Jeden z najbohatších Slovákov Pavol Jakubec otvoril dvere do svojho biznisového impéria mladšej dcére Paulíne Jakubec, ktorá dnes pôsobí v predstavenstvách jeho dvoch najvýznamnejších firiem. Ako vyzerá postupné odovzdávanie výrobcu populárnej Horalky (I.D.C. Holding) či pukov (Vegum) v podaní najväčšieho optimistu spomedzi podnikateľov, ktorých poznáme?
V prvej polovici uplynulého roka urobil Pavol Jakubec jeden z najväčších obchodov na Slovensku. Stal sa jediným vlastníkom výrobcu cukroviniek I. D. C. Holding, keď po takmer tridsiatich rokoch partnerstva odkúpil podiel od spoločníka Štefana Kassaya.
Producent kultových Horaliek či obľúbených keksíkov Mila je konštantou Jakubcovho biznisu, na ktorú sa vždy mohol spoľahnúť. Firma roky dosahuje konsolidované tržby na úrovni 130 miliónov eur a patrí medzi najväčších stredoeurópskych výrobcov sladkostí.
Ďalšími jeho biznismi sú gumárne Vegum, hotelovo-apartmánový komplex Damian v Nízkych Tatrách či sieť kaviarní Coffeeshop Company.
Vyštudovaný architekt je tiež zberateľ červených Mercedesov SL v kabrio verzii, investuje aj do sochárskeho a výtvarného umenia či bytov v obľúbených mestách ako Londýn, Paríž, Nice, Praha a Miami.
V posledných dvoch rokoch mu v podnikaní čoraz viac pomáha mladšia dcéra Paulína. Hoci sa Jakubec do dôchodku ešte rozhodne nechystá, so smiechom opakuje, že musí vydržať, kým splatí úver na ovládnutie I. D. C. Holdingu.
Čo nové ste sa jeden o druhom dozvedeli, odkedy spolu pracujete?
PAVOL: Mne sa potvrdilo, čo som cítil. Prejavili sa povahové črty Paulíny, ktoré som predpokladal. Je húževnatá, pracovitá, cieľavedomá, čo sú všetko veci, aké potrebujete v biznise. Dokonca niektoré z týchto vlastností ja nemám tak vycibrené.
Napríklad?
PAVOL: Je húževnatejšia, ide ako buldog za svojím cieľom. Niekedy aj štýlom pokus-omyl, ale má silný ťah na bránku. Mne už taký chýba, čo je možno spôsobené aj vekom, že som trochu spohodlnel.
Váš pohľad na otca?
PAULÍNA: Ukazuje sa, aké má skúsenosti, ako dokáže s ľahkosťou a nadhľadom zvládať aj krízové situácie. Páči sa mi otcova elegancia, napríklad to, ako vie komunikovať aj negatívne správy. Je pre mňa veľkou inšpiráciou.
Mal podobný nadhľad a ľahkosť aj vo výchove?
PAULÍNA: Mal. Otec bol vždy večný optimista. Mamina sa smeje, že sme akoby cez kopirák, obaja sme aj narodení v znamení Barana. Ale aj keď sme si veľmi podobní, ja v sebe nemám toľko optimizmu, ktorý pomáha v horších časoch.
PAVOL: Ja som sa obával, aby som teraz v jej očiach a v očiach rodiny nezlyhal, lebo doma sa človek predsa len správa inak. Som uvoľnenejší, viac vtipkujem, čo si vo firme až tak nemôžem dovoliť. Myslel som si, že by Paulína mohla byť aj sklamaná z prístupu, aký mám tu.
Miro Nôta pre Forbes
Pavol Jakubec sa po prvýkrát zaradil do Forbes rebríčka Najbohatší Slováci 2019. Foto: Miro Nôta
Boli ste z niečoho sklamaná?
PAULÍNA: Práve naopak, bola som príjemne prekvapená. Uvidela som ho v novom svetle, aké má diplomatické schopnosti.
Spomeniete si na nejakú konkrétnu situáciu?
PAVOL: (smeje sa) Pokojne povedz a žiadne naučené frázy…
PAULÍNA: Tým, že otec odkúpil podiel od svojho dlhoročného spoločníka, nastali rôzne organizačné zmeny a upravovali sa aj strategické rozhodnutia. Bolo ich treba odkomunikovať a zapracovať, čo prinášalo aj zložitejšie konverzácie, ale otec pri nich ukázal, ako vie dostať ľudí na svoju stranu.
Vstup do biznisu
Keď sa vrátite do detstva, nosil si otec prácu domov? Vnímali ste, že by sa o nej v rodine často hovorilo?
PAULÍNA: Myslím si, že sa od práce dokázal odstrihnúť a oddýchnuť si. Ale tým, že bol úspešný, mal veľa povinností, nevidela som ho doma až tak často.
PAVOL: Navyše Paulína od šestnástich rokov študovala v zahraničí a predtým si veľa vecí nepamätá. (smeje sa) Prácu som si však skôr nosil domov pred podnikaním, keď som ešte robil projektanta, ale to si ešte bola maličká.
Kedy ste sa začali s otcom rozprávať o tom, že by ste vstúpili do jeho biznisu?
PAULÍNA: Asi pred tromi rokmi. Predtým som mala iné zameranie, žila som mimo Slovenska, vyštudovala politológiu a roky pôsobila v zahraničí v politickej sfére a v štátnej správe. Až potom u mňa nastala určitá premena a začala som sa zaujímať o biznis.
Ako sa vlastne otvorila tá téma? Prehovárali ste dcéru?
PAVOL: Vyplynulo to prirodzene. Už bola vyzretejšia, predtým mala, pochopiteľne, ako mladý človek mnoho záujmov a profilovala sa. Časom sama zistila, že biznis je zaujímavejší než politika v Británii, bola z nej aj trochu sklamaná. O podnikaní sme sa doma vždy rozprávali… Ale veď nebudem hovoriť za teba.
PAULÍNA: Vždy som si myslela, že pôjdem do politiky. Zo štátnej správy som však v Británii odišla do privátnej lobistickej spoločnosti, kde som pôsobila ako konzultantka. Vtedy som aj nazrela do biznisu, a začal ma baviť. Potom som pracovala u finančného regulátora trhu v Anglicku a o biznise sme sa začali aj s otcom viac rozprávať. Časom mi bolo jasné, že v politike nezostanem. Začala som sa dovzdelávať v biznise, na Londýnskej ekonomickej univerzite som absolvovala manažérsky a finančný program, teraz si dokončujem nadstavbu z finančnej stratégie na Oxforde.
Už sa naplno venujete len rodinným firmám?
PAULINA: Zapájam sa v cukrovinkárskom I. D. C. Holdingu aj v gumárňach Vegum, ale mám aj pár vlastných menších projektov v zahraničí. Je to v oblasti venture kapitálu či realít.
PAVOL: Ja budem rád, keď si najskôr dokončíš ten Oxford.
Otec a dcéra v spoločnom podnikaní. Paulína už pôsobí v predstavenstvách I.D.C. Holdingu aj vo Vegume. Foto: Ondřej Pýcha
Ako vychováva Jakubec
Spomeniete si, kedy ste si uvedomili, že je váš otec úspešný biznismen?
PAULÍNA: Mala som asi desať rokov a nastúpila som na britskú súkromnú školu. To je príležitosť, ktorú nemajú všetci.
Dávali ste pozor, aby ste dcéry priveľmi nerozmaznali peniazmi?
PAVOL: Nikdy sme nežili nejakým okázalým spôsobom, takže nás v deväťdesiatych rokoch obišli aj problémy typu výpalníci a podobne. Jediná vec, na ktorú som si potrpel, boli drahé autá, keďže som veľký automobilový fanúšik, a po revolúcii sme si ešte dopriali veľa cestovania. Inak sme žili bežne, nevytŕčali z radu. Bývame v Limbachu a Pezinku, kde sa všetci poznáme, a my sa vždy snažíme pekne správať k ľuďom, aby sa v našej spoločnosti cítili príjemne. K tomu sme viedli aj dcéry. Navyše sme nadštandardne žili už za socializmu, ako architekt som mal výborné pracovné príležitosti. Dievčatá to však nikdy nezneužívali, aby ma tlačili, že „kamarátka má drahé hodinky či kabelku, aj ja chcem také“.
Na čo ste vo výchove kládli dôraz?
PAVOL: Nikdy som nebol taký, že tlačím deti do športu a chcem z nich vychovať majstrov sveta, ale veľmi ma ovplyvnil zážitok z roku 1991 alebo 1992, keď ma v Anglicku k sebe pozval jeden bohatý človek. Vedľa domu mal krásny tenisový dvorec a nabádal ma, nech si s ním zahrám. Ja som však vtedy nevedel ani udržať raketu v ruke a veľmi som sa za to hanbil. Neskôr som sa preto snažil, aby sa dcéry do takej situácie nedostali. Staršia Nina je povahovo iná, pokojnejšia, ale u Paulíny sa mi podarilo, že zvláda širokú paletu športov. Vie jazdiť na koni, hrať tenis, golf, zvládne vodné lyže. Na univerzite v Británii dosiahla úspechy v spoločenských tancoch aj s volejbalovým tímom a cez športy sa dostala aj k zaujímavým kontaktom.
Staršiu dcéru to k biznisu neťahá?
PAVOL: Je inak zameraná, skôr umelecky, navyše s manželom žijú vo Francúzsku.
PAULÍNA: Aj sestra kedysi chvíľu pracovala s otcom. Lenže vtedy asi netrafila príhodnú dobu. Otec vždy tvrdil, že je sólový hráč, ale rokmi sa stal otvorenejší k vzájomnému podnikaniu. So sestrou spolupracovali, keď na to ešte nenadišiel správny čas. Navyše sú aj povahovo odlišní.
PAVOL: Takže by sa aj viac iskrilo.
Vťahovanie do rodinného biznisu
S Paulínou ste si načrtli nejaký plán, ako sa bude vo firmách zapracovávať?
PAULÍNA: Prvá podmienka bola, že si rozšírim vzdelanie v oblasti financií. Potom som nastúpila na pár mesiacov na stáže, najskôr do Vegumu, následne do I. D. C. Holdingu, aby som spoznala tamojšie pomery a ľudí.
PAVOL: Na každom oddelení bola týždeň či dva. Niekde ju prijímali pozitívne, inde aj s nevôľou, lebo si možno pomysleli, že prišiel špión. Ale musím povedať, že som sa potešil, keď sa rozhodla opustiť politickú sféru. Bolo by mi totiž ľúto, keby ostala v Británii, kde pôsobila, a dala jej prednosť pred mojimi firmami, ktoré som dlhé roky budoval. Navyše si prešla aj obdobím, keď chcela zachraňovať svet a pôsobila v Afrike na humanitárnych projektoch.
Máte určitú predstavu, ako budú vašej dcére vo firme postupne pribúdať kompetencie?
PAVOL: Má vyhradenú oblasť, je členkou predstavenstva a jej úlohou je sústreďovať sa na firemnú stratégiu. Z môjho pohľadu ide o najdôležitejšiu oblasť, v ktorej ako rodina potrebujeme mať jasno. Jej pozícia nemusí byť výkonná, ale pri tvorbe stratégií by mala byť v kontakte s finančným aj s generálnym riaditeľom.
Paulína, vy už máte v hlave sformulovanú perspektívu, kde by mal byť I. D. C. Holding o tri či päť rokov?
PAVOL: To som sám zvedavý, čo povieš.
PAULÍNA: Práve sme v procese celofiremného nastavenia stratégie na obdobie nasledujúcich troch až piatich rokov, takže je príliš skoro to teraz rozoberať.
PAVOL: Máme nejaké tri či štyri strategické okruhy, kam by sme chceli holding dostať v horizonte približne troch rokov. Nemáme ambíciu pozerať sa desať rokov dopredu, takto ďaleko nefunguje žiadna sklenená guľa. Prvú strategickú úlohu sme v podstate už splnili, keď sme popresádzali a obmenili posádku.
Pomáhajú vám štúdium politológie či konzultačné skúsenosti aj v novej profesijnej etape?
PAULÍNA: Vo viacerých veciach, najmä čo sa týka schopnosti spolupracovať s ľuďmi či vo vystupovaní na verejnosti. Myslím si, že dokážem porozumieť aj motiváciám iných ľudí a prepojiť ich k dosiahnutiu spoločného cieľa.
Keď ste absolvovali to prvé „koliečko“ po otcových firmách, prišli ste aj s nápadom, čo zlepšiť?
PAVOL: A s koľkými!
PAULÍNA: Mali sme veľa debát a dodnes ich aj máme. Musím otca oceniť, že je otvorený mojim návrhom. Mám iný pohľad na svet, iné skúsenosti zo zahraničia a som zvyknutá na iné procesy. Otec bol však vždy progresívny v biznise, čo vidieť napríklad aj v automatizácii, ktorú zavádza v I. D. C. Holdingu či vo Vegume.
PAVOL: Veľký rozdiel je, že Paulína ďaleko agresívnejšie zasahuje do určitých vecí, ja som už skôr umiernenejší. Skrátka starý kameň obrúsený vodou, ale ona má ešte ostré hrany a chuť riešiť problém okamžite, tvrdo a nekompromisne.
Vy ju teda uhladzujete.
PAVOL: Áno.
PAULÍNA: Dopĺňame sa. Myslím si, že mu dokážem priniesť aj konštruktívnu spätnú väzbu, iný pohľad človeka, ktorý sa s firmou zoznamuje. Keď ste v niečom roky ponorený, môžete byť takpovediac prevádzkovo slepý, niektoré veci nevidíte.
Celý rozhovor si môžete prečítať v júnovom vydaní magazínu Forbes, ktorý je zameraný na najväčšie rodinné firmy Slovenska.
Dočítate sa v ňom aj to:
- aké veľké boli manažérske zmeny v I.D.C. Holdingu po jeho úplnom ovládnutí Jakubcom,
- ako vo firme prijímali zmeny,
- ako najväčšie podniky Jakubca i jeho menšie developerské a kaviarenské aktivity postihla pandémia a inflácia,
- ako sa rodila dohoda Paulíny so sestrou Ninou o tom, že bude s otcom spravovať firmy.
