Medzi prsty na nohách sa mi derú ostré kamienky. Stmieva sa. Ďalší deň v arizonskej púšti. Na horizonte sa črtajú osamelé stromy, duny zdobia tŕnité kríky. Do tváre sa mi oprel večerný vietor. Vtom začujem hlasy. Blížia sa.
Ešte ich nedokážem rozpoznať. Silnejú. Možno španielčina. Obzriem sa. Náhle sa spoza duny vynorí Hispánec, v ruke veľká plastová fľaša od pracieho prostriedku. Priloží si ju k ústam. Napije sa. Musel to byť dlhý deň. Za ním sa vynárajú ďalší, deti, tínedžeri, tehotná žena. Zastavujú, aby si oddýchli.
Vtom ma oslepí ostré svetlo. Strhnem sa. „Zdvihnite ruky! Ruky hore! Show me your hands!“ Všetko je hore nohami. Vo vzduchu hučí vrtuľník. Okolo sa rozpúta peklo. Svetlomety dvoch SUV americkej pohraničnej stráže oslepujú okolie. Pozuby ozbrojení chlapi kričia na nás, aby sme si kľakli: „Na kolená! Na kolená!“. Mieria na nás automatickými puškami. Zo strany šialene breše vlčiak a cerí tesáky. Proti svetlu nič poriadne nevidím. Deti kričia a plačú…
Zhlboka sa nadýchnem. Nie je to naozaj, opakujem si v hlave. Kvoknem si k tehotnej žene, ktorá leží na chrbte a kričí o pomoc. Obzerám sa navôkol. Sledujem detaily pištole v puzdre pohraničníka. Prizerám sa automatickej puške, utečencom s rukami spútanými za chrbtom. Ostrý kameň sa mi opäť zareže do bosej nohy. Nie je to naozaj!
Pred pár minútami som sedel na plechovej lavici, v úzkej, neónami osvetlenej miestnosti bez okien a čakal, čo príde. Pod lavicami sa váľali otrhané, zaprášené topánky všetkých veľkostí. Dámske, detské, tenisky. Obuv po utečencoch, ktorú stratili na hraniciach s vysnívanou Amerikou. Sedel som tam, uprostred Milána a cítil utrpenie, ktoré sálalo z obyčajnej obuvi. Netušil som, čo čakať.
Pred miestnosťou som si prečítal, že sa stanem súčasťou vizuálneho experimentu, ktorý oscarový režisér Alejandro Iñárritu nazval „CARNE y ARENA“, mäso a piesok. Zážitku vyskladaného zo spovedí ľudí, ktorí vložili svoj osud do rúk prevádzačom, aby ich dostali do zasľúbenej zeme. A teraz kvočím uprostred arizonskej púšte, bosý, s okuliarmi na virtuálnu realitu na hlave a takmer sa dotýkam vyčerpaných ľudí, ktorých tesne pred cieľom spacifikovala pohraničná stráž. Nie je to naozaj, ale je to tak blízko, ako sa človek môže vďaka dnešnej technike dostať.
Pred začiatkom tohto zážitku mi dve dievčiny nasadili okuliare. Na chrbát som si vyložil ruksak. Možno aby som sa cítil viac ako jeden z utečencov. Skôr však preto, aby ma mali za čo chytiť, ak by som sa vo virtuálnom svete rozbehol do skutočného múru, ktorý obkolesuje túto temnú, uzavretú miestnosť s rozlohou zhruba 100 metrov štvorcových. Štrk na zemi je skutočný. Aj veľké fukáre, ktoré imitujú arizonský vietor. „Hlavne nezačnite utekať,“ upozornila ma jedna zo sprievodkýň. A poslala ma do Arizony.
Som späť medzi utečencami. Malé dievčatko sedí za dlhým stolom. Krúti veľkou lyžicou, z ktorej sa plasticky vylievajú ľudia a cez dosku stola prepadávajú niekam do hlbín. Ako by som sledoval Danteho „Inferno“ v živom prevedení. Fascinuje ma táto virtuálna realita. Skloním sa pod stôl, aby som videl, či si autori dali záležať aj na veciach, ktoré na prvý pohľad nevidno. Dali.
Podľa kritikov je to filmové peklo, komerčný úspech však hovorí vlastnou rečou
A zrazu je všetko preč. Paniku, strach, krik aj plač nahradil ranný vánok. Nad arizonskou púšťou sa brieždi. Vo vánku poletuje igelitový sáčok. Na zemi leží plastová fľaša od saponátu. Vedľa nej topánka, znamenie ďalšieho ľudského osudu. Poťahajú ma za vak. Koniec. Zložím si okuliare, ďakujem dievčatám a po ostrom štrku sa bosý presuniem k východu.
Opäť sedím v prázdnej miestnosti bez okien. Umyjem si nohy, obujem ponožky a topánky. Počkám na signál, ktorý pripomína vstup do röntgenu. A vykročím von. Na vlnitých plechoch, ktoré ohraničujú veľkú miestnosť s pieskom je nápis: „Kusy dočasného plota z mexicko-americkej hranice.“ Pôvodne ich používali na pristávanie helikoptér vo Vietname. Nahradí ich trvalý múr.
Trumpovské podanie ruky: gesto či postoj?
Na chodbe vládne prítmie. Kráčam ďalej. Predo mnou sa objaví čierna štvorcová miestnosť. Na každej stene svieti vo výške očí niekoľko štvorcových tunelov. Keď pristúpim bližšie, na konci tunela na mňa z obrazovky hľadí človek. Jeden z tých, s ktorými som sa stretol v púšti. Nič nehovorí, len sa pozerá a vietor mu veje do tváre. A v tejto nemote mu cez tvár bežia písmená a prezrádzajú jeho príbeh. Chudobu, mnohodetné rodiny bez rodičov, gangy, drogy, zbrane. Žena, ktorá predstierala, že je lesba, aby získala trochu pokoja od prevádzačov…
Pozriem sa každému do tváre. Pomaly obídem miestnosť. A vykročím von. Do januárového milánskeho podvečera. Bez slov sa obzerám po industriálnom objekte Fondazione Prada. Nebolo to naozaj. Ale vlastne bolo.
Projekt: Carne y Arena
- prostredníctvom virtuálnej reality spojenej s fyzickým zážitkom sa divák presunie na hranicu medzi USA a Mexikom
- 7-minútový vizuálny projekt stojí na výpovediach reálnych ľudí, ktorí podnikli cestu z domovov do Spojených štátov
- režisér Alejandro G. Iñárritu za projekt získal špeciálneho Oscara za využitie virtuálnej reality
