Nedávno som čítala článok o tom, ako prehistorické ženy pracovali fyzicky takmer tak ako muži. Inými slovami, nebolo to tak, že len muži lovili mamuty a ženy len udržiavali oheň v kozube, respektíve zapaľovali sviečky pre príjemnú atmosféru. Práve naopak, podľa štúdií kostí sa zistilo, že tieto ženy vynakladali značné úsilie a boli silnými článkami spoločného tímu. Výsledky tohto výskumu ma zaujali. Vysvetlím prečo.
Napriek tomu, že žijeme niekoľko tisíc rokov po týchto jaskynných sufražetkách, ja tiež žijem v jaskyni. Teda nie doslovne, ale pracujem v prostredí, kde sa ráta to, kto uloví mamuta, kto ho rozštvrtí a – a to je nóvum dnešnej doby – ráta sa aj to, či z toho majú prospech iné jaskyne. Skrátka a dobre, či je mamut dosť veľký.
Nuž a takého jedného mamuta, terminologicky sa vrátim do dnešnej doby, jednu novú veľkú inštrukciu pre našu firmu som priniesla. Na jej úspešnú realizáciu sa vyžadovali vstupy z iných krajín, a tak som oslovila pobočky v našej sieti. Ozvali sa viacerí. Spoločníčky z firmy v iných krajinách ponúkli skvelé know-how, skúsenosti, pomoc. Kolegovia tiež. No pridali niečo ďalšie. Otázku, ako sa podelíme o mamuta.
Ak chcú ženy zažiariť na mítingu, musia použiť svoj hlas smerom „nadol“
Pred nejakým časom, a nebolo to tak dávno, by som sa tejto otázky zľakla, mala by som pocit, že sa musím deliť, že možno je to len náhoda, že inštrukcia pristála u mňa a moji mužskí kolegovia sú určite schopnejší a zaslúžia si podiel, aj keď sa na jeho prínose do spoločnosti nepodieľali. No teraz som sa rozhodla urobiť to inak.
Slušne a jasne nastoľujem predstavu vlastných pravidiel. O niečo sa podelíme, áno, ale až keď prispejete svojím dielom práce. Chlapi to bez námietok akceptovali.
Už ste našli desať rozdielov v pomyselných obrázkoch mamutej situácie? Upozorním len na jeden: kým chlapi sa hneď chceli deliť o môjho mamuta, moje milé kolegyne len automaticky pomohli. Nechápte ma zle, nie sú hlúpe ani naivné, práve naopak, ide o mimoriadne úspešné ženy a rozhodne sa tým tiež nechcem dotknúť mojich skvelých kolegov. No napriek tomu, že pracujeme rovnako, my ženy občas máme strach uznať si svoj prínos a vypýtať si, čo nám patrí, pretože si myslíme, že sa to nepatrí.
Keď je priebojný muž, je to v poriadku. Keď je taká žena, je „bossy“
V ostatnej dobe som sa zúčastnila viacerých panelových diskusií a stretnutí na tému, ako posunúť ženy do vedúcich pozícií. Nielen módna ale aj vážna téma, ktorá isto vyžaduje veľa pozornosti, zamyslenia, štrukturálnych zmien. Návrhy na opatrenia, ktoré by sa mali implementovať zneli rôzne: zaveďme kvóty, zariaďme flexibilné pravidlá pracovnej doby, zabezpečme pravidelné stretnutia žien pôsobiacich v biznise, aby sme ich posunuli do vedúcich pozícií.
Nie som zástancom umelej, aj keď pozitívnej diskriminácie. Nemali by sme nikoho nútiť ísť, kam nechce, no zároveň, kto chce kam, zvyšok poznáte. Ak sa žena rozhodne vydať cestou pracovnej realizácie, nie je dôvod nepodať pomocnú ruku, pretože občas máme strach, alebo si menej veríme. Možno stačí naozaj málo – dajme ženám informácie, zdieľajme príbehy a nechajme ich samé sa rozhodnúť. A na základe mojej nedávnej skúsenosti si dovolím dodať, nebojme sa byť otvorené, formulujme jasne, čo chceme. Môžeme to robiť spôsobom nám vlastným, zostaňme ženami, ale otvorenosť je fajn a okrem toho, rozumejú jej aj muži.
Autorka je advokátka, študovala a pôsobila vo veľkej Británii, Francúzsku a Belgicku, pravidelne prezentuje na domácich aj medzinárodných fórach, momentálne pôsobí ako partnerka medzinárodnej právnickej kancelárie Dentons v Bratislave.
