„Ľudia namiesto toho, aby boli úspešní sami pred sebou, chcú byť úspešní v očiach druhých. Ale keď sa ženieme za cieľmi druhých, je to ďalší varovný príznak. Vo finále je totiž jedno, na akom aute jazdíme, koľko máme peňazí, v akom dome bývame, aké máme firmy, či nás ľudia poznajú či nepoznajú. Najdôležitejšie je to, ako sa v kontakte sami so sebou cítime,“ hovorí neuropsychológ Robert Krause.
V rozhovore pre podcast Nevyhorení zdieľa mnohé užitočné myšlienky, ktoré sa týkajú vnímania práce, jej prepojenia na duševné zdravie, dosahovania cieľov, no a veľkou témou je aj úspech a jeho rôzne podoby.
Celý podcast si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch.
V podcaste sa dozviete:
- ako vzniká orientácia na výkon,
- čo je cieľový fetišizmus a prečo je také náročné oslobodiť sa od neho,
- ako vnímame úspech a aké rôzne podoby môže mať,
- prečo sa zaneprázdnenosť nerovná produktivite,
- ako sa nehnať za cieľmi iných,
- čo robiť, keď nám práca prerastá cez hlavu?
Je na piedestáli západnej spoločnosti ešte stále produktivita a práca?
V aktuálnej dobe registrujeme trend zaneprázdnenosti, o ktorej máme často skreslenú predstavu. Veľa ľudí si totiž myslí, že zaneprázdnenosť rovná sa produktivita. No to, že som zaneprázdnený a že mám počas dňa veľké množstvo aktivít, neznamená, že som produktívny.
Niekedy platí, že začať stíhať znamená prestať sa ponáhľať. Už Baťa hovoril o tom, aby sme šetrili sekundy a aby sme sa naučili priorizovať. No a to so sebou nesie aj dávku asertivity a schopnosť hovoriť nie niektorým aktivitám, ľuďom alebo vlastným predstavám či víziám.
Takže aby som odpovedal na vašu otázku, áno, sme svedkami toho, že ľudia majú radi produktivitu, ale často si ju zamieňajú so zaneprázdnenosťou. No to je veľký omyl.
Závislosť od dosahovania cieľov
Čím je to spôsobené? Dnes už totiž existuje množstvo informácií o tejto téme, čoraz viac sa hovorí aj o vyhorení a ďalších dopadoch výkonnostnej kultúry, ktorú sme si okolo seba vytvorili. Ako je možné, že sme si to stále neuvedomili?
Ľudia majú vo všeobecnosti radi ciele. Často sme dokonca svedkami takzvaného cieľového fetišizmu, čo znamená, že si neustále dávame ciele a plníme ich. Niekedy sa nám to darí lepšie, inokedy horšie.
No v našom mozgu sa vtedy začínajú diať rôzne zmeny – vylučujú sa neurotransmitery, chemické prenášače, ktoré sa významne podieľajú na závislostiach. My sa potom stávame závislými práve od týchto neurochemických zmien, ktoré sa v našom mozgu aktivujú, keď zažijeme určitý úspech, alebo keď dosiahneme svoj cieľ.
To nám spôsobuje príjemné emocionálne nastavenie, a tak si hneď dávame ďalší cieľ, no a postupne sme závislými ani nie od cieľov, ale od toho, čo sa v nás odohráva, keď cieľ dosiahneme.
To poznáme mnohí, napríklad, keď si ráno spíšeme „to-do list“ a potom si z neho odškrtávame úlohy. Je to veľmi príjemný pocit.
To ste trafili klinček po hlavičke. Volá sa to pozitívne posilnenie. To, že niečo splním a následne si to odfajknem, mi spôsobuje neurochemické zmeny v organizme. Okrem toho tam vstupuje aj sociálny záväzok. Trebárs keď sa podelím s druhou stranou o to, že mám určitý cieľ, som viac motivovaný ho dosiahnuť, vstupuje tam už aj vonkajšia motivácia.
Neuropsychológ Krause hovorí v rozhovore o práci a jej vnímaní. Foto: archív R.KrausehoJe zaujímavé sledovať, že mnoho ľudí sa ženie za úspechom v predstave, že keď ho dosiahnu, tak budú šťastní. Ja pracujem s mnohými veľmi úspešnými ľuďmi z hľadiska objektívnych výsledkov, ale často som svedkom toho, že títo ľudia vôbec nie sú šťastní.
Preto stále tvrdím, že úspech nás neurobí šťastnými, ale šťastie nás vie urobiť úspešnými. Preto je veľmi dôležité zreflektovať naše hodnoty a na základe toho upraviť aj svoje myslenie a správanie.
Čo znamená úspech pre mňa
Na čo ešte myslieť?
Je tiež dobré si uvedomiť, že to, čo nás teší, sú predstavy. Predstava, že budem mať nové auto, že budem viac zarábať, alebo že budem mať napríklad viac mediálnych výstupov… No vo finále, keď tieto ciele dosiahnem, zistím, že som len „prežitkovo šťastný“, teda šťastný len v danom okamihu. Ale keď si na túto udalosť spomeniem spätne s odstupom mesiaca, tak to so mnou nič nerobí.
Aj preto by sme sa namiesto sústredenia na ciele, ktoré nám v predstavách prinášajú pocit úspechu, mali viac sústrediť na to, čo nám prináša vnútornú spokojnosť. Pretože často sa ženieme za cieľmi druhých ľudí a možno za tým, čo od nás očakáva spoločnosť, ale potom zisťujeme, že to nerobí šťastnými nás osobne.
To sa pekne počúva, ale asi je náročné sa od toho oslobodiť aj vzhľadom na zmeny, ktoré sa dejú v našom mozgu, alebo sa mýlim?
Presne tak. Keď sa na tému produktivity pozrieme z takého širokospektrálneho rozmeru, tak registrujeme, že sme ovplyvnení rôznymi premennými. Či sú to skupiny ľudí, ktorí sú nám podobní, sociálne siete a influenceri – ľudia, ktorí nejakým spôsobom ovplyvňujú náš štýl myslenia, alebo to môžu byť spoločenské ideály a túžba po tom dosiahnuť to, čo mnoho ľudí považuje za úspech.
Ja tvrdím, že každý by mal v prvom rade poznať odpoveď na otázku, čo znamená úspech pre mňa. To, že som v práci od šiestej do šiestej, pracujem 12 hodín a po návrate domov robím ďalších šesť môže vyzerať pre niekoho zvonku ako veľký úspech a často nás práve títo ľudia inšpirujú.
Ale my odborníci sme potom svedkami toho, že v skutočnosti sú títo ľudia nesmierne vyčerpaní, čo zvonku možno nevidieť. A opäť, keď hovoríme o neurochemických zmenách v mozgu, potom už je náročné vystúpiť z toho kolobehu.
Akú veľkú úlohu tu hrá to, že si viažeme našu identitu a sebahodnotu na to, čo vykonávame?
Jednotlivec často upravuje svoje správanie pod vplyvom skúseností, tak funguje ľudský mozog. Tí ľudia, ktorí už možno zažili, čo to znamená byť objektívne úspešní, alebo ľudia, ktorí dosiahli určitý finančný obrat, napríklad milión eur, zrazu vedia, čo im to prináša a čo všetko je na to potrebné. Ak to však príde znenazdajky, môže to byť náročné.
Mám napríklad jedného klienta, s ktorým pracujem na tom, aby sa dostal tam, kde bol pred niekoľkými rokmi, keď zarábal menej a mal menej zamestnancov. No a to je presne o tom, že my chceme neustále rásť, ale zabúdame na to, že rast nemusí ísť ruka v ruke s tým, že sa budeme automaticky cítiť lepšie.
Platí totiž, že čím viac ľudí v našom okolí, tým vyššie napätie, tým viac možných problémov alebo situácií, ktoré si vyžadujú našu pozornosť. Preto je dôležité, aby sme mali tie skúsenosti. Mozog neustále porovnáva to, čo sme zažili, s tým, v akej situácii sa vyskytneme aktuálne. A preto aj rast by mal byť premyslený.
Zároveň by sme mali byť schopní sebareflexie, ktorá so sebou nesie aj prvky sebauvedomenia, uvedomovania si vlastnej hodnoty a smerovania. Je úplne v poriadku zmeniť počas cesty cieľovú destináciu, len potrebujeme vedomú kontrolu nad tým, kam vlastne letíme.
„Kto si, keď nepracuješ?“
Ako spozorovať to, že sme na svoju prácu priveľmi naviazaní?
Ja mnohým svojim klientom kladiem jednoduchú otázku: ,,Kto ste?“ Prvé odpovede, ktoré nám naskočia, sa zvyčajne najvýraznejšie spájajú s našou identitou.
Ja o sebe môžem povedať, že som manžel, neuropsychológ, vysokoškolský učiteľ, majiteľ spoločnosti… No v poslednej dobe najčastejšie ako prvé odpoviem, že som otec. Lebo práve toto je rola, ktorú si aktuálne najintenzívnejšie užívam a ktorej prispôsobujem aj manažment hodnôt. Nie časový manažment, ako tomu hovoríme, lebo čas nedokážeme manažovať, vieme manažovať len seba samého a svoje hodnoty v čase.
Je to najmä o tom, aby sme sami mali v sebe poriadok.
No a neodpovedajú ľudia najčastejšie práve svojou prácou? Možno je to len moje subjektívne pozorovanie, ale keby som túto otázku položila môjmu okoliu, predpokladám, že by menovali to, čím sa živia…
Minimálne to reflektuje spoločnosť a dobu, v ktorej sa nachádzame. Pracovná identita sa dostáva na piedestál a tituly hrajú veľkú rolu.
No v konečnom dôsledku je to úplne nepodstatné a často ide len o určitú kompenzáciu, možno z vlastnej minulosti, keď sa potrebujeme určitým spôsobom nadradiť nad druhú stranu.
Vo finále je často jedno, čo si o nás myslia druhí ľudia, lebo najviac času trávime práve sami so sebou. Preto je dôležité, aby sme my vedeli, čo nás robí šťastnými a čo znamená úspech pre nás osobne.
Rozmýšľam nad tým, že či nie je možno užitočné si niekedy prerámcovať otázku „Kto si?“ a pýtať sa „Kto si, keď nepracuješ“? Čo s tým, keď sa definujem len prácou?
Keď hovoríme o práci, tak existujú určité zaužívané stereotypy, že by mala byť našou vášňou, že by sme tým mali doslova ako keby žiť. Áno, je to ten ideálny stav a mnoho ľudí je konfrontovaných, keď zistia, že to tak nie je. Ale niekedy je úplne v poriadku nebyť nadšený z práce.
Keď registrujem, že práca zasahuje moju osobnosť, biologický aspekt, napríklad spánok, stravovanie, vzťahy s inými ľuďmi, je dobré vnímať takzvané červené vlajky. Ako keď nám svieti kontrolka v aute, tak zastavíme na najbližšej čerpacej stanici.
Neuropsychológ Krause. Foto: Marek MuchaNo pre každého je čerpacia stanica niečo alebo niekto iný. Pre mňa sú to dcérky, manželka, rodičia a blízki. Pre niekoho to môže byť fyzická aktivita, pre iného záhradka, pestovanie kvietkov.
Často však sledujem ten fenomén, že ľudia chodia čerpať na stanice, na ktoré chodí čerpať väčšina. Preto behajú, ale nevedia za čím a prečo, chodia do posilňovne a neprináša im to šťastie. No pokiaľ viem, kde mám ísť čerpať, tam získam palivo, ktoré potrebujem.
Asi je fajn sa aj pravidelne a vedome zastavovať a zisťovať, ako sa vlastne mám…
Presne tak. Ja stále ľuďom hovorím, že nuda je matka tvorivosti. Kde vzniká najviac startupov? No v hlavách puberťákov, v hlavách mladých ľudí, ktorí majú čas a priestor sa nudiť. Lenže my si myslíme, že čím viac toho urobíme, tak tým lepšie.
Mnohí ľudia majú čas naplánovaný tak, že nemajú žiadny priestor sa nudiť. Ale často je menej viac. Keď chytáme dva zajace, tak zvyčajne nechytíme ani jedného, no toto ľudia v dnešnej dobe robia. Chytajú veľké množstvo zajacov, no v jednom momente zistia, že nechytili ani jedného.
Treba sa zamerať na ten jeden bod, kam smerujem. A na základe toho upraviť svoj štýl myslenia, ale aj konania.
Úspešný v očiach druhých
S čím ešte ľudia zápasia, keď sa bavíme o práci?
Problémom niekedy môže byť to, že svoje smerovanie upravujeme nie na základe vlastných preferencií, ale pod vplyvom okolia.
Ľudia začínajú lipnúť na ocenení a ohodnotení zo strany druhých ľudí. A na základe toho si vytvárajú obraz sami o sebe, stávajú sa závislými od hodnotenia spoločnosti a zvnútorňujú si tie vonkajšie vplyvy.
Často sa pod vplyvom externých faktorov mení aj naše vnímanie úspechu. Ľudia namiesto toho, aby boli úspešní sami pred sebou, chcú byť úspešní v očiach druhých. Ale keď sa ženieme za cieľmi druhých, je to ďalší varovný príznak.
Vo finále je totiž jedno, na akom aute jazdíme, koľko máme peňazí, v akom dome bývame, aké máme firmy, či nás ľudia poznajú či nepoznajú. Najdôležitejšie je to, ako sa v kontakte sami so sebou cítime.
Aké sú varovné signály, že nám práca prerastá cez hlavu?
Keď jednotlivec zistí, že mu práca neprináša toľko potešenia, ako mu prinášala v minulosti, tak je čas a priestor na uvedomenie, ktoré je prvým krokom k zmene.
Ale to, že si niečo uvedomím, neznamená automaticky, že to aj zmením. Sú mnohí ľudia, ktorí si uvedomia, že im aktuálny život nevyhovuje, ale nič s tým neurobia. Len o tom hovoria.
Lenže komunikácia slovom a komunikácia činom sú dve odlišné veličiny. Preto je kľúčové, keď zrazu zistíme, že sa s nami niečo deje, v prvom kroku urobiť intervenciu zo svojej strany. Začneme si pomáhať sami, napríklad si iným spôsobom plánujeme diár, viac relaxujeme, začneme smerovať našu pozornosť iným smerom.
A ak nám to funguje, znamená to, že sme dokázali určitým spôsobom korigovať sami v sebe to, čo sa v nás odohrávalo. Môžeme v tom pokračovať.
Ale ak zisťujeme, že robíme veľa vecí a intervencií a nepomáha nám to, tak je úplne na mieste vyhľadať odbornú pomoc.
Prežitkové vs reflektívne šťastie
Niekedy sa môže stať aj to, že nespoznáme prvotné príznaky…
Vtedy hovoríme o latentných, teda skrytých symptómoch. Napríklad nám práca už neprináša toľko potešenia, spôsobuje nám viac vrások ako radosti, ale stále veríme, že sa to samo zmení. Áno, niekedy sa to môže stať.
Keď sa nám stále darí, tak je vysoká pravdepodobnosť, že v určitom okamihu sa to nejakým spôsobom zastabilizuje a vrátime sa k priemeru.
To je ako na oceáne, alebo keď sme na pobreží a surfujeme, raz je tá vlna väčšia, potom je menšia. Mnoho ľudí, keď sú raz na vlne a darí sa im, tak si ju užívajú, no zrazu keď odíde, tak namiesto toho, aby sa začali pripravovať na ďalšiu vlnu a boli spokojní a vďační za tú vlnu, na ktorej boli, začnú za ňou smútiť. Sú ľudia, ktorí sú nastavení tak, že to najlepšie máme za sebou a čaká nás už len niečo horšie.
To môže byť aj jeden z nenápadných varovných príznakov, keď človek mení svoju optiku. Registruje, že už mu to narúša napríklad kontakt s druhými ľuďmi, už sa neteší do práce. Vtedy by som zdvihol varovný prst a začal rozmýšľať, ako si môžem pomôcť.
V tejto súvislosti som narazila na jeden zaujímavý výskum sociológa Johna Robinsona, ktorý analyzoval diáre Američanov a na základe toho tvrdí, že väčšina ľudí má viac voľného času než v minulosti. Povedal:
,,Je veľmi populárne hovoriť, že máme všetkého toľko, že strácame kontrolu nad svojím životom. Ale keď sa pozrieme ľuďom do kalendárov, tak realita tomu nezodpovedá. Keď im hovorím, že majú k dispozícii 30 až 40 hodín voľného času týždenne, nechcú mi veriť.“
Aká je vaša skúsenosť? Je možné, že naozaj máme viac voľného času, ako si myslíme, len ho trávime možno neefektívne?
Samozrejme, možno je ho i viac, ako uvádza tento pán. Ale je to najmä o tom, aby sme mali poriadok v tom, čomu venujeme svoj čas a pozornosť.
Máme obmedzený počet týždňov, ktoré strávime na tomto svete, obmedzený počet mesiacov a rokov a nikto z nás dopredu nevie, koľko to je. Ale napriek tomu sa stále za niečím ženieme. Potom to vo finále dosiahneme a zrazu zistíme, že nám to neprinieslo, čo sme od toho očakávali.
A tu sme opäť pri tom, že to, čo nás robí šťastnými, sú predstavy. A tak namiesto toho, aby sme sa sústredili na prežitkové šťastie, to šťastie „tu a teraz“, tak sa sústreďme na reflektívne šťastie.
Pre mňa osobne je to vtedy, keď sa idem prejsť s dcérkami, alebo ideme na kolobežku. To je to, čo ma robí šťastným aj tu a teraz. Keď nahrávame tento rozhovor. Spomienka na auto, na ktoré som sa tešil, ma s odstupom času šťastným nerobí.
Preto je dôležité, aby sme vo svojom diári mali dostatok času na veci, ktoré nám prinášajú tieto pocity.
VYPOČUJTE SI PODCAST
Celý rozhovor s neuropsychológom Robertom Krausem si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví, ktorý vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru, a neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Ďakujeme partnerovi podcastu Nevyhorení, spoločnosti SPP.
