Zahodiť každodennú prácu a venovať sa koníčku na plný úväzok je niečo, o čom väčšina ľudí pravdepodobne už snívala. Najväčšou bariérou sú financie; vzdať sa platu pre neistotu samostatnej zárobkovej činnosti je riskantný krok. No sú príklady ukazujúce, že takéto riziko sa oplatí podstúpiť.
Zo stavebného robotníka maliar s vlastným štúdiom
Pre Toma Inglisa ako mladíka bolo maľovanie jedným z jeho najväčších potešení. Keď odišiel zo školy, vyučil sa za tesára a začal pracovať v stavebnom priemysle v Londýne, kde vyrastal. Vo voľnom čase pokračoval v maľovaní.
„V škole som študoval umenie, ale nerozumel som si s učiteľom, ktorý povedal, že maľujem príliš rýchlo a malo by to trvať dlhšie, takže som to nebral ako možnosť kariéry. Až keď som začal sledovať amerického maliara Boba Rossa v televízii, uvedomil som si, že je v poriadku maľovať rýchlo,“ hovorí.
Umelec Tom Inglis. Foto: Coleman Media Ltd
Inglis trávil čas prácou v zámorí, v USA, Austrálii a Južnej Afrike, kde sa stretol s umelcom, ktorý tvoril krajinky miestnych obcí z kartónu a kúskov dreva. „Jeho práca bola úžasná a zaujala ma myšlienka etického umenia,“ hovorí. „Tiež som si uvedomil, že to, čo som chcel naozaj urobiť, bolo vzdať sa svojej práce a maľovať na plný úväzok.“
Pandemické nakopnutie
Až o 20 rokov neskôr, po presťahovaní sa s rodinou do Norfolku, sa jeho sen konečne stal skutočnosťou. Príležitosť mu „ponúkol“ Covid-19. „Keď vypukla pandémia, stavebnú firmu, pre ktorú som pracoval, museli zatvoriť. A ja som strávil celý lockdown maľovaním,“ hovorí Inglis.
Svoju myšlienku etického umenia presadzoval aj tým, že zbieral vyradené drevo a používal ho na výrobu rámov pre svoje obrazy: „Nakoniec sa toto znovupoužité drevo stalo mojím plátnom a maľoval som na staré dvere, okenné rámy, dokonca aj starú gitaru“.
Keď sa obmedzenia uvoľnili, Inglis začal hľadať priestory, kde by mohol maľovať a predávať svoje práce. Prenajal si starú dedinskú poštu v Brancaster Staithe na severnom pobreží Norfolku a založil si svoje štúdio s počiatočnými nákladmi okolo 1 000 libier.
Ikonické slané močiare, pláž a prístav sú vzdialené len čo by kameňom dohodil, neustále mal preto dostatok námetov na maľovanie. A keďže sídlil na jednom z najobľúbenejších turistických miest v tejto oblasti, nemal núdzu o zákazníkov, ktorí chceli kúpiť jeho diela. Cena sa pohybuje od 45 do 600 libier, pričom priemerné ceny sú medzi 180 až 250 librami.
„V tejto fáze som sa nechcel vrátiť k svojej starej práci, ale vedel som, že musím predať dosť obrazov, aby som si zarobil na živobytie. A tak som sa rozhodol dať tomu rok,“ spomína umelec.
Prešlo osemnásť mesiacov a Inglis maľuje na plný úväzok v ateliéri, kde tvorí 90 percent svojich tržieb. Vystavuje tiež v galériách v Norfolku a Londýne a predáva aj online na portáli Etsy či prostredníctvom sociálnych médií. Ako dodáva, „trvalo dlho, kým som sa sem dostal, a aj keď bola katalyzátorom pandémia, to, čo teraz robím, by som za nič nevymenil.“
Od palubného personálu až po svadobného fotografa
Marc Bates bol ako člen palubného personálu známej leteckej spoločnosti zvyknutý na hektický a často stresujúci spôsob života. Aby si vo voľnom čase oddýchol, venoval sa fotografovaniu. V roku 2007 však po strate milovanej babičky začal pochybovať o výbere povolania, keďže tlak si začal vyberať svoju daň. Opustil letecký priemysel, vzal si rok na to, aby trávil viac času fotením a objavil aj svet svadobnej fotografie.
Fotograf Marc Bates. Foto: MarcBates Photos
„Začal som ako asistent, nosil som kamerové vybavenie, pripravoval skupinové zábery. Veľa som sa o tejto práci naučil,“ hovorí. „Fotografovanie bola vždy moja vysnívaná kariéra, ale vtedy to bol pre mňa len tajný sen. Keď sa ma ľudia pýtali na moje fotenie, zvykol som odpovedať, že svadobné fotografie sú pre mňa len malý vedľajší biznis.“
Kľukatá cesta k vlastnému biznisu
Ten však dostatočne neplatil a Bates si musel nájsť ďalší zdroj príjmu. Nakrátko sa vrátil k práci pre leteckú spoločnosť, čo opisuje ako jedno z najlepších a zároveň najhorších rozhodnutí v živote.
„Bolo to toxické pracovné prostredie a v dôsledku toho utrpelo moje duševné zdravie,“ hovorí. „Stres súvisiaci s prácou sa zmenil na depresiu a úzkosť a musel som z práce odísť.“
Potom sa zamestnal ako súkromný vodič pre známeho kaderníka, ktorý ako jeden z benefitov ponúkol Batesovi bezplatné obchodné poradenstvo. To mu dalo vedomosti, sebadôveru a motiváciu premeniť svoj koníček fotografovania na plnohodnotné zamestnanie.
Začať podnikať v oblasti fotografie nie je lacné. Našťastie mal Bates priateľku, ktorá pracovala pre Canon a umožnila mu využiť zamestnaneckú zľavu na kúpu prvého fotoaparátu, úplne nového Canon 5D MK2. To bolo v roku 2011. Počas nasledujúcich piatich rokov získal všetko potrebné vybavenie a stal sa svadobným fotografom na plný úväzok.
Jeho odhodlanie sa vyplatilo, v rokoch 2018 a 2020 bol dvakrát zvolený za najlepšieho svadobného fotografa Spojeného kráľovstva v rámci UK Wedding Awards – a teraz lieta po celom svete nie ako palubný personál, ale ako žiadaný svadobný fotograf.
„Bez ohľadu na to, ako si myslíte, že ste pripravení na zmenu, vyžaduje si to pekný kus viery,“ hovorí. „Veril som, že by som mohol byť úspešný, ale v konečnom dôsledku to bol stále hazard. Bolo to tiež najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobil. Jednoducho musíte ísť do toho.“
Článok vyšiel na Forbes.com a jeho autorkou je prispievateľka Alison Coleman.
