Podporte whistleblowerov vo firme a ochránite svoj biznis, tvrdí predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti Zuzana Dlugošová. Advokátka, pedagogička a bývalá právnička Európskeho súdu pre ľudské práva hovorí o tom, ako si môžu firmy jednoducho nastaviť systém oznamovania korupcie či podvodov.
Firmy, ktoré majú najmenej päťdesiat zamestnancov, sú zo zákona povinné vytvoriť si vnútorný systém, cez ktorý môžu pracovníci nahlásiť podnety o korupcii, kriminalite, neetických praktikách či inej protispoločenskej činnosti, s ktorou sa stretli v podniku.
Vedia firmy o tejto povinnosti a dodržiavajú ju?
Zatiaľ sme sa stretli s predstaviteľmi desiatok firiem a združení a z tejto anekdotickej skúsenosti vieme, že veľké firmy a firmy s „matkami“ v zahraničí majú systémy oznamovania protispoločenskej činnosti celkom dobre nastavené a funkčné.
Po rokoch ich prevádzkovania už dokonca vedia a chcú sa podeliť o svoje skúsenosti v rámci biznis komunity. Je veľmi dobré, že nielen náš úrad hovorí o prínosoch tejto agendy pre firemné prostredie.
Chýba osveta
A čo ostatné firmy?
Pri stredne veľkých podnikoch a pri spoločnostiach s domácim vlastníkom sa často stretávame s prekvapením, že takáto povinnosť existuje. Ale je pravda, že štát sa za šesť rokov od prijatia zákona veľmi nevenoval osvete v tejto oblasti. Vnímame preto ako našu dôležitú úlohu o téme hovoriť.
Aby sme však vychádzali z dát a nie z pocitov, pripravili sme v spolupráci s výskumnou agentúrou prieskum, aké majú firmy mechanizmy a prax v oznamovaní protispoločenskej činnosti. Oslovujeme približne tristo firiem, aby bol prieskum reprezentatívny.
Výsledky budeme prezentovať rovnako, ako sme to urobili po prieskume v štátnej správe. Predbežný termín je október tohto roka.
„Myslím si, že ľudia majú silný zmysel pre spravodlivosť. Stačí im vytvoriť podmienky, aby mali pocit, že keď sa ozvú, bude to mať zmysel a správnu koncovku,“ hovorí Zuzana Dlugošová. Foto: Miro Nôta
Kto je Zuzana Dlugošová?
Absolventka Právnickej fakulty Univerzity Komenského má za sebou kariéru advokátky a ľudskoprávnej odborníčky. Sedem rokov pracovala ako advokátka, zameriavala sa aj na ľudské práva a medzinárodné právo.
V rokoch 2004 až 2008 bola národnou expertkou v rámci Európskej siete právnych expertov v oblasti boja proti diskriminácii. Následne pracovala päť rokov ako právnička Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Po návrate na Slovensko pôsobila ako poradkyňa Veľvyslanectva USA v Bratislave pre oblasť právneho štátu a vyučovala právnu etiku.
V roku 2021 ju parlament zvolil za predsedníčku Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Funkčné obdobie je sedem rokov, tá istá osoba môže byť na post zvolená len raz.
Kauza Rybanič a diskusia o whistlebloweroch
Zákon platí už od roku 2015. Nenastala za ten čas situácia, ktorá by firmu pre nedodržanie pravidiel priviedla na súd a varovala tým ostatné spoločnosti, aby si dali túto povinnosť do poriadku?
Zákon síce platí už niekoľko rokov, ale samotný úrad vznikol a je de facto v činnosti až od septembra minulého roka. Pracujeme teda len zhruba trištvrte roka, pričom sa sústreďujeme práve na šírenie informácií. Vysvetľujeme, čo tento systém oznamovania môže inštitúciám priniesť a ako ho správne nastaviť.
Keď prídu konkrétne podnety o zlyhaní firiem, vieme pristúpiť aj k sankciám, ale zatiaľ sme „na trhu“ krátko.
Okrem známeho prípadu poslaneckého asistenta Filipa Rybaniča, ktorý nahlásil podozrivé prevody na účte exministra vnútra Roberta Kaliňáka, tu teda ešte nebol medializovaný prípad, ktorý by prispel k lepšej informovanosti o tejto povinnosti medzi firmami?
Prípad pána Rybaniča je dobrou kauzou na diskusiu o tom, kto je a kto nie je whistleblower a kde sú hranice ochrany tých, ktorí sa rozhodnú poukázať na nekalé praktiky. Podľa platných pravidiel by však nárok na ochranu nemal.
Prečo nie je pán Rybanič typický whistleblower?
V hre bolo porušenie bankového tajomstva a dôležité bolo aj to, že neprišiel na informácie náhodou, pri svojej bežnej práci zamestnanca banky, ale po nich aktívne pátral.
Aj preto súd vyhodnotil, že nepožíva ochranu podľa zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Správne však zohľadnil otázku verejného záujmu, keďže zverejnené informácie súviseli s podozreniami okolo ministra vnútra a zohľadnil to vo forme mierneho trestu.
Ako úrad pomáha „bielym vranám“
Vieme však o mnohých prípadoch, ktoré sa stali, ale zatiaľ neboli medializované. Prečo?
Ide o podozrenia z trestnej činnosti a sú vo fáze vyšetrovania. To vždy nejaký čas trvá, preto je potrebná istá trpezlivosť, aby sme o nich mohli hovoriť. Keďže ide o živé prípady, informujeme o nich zatiaľ len anonymizovane alebo cez štatistiky.
Môžete uviesť konkrétne mechanizmy na ochranu ľudí, ktorí sa na vás obrátia?
Úrad môže pozastaviť výpoveď, ak je vážne podozrenie, že bola odvetou za oznámenie. Zákon pozná aj možnosť, že prokurátor udelí status chráneného oznamovateľa tomu, kto podal trestné oznámenie.
Každý právny úkon zamestnávateľa voči oznamovateľovi potom musí schváliť náš úrad. Ďalšou formou ochrany je zachovanie anonymity oznamovateľa. Riešili sme aj prípad, kedy sme podali trestné oznámenie za oznamovateľa, ktorý chcel ostať v utajení.
Sme si vedomí povinnosti mlčanlivosti, zásada dôvernosti informácií, s ktorými zamestnanci prichádzajú do kontaktu, je veľmi prísne uplatňovaná. Do styku s údajmi o oznamovateľoch prichádzajú do kontaktu len osoby, ktoré sa kauze venujú z právneho hľadiska.
Manuál pre firmy
Ako by si mala firma nastaviť ideálny systém nahlasovania nekalej činnosti? Budú môcť postupovať podľa „best practices“, ktoré ste zozbierali?
Na jeseň plánujeme zverejniť manuál pre firemnú sféru, ako si správne nastaviť vnútorné systémy oznamovania protispoločenskej činnosti, aby to bolo pre firmy prospešné a nebola to len formálna byrokratická povinnosť.
Podpora kultúry, kde sa zamestnanci neboja ozvať, je prospešná pre samotné firmy. Profitujú viacnásobne. Zamestnanci cítia osobný záväzok, angažujú sa a firma môže identifikovať zle nastavené procesy, ale aj predísť zbytočným škandálom.
Mohli by ste uviesť príklad základného systému, ktorý by mal stačiť firme s polstovkou zamestnancov?
Minimum je vnútorný predpis, v ktorom firma zhrnie, ako systém oznamovania protispoločenskej činnosti v podniku funguje. Predpis musí byť prístupný na papieri a vždy aj cez web alebo e-mail, a ideálne podporený školením.
Musí byť jasné, ako sa oznámenia prijímajú a ako je možné podať oznámenie kedykoľvek v priebehu 24 hodín. V predpise treba určiť zodpovednú osobu, ktorá bude mať pod palcom spracovávanie podnetov.
Ďalej treba informovať, ako sa potvrdzuje prijatie oznámenia a v akej lehote bude oznamovateľ informovaný o výsledku prešetrenia. Nesmie chýbať informácia o ochrane, na ktorú má oznamovateľ nárok v prípade, že by vo firme čelil šikane alebo hrozbám manažmentu či kolegov, vrátane poučenia o možnosti obrátiť sa na náš úrad alebo prokuratúru a políciu.
Z našich skúseností je práve strach z odplaty najväčším inhibítorom oznamovania. Ľudia by sa aj ozvali, keď vidia nekalú praktiku, ale majú obavu z toho, čo bude nasledovať.
Aby snahy nezostali len na papieri
Čo odporúčate, aby systém oznamovania vo firme fungoval?
Pre mňa je základným predpokladom dôvera. Ak ľudia nebudú dôverovať nastavenému systému, ostane len na papieri, hoci by aj bol superdrahý a prepracovaný. S tým súvisí aj vzdelávanie zamestnancov a spätná väzba, ktorú by si mala firma pravidelne žiadať. Bez nej môže len ťažko udržať systém funkčný a spoľahlivý.
Aké konkrétne kanály a formy oznamovania podnetov môže firma nastaviť?
V praxi je dôležité najmä to, aby boli diskrétne, aby ich bolo viac a aspoň jeden kanál by mal byť prístupný dvadsaťštyri hodín denne. Ak to bude krabica na chodbe, ktorou stále niekto chodí, prípadne podateľňa, tak to asi nebude fungovať.
Najčastejšie to býva online rozhranie, cez ktoré je možné prijímať oznámenia. Takéto riešenie si vie firma vyvinúť sama, prípadne si objednať komerčné riešenie. Na trhu už takéto produkty existujú a aj my ako úrad aktuálne obstarávame oznamovací portál. Chceme open-source riešenie, aby sme ho následne mohli ponúknuť aj verejnosti.
Presadzujú vyššie tresty
Za nedodržanie povinnosti hrozí firme sankcia 20-tisíc eur, vy však tlačíte na jej zvýšenie. Prečo?
Sme presvedčení o tom, že ak sa majú pravidlá dodržiavať, štát by mal zabezpečiť aj ich vymáhanie. To sa premieta do pokút a ich výšky. Sme si vedomí toho, že pokuta 20-tisíc eur je pre malú firmu signifikantná, no firma s miliónovými ziskami si ju možno ani nevšimne. Preto sme navrhli zvýšenie pokút.
V akej výške?
V novele diskutujeme o dvoch rovinách, ktoré by mohli byť sankcionované. Prvou je nedodržanie povinnosti zavedenia systému oznamovania do praxe. Druhou sú odvetné opatrenia voči oznamovateľovi.
Považujeme za závažnejšie, ak firma vedome zastrašuje alebo perzekuuje zamestnanca, preto v tomto prípade navrhujeme pokutu až do stotisíc eur, pri opakovanom pochybení dokonca dvojnásobok.
V prípade nedodržania povinnosti zavedenia systému oznamovania chceme zvýšiť výšku pokuty z 20-tisíc eur na 30-tisíc eur. Ide o horné hranice, pri sankcii sa teda zohľadňujú okolnosti konkrétneho prípadu.
Škandály ako motivácia
Existuje na Slovensku firma, ktorú by ste mohli uviesť ako príklad dobre nastaveného systému oznamovania?
Sú to mnohé firmy, ktoré majú zahraničné „matky“ a paradoxne majú za sebou korupčné škandály. Práve táto skúsenosť ich posunula v tom, že si uvedomili, ako sa môže netransparentné a korupčné podnikanie otočiť proti nim a zaplatili za to vysokú cenu.
Škandál bol spúšťačom toho, aby firma prehodnotila svoj prístup, zmenila kultúru vo firme, posunula do popredia etiku a integritu zamestnancov a podporila nový prístup cez interné vzdelávanie.
Potom tu máme biznisové komunity a záujmové združenia, kde hovoria o etickom podnikaní, vymieňajú si skúsenosti a vzájomne sa podporujú. Patrí medzi ne napríklad Slovak Compliance Circle, kde sme v kontakte s firmami, ktoré sa s nami podelili o skúsenosti.
Ako to aktuálne vyzerá s podnetmi, ktoré úrad prijíma? Aký podiel tvoria relevantné podnety a nakoľko si ľudia len „vybavujú účty“?
Od septembra do mája sa na nás obrátilo 246 ľudí. Na začiatku sme mali vysoký podiel podnetov od ľudí, ktorí nemajú presné informácie o tom, čo je v kompetencii úradu, ale to vnímam ako bežnú súčasť zavádzania nových pravidiel.
Napríklad?
Išlo napríklad o podnety od ľudí, ktorí sú účastníkmi dlhoročných sporov a v zúfalstve oslovujú početné úrady v krajine vrátane nás. Prípadne ľudia, ktorí boli nespokojní s tým, ako starosta obce rieši konflikty a podobne. Odpovedáme a vysvetľujeme.
Aktuálne kauzy
A pokiaľ ide o relevantné podnety?
Riešili ste napríklad konflikt záujmov pri prideľovaní grantov či vyplácanie miezd „načierno“. Máme trinásť podnetov, ktorým sa venujeme intenzívne, kde sme napríklad pozastavili účinnosť výpovede, prebieha v nich vyšetrovanie a podobne.
O aké podnety ide?
Jedným z uzavretých prípadov bolo hromadné porušovanie Zákonníka práce v základnej škole. Pozastavili sme disciplinárne opatrenia voči zamestnankyni, ktorá sa voči tomu ohradila. Náprava prišla relatívne rýchlo, riaditeľka školy uznala porušenie a prestala s praxou reťazových pracovných zmlúv, ktoré boli opakovane obnovované.
A pokiaľ ide o prípady, kde prebieha vyšetrovanie?
K máju prebiehalo vyšetrovanie v deviatich prípadoch. NAKA má na stole štyri prípady verejných obstarávaní v štátnych inštitúciách, kde sú vážne podozrenia z manipulácie verejných obstarávaní.
Ide o najzávažnejšie porušenia zákona a najvyššie sumy spreneverených prostriedkov, ktoré má úrad na stole. Snažíme sa oznamovateľom maximálne pomôcť, aby ostali v bezpečí v práci, a aj sa nám to darí.
Zúčastňujeme sa súdnych sporov, pozastavili sme výpoveď v prípade oznamovateľov, ktorí ju dostali, a podobne.
V gescii ktorých ministerstiev sú tie štátne inštitúcie?
Prípady sa týkajú rezortov pôdohospodárstva, hospodárstva a dopravy.
V čom spočívalo podozrivé konanie vyšetrovaných osôb?
Išlo napríklad o viacnásobne predražované zákazky. Cez predstierané urgentné opravy alebo rôzne manipulácie s cieľom výberu konkrétnej firmy.
Za „odmenu“ preradenie alebo výpoveď
Môžete niektorý prípad popísať konkrétne?
V spomínanom prípade si vedúci odboru všimol, že sú manipulované zákazky pri obstarávaní veľkých technických konštrukcií. Fingovali sa havarijné stavy a priamym zadaním objednávali ich opravy, čím bol zabezpečený prísun zákaziek pre konkrétne firmy.
Oznamovateľ využil vnútorný systém oznamovania a upozornil na to nadriadených v úprimnej snahe o nápravu. Keďže vedenie odmietlo akékoľvek podozrenia z porušovania zákona, obrátil sa na prokuratúru, ktorá konanie v podniku vyhodnotila ako podozrenie zo závažného trestného činu. Vec je v štádiu vyšetrovania.
Oznamovateľ sa následne obrátil na nás, lebo vnímal pokusy zamestnávateľa preradiť ho na inú pozíciu a vziať mu manažérsku funkciu. Kontaktovali sme prokuratúru, ktorá mu priznala status chráneného oznamovateľa.
Ostal pracovať v štátnom podniku?
Ďalej pracuje na svojej pozícii a je spokojný. Súčasne prebieha súdny spor, či bol pokus o jeho preradenie legitímny, a firma rešpektuje status quo.
V inom prípade zamestnanec v pozícii kontrolóra odhalil významné predraženia zákaziek štátneho podniku pri verejnom obstarávaní. Vedenie podniku neskôr tieto zistenia prebralo a podalo vo veci trestné oznámenie.
Po čase sa však manažment zmenil a zamestnanec začal vnímať tlak na odchod. Aj v tomto prípade prokurátor priznal zamestnancovi štatút chráneného oznamovateľa.
Ak by ho chcel zamestnávateľ bezdôvodne prepustiť, vieme zatiahnuť ručnú brzdu a udržať takúto osobu v pracovnom vzťahu.
Vyžaduje si to odhodlanie a podporu
Ak je človek sám, kto upozorní na nekalé konanie, často ide proti všetkým. Pozícia vo firme je spochybnená, vzťahy s vedením aj kolegami narušené a bez ohľadu na to, či má alebo nemá ochranu štátu, skôr či neskôr zistí, že zotrvávať na pracovisku je márne alebo príliš nepríjemné. Je to tak?
Už nie v každom prípade. Na Slovensku sú mnohé firmy, ktoré úprimne vnímajú, že oznamovateľ môže byť prínosom a majú mechanizmy na ochranu zamestnanca pred prípadnou odvetou.
Druhá vec je, ak sa zamestnávateľ snaží vec ututlať či dokonca zastrašiť oznamovateľa. Tam máme k dispozícii sankčné nástroje, takže biele vrany už nie sú také osamelé. Nechcem to však zľahčovať. Často môže ísť o náročnú situáciu, ktorá si vyžaduje odhodlanie.
My sme tu nato, aby sme tomu človeku pomohli. Máme prípady, keď osoba protispoločenskú činnosť oznámi, ale už nechce ostať vo firme. Aj to je legitímne riešenie. Každý životný príbeh je iný.
V predošlom príbehu vedúceho podporovali aj podriadení, pretože ich tiež hnevalo, čo sa deje. Mimochodom, zákon hovorí, že aj kolega, ktorý sa zastane oznamovateľa, má nárok na ochranu a zamestnávateľ môže čeliť sankciám za jeho postihovanie.
Sme národ, ktorý priviera oči?
Niekoľko generácií na Slovensku vyrastalo s pravidlom „Kto nekradne, okráda rodinu“, prípadne vnímajú úspešný podvod ako výhru nad systémom. Človek, ktorý vystúpil z radu, bol vnímaný ako udavač. Máte dáta, ktoré by ilustrovali aktuálnu situáciu na Slovensku?
Poznáme tieto náhľady na whistleblowing. Chceli sme si ich preveriť aj cez prieskum a zistiť, či sa tento prístup mení. Vo februári sme preto robili prieskum verejnej mienky s otázkou, ako by ľudia vnímali, ak by kolega nahlásil korupciu alebo podvod.
Na naše prekvapenie tie dáta neboli vôbec pesimistické. Vyše 58 percent Slovákov by vnímalo kolegu pozitívne, keby nahlásil podvod kolegu alebo vedenia. To nám hovorí, že je to skôr príležitosť a väčšina drukuje ľuďom, ktorí sa ozvú, keď oni sami odvahu nemajú.
Je preto úlohou úradu a štátu, aby vytvárali prostredie, v ktorom nebudú mať oznamovatelia protispoločenskej činnosti pocit, že tým ohrozujú seba a svoju rodinu.
Korupcia a klientelizmus patria medzi často uvádzané dôvody, prečo študenti odchádzajú do zahraničia, prípadne sa im nechce vrátiť. Vedeli by ste im v tomto smere ponúknuť nejaké dôvody, pozitívne slová, prečo by mali ostať?
Myslím si, že ľudia majú silný zmysel pre spravodlivosť. Stačí im vytvoriť podmienky, aby mali pocit, že keď sa ozvú, bude to mať zmysel a správnu koncovku. O to by sme sa chceli snažiť.
Ďalšou spoločnou úlohou je vytvárať vo verejnej a štátnej správe férové prostredie, aby ani prijímanie do zamestnania nebolo závislé od známostí, ale od schopností.
Som presvedčená, že také prostredie podporí návrat ľudí na Slovensko, pretože je tu veľa faktorov, kvôli ktorým sa radi vracajú domov.
