Alena Sinay je triatlonistka, trénerka a bývalá letuška vládnej letky v Spojených Arabských Emirátoch. Do pretekania sa zamilovala už počas lietania a jej kráľovskou disciplínou sa stal Ironman, teda dlhý triatlon pozostávajúci z 3,8 kilometrového plávania, 180 kilometrov na bicykli a zabehnutia maratónu.
Je tiež držiteľkou niekoľkých rekordov, no v rozhovore pre Forbes.sk rozpráva aj o odvrátenej strane športu. „Prišlo zranenie, začala som byť apatická a na niekoľko mesiacov som stratila akúkoľvek motiváciu. Prebúdzala som sa s tým, že nemám chuť ani vstať a začať deň,“ hovorí.
Ako sama opisuje, odmalička sa venovala najrôznejším športom a v tomto smere videla aj svoju budúcnosť. Osud ju však zavial k cestovnému ruchu, ktorý aj študovala na vysokej škole v Košiciach.
Dlhé roky ste pôsobili ako letuška. Ako sa človek s týmto kariérnym smerovaním dostane k profesionálnemu triatlonu?
V tom období som žila v Bahrajne a venovala som sa tam plávaniu, bicyklovaniu a aj som behávala s lokálnym bežeckým klubom. Komerčné aerolinky Gulf Air, pre ktoré som vtedy lietala, usporadúvali medzinárodné bežecké preteky v Amsterdame, tak som ich išla reprezentovať. Potom som skúsila prvý duatlon, následne triatlon a odvtedy už nebola cesta späť.
Dalo sa to zladiť s prácou?
Prvé dva roky som pracovala pre komerčné aerolinky a ďalších osem rokov som pôsobila v prezidentskej letke a v súkromných jetoch, kde sme nemali klasický pracovný režim.
Väčšinou to bolo tak, že 15 dní som mala voľno a 15 dní som pracovala, čo znamenalo, že som bola neustále na telefóne a k dispozícii, keby ma potrebovali. Keď som mala šťastie, tak som počas týchto 15 dní mala len pár letov, ale niekedy som lietala deň-noc. Bola to taká húsenková dráha.
Alena počas triatlonových pretekov. Foto: archáv Aleny Sinay
Alena počas triatlonových pretekov. Foto: archáv Aleny Sinay
Nedostatok spánku zo striedania denných a nočných letov mi bral veľa energie a v tréningu ma to neustále posúvalo späť. Snažila som sa však trénovať vždy, keď sa dalo, využiť každé voľné okno, no nie na úkor odpočinku.
Napríklad, mali sme jedného klienta, ktorý často lietal do Nice vo Francúzsku a my sme tam trávili veľa času. Tak som si tam lietadlom doniesla náhradný bicykel a odložila si ho v tamojšej handlingovej spoločnosti. Vždy po pristátí som teda nasadla na bicykel a trénovala.
Od amatérky k profesionálke
Neskôr ste sa však rozhodli opustiť prácu a venovať sa triatlonu naplno…
Áno. Triatlonom som vtedy už veľmi žila a už počas kariéry letušky, keď som mala extrémne nepravidelný tréning, sa mi podarilo získať titul majsterky sveta v dlhom triatlone vo svojej vekovej kategórii, dvakrát som vyhrala Ironmana a dvakrát sa mi podarilo dostať na majstrovstvá v Ironmanovi na Havaji. A tak som neustále rozmýšľala nad tým, aké by som mala výsledky, keby som mohla trénovať naplno.
Aké boli začiatky v profesionálnom športe?
Mala som vyhradený istý finančný rozpočet z úspor, ktorý som bola ochotná použiť. Počas prvých troch mesiacov som si narazila koleno o roh stola, stalo sa to dokonca deň pred Ironmanom a ja som skončila na operácii. Začiatky sa vyvíjali akokoľvek, len nie podľa mojich predstáv. Sponzoring som mala materiálny – bicykle, oblečenie či výživa, ale žiaden finančný.
Po operácii kolena som si teda ešte odskočila na pár mesiacov zalietať, keďže cesta späť k tvrdému trénovaniu sa zdala nekonečná a vlastné financie sa krátili. Počas tohto obdobia som dostala štedrú ponuku od môjho bývalého zamestnávateľa Global Jet v Luxembursku, kde som dostala dvojročný sponzorský kontrakt.
úspešná triatlonistka je dnes mamou dvojičiek. Foto: archív Aleny Sinay
Úspešná triatlonistka je mamou dvojičiek. Foto: archív Aleny Sinay
Napokon sa všetko na dobré obrátilo a môj risk a túžba po profesionálnom športe sa vyplatili. Mala som najúžasnejšie športové obdobie, ktoré trvalo dva roky.
Mohla som si vyberať preteky podľa svojich silných stránok, tréningové sústredenia, ktoré som potrebovala. Žiaľ, na sklonku môjho kontraktu som si zranila rameno. Bola nutná operácia a ako to už býva niekedy zvykom, sponzor mi nepredĺžil kontrakt.
Avšak zranenie vystriedalo to najkrajšie obdobie života – podarilo sa mi okamžite otehotnieť s dvojičkami (úsmev).
Rodená pretekárka
Vždy ma zaujímalo, čo motivuje ľudí začať s takýmto náročným športom. Ako to bolo u vás?
Podľa mňa sú dva druhy športovcov. Tí, ktorých motivujú vonkajšie faktory – napríklad skupina ľudí okolo nich, zdieľanie výsledkov na Strave (športová aplikácia, pozn. red.), strata hmotnosti, potreba dokázať si niečo…
No a potom sú tí, ktorí akoby žili z túžby dostať sa do top formy, potichu na sebe pracujú a dávajú do prípravy maximum. Milujú to sebazaprenie a bolesť. Ja som jedným z nich.
Aj keď mám ťažšie dni a nechce sa mi, vždy si predstavujem cieľ, ktorý mám aktuálne v hlave. Nemotivujú má stupienky na pretekoch, ale práve túžba vydať zo seba maximum. Je to ako keď staviate dom, pomaly a tehlu po tehle, aj ja sa snažím postupnými krokmi zlepšovať svoju výkonnosť. Myslím, že som rodený vášnivý pretekár.
Prejavuje sa to aj v iných oblastiach života?
Určite. Hodnoty zo športu sa prenášajú do každodenného aj do profesijného života. Človek sa naučí robiť veci poctivo, dôkladne a nevzdáva sa pri prvom neúspechu. Prvotný neúspech ma dokonca často nakopne a motivuje, aby som na sebe pracovala ešte tvrdšie.
Takisto som veľmi pedantná a často mi niektoré veci a situácie nedávajú spávať. Napríklad dookola premýšľam nad tým, čo zmeniť v prípravnom tréningu. To je asi údel nás – perfekcionistov.
Nie je to potom ľahká cesta k vyhoreniu?
Určite áno. Niečo podobné som zažila nedávno, keď som sa zranila. V apríli tohto roku som sa zúčastnila Ironmana v Texase, kde som skončila ôsma spomedzi profesionálok. Na pretekoch som však ešte vôbec netušila, že bežím s prasknutým meniskusom.
Dva týždne predtým som totiž zle stúpila do jamy. Ortopéd mi povedal, že je to v poriadku a môžem s tým ísť na preteky. Paradoxne, počas pretekov som to vôbec necítila, až za cieľovou páskou prišla neskutočná bolesť a nohu som za sebou už len ťahala. Celé sa to zapálilo a vyradilo ma to na tri mesiace z trénovania. Bolo to psychicky veľmi náročné obdobie.
Stalo sa to práve v čase, keď som mala skvelú formu. Do prípravy som dala šialene veľa a veľmi som sa tešila na to, čo príde v lete, keď nadviažem na jarnú formu. No všetko spadlo ako domček z kariet.
Ako ste to prežívali psychicky?
Bolo to veľmi zlé. Do Ironmanu Texas som zažívala obrovské tréningové a pracovné nátlaky, taktiež som sa snažila byť skvelou matkou, jednoducho perfekcionistka na všetky strany. Zrazu to však opadlo, prišlo zranenie, bola som apatická.
Stratila som na pár mesiacov akúkoľvek motiváciu – do práce, trénovania. Jediné, čo ma v tom čase napĺňalo, boli moje dve malé deti a ich objatia.
Šport dokáže byť neskutočne krásny, ale rovnako tak krutý a nefér, hovorí Alena. Foto: archív Aleny Sinay
Šport dokáže byť neskutočne krásny, ale rovnako tak krutý a nefér, hovorí Alena. Foto: archív Aleny Sinay
Niekoľko týždňov som sa prebúdzala s tým, že nemám chuť ani vstať a začať deň. Šport dokáže byť neskutočne krásny, ale rovnako aj krutý a nefér. Športovec, ktorý žije len pre šport, úplne stráca po takomto zranení zmysel.
Myslím si, že teraz mi von z týchto stavov pomohlo práve to, že som aj matkou a trénerkou. Už nemám vo svojom živote len šport, ale mám vybudované aj ďalšie piliere života, o ktoré sa môžem oprieť.
Ako zmeniť očakávania
V jednom rozhovore ste povedali: „Vrcholový šport je veľmi náročné a zodpovedné povolanie, má vysoké nároky na samotnú psychiku a netreba sa s ňou báť pracovať.“ Ako na sebe pracujete v tomto smere vy?
Čítam psychologickú literatúru zameranú na šport, počúvam podcasty, ale v minulosti som našla podporu aj u športových psychológov. Vie to urobiť divy, keď sa dokáže športovec správne nastaviť – či už v tréningovom procese, alebo na pretekoch. Je pre nás dôležité vedieť si „vyblokovať“ isté myšlienky a nastaviť sa na to, čo potrebujeme.
Prvýkrát som vyhľadala športového psychológa, keď som prechádzala z amatérskeho triatlonu k profesionálnemu. Cítila som sa veľmi malá medzi všetkými tými hviezdami, ktoré som dovtedy len z diaľky obdivovala. Negatívne to ovplyvňovalo môj výkon, a tak sme začali pracovať na mojom sebavedomí. Postupne som prestala riešiť druhých a sústredila sa čisto na seba.
Ako?
Zmenila som svoje očakávania. Prestala som chodiť na preteky s tým, že sa potrebujem umiestniť na pódiu. Chodím tam s tým, že chcem podať čo najlepší výkon, akého som v ten deň schopná, že chcem byť so sebou spokojná.
Prestala som riešiť veci, ktoré neviem ovplyvniť – napríklad to, kto sa postaví na štart, ako sú pripravené ostatné pretekárky, ako im to pôjde, alebo či náhodou nedostanem defekt. V takýchto prípadoch treba mať pripravený plán A, B, C…
To musí hlavu celkom rozhodiť, keď napríklad dostanete defekt a zdrží vás jeho oprava…
Áno. Stalo sa mi to v kariére niekoľkokrát, raz ma to dokonca stálo pódium na majstrovstvách Európy v dlhom triatlone.
Čo robíte vtedy? Ako sa nastavíte, aby ste to nevzdali?
Keď bicykel opravíte a pokračujete ďalej, potrebujete si zafixovať myseľ len na jednu konkrétnu činnosť, ktorú vykonávate, namiesto myšlienok, kde som už mohla byť. Napríklad na to, že sedíte na bicykli, na to, ako efektívne pedálujete, ako si kontrolujete výživu, počas behu myslíte na techniku a efektívnosť, ako sa schladiť v teplých podmienkach…
Zameriavate sa len na jeden proces. Takto sa najlepšie „vyblokuje“ myseľ z nesprávnych myšlienok, ktoré vás môžu rozhodiť.
Snažím sa upriamiť svoju myseľ na ten daný pohybový vzorec, ktorý vykonávam, a všetko okolo je pre mňa nepodstatné, hovorí o stave flow triatlonistka. Foto: Archív Aleny Sinay
Snažím sa upriamiť svoju myseľ na daný pohybový vzorec, ktorý vykonávam, a všetko okolo je pre mňa nepodstatné, hovorí o tzv. flow stave triatlonistka. Foto: Archív Aleny Sinay
Je to stav flow?
Áno, presne tak. Snažím sa upriamiť svoju myseľ na daný pohybový vzorec, ktorý vykonávam, a všetko okolo je pre mňa nepodstatné. Ako napríklad na mojom poslednom Ironmane v apríli som si vôbec neuvedomila, vlastne som necítila žiadnu bolesť kolena počas maratónu, lebo som si hlavu „vyblokovala“ sústredením sa na efektivitu behu, dodržiavanie časového režimu na výživu a tekutiny… No keď som prešla cieľovou páskou a dobehala, ledva som sa na tej nohe udržala. Je neuveriteľné, ako vie hlava s telom pracovať, keď sa to naučíte.
Musíte to milovať
Čo zvykne športovec zažívať pred významnými pretekmi?
Sú to pocity, s ktorými mám osobne taký „love-hate relationship“. Začína to tým, že večer nedokážete zaspať, ráno sa do seba snažíte dostať nejaké jedlo, ale nejde to s ľahkosťou. Popritom celý čas beháte na záchod a v brušku cítite mravčenie. Tesne predtým, ako vás odštartujú, sa trasiete.
Ja mám tieto pocity rada. Konečne totiž prišiel deň D, na ktorý človek myslel, keď v tréningu prežíval ťažké chvíle. Je to istý druh vzrušenia a adrenalínu, kvôli ktorému to všetko robím. Som srdcom a dušou pretekárka.
Na havajskom Ironmanovi ste získali historicky najlepší ženský čas 10 hodín 23 minút a ste tiež držiteľkou najrýchlejšieho slovenského ženského času 9 hodín 6 minút v tejto vzdialenosti. Ako intenzívne musí človek trénovať, aby niečo takéto dokázal?
Kľúčom je najmä pravidelnosť, kvalitný tréning s regeneráciou. A musíte to milovať. To sa snažím vštepovať aj ľuďom, ktorých dnes trénujem. Musíte milovať proces trénovania, nielen výsledky, ktoré vám to prináša. Potom sú to nesprávne motivácie a človek je zbytočne sklamaný, ak sa niekedy nedarí.
Menej je niekedy viac – aj v športe
Kde robia ľudia najčastejšie chyby v tréningu?
Majú pocit, že musia ísť stále naplno. Neodlišujú ľahší aeróbny a intenzívny intervalový tréning. A často nepočúvajú svoje telo. Napríklad sa snažia prebiť únavu a vie to byť veľmi kontraproduktívne.
Aj mne sa občas stane, že zmením na poslednú chvíľu plán, lebo som napríklad mala ťažkú noc s deťmi. A je to úplne v poriadku. Riadim sa pravidlom: menej je niekedy viac. A aj svojim klientom vždy radím, nech počúvajú svoje telo.
Už nemám vo svojom živote len šport, ale mám vybudované aj ďalšie piliere života, o ktoré sa môžem oprieť, hovorí Alena. Foto: archív Aleny Sinay
Už nemám vo svojom živote len šport, ale mám vybudované aj ďalšie piliere života, o ktoré sa môžem oprieť, hovorí Alena. Foto: archív Aleny Sinay
Kde je teda hranica medzi lenivosťou a únavou?
Aby sme to dokázali rozlíšiť, tak potrebujeme veľké povedomie o sebe. Z mojej skúsenosti to športovci väčšinou majú dobre rozvinuté, no je dôležité to aj vedieť adresovať. Keď sa na to necítime, stále je možnosť ísť to aspoň vyskúšať a uvidí sa.
Lenivosť však u nás väčšinou nie je problém. Triatlon totiž vyhľadávajú aktívni a rovnako blázniví ľudia, ktorí do toho radi búšia. Väčšinou sa k tomuto športu dostanú v rôznych životných krízach – po istej životnej zmene sa opäť hľadajú alebo majú chuť dokázať niečo neobvyklé v spoločnosti.
Nový zmysel a dávka dlhovekosti
Pomáha im triatlon, aby sa našli?
Povedala by som, že do určitej miery áno. Vďaka športu sa ocitajú v úplne inej partii ľudí. Stretávajú sa na tréningoch, chodia na tréningové kempy, preteky a často si v tomto okruhu nájdu aj životného partnera. Vďaka športu majú väčšiu chuť do života a začína im dávať nový zmysel. Často ich to zvykne nakopnúť napríklad aj v práci či v krízovej situácii, ktorej čelia.
Ale vždy to treba brať reálne. Moja prvá otázka na stretnutí s potenciálnym klientom je: Akú máte podporu u svojej rodiny? Aký máte reálny čas na trénovanie? Stretávam sa totiž s tým, že keď ľudia začnú trénovať, niekedy to hraničí až s posadnutosťou a potom im to vie rozbiť aj vzťah či rodinu. Je dôležité, aby človek dokázal aj regenerovať a aby to bolo v súlade s ostatnými faktormi v ich živote.
Čo nám môže do života priniesť šport?
Jednoznačne dlhovekosť. Treba sa starať o svoje zdravie. Pozorujem to aj na sebe, keď som zranená a dlhší čas nemôžem trénovať, odrazu sa mi ozývajú rôzne časti tela. Nemusíme byť všetci pretekári či triatlonisti, ale nejakým spôsobom by sme sa mali starať o svoje zdravie a nájsť si čas na akýkoľvek pohyb. Dá vám to dennú dávku endorfínov a väčšiu chuť do všetkého.
