Ako jeden z mála Čechov sa v nie príliš obvyklom odbore presadil v zahraničí. Ako zvukový dizajnér pracuje na úspešných seriáloch natáčaných pre Netflix a pred dvoma rokmi bol spoločne s členmi zvukárskeho tímu nominovaný na americkú televíznu cenu Emmy za seriál Koruna.
Cesta Juraja Mravca za vysnívanou profesiou pritom nebola práve priama. Priviedla ho na ňu spočiatku láska k filmom. „Ako študent som chodil stále do kina, skoro každý deň. A raz dávali film Lisabonský príbeh. A ten bol pre mňa osudový,“ hovorí.
Snímka o zvukárovi, ktorý príde do hlavného mesta Portugalska a zažíva najrôznejšie situácie, otvorila Jurajovi Mravcovi oči do sveta zvuku. A doviedla ho až k zisteniu, že presne toto chce v živote robiť.
Vtedy študent ekonómie na Fakulte sociálnych vied Karlovej Univerzity zistil, že na FAMU existuje odbor zvuková tvorba. Prihlásil sa teda do nultého ročníka. „Hovoril som si, že ma tam nikdy nemôžu vziať, nemal som žiadne predchádzajúce skúsenosti ani nikoho v rodine, kto by mi s tým mohol pomôcť, ale ono to vyšlo a prijali ma,“ spomína.
Kariérne začiatky v Londýne
Už vieme, že k vašej profesii vás priviedla láska k filmom. Ale čo vás zavialo do Anglicka, kde ste si vybudovali kariéru?
Zvedavosť. Na FAMU som sa zapojil do natáčania a chodil do rôznych zvukárskych štúdií. Mal som príležitosť začať a niečo sa naučiť. A vtedy som zistil, že nechcem chodiť na natáčanie, ale že ma zaujíma postprodukcia.
Z natáčania, keď sa vám to skvele podarí, si odnesiete dialógy, a keď budete mať šťastie, tak aj nejaké zvuky. Ale potom sa všetko odohráva až v postprodukcii, kde všetky tie zvuky skladáte dohromady. A túto časť, sound design, som chcel robiť ja.
Celý čas som si však všímal to, že keď idem do kina na britský alebo americký film, tak hrá po zvukovej stránke jednoducho lepšie ako iné produkcie. A nikto mi nebol schopný povedať, prečo to tak je. A pretože som na to chcel prísť a tiež si vyskúšať, či dokážem obstáť v zahraničnom prostredí, vydal som sa v roku 2005 do Londýna.
Vedeli ste, v akom štúdiu začnete?
Vôbec. Jednoducho som postupne obvolával a obosielal rôzne zvukárske tímy a v jednom štúdiu – v Boome – som nakoniec dostal prácu. Vzali ma na pozíciu runnera. Každý, kto začína, je najskôr poslíčkom, to je v Anglicku taká tradícia snáď už od stredoveku, pestovaná nielen pri filme, ale pri mnohých iných odboroch.
Takže beháte po Soho s hard diskami, nosíte obedy, kávu, čaj a vďaka tomu máte príležitosť vidieť, ako ten svet funguje vo vnútri. A ľudia zo štúdia zase dostanú možnosť vidieť, ako tam ten človek zapadá. Pretože ak tam nezapadnete na tejto pozícii, potom ani na tej zvukárskej. Ide o veľmi tesnú spoluprácu, a keď si vzájomne nesadnete, tak to bude škrípať.
Prečo majú britské filmy lepší zvuk
Ako dlho ste tam s tou kávou behali?
Najskôr sme sa dohovorili na troch mesiacoch, ale pretože boli zavalení prácou, tak ma po dvoch mesiacoch z tej pozície vytiahli a zapojili do činnosti. A nakoniec som tam s nimi strávil ako zvukár deväť rokov.
Využili ste, čo ste sa naučili v Česku?
Všetko, čo som sa do tej doby naučil, som sa musel preučiť. To bolo dosť nepríjemné, mal som návyky, ktorých som sa musel zbaviť, totálne mi rozbili ego, ale vo finále to bolo veľmi zdravé a prospešné. Začínal som od malých vecí, zažil som chod celého filmového priemyslu, bola to neskutočná škola.
A prišli ste nakoniec aj na to, prečo majú britské filmy lepší zvuk?
Myslím, že výsledky majú také dobré preto, lebo tam existuje starostlivosť o remeslo. Keď niekam prídete, musíte sa to naučiť ako oni. A tak ste celý čas s niekým, komu asistuje té. A to trvá tak dlho, pokiaľ je to potrebné. A nie je to mnohokrát nič príjemné.
S režisérom ani producentmi sa nedostanete do kontaktu, robíte prácu v pozadí, trávite dlhé hodiny nad niečím, nad čím nemáte kontrolu, ale týmto spôsobom sa to naučíte. Navyše neustále dostávate spätnú väzbu – a to sa v Česku robí veľmi málo. A čo si budeme hovoriť, ono to nie je príjemné ani tomu na druhej strane.
Remeselný základ
Ako dlho taký dohľad trvá?
Možno päť rokov. Za ten čas dostanete remeselný základ, ktorý má v tejto profesii podobný celý Londýn. Aj preto sú tie štúdiá vzájomne kompatibilné. Je to síce veľká drina, ale som za ňu rád.
Druhou vecou, prečo sú takí dobrí, je väčšia konkurencia. Producenti majú z čoho vyberať, ľudia tam viac pracujú, pretože Londýn naozaj priťahuje viac špičkových odborníkov v tomto odbore.
A, samozrejme, sú tam aj väčšie rozpočty a záujem výrobcov. Tí sú s vami, strážia vašu prácu, starajú sa, kontrolujú. Skrátka je tomu všetkému venovaná veľká pozornosť.
Navyše je pre vás zaväzujúce a tiež lichotivé, že film, na ktorom pracujete, potom uvidia desiatky miliónov ľudí. To sa s českým filmom nikdy nestane.
Projekty pre Netflix
To ste zažili aj vy, pretože ste spolupracovali na projektoch pre Netflix. O čo išlo?
Ešte v Boome sme točili všetky postsynchróny pre seriál Hra o tróny. To bola veľmi pekná práca, ja som naskočil do druhej a tretej sezóny, čo bola presne tá doba, kedy sa z hercov začali stávať veľké hviezdy. A potom mojou srdcovou záležitosťou je seriál Koruna, pri ňom som bol tri sezóny. Je to síce komerčné, ale zároveň múdre a zábavné. A potom ešte Black Mirror.
Možno by sme mali trochu priblížiť, čo vlastne postprodukcia obnáša?
Má dve hlavné fázy. Tej prvej sa hovorí editácia, vtedy sa strihá zvuk. A druhá je mix. V dnešnej dobe sa to však veľmi prelína. Editácia je lov všetkých zvukov, ktoré budete potrebovať. Niektoré si budete chcieť nahrať znova, pretože sa to nepodarilo na mieste a viete, že ich nemáte ani v archívoch. A potom ich zostriháte na obraz. Takže, keď niekto položí pohárik, budete tam mať zvuk položenia pohára, keď prejde auto, bude tam zvuk auta.
Potom vyčistíme dialógy hercov a snažíme sa zachrániť, čo sa dá. Čo sa nepodarí, na hovorí sa v štúdiu znova. To sa deje tak v desiatich až dvadsiatich percentách. A potom dáme všetko dohromady – zvukové efekty, dialógy, medzitým skladateľ komponuje hudbu, ktorá sa nahrá, až keď sú všetky zložky pripravené. Z toho potom vytvoríte formu, rozhodujete sa, kde dáte preč hlasy, kde pôjdete len na hudbe. A stále to ladíte a ladíte. A je fajn, keď na to máte čas.
Uživiť sa v konkurenčnom dave
Vy ste však zo štúdia odišli a teraz ste na voľnej nohe. Prečo?
V Boome to bolo skvelé, robili sme tam bezchybné projekty z televíznej a filmovej tvorby, ale už tam pre mňa nebola veľmi veľká šanca, kam sa posunúť ďalej. Zvukové tímy sú obmedzené, je to nejaký počet ľudí, a keď sa niekam dostanete, tak tam aj zostanete.
Hľadal som väčšiu slobodu a kontrolu nad tým, aké projekty si budem vyberať a o aké sa budem uchádzať. A potvrdilo sa mi, že to bol krok správnym smerom. Aj po tvorivej stránke je to lepšie, už od príprav som súčasťou tímu, som tak skôr zapojený do celého procesu.
V Londýne to naozaj nie je nič neobvyklé, často aj celé tímy sú na voľnej nohe. Sú potom flexibilnejšie, čo producenti ocenia najmä pri filmoch, ktoré trvajú napríklad dva roky.
Ale je to o neustálom hľadaní. Zvukár Stefan Henrix, ktorý robil napríklad Batmana, mi hovoril, že než získal ďalšiu prácu, odoslal okolo sedemdesiat mailov. Píšete producentom, tým, ktorých poznáte aj tým, ktorých nepoznáte, predstavujete seba, svoju prácu a čím bohatší ten životopis máte, tým je to jednoduchšie.
Je náročné uživiť sa v Londýne medzi takou silnou konkurenciou?
Náročné to bezpochyby je, pretože ľudí, ktorí sú dobrí, je naozaj veľa a produkcie si môžu vyberať, no zároveň to je prirodzený a dlhodobý proces, v ktorom sa človek postupne zorientuje.
Práca na novom seriáli
Skôr ako sa do svojej práce pustíte, máte možnosť vidieť scenár?
To je ideálny priebeh, keď vás do celého procesu zapojí produkcia od začiatku a dáva vám verzie scenára. Keď je to hudobný film alebo film, kde hrá zvuk jednu z hlavných rolí, tak sa na to musíte pripraviť. Ale funguje to, aj keď film vidíte prvýkrát až v strižni.
Je to relatívne zložitý proces, ktorý trvá mesiace. Ideálne je, keď môžete robiť zvuk až vtedy, keď je hotový strih, to sa však stáva iba výnimočne. Realita je skôr taká, že činnosti sa prekrývajú, čo generuje prácu navyše, pretože keď sa potom obraz znovu prestrihá, musí sa prestrihať aj zvuk.
Na čom momentálne pracujete?
Teraz práve robíme veľký seriál pre Netflix, ktorý sa volá Winx Saga: Osud. To je pre zvukárov sen, pretože tým, že ide o fantasy, je tam veľa zvukového dizajnu a zvuky môžu byť akékoľvek. Ja si niečo pripravím a potom sa o tom bavíme so show runnerom, jednotlivé epizódy konzultujeme s režisérmi a na základe ich predstáv urobím niečo, čo potom schvália, alebo nie.
Buď zvuk nájdete v archíve, alebo si ho vytvoríte, spájate rôzne elementy. Takže napríklad vidíte oheň, ale v pozadí počujete napríklad hlasy zvierat, čo následnú scénu zintenzívni. Nie je žiadne obmedzenie, ako by zvuky mali vzniknúť. Platí však, že musíte nájsť také zvuky, u ktorých hneď viete, s čím ich spojiť. Napríklad pri zahvízdaní pneumatík vám automaticky naskočí, že sa niekde stala nejaká nehoda, niekto niekoho zrazil alebo auto neubrzdil.
Spolupráca so sklárskou spoločnosťou
Poďme na chvíľu do Česka. V minulosti ste sa podieľali okrem iného na natáčaní Kukyho, za ktorého ste spoločne s ďalšími členmi tímu získali Českého leva za zvuk. Ako na ten film spomínate?
Kuky bol fantastický. Bolo to krásne natáčanie aj film samotný je úžasný, má veľkú poetiku a presah. Točil sa tuším dva roky, veľa času sme strávili v lese a v prírode, dodnes z neho mám krásne nahrávky. Sú to také zvukové denníky, vznikali v rôznej dennej dobe a sú súčasťou môjho archívu. A v poslednej dobe som sa podieľal na zvukovom dizajne pri filmoch Prvok, Šampón, Bodka a Karol, Denníček moderného fotra alebo Matky.
Vy tiež spolupracujete so sklárskou spoločnosťou Preciosa. Váš posledný projekt oslňoval návštevníkov tento rok v júni na akcii Milan Week Design v Taliansku. Ako ste sa k tomu dostali?
Zoznámil som sa kedysi s kreatívnymi riaditeľmi Preciosy Andreasom Klugom a Michaelom Vasku a vytvorili sme spolu už asi štyri alebo päť inštalácií. Najskôr sme začínali maličkosťami, až prišlo svietidlo Breath of Light, ktoré reagovalo na dych a na zvuk. V poslednej inštalácii už nebol zvuk len ako doplnok, ale hral veľkú rolu a do určitej miery to na ňom aj stálo.
Pri Composition in Crystal sme chceli ukázať, ako svetlo reaguje na zvuk a ako môžete vytvoriť vlastnú melódiu úderom paličky do krištáľových valčekov. Takže sme tam nahrali rôzne slučky a skladby rozdelené po nástrojoch a ľudia si mohli ich verziu poskladať sami.
Sen o Bondovi
Máte nejaký zvukársky sen? Film, na ktorom by ste sa chceli podieľať?
Chcel som tvoriť s režisérom Davidom Lynchom, ale to už asi nepôjde (Lynch už prestal natáčať, pozn. red.), ale lákal by ma James Bond a určite by som chcel nejaký čas pracovať v Hollywoode.
Stále ešte žijete v Londýne?
Napoly. Štúdio mám tu, zázemie tiež, ale do Londýna lietam pracovne hlavne na mix, kde sa zídeme vo veľkom štúdiu s režisérmi a producentmi a robíme záverečné úpravy. Trochu ma k tomu donútil covid. Tým, ako sa nemohlo veľmi cestovať, sme všetko strihali na diaľku a už sa to stalo takým štandardom.
A nájdeme vaše meno v titulkoch pri filme?
Je tam, len pri Netflixe je nevýhoda, že záverečné titulky sa tak rýchlo premietnu, že to ani nestihnete prečítať.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorkou je Jana Pšeničková.
