V dnešnej infláciou a vojnou zjazvenej dobe bude asi vyzerať trochu zvláštne konštatovanie, že sa máme dobre. Z dlhodobého historického hľadiska to však určite platí. Ľuďom sa kedysi žilo omnoho horšie.
Napriek tomu je relevantná úvaha, či by sme sa na začiatku 21. storočia nemohli mať ešte lepšie. Či by pokrok, ktorý zaisťuje lepšie podmienky na život, nemohol ísť rýchlejšie, prípadne čiastočne iným smerom.
Túto úvahu rozvíja vplyvný americký ekonóm a filozof Robert Gordon. Svoje postrehy zhrnul už v oceňovanej knihe The Rise and Fall of American Growth z roku 2016 a podrobne ich rozpracováva v ďalšej chystanej publikácii.
Cesta v čase
Ako oporu pre tvrdenie, že veľký pokrok súčasnosti je len zdanlivý, ponúka Gordon zamyslenie nad dvomi extrémne dlhými spánkami, ktoré vás prenesú cez niekoľko desaťročí. Len s tým rozdielom, že si ľahnete v inej dobe.
Ak by ste išli spať približne pred druhou svetovou vojnou a budíček by ste mali dnes, po zorientovaní sa zistíte, že telefónom zastihnete človeka pokojne aj na hubách, jedlo vám zohreje mikrovlnka a osviežení klimatizáciou si v televízii či v počítači vyberiete, na čo máte práve chuť. Potom sadnete do auta, ktorého vlastníctvo je dnes omnoho pravdepodobnejšie, ako bolo vtedy, keď ste zaspali.
Ak ste však išli spať okolo roku 1870 a prebudíte sa pred druhou svetovou vojnou, nebudete len v odlišnom svete, bude vám to takmer pripadať, akoby ste sa ocitli v inom vesmíre.
„Ako typický Američan roku 1870 žijete na vidieckej farme,“ opisuje Gordon vtedajší život z perspektívy občana jeho vlasti, ktorá sa však dá viac-menej použiť na celý euroatlantický priestor a industrializované krajiny.
Zlatý vek objavov
Ekonómov opis pokračuje tým, ako človek pred stopäťdesiatimi rokmi začal manuálne pracovať už ako dospievajúci, pričom túto činnosť ukončila až fyzická nemohúcnosť alebo rovno smrť. Izolovaní od sveta boli ľudia v noci pri sviečkach a vyprázdňovať sa chodili do vonkajšieho „záchoda“.
„Po prebudení v roku 1940 máte prípojky elektriny, plynu, telefónu, vody a kanalizácie. Žasnete nad gramofónom, rádiom a filmom. Empire State Building sa týči nad New Yorkom a ďalšími nevídane vysokými budovami. Ak nevlastníte auto, poznáte ľudí, ktorí ho majú. Niektorí už leteli aj lietadlom,“ píše autor, ktorého pred šiestimi rokmi zaradila agentúra Bloomberg medzi päťdesiat najvplyvnejších ľudí sveta.
Zatiaľ čo fiktívna Gordonova postava dokázala medzi rokmi 1870 až 1940 spať, pokrok bol čulý ako nikdy predtým – nabral dychberúce tempo. Drvivú väčšinu ľudskej histórie sa svet zlepšoval veľmi pomaly, ak vôbec.
Od šprintu po slimačie tempo
Civilizácie rástli a zanikali, majetok sa nahromadil a premrhal. Skoro všetci žili v podmienkach, ktoré dnes nazývame extrémnou chudobou. Globálne bohatstvo sa po tisíce rokov ledva pohlo.
A zrazu – bum! – veľký hospodársky tresk všetko zmenil, svetová ekonomika začala exponenciálne rásť. Priemerná dĺžka života sa predĺžila o mnoho rokov. Gramotnosť, bieda, detská úmrtnosť, dokonca aj výška, to všetko sa dramaticky zlepšilo. Výhody, pochopiteľne, neboli rozdelené rovnomerne, no podľa mnohých meradiel boli rastom a pokrokom ovplyvnené životy miliárd ľudí.
Dovtedy lenivý pokrok sa v zmieňovanej ére rozbehol šprintom. Výdrž však nemal, pretože následne opäť prešiel do slimačej (alebo aspoň výrazne nižšej) rýchlosti a tú si v posledných osemdesiatich rokoch plus-mínus drží.
Oblohu nebrázdia lietajúce autá
Keď porovnávame prebudenie v roku 1940 a prebudenie v dnešnom svete, tak podľa Roberta Gordona vyznieva toto porovnanie v jednoznačný neprospech toho druhého.
Nejde pritom len o rýchlosť pokroku, ale aj o jeho smer. „Budúcnosť sme si predstavovali inak. Mysleli sme si, že budeme mať lietajúce autá, no namiesto toho máme sociálne siete,“ prehlásil Milan Sameš, šéf technologickej spoločnosti Aricoma Group, ktorá patrí do skupiny KKCG miliardára Karla Komárka, v chystanom rozhovore pre Forbes Česko.
Keď však história ukázala, že je raketové tempo možné, prečo k nemu nemôže dôjsť aj teraz? Čím sme si zavinili šliapnutie na brzdy? „Ničím,“ tvrdí Gordon. „Rast sa spomalil skrátka preto, že základné prvky moderného životného štandardu už boli v mnohých zásadných dimenziách dosiahnuté.“
Menej výsledkov za viac peňazí
Gordon sa v tomto odvoláva na kolegu a iného globálne rešpektovaného ekonóma Tylera Cowena, podľa ktorého „je zjedená väčšina ovocia, ktoré na stromoch viselo nízko“. Cowen tým chce povedať, že je stále ťažšie a nákladnejšie nájsť a realizovať nápady, pretože tie základné už spravidla boli nájdené a realizované.
Štúdia vedcov z univerzity v Standforde a Massachusettského technologického inštitútu, o ktorej informovala BBC, taktiež potvrdzuje túto tézu. Podľa nej úsilie v oblasti výskumu a vývoja enormne vzrástlo, kým produktivita výskumníkov klesla.
Utratený čas aj peniaze teda prinášajú stále menší efekt. A to priepastne menší. Teraz sa držte – autori štúdie zistili, že produktivita výskumníkov v USA klesla od 30. rokov minulého storočia štyridsaťnásobne!
Príčin pochmúrnej štatistiky je viac, vypichnúť môžeme rozbujnenú byrokraciu a enormné náklady. Väčšina vedcov trávi takmer polovicu pracovnej doby žiadosťami o financovanie, čo znižuje čas na kreativitu.
Hľadá sa nový a lepší urýchľovač
Dá sa teda povedať, že výskum po celom svete stagnuje? Existujú aj opačné názory, opierajúce sa o to, že jednotlivé vedecké nápady a vlastne celé disciplíny je možné vďaka sofistikovaným technológiám – najmä umelej inteligencii – navzájom kombinovať, a tým naďalej podnecovať „ohňostroj“ inovácií. Lenže štyridsaťnásobne menší efekt tomuto optimizmu príliš nepridáva.
Dôvodov spomaleného rastu je viac. Patrí medzi ne fakt, že v minulosti, keď nabral závratné obrátky, išiel pokrok na uhlí. Skrátka ho poháňali fosílne palivá, čiže vtedy nevidené (alebo len málo videné) drancovanie planéty. Táto „morálna nadradenosť“ nad prírodou v mene lepšieho života sa ukázala vrcholne paradoxná, keďže v konečnom dôsledku ohrozuje nielen lepší život, ale život ako taký.
Dá sa teda tempo pokroku reštartovať lepšími modelmi, napríklad lepším modelom financovania? To je otázka za milión dolárov. Respektíve otázka za 650 miliónov dolárov, ktoré má k dispozícii nezisková organizácia Arc, kladúca si za cieľ práve urýchlenie vedeckého pokroku.
Projekt má však svojich kritikov. Ich ohlasy by sa dali s miernym nadsadením zhrnúť tak, že sa skúmanie tohto druhu podobá dávnej snahe alchymistov vyrobiť zlato z neušľachtilých kovov. Avšak až budúcnosť, ktorá sa nedá odhadnúť, určí, či išlo skutočne o cestu do slepej uličky.
Pokrokom k vyhubeniu
Neodhadnuteľnosť základných rysov budúcnosti prináša ešte jednu tézu, ktorá vlastne stavia všetko vyššie povedané na hlavu.
Čo ak je „plač“ nad zabrzdeným pokrokom úplne zbytočný, pretože práve vďaka tejto brzde ľudstvo stále chodí po planéte Zem? Čo ak sme sa práve tým vyhli fatálnemu zániku?
Teoreticky, pokiaľ by bol technologický pokrok z prelomu 19. a 20. storočia len o niečo rýchlejší, nezničili by svet šialene účinné zbrane? Spáč z Gordonovho príkladu, ktorý by sa po sedemdesiatich rokoch zobudil v roku 1940, by síce možno užasol nad gramofónom, avšak len dovtedy, kým by sa on a všetci ostatní ľudia vyparili v dôsledku strašnej a definitívnej explózie.
Zahubí nás umelá inteligencia?
Podobne sa dá teoretizovať aj opačným časovým smerom – k budúcnosti. Český vedec Ondřej Bajgar, ktorý na inštitúte v Oxforde bojuje proti riziku vyhladenia ľudstva umelou inteligenciou, povedal pre magazín Forbes NEXT, že toto riziko je podľa neho do konca storočia desaťpercentné. To rozhodne nie je málo a eventuálna akcelerácia pokroku by toto percento mohla ešte navýšiť.
Ilustračné foto: Unsplash/Possessed Photography
Ilustračné foto: Unsplash/Possessed Photography
„Môžeme stvoriť niečo omnoho inteligentnejšie, než sme sami,“ vysvetľoval Bajgar podstatu obáv. „V tomto kontexte sa ponúka bájka o myšiach s ľudskými vlastnosťami. Naivní myší vedci vytvorili supernástroj na donášku syra. Dali mu úlohu – dones nám do brlohu čo najviac syra. Supernástroj však plní zadanie tak dokonale, že donesie toľko syra, až obyvateľov brloha utlačí a všetky myši umrú.“
V ľudskej DNA je zakódovaná túžba ísť ďalej, objavovať. Nebyť tejto vášne, doposiaľ by sme sa triasli v jaskyniach v zime pri ohni, do ktorých nás teraz nevyženie ani možné odpojenie od ruského plynu.
Na druhej strane sa vnucuje myšlienka, či predsa len nie je dobre, že nedosiahneme na všetko to vysoko visiace ovocie. Mohli by sme možno – a v knihe je napísané, že už sa tak stalo – odtrhnúť ovocie podstrčené diablom.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Saiver.
