V politicko-satirickej relácii Ťažký týždeň zažila honorár v sume, ktorá pokryje dve kávy v kaviarni, a prešla aj školou Jána Gorduliča. Lucia Pazičová sa po jeho odchode však nechcela zmieriť s koncom relácie, pred niekoľkými mesiacmi licenciu odkúpila a dnes je tvorba relácie jej hlavnou profesijnou činnosťou.
„My sme ako také sitko v dreze, cez ktoré to všetko tečie a zachytáva špinu. Ale Ťažký týždeň prináša aj obrovskú úľavu,“ opisuje svoju motiváciu v rozhovore pre Forbes.
Pred približne pol rokom ste odkúpili licenciu na politicko-satirickú reláciu Ťažký týždeň. Ako sa zmenil váš pracovný život po tomto kroku?
Pribudla mi zodpovednosť. Za reláciu, ale aj za seba. Do Ťažkého týždňa som vložila všetky svoje úspory. Niežeby ich bolo tak veľa, ale predsa. Všetky peniaze, ktoré som mala, som dala do toho, aby relácia mohla pokračovať. A dala som výpoveď v práci.
Ako prišlo k odkupu licencie? Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Znie to veľmi vážne, ale v skutočnosti, ak by si niekto zajtra vymyslel, že chce urobiť Ľahký dvojtýždeň, tak môže. V zásade ide o to, že môžem používať značku, logo, znelku, mám k dispozícii stotisícové sociálne siete. Takže som nemusela nič budovať na zelenej lúke, ale pokračujem v tom, čo Jano Gordulič spolu so mnou a tímom výborne rozbehol.
Zároveň ste headwriterkou celého projektu. V čom spočíva vaša práca?
Mám pod palcom každý scenár. Ak ho priamo nepíšem, tak editujem výborné texty mojich kolegov a kolegýň, vrátane Jakuba Gulíka, ktorý rád a výborne píše. Okrem toho som producentka, maskérka, asistentka. Mám na starosti výrobu relácie od výberu témy až po odvysielanie hotového dielu.
Po odchode Jana Gorduliča z Ťažkého týždňa, zasadol na moderátorskú stoličku komik Jakub Gulík. Foto: Archív Lucie Pazičovej
Po odchode Jána Gorduliča z Ťažkého týždňa zasadol na moderátorskú stoličku komik Jakub Gulík. Foto: Archív Lucie Pazičovej
Stále fungujete pod hlavičkou Aktuality.sk. Výroba relácie je však autonómna?
Áno, Aktuality od nás reláciu kupujú. Ak si niekto myslí, že na tom bohatneme, tak určite nie. Ale sme radi, že pod nimi môžeme fungovať, pretože sú najväčším a najčítanejším spravodajským portálom na Slovensku a nijako nám nezasahujú do našej práce, do tém ani do spracovania. Finančne si vieme prilepšiť spoluprácou so značkami, ktoré sú nám sympatické vo forme sponzoringu.
Chýbajúca satira
Čo bolo vašou primárnou motiváciou odkúpiť licenciu a pokračovať?
Bolo by mi veľmi ľúto, ak by už Ťažký týždeň neexistoval. Strávila som v ňom šesť rokov, vždy ma to veľmi bavilo a navyše tento formát považujem za mimoriadne dôležitý. V televízii u nás neexistuje žiadna politická satira, čo je podľa mňa šialené. Takže ako vravia naši diváci, ešteže je tu ten Ťažký týždeň.
Ako sa kreuje scenár pre politicko-satirickú reláciu?
Na Signali si v skupinovom chate napíšeme, kto má čas a chuť spracovať aktuálnu tému, alebo tému, ktorá ho cez týždeň naštvala. Na scenári treba robiť dobré tri dni, ďalšie dva dni sa nakrúca a edituje.
Koľko vás je dokopy v tíme?
Moderátor, kameraman, grafik a štyria-piati scenáristi. Občas niekto pribudne, ale väčšinou si to rýchlo rozmyslí, pretože je to časovo náročné. Každý má okrem Ťažkého týždňa prácu, ktorá ho živí.
Slobodnejší, ale nie v televízii
V čom sa líši Ťažký týždeň od relácií, ktoré sa vysielali v televízii? Napríklad politicky ladené Sedem?
Prvý rozdiel je v rozpočte. My sme stále veľmi nízkorozpočtová záležitosť. Ale najväčšia tragédia je, že nás nie je veľmi s čím porovnať. Takéto formáty v našej televízii neexistujú.
Dnes máme viac slobody ako kedysi, ale asi nie dosť na to, aby si niekto dovolil robiť v telke srandu z politiky. Ale druhého Lasicu a Satinského nenájdeme, ak do televízie nebudeme púšťať tieto formáty, respektíve ak komici budú len na internete a v televízii nedostanú priestor.
Čo sa týka porovnania Ťažkého týždňa so Sedem, určite sme ostrejší, tvrdší, ale tiež edukatívni.
A skúšali ste formát presadiť v televízii?
Jedno rokovanie s RTVS sme už mali. Prešli sme dramaturgickou radou, vyrobili sme pilotný diel takej divácky stráviteľnejšej verzie Ťažkého týždňa. Mali sme priradený dokonca aj vysielací čas. Nakoniec prišlo z horných poschodí, že si to rozmysleli.
Čo bolo dôvodom?
S najväčšou pravdepodobnosťou sa to dostalo k pánovi Rezníkovi, ktorý to stopol.
Je to možno teraz na stole s príchodom nového generálneho riaditeľa?
Uvidíme, aký bude pán Machaj. On jediný si môže dovoliť priniesť formáty, ktoré nemusia zarábať. Ja som tomu určite otvorená a viem si to predstaviť. Zrejme by sme prišli o nejaké vtipy, ale stálo by zato dostať sa k širšiemu publiku.
Úľava vo forme humoru
V USA je napríklad tradícia „daily“ alebo „late night shows“ silná, ale u nás nie.
Je to podľa mňa obrovská škoda a známka toho, ako veľmi sme pozadu (Pána Marcina pri všetkej úcte nepovažujem za moderátora late night show). Špeciálne na Slovensku by to pritom dávalo zmysel.
Spoločnosť je z toho, čo sledujeme v správach, vo veľkom napätí. Ak by po hlavných správach prišla relácia ako tá naša, ľudia by sa zasmiali a aspoň na chvíľu by sa im uľavilo.
S tým súvisí aj otázka hraníc humoru. Viacerí komici tvrdia, že humor by nemal mať hranice. Je to podľa vás tak?
Asi si teraz proti sebe poštvem všetkých stand up komikov… Ale, ak hovoríme, že všetko musí mať svoje hranice, tak by ich mal mať aj humor. Na druhej strane je to dosť ťažko realizovateľné. Neviem si predstaviť, že teraz dáme ban na vtipy o vozíčkaroch alebo deťoch. Ani by to nebolo prínosné, pretože napríklad aj vozíčkari sa na vtipoch o sebe smejú.
Tvorcovia vtipov však môžu dávať pozor aspoň na to, či je daný vtip prepracovaný alebo lacný a hlavne či sa hodí do toho-ktorého kontextu a prostredia. Ak je vtip inteligentný, „premakaný“, tak mu skôr prejde aj to, že je drsný.
Výsmech predátorom
Čo je pre vás „no go“ v rámci scenára pre Ťažký týždeň?
„No go“ zónu asi nemáme. Občas mám výčitku, či je v poriadku robiť si toľko srandy zo staršej pani Záborskej. Ale potom si spomeniem, že to je tá pani, ktorá bola ticho, keď padali obvinenia zo zneužívania dievčat kňazmi či poslancami. Vtedy si poviem, že nabudúce dostane ešte viac.
Súhlasia s tým aj diváci?
Nedávno sa ohradila naša diváčka, keď sme si robili srandu z exposlanca Heráka. Osobne ma mrzelo, že sa jej to dotklo, na druhej strane však nie je cestou o tom mlčať. My sme nezľahčovali znásilnenie. Vysmiali sme predátora, a to je veľký rozdiel.
Musíte v tomto smere krotiť či už Jakuba Gulíka ako moderátora alebo ďalších scenáristov a scenáristky?
Nie. Je to otázka vkusu. Možno sa mi občas môže zdať niečo veľmi surové, alebo naopak, málo surové, ale je to jeden vtip za desať epizód. Sme zladení, na jednej vlne, takže nezhody riešiť nemusíme.
Dobrá práca, chlapci!
A čo sa týka rozdielov medzi scenáristami a scenáristkami? Funguje tu nejaký mužský verzus ženský element?
Nič také nebadám. Každý má nejaký štýl. Ale v žiadnom prípade neplatí, že scenáre zo ženského pera sú mäkšie alebo umiernenejšie. Práve naopak. V tíme sme scenáristky dve. Nechcem nasilu poukazovať na to, že naše scenáre píšu aj ženy. Akurát ma občas zamrzia komentáre pod každým dielom, ktoré chvália dobrú robotu „chlapcov“.
Foto: Archív Lucie Pazičovej
Foto: Archív Lucie Pazičovej
Ako dnes vnímate svoje začiatky? Aké boli vaše očakávania od relácie?
V čase, keď som chcela odísť z reklamnej agentúry, netušila som, že takáto relácia existuje. Inzerát na pracovnú ponuku mi preposlala kamarátka. Veľmi sa mi to zapáčilo, aj keď tie začiatky boli naozaj náročné. Jeden scenár stál možno toľko, koľko teraz zaplatíme za túto spoločnú kávu.
Aj keď bola práca s Janom občas komplikovaná, to, ako písal, ma veľa naučilo. Mať jeho ako editora, to bola najlepšia škola. V pohode by som vymenila päť rokov na žurnalistike za mesiac pri ňom. Je to smutné, ale ak chce niekto písať, mal by ísť stážovať, dostať sa k ľuďom z praxe, ktorí vás naučia viac ako päť rokov v škole.
Čo vás najviac prekvapilo pri prechode zo školy do tejto praxe?
Bude to znieť drsne, ale ja som si z výšky (žurnalistiky, pozn. red.), ktorá ma mala naučiť písať, neodniesla ani jeden skill, ktorý by mi v praxi pomohol. A bude to tým, že nič také tam ani neučili. Je to strašné, ale je to tak.
Zároveň ma prekvapilo, ako veľa práce stojí za napísaním takého scenára. Myslela som si, že viem dobre písať, pretože som na škole písala slohy všetkým spolužiakom. Ale až tu som zistila, koľko to chce roboty.
Rýchlo som si uvedomila, že čísla sledovanosti vždy stúpali pri dieloch, na ktorých si scenárista dal naozaj záležať. Tému si naštudoval, premyslel si, ako pôjdu jednotlivé shoty, urobil dramaturgiu. Je to veľmi cítiť, aj keď divák možno ani sám nevie, čím to je, že sa mu daný diel páčil. Ak si niekto myslí, že si človek sadne a o hodinu má scenár, tak je na omyle.
Pracovné kombo
Okrem Ťažkého týždňa pracujete aj pre Nadáciu Zastavme korupciu – aké sú paralely medzi týmito dvoma profesiami?
V oboch prípadoch riešime aktuálne témy spojené s politickým dianím. Rovnako aj práca v Nadácii bola pre mňa obrovskou školou. Napríklad som sa naučila také „drobnosti“, že aký je rozdiel medzi obvinením a obžalobou. Vďaka úžasnej Zuzane Petkovej. Stávalo sa, že to, čo sme riešili v Nadácii, som si vzala so sebou ako tému do Ťažkého týždňa. Bolo to výborné „kombo“.
Zaoberáte sa korupčnými kauzami a potom píšete scenár do Ťažkého týždňa. Nemáte už na konci dňa dosť toho diania na Slovensku?
Mám. A to je čiastočne aj dôvod, prečo Jano odišiel. My sme ako také sitko v dreze, cez ktoré to všetko tečie a zachytáva špinu. Ale Ťažký týždeň prináša aj obrovskú úľavu. Ak ma niečo zlostí a napíšem o tom, tak sa mi uľaví. Je to pre mňa forma obrany.
Foto: Archív Lucie Pazičovej
Foto: Archív Lucie Pazičovej
Vnímate, že na základe vašej práce sa pohli ľady a niečo sa reálne začalo diať?
Čo sa týka Nadácie, tak určite. Je to organizácia o zopár ľuďoch, ktorá odhalila množstvo káuz, naštartovala zmeny viacerých zákonov. A čo sa týka Ťažkého týždňa, tak verím tomu, že ľudia vďaka nám lepšie rozumejú kauzám a súvislostiam. Čítam to zo spätnej väzby, ktorú dostávame.
Pivo a offline
Ako filtrujete informácie, respektíve ako dokážete vypnúť?
Rada chodím na pivo a milujem psy. Pravidelne mávam obdobia, že si nepozriem ani správy, mám vypnuté upozornenia na telefóne, nie som schopná ho ani zdvihnúť, nesledujem nič. Potom mám výčitky, pretože sledovať dianie je moja práca, ale keď cítim, že je pretlak, tak vypnem všetko.
Na aké dlhé obdobie si môžete dovoliť takto vypnúť?
Teraz mám práve také pokojnejšie obdobie, ale postupne už začneme pracovať na septembrovom diele.
