rok vypíše Sudán alebo Irak… Bizarné destinácie sa zapĺňajú celkom ľahko. Zájazd stojí aj desiatky tisíc korún, zverejnil sa o ôsmej ráno a popoludní už bolo skoro plno.
Je to nebezpečné? Bojíš sa niekedy?
Práve v Iraku musí byť človek opatrnejší. Sme malinká, uzavretá skupinka. Ideme Toyotami so súkromnými vodičmi, bezpečie sa musí veľmi sledovať. Oslovujem svojich známych, ľudí z neziskoviek alebo tých, ktorí pracujú s novinármi.
Hostina v Iraku: kapor z Tigridu na šťave z granátových jabĺk. Foto: archív Lenky Hrabalovej
Keď sa u nás povie Irak, vyskočí nám, že je celá krajina vojnová zóna. Čo nie je, sú tam bezpečné oblasti a do tých nebezpečných nejdeme. Ale že by som povedala s čistým štítom, že v bezpečných oblastiach nie je žiadne riziko únosu, tak to nepoviem. Je tam. A tí ľudia o tom vedia.
Kam túži vyraziť
Nie je to trochu také arabské Inšalláh – ak dá Boh, tak prežijete?
V podstate áno. Keď cestujem, snažím sa byť čo najmenej nápadná, v obliekaní aj správaním. Nevychádzam po večeroch, cestujem s overenými vodičmi, veľa sledujem dianie okolo – snažíme sa to fakt strážiť.
Zaklopem na drevo, že to zatiaľ dopadlo dobre. Áno, sú aj bezpečnejšie miesta, ale práve Irak ma fascinuje. Tá krajina je surová a v tej svojej surovosti ma priťahuje.
A tým sa zoznam nebezpečných zón nekončí, však?
Nekončí, napríklad do Sýrie sa tiež dá vyraziť, aj keď vydávajú turistické víza len na týždeň. Dúfam, že tam tento rok vezmem turistov. Dostala som ponuku do Líbye, uvidíme, ako to dopadne. Dá sa ísť aj do Jemenu, len za veľké peniaze, snáď pôjdem sprevádzať na ostrov Sokotra.
Ale je to zložitejšie. Aj keď Sokotru reálne zabrali Spojené arabské emiráty, je stále vedená pod Jemenom, takže tam vás nepoistí žiadna česká poisťovňa. Lieta sa tam každý utorok z Abú Dhabí a týždeň vyjde tak na päťdesiattisíc.
Zo školy za svojím snom
Živiť sa cestami znie ako sen. Ako sa ti to podarilo?
Robím to od chvíle, čo som dokončila magistra. V živote som nebola zamestnaná, od začiatku si vyberám projekty, ktoré ma bavia – cestovky, novinársku prácu, robila som tlmočníčku pre migrantov z Iraku v Česku. Všetko sa točí okolo znalosti arabčiny a perzštiny.
Je to dobrá práca?
Je to neistá práca, to samozrejme. Ale napríklad teraz musím dosť odmietať zájazdy, už ich poriadne ani nestíham. No stále počítam s tým, že polovica vecí môže bez problémov padnúť pre covid. Keď padnú, prídu iné. Jednoducho živnostník, no.
Pri lopate
Ako si sa ako cestovateľka živila cez pandémiu?
Dva mesiace som hádzala lopatou.
Prosím?
Kým sa začal covid, povedala som si, že mám veľa zákaziek a poslala som všetky úspory na hypotéku – prišiel marec a všetky zákazky padli. Takže som mala na účte pár tisíc a len mesačné splátky boli dvojnásobné.
Premýšľala som, čo robiť, tak som išla u nás v Olomouci na archeologické vykopávky. Osem hodín denne som hádzala lopatou a bolo to super. Večer som písala články, nejako som to zlepila a udržala som sa nad vodou. Bolo to krušné, ale potom sa zase začalo cestovať.
Musí dnes cestovateľ robiť veci inak ako predtým?
Mala som to dosť oldschoolové, ale začala som dávať na Facebook fotky s popismi a strašne to pomáha – cez ne som dostala veľa zákaziek. Zlepšuje sa to, preto ma vydesil Zuckerberg, keď sa vyhrážal, že Európanom zruší Facebook a Instagram, to ma fakt rozčúlilo. (smeje sa) Bojujem s tým, ale pre moju prácu sú sociálne médiá nevyhnutné.
„Čo sa u nás vie o Blízkom východe a o moslimskom svete? Vojny, konflikty, násilie, čierno, zlo, divokosť…“ Foto: Michael Tomeš
Titul tu má svoju váhu
Aké to je byť ženou v islamskom svete?
Má to výhody, dostanem sa do mužskej aj ženskej spoločnosti. Keď som bola v Mósule počas vojny s Islamským štátom, bola som prvý človek okrem ich manželov, s ktorým niektoré ženy po dvoch rokoch hovorili. Čo je silné.
Teraz som bola v oáze pri líbyjských hraniciach, vyhlásila som, že by som rada fotila ženy v miestnom tradičnom oblečení a dostala som pozvanie do domácností, čo by sa mužovi v živote nepodarilo.
A nevýhody?
Ako novinárka som sa bavila cez WhatsApp v Iraku s jedným pomerne vysoko postaveným človekom, potom sme prišli na miesto, ja som bola v tíme tá hlavná, ale môj iracký partner sa automaticky bavil len s kameramanom a vodičom.
Až keď som sa predstavila ako doktorka Hrabalová, čo zhodou okolností som, pretože mám doktorát z Univerzity Palackého, stala som sa primárnym partnerom v konverzácii. Dovtedy som sa s tým nestretla, ale hlavné je, že som zistila, ako na nich.
Knižnica v púšti
Ktorá krajina je najkrajšia?
Nemôžem sa rozhodnúť, to je hrozne náročná otázka! Jednu krajinu povedať nedokážem. Rada cestujem podľa starých trás – jednou je Hodvábna cesta, druhou transsaharská obchodná cesta, ktoré spájali Afriku cez púšť so Stredomorím.
Niekdajšie veľké obchodné centrá pohlcuje piesok a upadajú doslova do zabudnutia, v Mauritánii ti v knižnici v púšti požičajú knižku z 12. storočia písanú na pergamene. Je tam kultúra, mestá, politika, náboženstvo. To ma veľmi priťahuje.
Aj preto robíš prednášky nielen pre cestovateľov, ale aj pre školy?
Svoju úlohu vidím vo vzdelávaní. Čo sa u nás vie o Blízkom východe a o moslimskom svete? Vojny, konflikty, násilie, čierno, zlo, divokosť. Čo nie je pravda, každý kút je iný, je to úžasne zaujímavé a farebné – a keď sú na svete dve miliardy moslimov, predsa sa nedajú hodiť do jedného vreca len preto, že majú spoločného jedného Boha a jednu svätú knihu.
Ale pozor, nerobím žiadnu propagandu, že islam je príma! Som akademik, takže idem fakty. Takto náboženstvo vzniklo, takto vyzerá, toto je Korán, toto je Mohamed. Je strašne fajn vidieť, že deti v školách to zaujíma a že sa čudujú, že je tam aj takto pekne. Ale odkiaľ to majú ľudia zistiť?
Ako dlho sa dá takto kočovne živiť?
Neviem. Fakt nie. Príde moment, kedy by som sa chcela vydať a mať deti, a to potom asi nebudem pol roka „v trape“. A mať deti so sebou v Iraku, no, nič moc. Preto radšej plánujem len na rok dopredu.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Miroslav Němý.
