Bol jedným z mála podnikateľov, ktorým pandémia pomohla a vystrelila obraty jeho firmy do výšin. Začiatkom tohto roka sa však Zoltán Berghauer rozhodol predať svoju úspešnú firmu Compass Europe, s ktorou dodával bazény do celého sveta, a venovať sa charite.
Spojenie s nemeckým filantropom Reinerom Meutschom mu dalo nový vietor do plachiet a čoskoro sa púšťa do výstavby školy v africkej Namíbii.
S akými projektami sa spájajú začiatky vašej charitatívnej činnosti?
Charitatívnej činnosti ako takej sa venujem už viac ako dve dekády. Začalo sa to, keď som v 90. rokoch pracoval v Rakúsku. Chcel som pomáhať najmä deťom, ktoré nemajú prostriedky na to, aby študovali.
Tak som sa spojil s organizáciou World Vision, prostredníctvom ktorej som si osvojil dievčatko z Indie. Posielal som im peniaze na hydinu, kravu, ale aj na jej štúdium a dnes je z nej vyštudovaná lekárka, ktorá pôsobí v Kérale v južnej Indii.
Takto som odchoval štyri deti, momentálne podporujem Win z Mjanmarska. Vyrastal som v rodine, ktorá mi išla v tomto smere príkladom.
Ste s týmito deťmi ešte v kontakte?
Vám, ako sponzorovi daného dieťaťa, príde dokumentácia. Viete si pozrieť, čo dané dieťa robí, na čo prispievate, ako vaše peniaze pomáhajú zlepšiť jeho vzdelávanie, ale aj zdravotný stav.
Počas roka mu posielate aj prípadne darček na narodeniny či Vianoce. Deti môžete aj navštevovať, ale neodporúča sa to, pretože by sa tak mohli narušiť rodinné väzby.
Ako vznikla myšlienka spojiť sa s Reinerom Meutschom a jeho organizáciou Fly and Help v súvislosti s výstavbou školy pre deti v africkej Namíbii?
Keď som predal Compass Europe, považoval som za povinnosť venovať časť tým, ktorí to potrebujú. Začal som teda zháňať niekoho v zahraničí, kto robí charitatívne projekty vo veľkom, nielen sponzoring, v rámci ktorého posielate peniaze na účet. Vtedy som narazil na organizáciu Fly and Help.
Slovenská angažovanosť
Čím vás teda oslovila?
Reiner Meutsch je človek, ktorý precestoval celý svet, a chudoba, ktorú videl, ho zasiahla. Preto sa rozhodol svoju cestovnú kanceláriu predať, zohnať sponzorov a pustiť sa do výstavby škôl. Dodnes sa mu podarilo postaviť zhruba ich 600.
Rozhodol som sa ho kontaktovať e-mailom a bolo veľmi milé, že mi ihneď zavolal, dohodli sme si v Nemecku stretnutie. Počas neho sme si naozaj padli do oka, rozprávali sme sa asi tri alebo štyri hodiny o tom, ako jeho organizácia funguje a ako by som sa mohol zapojiť.
Okrem toho bol veľmi nadšený z toho, že človek zo Slovenska sa chce v tomto smere angažovať. Práve v tom čase zháňal sponzora pre školu v Namíbii, do nomádskej oblasti. Ide o inštitúciu pre zhruba sto detí a ubytovacie jednotky pre učiteľov. Projekt je momentálne v štádiu projektovej dokumentácie.
Viete projekt konkretizovať?
Ide o základnú školu s átriom a troma učebňami. Vybavená bude potrebným nábytkom, ďalej k dispozícii budú ubytovne s dvoma spálňami, kuchyňa s jedálňou na účely školského stravovania. Okrem toho sa plánuje postaviť aj menší sanitárny blok. Dokopy by mala škola slúžiť približne stovke študentov.
Výstavba spomínanej školy v Namíbii sa má realizovať začiatkom januára 2023. Aká bude vaša úloha pri tomto projekte?
Práve sa pracuje na projektovej dokumentácii, ktorú budem schvaľovať ja. Budem sa spolupodieľať aj na tom, ako bude škola vyzerať.
Ak všetko pôjde podľa plánu, tak v januári by som mal do Namíbie odletieť, začať s úvodnými prácami a projekt dozorovať. Mám dcéru, ktorá by sa takisto rada do tohto projektu zapojila, a tak by sme sa mohli striedať. Samotný proces by mal trvať šesť mesiacov.
Rodinné puto
Hovoríte, že do tejto činnosti sa chce zapojiť aj vaša dcéra. Čo na tieto aktivity hovorí zvyšok rodiny?
Moja rodina je už odchovaná, ak to tak môžem povedať (úsmev). Každý už má svoj život a ja milujem cestovanie, čiže sú zvyknutí, že som nejaký čas mimo domova.
Konkrétne výstavbu tejto školy prijali s nadšením, o čom svedčí aj dcérin záujem. Rovnako som ich vychovával k tomu, aby sa aj oni zapájali do podobných aktivít.
Ako sa môže zapojiť bežný človek, ktorý nemôže na niekoľko mesiacov odcestovať a pomáhať pri výstavbe?
Je nespočetne veľa možností, ako pomáhať deťom. Hľadal som spôsoby, ako smerovať peniaze priamo na daný projekt, ktorý aj budem môcť kontrolovať. Napríklad Fly and Help to umožňujú a vidím výsledky.
Peniaze teda nie sú adresované len niekomu v určitej krajine, ale dá sa vybrať, čo a ako budete sponzorovať. Dá sa prispievať od jedného eura po vyššie sumy. Všetko majú vysvetlené na webovej stránke.
S vašimi novými aktivitami však súvisí aj predaj firmy Compass Europe. O ňom ste údajne uvažovali už počas covidu. Prečo ste sa tak rozhodli urobiť až začiatkom tohto roka?
Prvé úvahy nastali už pred piatimi rokmi, keď nás oslovovali najmä konkurenti z USA alebo Austrálie. Ale vtedy sme ešte neboli na predaj zrelí. Povedali sme si, že sa na tento scenár prichystáme, určíme si hranice, v rámci ktorých budeme nad predajom firmy uvažovať.
Firmu na predaj musíte pripraviť. Čo sa týka imidžu, čísel a ako sa prezentuje navonok. Spadá do toho množstvo faktorov, ktorými potenciálneho investora môžete osloviť. Toto sme pripravili a prišiel covid, ktorý nás obratovo a celkovo výsledkovo vyniesol do výšin, vďaka čomu sme získali aj ocenenie Diamanty slovenského biznisu – ako druhá najlepšie rastúca firma v Bratislave.
Okrem toho, počas pandémie padlo množstvo firiem, do ktorých sa dalo investovať, tak investori hľadali nové možnosti. Z tohto pohľadu sme jednou z nich boli aj my.
Zachovať kontinuitu
Predať firmu svojmu nemeckému obchodnému partnerovi bol zámer alebo ste mali viac ponúk?
Považoval som za povinnosť firmu ponúknuť najskôr svojim partnerom. Pán Ružiak záujem neprejavil a pán Mészáros pripravil koncept, spojil sa s naším nemeckým dílerom, ku ktorému má veľmi blízko. Prišli s ponukou, ktorú sme odsúhlasili. Som rád, že to ostalo „v rodine“.
Napriek tomu zostávate vo firme ako externý poradca. Čo je teda vašou úlohou?
Dôležité bolo zostať, urobiť kontinuitu v rokovaní s bankami, odberateľmi, dodávateľmi, ktorí ešte rokovali so mnou a nie s ostatnými. To bolo hlavnou úlohou tohto poradného orgánu.
Postupne sa mi podarilo tieto kontakty odovzdať, zoznámiť nové vedenie s partnermi. Plus sme mali rozrobené niektoré projekty, ktoré doťahujem. Výstavy, nový web a podobne.
Keď sa to do konca roka skončí, tak s radosťou odídem, pretože budem vedieť, že som dokončil všetko, čo som mal v pláne, a firma je v dobrých rukách.
Ako si delíte svoje povinnosti počas pracovných dní? Dajú sa nazvať ako pracovné?
Už by som to pracovnými dňami nenazýval. Človek si v prvom rade potrebuje oddýchnuť. Zažili sme extrémne tlaky, v roku 2015 sme vyhoreli, takže sme museli firmu stavať nanovo. Začínať od znova je hrozné.
Mali sme rozpracované dopyty, ponuky, hotové objednávky a zrazu zhorel sklad. Stratili sme dílerov, dodávateľov, museli sme postaviť novú fabriku a rýchlo pracovať, aby sme nestratili kontakty. Bol to obrovský stres, ktorý sa nám podarilo preklenúť, pretože vždy sme chceli hrať prvé husle.
Ako jediná firma na svete máme dve dizajnové ocenenia. Nikdy sme si nepovedali, že stačí. To bol nápor nielen na duševné, ale aj fyzické zdravie.
Dal som si teda malý sabatikal. Som rád, že keď sa zobudím, nemusím myslieť na to, ako zabezpečiť 70 ľuďom mzdu – a na to naviazaných ďalších 1000 ľudí v rámci distribučnej siete.
Ale nedá sa mi nič nerobiť, pre Compass preto ešte organizujem nutné záležitosti a s radosťou sa púšťam do nového projektu škôl v Afrike, čo mi dodáva nový vietor do plachiet. Rád by som ju venoval, keď sa dokončí, svojim rodičom, ktorí ma viedli na túto cestu charitatívnych činností.