Do Kanady emigroval ako 16-ročný a na živobytie si najskôr zarábal zberom paradajok. Keď Štefan Boleslav Roman v roku 1988 zomrel, mala jeho banská firma Denison Mines ročný obrat vyše 100 miliónov kanadských dolárov. V rodnej obci Veľký Ruskov by mu tento rok mali vybudovať múzeum.
Bolo to 25. februára 1988, keď sa Štefan B. Roman postavil pred akcionárov jeho spoločnosti Denison Mines. Veteráni presne vedeli, čo ich čaká. Roman svoje prejavy pre tieto zhromaždenia vždy staval na kontraste nenávideného socializmu a milovaného kapitalizmu. Nik v publiku však vtedy netušil, že to bude jeho posledný výročný prejav. Už o mesiac skonal na infarkt.
„To, že zomrel už v roku 1988 a nedočkal sa pádu komunistického režimu v Československu, je jedným z dôvodov, prečo je to dodnes tak trochu zabudnutá osobnosť. Napriek tomu, že bol súčasťou svetového biznisu, vlastnil najväčšie uránové doly a ocenili ho medzinárodnými cenami,“ hovorí Joseph M. Burza, prezident Kanadskej obchodnej komory v SR a zostavovateľ publikácie o Romanovi, ktorá vyšla tento rok.
Joseph M. Burza. Foto: archív Josepha M. BurzuKniha Uránový kráľ obsahuje medailóny od veľmi rôznorodého spektra osôb – Rudolfa Schustera, Ivana Gašparoviča, Milana Kňažka, Jána Čarnogurského, ale aj od exministra financií Kanady Otta J. Jelineka, legendárnej redaktorky ORF Barbary Coudenhove-Kalergiovej či dcéry Thomasa J. Baťu Moniky Pignal Bata.
Viacerí pritom vyjadrili ľútosť, že príbeh tohto úspešného podnikateľa je na Slovensku zabudnutý. Prejdime si ho teda od začiatku.
Za oceán
Podobne ako tisíce ďalších, aj 25-ročný Juraj Roman si koncom 19. storočia kúpil lístok na parník a vybral sa za veľkú mláku. V Amerike sa nechcel usadiť, len si zarobiť, aby mohli so ženou Helenou dôstojnejšie vychovávať potomkov.
Doma vo Veľkom Ruskove sa im potom počas štvrťstoročia narodilo sedem detí. Najmladší Štefan prišiel na svet v roku 1921 a ako jediný zo súrodencov už v novej krajine Československo.
Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch však tvrdo dopadla aj na rodinu Romanovcov. A tak, nasledujúc príklad otca, sa za zárobkom za more vybral aj jeho 27-ročný syn Juraj s manželkou. Otec dal zvolenie, aby sa k nim pridal aj benjamín, 16-ročný Štefan.
Keďže sa však Spojené štáty od dvadsiatych rokov stavali k imigrantom rezervovane (zaviedli kvóty), vybrali si za svoj cieľ tentoraz otvorenejšiu Kanadu. V novej vlasti si našli prácu na farme, pri paradajkách.
Štefan Boleslav Roman, rodák z východného Slovenska, sa v Kanade stal významným podnikateľom. Foto: reprodukcia z knihy Uránový kráľ
Keď chceli farmárčiť na svojom, potrebovali na pomoc zviera. Traduje sa historka, že im ho farmár zo susedstva nechcel požičať za peniaze, len za pracovnú silu. A tak Juraj na isté obdobie vymenil mladšieho brata za koňa. Štefan neskôr pracoval aj ako robotník v kanadskej továrni General Motors.
Ďalšie plány načas zmarila druhá svetová vojna. Štefan Roman narukoval do kanadskej armády, no po dvoch mesiacoch ho zo zdravotných dôvodov prepustili do civilu. Vojnové roky strávil pri monotónnej práci v továrni na strelivo, kde mal kopec času premýšľať, ako ďalej.
Ambicióznemu dvadsiatnikovi učaroval svet akcií, ktorý sľuboval zázračné zisky. Ale aj trpké pády. Roman sa z nich však vedel rýchlo poučiť.
Pod zem
Keď krátko pred Romanovou smrťou písala kanadská novinárka Diane Francisová profil jeho rodiny, pýtala sa, prečo neinvestujú viac do realít, ale ostávajú pri (vtedy) neistom biznise s ťažbou nerastných surovín.
„Otec si myslí, že jediné, čo má skutočnú hodnotu, je zem a najmä to, čo je pod ňou,“ odpovedala Štefanova dcéra Helena, ktorá otca už zakrátko nahradila na čele Denison Mines.
Štefan Roman so synom Stephenom G. Romanom (vľavo) a ďalšími deťmi a zamestnancom v bani Elliot Lake v 70. rokoch. Foto: reprodukcia z knihy Uránový kráľ
Štefan Roman bol konzervatívny človek. Nikdy nezabudol, že práve podzemie mu otvorilo cestu k úspechu. Na veci sa díval z dlhodobej perspektívy a problémy v ťažiarskom priemysle v osemdesiatych rokoch vnímal len ako jeden z mnohých záchvevov, ktoré počas svojej biznisovej kariéry prežil.
Hoci začal pri špekulatívnych obchodoch s akciami, neskôr sám seba vnímal ako budovateľa impéria. Prvý skutočný úspech zaznamenal až osem rokov po vojne, keď speňažil 10-tisícovú investíciu do banskej spoločnosti Concord Mining Syndicate.
Po objavení ropy v jej teritóriu predal akcie firmy za dva milióny. Obratom za to kúpil podiely v sume iba 8 centov za akciu v North Denison Mines, ktorú napokon celú ovládol. S prispením šťastia potom jeho firma kúpila práva na najväčšie ložisko uránu na svete.
V tom čase pritom išlo o strategickú surovinu. V jeho rodnej krajine ju dolovali v jáchymovských baniach politickí väzni, aby poslúžila sovietskemu jadrovému programu. Roman bol na opačnej strane barikády pretekov v zbrojení. Odbyt mal však aj z civilnej sféry, keďže sa vo svete začínalo s budovaním atómových elektrární, ktoré boli rovnako hladné po uránovom palive.
Šesťdesiate roky boli pre uránové bane komplikované, no Denison Mines vytrvali. Kanadská vláda vtedy spustila program vytvárania zásob uránu financovaný z federálnej pokladnice. Ako píše jadrový inžinier Marián Naniaš v knihe Štefan Boleslav Roman – Uránový kráľ: „Denison Mines bol hlavným príjemcom, ktorý získal takmer 80 miliónov z celkovej sumy fondu.“ Pre Romana nastali zlaté uránové časy.
Do ohňa
„Bol to tvrdý, tvrdý chlapík. Možno až diktátor,“ povedal o Romanovi Murray Pezim, vancouverský obchodník s akciami a jeho spoločník zo začiatku päťdesiatych rokov. Mal však výsledky.
Kým Pezim predal akcie Denison Mines, keď z pôvodnej sumy 8 centov stúpli na 17 dolárov, Roman ich nepustil ani v čase, keď mali cenu 250 dolárov. „Musím mu to uznať, držal sa toho biznisu a zveľadil ho,“ dodal Pezim.
Závod Denison Mines na severe mesta Elliot Lake pri Hurónskom jazere v kanadskom Ontáriu. V časoch najväčšieho rozmachu zamestnával tritisíc ľudí. Foto: reprodukcia z knihy Uránový kráľ
Keď Roman konečne zvažoval predaj, proti sa postavila kanadská vláda, ktorá nechcela pripustiť, aby kontrola nad strategickou surovinou pripadla americkej firme. Roman to vtedy dotlačil tak ďaleko, že žaloval premiéra Kanady Pierra Trudeaua, otca súčasného kanadského ministerského predsedu Justina. Za zablokovanie predaja žiadal odškodné vo výške 104 miliónov kanadských dolárov.
Roman vnímal tento spor symbolicky – ako súboj kapitalizmu a prebujneného štátu. O tom, že takéto bitky bral vážne, svedčí aj fakt, že členom jeho tímu právnikov bol aj Richard Nixon (dlho predtým, než sa stal americkým prezidentom).
Súboj s Trudeauom však Roman prehral. Nevyšli mu ani pokusy dostať sa do kanadskej politiky, jeho dve kandidatúry za poslanca v rokoch 1972 a 1974 sa skončili neúspechom.
Mediálny obraz nekompromisného kapitalistu sa však často nezhoduje s osobnými spomienkami ľudí z jeho blízkeho okolia. „Štefan pôsobil na všetkých ako skutočne silná osobnosť. Bol neuveriteľne charizmatický, vľúdny, veľmi dobrosrdečný a štedrý, v rodinnom kruhu uvoľnený,“ spomínal v knihe na svojho prastrýka Branislav Roman. Stretli sa v roku 1982 v Kanade.
„Na ľudí, ktorí ho poznali len podľa reputácie, mohol pôsobiť požadovačne, arogantne a bezcitne. Ale pre tých, ktorí ho poznali osobne – vrátane mňa, ktorý som ho prvý raz stretol v 50. rokoch –, bol Roman protikladom svojho verejného imidžu,“ napísal v nekrológu ťažiarskeho magnáta kanadský novinár John Soganich z Financial Post.
Na vzduchu
Romanovo impérium sa postupne rozširovalo aj o iné suroviny, ako sú uhlie, ropa, zemný plyn a potaš. Zároveň expandoval aj do celého sveta. Hoci hodnota jeho firmy sa rátala v stámiliónoch, na krajanov najviac zapôsobilo, že v šesťdesiatych rokoch prilietal do Československa na súkromnom lietadle s vlastnými iniciálami. Navštívil vtedy napríklad aj Východoslovenské železiarne.
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 mu však ďalšie cesty znemožnila. Po nej sa rozhodol viac sa venovať aj svojej rodnej krajine. Z jeho iniciatívy vznikol Svetový kongres Slovákov. Tejto jedinej celosvetovej organizácii Slovákov v zahraničí Roman predsedal až do svojej smrti. Aj z tohto dôvodu bolo v čase normalizácie jeho meno na Slovensku na indexe.
Do Československa mohol Roman priletieť ešte koncom 60. rokov, neskôr už režim návštevy tohto úspešného kapitalistu zakázal. Foto: reprodukcia z knihy Uránový kráľ
„On bol jednoznačne najvýznamnejším podnikateľom spomedzi slovenských emigrantov, ktorý sa k rodnej krajine hlásil. Dokonca keď sa ako člen delegácie kanadských podnikateľov stretol s Nikitom Chruščovom, predstavil sa ako Slovák,“ dodáva Joseph M. Burza.
Roman bol aj aktívnym grékokatolíkom, aj jeho zásluhou vzniklo v Kanade gréckokatolícke biskupstvo. A napriek tomu, že žil v prepychu – v 17-izbovom zámku na štýl Tudorovcov a s krištáľovými lustrami, ktoré predtým patrili indickým maharadžom –, nikdy nezabudol na svoje farmárske začiatky a dobre sa cítil aj vonku na vzduchu.
Na svojej farme sa venoval chovu holštajnského plemena kráv, jednu z nich v roku 1971 predal za rekordnú sumu 65-tisíc dolárov, hodnú Guinnessovej knihy rekordov.
Svoj pohľad na podnikanie zvečnil v knihe Zodpovedná spoločnosť, ktorú napísal spolu s bývalým ľavicovým teoretikom Eugenom Löblom. Hoci žezlo v spoločnosti Denison Mines prebrala po otcovej smrti dcéra Helena, neskôr Romanovci svoje podiely vo firme odpredali.
Syn Stephen G. Roman však pokračoval v otcových šľapajach vo vlastnej ťažiarskej spoločnosti Global Atomic Corporation.
