Viedol spoločnosť, ktorá počítala tržby v desiatkach miliónov eur a dokázala dodať priemyslu 18-tisíc pracovníkov. Krátko pred príchodom pandémie sa rozhodol z topmanažmentu odísť a svoj čas venovať novým projektom a najmä svojej najväčšej vášni – extrémnemu cestovaniu.
Doposiaľ navštívil 137 krajín na piatich svetadieloch, pričom za obzvlášť dôležité považuje svoje cesty do krajín zasiahnutých vojnovým konfliktom. Peter Dosedla je bývalý CEO spoločností Express People a Manuvia a pre Forbes.sk hovorí o svojom biznis príbeh aj o cestovateľských dobrodružstvách.
Vyštudovali ste zahraničný obchod a manažment a živiť ste sa začali ako tlmočník a prekladateľ. Ako ste sa dostali k outsourcingu, ktorým ste prerazili vo veľkom biznise?
Ako to v živote býva, vysvetlenie je jednoduché. Študoval som na bratislavskej Ekonomickej univerzite v čase, keď Československo prechádzalo na trhovú ekonomiku. Rektor Juraj Stern nás tlačil, aby sme čo najviac pôsobili v praxi.
U mňa to bolo napokon nielen tlmočenie, ale snažil som sa pôsobiť aj ako daňový poradca pre zahraničné firmy, ktoré sem začali prúdiť. Tak som sa spoznal s ľuďmi, ktorí mali firmu zameranú na outsourcing, po čase sme sa zblížili a dali dokopy plán na veľkú, plnoformátovú HR firmu.
Tak v roku 1998 vznikol SK Express, neskôr Express People a v roku 2018 Manuvia, ktorá dodnes patrí medzi najväčšie HR firmy v strednej Európe a pokrýva v tomto segmente biznisu všetky oblasti od personálneho lízingu cez payroll procesy, outplacement až po dodávku bielych golierov.
Peter Dosedla viedol spoločnosti Express People a Manuvia, v súčasnosti sa podieľa na aktivitách CrowdBerry. Foto: archív P. Dosedlu
Intuícia aj tvrdá práca
Čiže ste boli v správnom čase na správnom mieste?
Dá sa to tak povedať. Rád o sebe hovorím, že som fatalista. Zrejme aj tým, že často cestujem do arabských krajín, kde je viera v osud silne zakorenená. Môžeme to tiež nazvať šiestym zmyslom, ktorým som vycítil príležitosť a, samozrejme, následne tvrdo pracoval, aby sa naplnila.
Prečo vás spoločníci ako čerstvého absolventa vzali do biznisu?
Takto. O mne by asi málokto povedal, že som introvertný, prehliadnuteľný a ostýchavý v prezentácii svojich myšlienok. Asi si povedali, že budem pre spoločný tím prínosom, ktorý je v tejto tvrdej brandži potrebný.
Úspech vďaka poznaniu trhu
S odstupom času – čím podľa vás prerazila Express People v konkurencii ostatných HR firiem?
Na trhu boli v tom čase aj veľkí globálni hráči, ale to bola skôr naša výhoda a ich nevýhoda. Prišli totiž na náš trh so zaužívanými konceptmi, ktorý nepočítal s regionálnymi odlišnosťami a neuspeli. Regionálna znalosť sa ukázala byť rozhodujúca.
V čom?
Prišli sme s dvomi inováciami, ktoré bol málokto ochotný aplikovať. Po prvé to bol medzinárodný presun pracovnej sily. Pohyb ľudí za prácou zo Slovenska do Česka bol bežný, ale my sme vozili Poliakov do fabrík na Spiši, hoci tam bola 30-percentná miera nezamestnanosti.
Aký to malo význam? Vznikla konkurencia medzi pracovníkmi, tlak na výkon a produktivitu a práca dočasných pracovníkov bola pre firmy lacnejšia. Pôsobili sme takto na rumunskom, českom, poľskom či srbskom trhu. Bola to v podstate naša doména, naše know-how a veľmi často sme sa vďaka tomu dostávali do tendrov. Fungovalo to, na prekvapenie, veľmi dlho.
A druhá inovácia?
Razantne sme vstúpili do online priestoru. Začali sme intenzívne využívať sociálne siete na náborové kampane a skvele to fungovalo napriek tomu, že našou cieľovou skupinou boli najmä „modré goliere“. Tak neuveriteľne rýchlo sa rozšírili smartfóny.
Ostatní sa nás potom snažili dobehnúť, ale boli sme vždy o krok popredu. Viac krajín, viac národností, viac médií… Naše interné marketingové oddelenie bolo v tom čase veľké ako stredne veľká marketingová agentúra a viedlo aj 80 kampaní denne.
Na ceste k úspechu
Ako vznikla Manuvia?
Myšlienka spojenia prišla od finančného riaditeľa investičnej spoločnosti Arca Capital, ktorá mala podobnú agentúru. V roku 2016 sme po dlhom presviedčaní súhlasili, identifikovali sme silné stránky v piatich firmách, aby sa vzájomne dopĺňali a za rok a pol sa podarilo vytvoriť Manuviu, ktorej som sa stal CEO.
Na vrchole mala 700 vlastných zamestnancov v 90 pobočkách v dvanástich krajinách a dokázala odberateľom zabezpečiť 17- až 18-tisíc pracovníkov.
Spoluprácu s firmami v elektrotechnickom priemysle sme napokon dopracovali až do režimu, kedy sme dostali kľúče od haly a manažovali sme výrobu na objednávku – vyrobte tristotisíc modemov, stotisíc laptopov a podobne.
Čiže ste nedodávali firme ľudí, ale firma dodávala vám výrobu?
Áno. Prišla objednávka – potrebujeme navýšiť výrobu tohto produktu o 15 percent, tu je hala, tu sú linky. Všetko zabezpečovali naši ľudia, boli sme schopní zabezpečiť všetky pozície od človeka, ktorý odvážal odpad do triedičky, až po manažéra výroby. Využívalo sa to najmä na výkyvy vo výrobe.
Spoločnosť Manuvia vyrástla na personálnom lízingu pre veľké priemyselné podniky v strednej Európe. Foto: archív P. Dosedlu
Toto sa považuje za najvyšší level dodávky pracovnej sily. V strednej Európe nie je veľmi známy, ale v Ázii a v Amerike je úplne bežný. Príklad: Apple nemá žiadne výrobné kapacity, všetko mu na zákazku vyrába Foxconn. Apple je nositeľom know-how, výrobných procesov, manažuje aj nákup komponentov a Foxconn to produkuje.
To isté sme robili my pre Foxconn, ktorý po príchode na Slovensko veľmi rýchlo pochopil, že tu nemôže zo dňa na deň nabrať alebo prepustiť tisíc ľudí podľa toho, koľko má zákaziek.
Investor a cestovateľ
Prečo ste z firmy odišli?
Zhruba po roku a pol sa začali rozchádzať moje predstavy a predstavy jedného z partnerov, ako robiť biznis. A keďže som bol tvárou tohto biznisu, tak som v decembri 2019 rezignoval na pozíciu CEO, predal svoj podiel a odišiel.
Aktuálne nie ste v Manuvii vôbec zaangažovaný?
Tri mesiace po korone ma skupina oslovila, či sa nechcem vrátiť. Veril som, že ten biznis dokáže fungovať aj ďalej, a vrátil som sa aspoň kapitálovo, s podmienkou, že už nebudem aktívny a firmu bude riadiť špičkový profi manažment. Vzhľadom na koronu sa skupina scvrkla na polovičnú veľkosť, ale po dvoch ťažkých rokoch môžeme povedať, že prežila.
Čomu okrem cestovania sa ešte venujete?
Po odchode z Manuvie som začal nové projekty. Investoval som do realitného biznisu na Floride, vstúpil som do sveta startupov, keďže som akcionár v investičnom fonde CrowdBerry, kde pomáham aj s networkingom. Za dvadsať rokov kariéry som získal kontakty, často dokonca osobné priateľstvá, so šéfmi veľkých firiem po celom svete, takže viem pomôcť.
Som tiež aktívny v prezídiu Republikovej únie zamestnávateľov a v Združení elektrotechnického priemyslu, v ktorých sa venujem oblasti pracovného práva, otázkam právneho štátu či inovačným programom v oblasti aktívneho starnutia.
Ale väčšinu času trávim na cestách. Tretinu roka som v USA, mesiac-dva na Slovensku a zvyšok času venujem našej krásnej planéte.
Volvo je pozitívna správa
Ešte jedna otázka k biznisu. Ako vnímate príchod Volva na východné Slovensko?
Vnímam túto investíciu veľmi pozitívne. Určite nepatrím k tým, čo varujú pred „ďalšou montovňou“ a „novým Detroitom“ alebo zvestujú blízky koniec automobilov a ich osobného vlastníctva. Automobilka už v dnešnej dobe nie sú len „ruky a nohy“ alebo montovňa, kde stačí, aby pracovníci vedeli čítať a písať.
Dnes sú najviac žiadaní ľudia, ktorí vedia kriticky a analyticky rozmýšľať a majú kvalitné vzdelanie. S tým však máme na Slovensku, vzhľadom na stav školstva, problém.
Upozorňujem, že v prípade Volva prichádza do úvahy vybudovanie „gigafactory“. Ak sa to podarí, tunajší automobilový priemysel získa náskok v porovnaní s ostatnými krajinami V4, kde tiež autá vyrábajú vo veľkom.
Nástrahy novej investície
Prečo?
Z dôvodu, že to bude fabrika zameraná na výrobu elektrických vozidiel. Bez ohľadu na to, či v budúcnosti zvíťazí ako pohon vodík, elektrika, solár alebo čokoľvek nové, elektrika vždy bude súčasťou nového automobilového mixu.
Ďalšia pozitívna správa je, že investícia prichádza na východ krajiny, kde by tej dostupnej pracovnej sily mohlo byť viac. Treba však rátať aj so vznikom sekundárneho problému, keď z fabrík na západe Slovenska odídu pracovníci pochádzajúci z východu krajiny.
Negatívom je tiež nedoriešená infraštruktúra. Nová automobilka bude napojená na európsku cestnú sieť cez Maďarsko a nie cez Slovensko. Ďalší postreh je ten, že Volvo k nám zrejme prichádza s dlhodobým výhľadom na dostupnosť pracovnej sily na Balkáne a Ukrajine.
Foto: Unsplash/Adam Cai
Výroba elektrických áut Volvo pri Košiciach zvýši konkurencieschopnosť Slovenska. Foto: Unsplash/Adam Cai
Je to pre Slovensko problém?
Nie. Aj keď budeme dávať prácu zahraničným pracovníkom, tí budú platiť dane tu, míňať peniaze tu a rozvíjať región tu. Nechápem tie hry na uzavretú republiku, ktorá si so všetým vystačí sama. Európa je obrovská federácia zmixovaných národností, vždy to tak bolo a je to tak fajn.
Pozitívom pre domáci pracovný trh je, že lepšiu prácu a vyššie pozície dostanú skôr domáci zamestnanci. Volvo vie, že vedomostný, profesný a osobný rozvoj zamestnancov a budúcich zamestnancov je aj v jeho záujme. A bude chcieť prispieť, aby sa u nás tá úroveň zvyšovala.
Ideálne by bolo, aby tu časom otvorili aj R&D centrum. Ale to má v rukách najmä vláda, samospráva a vysoké školy, aby ukázali investorovi, že si vybral správne a vie tu rozvíjať svoj biznis v tomto smere.
Predzvesť konca vojny?
Je rozhodnutie umiestniť automobilku na hraniciach s Ukrajinou signálom, že investori veria na skorý koniec vojny a chcú byť blízko novému trhu?
Určite áno, hoci mnohí odhadujú, že vojna ešte potrvá dlho. Západný svet kombináciou embarga na Rusko a dodávok zbraní pre Ukrajinu pomáha otočiť situáciu v jej prospech a veľmi by ma prekvapilo, keby Rusko vojnu napokon vyhralo.
Veľa cestujem do krajín, ktoré sú vo vojnovom stave, a veľa o konfliktoch študujem. A nespomínam si, že by v modernej histórii ľudstva nejaký agresor napokon vojnu aj vyhral. Po druhé, poznám Rusko veľmi dobre a cítim, že mnohí si túto krajinu mylne zamieňajú za Moskvu a Petrohrad.
V skutočnosti je 80 percent krajiny vo vývoji približne 80 rokov za nami a ten zvyšok to nepotiahne. Ďalšia otázka je, ako bude vyzerať nový „Marshallov plán“ pre Ukrajinu.
Môže sa po skončení vojny Volvo rozhodnúť o presune automobilky ďalej na východ?
Pochybujem o tom. Automobilka nie je fabrika, ktorú len tak zbalíte a presťahujete. Ukrajina je síce obrovský trh, na ktorom sa bude chcieť Volvo etablovať, ale presunu by som sa nebál. Samozrejme, veľmi záleží aj na tom, či a ako sa tu bude meniť legislatívne prostredie. Vláda by na to mala pamätať.
Fanúšik extrémneho cestovania
Spomenuli ste, že preferujete cestovanie do krajín, v ktorých je vojna. Prečo?
Predovšetkým treba povedať, že vojna radikálne mení optiku, ktorou sa médiá a následne aj svet pozerajú na krajinu, ktorá je vojnou zasiahnutá. V podstate ju definujú už len cez samotný konflikt. Ale tak to nie je. Tá krajina má naďalej svoj život, kultúru a dedičstvo, dá sa v nej stále cestovať a spoznávať ju, ak dodržíte bezpečnostné zásady.
Najväčší plávajúci slum na svete je Makoko v nigérijskom Lagose. Foto: Peter Dosedla
Napríklad?
Afganistan je štát so šesťtisíc rokov dlhou a bohatou minulosťou, jedna z najvýznamnejších krajín na Hodvábnej ceste. Irak je kolíska civilizácie, medzi Eufratom a Tigrisom máte šancu vidieť začiatky našej civilizácie. Kto chce skutočne vidieť antiku, mal by sa namiesto Talianska alebo Grécka vybrať do Líbye.
V Sýrii je história doslova na každom kroku, Damask je najdlhšie trvalo osídlené mesto na svete.
Nevyberám si krajiny, pretože je v nich vojna. Vyberám si ich preto, aby som videl a spoznal krajinu, ktorá už o rok môže byť v dôsledku vojnového ničenia úplne iná.
Po porazení Islamského štátu môžu turisti opäť vidieť pozostatky starovekého mesta Ninive v irackom Mosule. Foto: archív P. Dosedlu
Výpravy na hrane
Prečo?
Krajiny sa rýchlo menia a deformujú, či už vojnou alebo masovým turizmom. Mnohé krajiny tretieho sveta navyše nemajú vzťah ku kultúre, ktorá je súčasťou ich histórie. O desať rokov už možno neuvidíte poklady, ktorým niet na svete páru.
V Afganistane Taliban po príchode k moci v roku 2001 odstrelil a zničil dve sochy Budhu, ktoré boli najväčšie na svete. Nádherné antické mesto Palmyra v Sýrii sa snažil ISIS rozbiť, našťastie sa mu to celkom nepodarilo.
Tri týždne po porazení ISISu som navštívil Sýriu, ktorá na 90 percent vyzerá tak, ako Európa po druhej svetovej vojne – celé mestá zrovnané so zemou alebo v troskách. V saudskoarabskej Džidde, ktorá bola na Hodvábnej ceste a preslávila sa obchodom s kadidlom, búrajú Staré mesto a chcú ho postaviť nanovo. Staré mesto v katarskej Dohe už neexistuje vôbec. V máji som bol na púti do Mekky…
Vstup neveriacim do Veľkej mešity v Mekke, kde leží najdôležitejšia svätyňa moslimov Kába, bol v minulosti trestaný smrťou. Foto: P. Dosedla
Hľadá genia loci
Nie je to pre nemoslimov zakázané?
To je bežný mýtus. Podľa Koránu môže vstúpiť do Mekky aj neverec, ak splní podmienky a absolvuje predpísané rituály. Zakázané je vstúpiť do Haramu k posvätnému kameňu Kába, ale len podľa civilného saudského práva.
Pred rokmi, keď som bol v Mekke prvýkrát, bol za to trest smrti. Postupne, ako sa Saudská Arábia snaží priblížiť západným štandardom a Rijád súťaží s Dubajom v progresívnosti, sa sankcie zmiernili – na väzenie prípadne deportáciu.
Ja sa vyhýbam miestam masového turizmu a robím slow-traveling. Robím si dôkladný rešerš a snažím sa vidieť v krajine miesta, ktoré ju definujú a predstavujú jej genius loci. A snažím sa stihnúť navštíviť krajiny, kde hrozí jeho zánik.
V krajinách, kde je vojna alebo absentuje vzťah k histórii, máte poslednú šancu vidieť na vlastné oči niečo, čo nenávratne mizne.
Púštne mesto Hegra otvorila Saudská Arábia pre turistov až v roku 2020. Foto: P. Dosedla
Cestovanie s rizikom
Aké riziko sa spája s cestovaním do krajín zasiahnutých vojnou?
Pri pristávaní v Líbyi začali ostreľovať letisko a obrovský dopravný Boeing sa musel na poslednú chvíľu otočiť a takmer kolmo zase vystúpať hore, aby vyviazol bez ujmy. V Čade sme zažili atentát na prezidenta. Tristo metrov pred nami vybuchlo auto, ktoré povstalci odstrelili RPG-čkom.
V Jemene ma takmer zastrelili, pretože sme sa išli pozrieť na najväčší trh s drogou kat. Ľudia sú tam zdrogovaní a strieľajú hocikde a hocikedy. Pozeral som do hlavne samopalu, ktorá bola odo mňa dvadsať centimetrov. Je tam riziko, ale túžba vidieť tie miesta je vo mne silnejšia.
Cestovateľské príbehy Marca Pola, Stanleyho a Livingstona, Zigmunda a Hanzelku sú pre mňa veľmi inšpirujúce a stále si hovorím, že oni to mali vo svojej dobe oveľa zložitejšie a nebezpečnejšie.
Pred cestovaním do Somálska varujú všetky západné ambasády, cudzinci riskujú únos a útoky teroristov. Foto: P. Dosedla
Dobrodružstvo posilňuje manažérske schopnosti
Využívate pri cestovaní niektoré zo zručností, ktoré ste získali pri riadení spoločnosti?
Možno je to skôr naopak. Cestovanie vo vojnou zasiahnutých oblastiach posilňuje vaše inštinkty, schopnosť alebo zručnosť rýchlo a pružne vyhodnotiť situáciu a rozhodovať sa v kritickej situácii. Vidieť dva-tri kroky dopredu, improvizovať a nenechať sa položiť zlým rozhodnutím.
Získavate šiesty zmysel, cit pre situáciu, pre ľudí. To sú zručnosti, ktoré sú pre topmanažérov veľmi cenné.
Aj v lagoskom slume Makoko nájdete školu. Foto: P. Dosedla
Aké bezpečnostné opatrenia alebo zásady máte pri výpravách na nebezpečné miesta?
Predovšetkým by ste mali byť pripravení, že možno neuvidíte nič z toho, čo ste chceli vidieť. Ak sa situácia zhorší, musíte prijať, že namiesto cestovania strávite týždeň v hoteli. Do týchto krajín môžete odchádzať so snami, ale nie s istotou.
Treba tiež povedať, že drvivá väčšina ľudí v týchto regiónoch je pohostinná a zvedavá, prečo chcete vidieť ich krajinu. Je to zároveň veľmi prirodzený „ice-breaking“. Sú hrdí, keď zistia, že chcete vedieť, ako žijú, a vnímate ich domov ako krásnu a fascinujúcu krajinu.
Môžete natrafiť aj na zlého človeka, jedného z milióna, ale to sa môže stať aj v civilizovanej krajine. Ako som povedal, som fatalista a ak sa má niečo stať, tak sa to stane aj doma v obývačke.
Na väčšine územia Afganistanu potrebuje cudzinec na cestovanie či fotenie povolenie od miestneho vodcu Talibanu. Foto: P. Dosedla
Ako sa zmenil Taliban
Ako to aktuálne vyzerá v Afganistane, ktorý ste navštívili nedávno?
Afganistan som navštívil vlani, týždeň predtým, ako po odchode Američanov celú krajinu opäť ovládol Taliban. Po roku som ho navštívil opäť, bol som zvedavý na konfrontáciu optiky svetových médií a realitu na mieste. Blog o svojich skúsenostiach som nazval Taliban Talks, pretože sme so spolucestujúcimi s Talibancami veľa hovorili.
Myslím si, že súčasný Taliban je ešte horší ako ten starý, pretože sa naučili pracovať s propagandou, sociálnymi médiami a s marketingom a predvádzajú tam ťažký brainwashing. A do pár mesiacov tam podľa mňa vypukne občianska vojna, pretože odpor bežných ľudí voči poriadkom, ktoré tam zavádza Taliban, je veľmi veľký.
Američania tam boli v pozícii okupantov a agresorov, napriek tomu tam u detí, u žien, u mužov za dvadsať rokov zasiali poznanie o tom, čo je to sloboda. Zrejme to nezačnú jednotlivci zdola, ale progresívnejšie krídla Talibanu, keďže tie frakcie vnútri sa dosť líšia.
