Na VŠVU ho neprijali, vo Veľkej Británii sa oňho pobili dve univerzity. Módny návrhár Richard Rozbora prežil v zahraničí polovicu života. Počas štúdia na Univerzite Central Saint Martins v Londýne spolupracoval s vtedy zvučnými menami a navrhoval aj kostýmy pre Brit Awards.
Syn novinárky a kariérneho diplomata sa narodil v Helsinkách a vyrástol v Prahe. Rozborovci sa do Bratislavy vrátili až po rozdelení Československa v roku 1993, keď Richard končil gymnázium. „Ja som tu dovtedy prakticky nežil a bol to pre mňa ťažký návrat,“ hovorí.
Nejaký čas tu študoval architektúru, no s vtedajším prístupom slovenských vyučujúcich sa nedokázal stotožniť. „Mal som pocit, že učitelia nám dávali až príliš pocítiť, že oni sú v hierarchii nad nami. Skúsil som teda šťastie za hranicami.“
A vyšlo to. O Richarda Rozboru mala okrem Central Saint Martins záujem aj univerzita v Britone.
„Vybral som si Saint Martins. Moji rodičia spomínajú, že som ako malý vyhlásil, že ak niekedy pôjdem na vysokú školu, bude to práve táto. Ani neviem, ako som sa k nej dostal… Keď si uvedomíme, v akom období to bolo, aké obmedzené bolo cestovanie, nieto ešte štúdium v Spojenom kráľovstve, je ohromné, že sa mi to podarilo.“
Slovensko nepoznali
Ako jeden z dvoch Slovákov ste vyštudovali dámsku módu na Univerzite Central Saint Martins v Londýne. Už počas štúdia ste pracovali na niekoľkých úspešných projektoch, vrátane kostýmov pre Brit Awards. Ako s odstupom času hodnotíte toto obdobie?
Áno, dlho som bol jediný Slovák, druhá absolventka končila len minulý rok. Sú to okamihy, ktoré si budem pamätať celý život.
Spolupracovať s hviezdami vo svete je rovnaké ako na Slovensku, akurát tí ľudia sú známejší a majú oveľa väčší vplyv. Vo svete sa však na „celebrity“ pozerá trochu inak a aj oni majú k sebe iný postoj.
V akom zmysle?
Pamätám si, ako som sa raz stretol so speváčkou Gabrielle, ktorá bola v tom čase veľmi populárna a darilo sa jej aj v hitparádach. Stretli sme sa na jednom podujatí. Pýtala sa ma odkiaľ som, no Slovensko vôbec nepoznala. Ale bola taká pokorná, že sa mňa pýtala, ako je možné, že ju poznám. Vysvetľoval som jej, že hitparády sledujeme aj my. Bola to veľmi milé.
Počas štúdia ho lákal šoubiznis, dnes sa sústredí na udržateľnú módu. Foto: Robert Rozbora
Naučil som sa, že známi ľudia sú tiež len ľudia. Spolu s ďalšími návrhármi sme na Brit awards obliekali skupinu Fisherspooner, ktorá bola v tom čase tiež veľmi populárna. Vďaka tomu som sa dostal do zákulisia týchto cien. To bol zážitok.
Nedalo sa tam akreditovať a bola to veľmi uzavretá spoločnosť. Napríklad novinári tam prístup vôbec nemali a nemohlo sa tam ani fotiť.
Stretol som Kylie Minogue, Robbieho Williamsa, Russella Crowea, Anastaciu. V tom čase to boli najväčšie hviezdy. No v zákulisí sa všetci správali úplne prirodzene. Dali sme si drink a normálne sme sa bavili.
Spontánne riešenie
Väčšinu takýchto hviezdnych spoluprác ste mali počas štúdia v Londýne. Dnes už sa na šoubiznis nešpecializujete…
Na Slovensku to ešte nie je celkom zažité, ale módny priemysel má množstvo odvetví a každý návrhár sa špecializuje na niečo iné. Niektorí moji kolegovia tým pádom ani nie sú moja konkurencia. Ja som vyštudoval dámsku módu a tej sa aj venujem.
Po škole ste spolu s rodinou rozbehli vlastnú značku dámskej biznis módy. Mali ste od začiatku v pláne, že začnete podnikať?
Vôbec nie. Už počas štúdia som začal v Londýne spolupracovať s rôznymi dizajnérmi a pokračoval som v tom aj po škole. Hľadal som si prácu na trvalý pracovný pomer a dostal som mnohé pozvania na pohovor, aj od celosvetovo uznávaných značiek.
Chystal som sa preto do New Yorku. No to bolo práve v období atentátu z 11. septembra. Strašná udalosť. Vtedy nikto nevedel, ako svet bude vyzerať.
Ani rodičia nechceli, aby som išiel do Ameriky. Tak sme sa dohodli, že sa vrátim na Slovensko a rozbehneme vlastný biznis.
Ktoré oblečenie je drahé?
Napriek tomu, že to bolo už takmer pred 20 rokmi, vaša móda bola od začiatku udržateľná. Čo to pre vás znamená?
Od začiatku tvorím iba z ekologických materiálov a s ekologickým prístupom. Všetky materiály, ktoré používam, majú svoj pôvod, ktorý je dohľadateľný, sú certifikované.
Používam materiály iba z Európskej únie s prírodným zložením, ktoré sú biologicky degradovateľné. No ekologicky k svojej móde nepristupujem len preto, že je to teraz trendy.
Richard Rozbora pracuje len s certifikovanými materiálmi s dohľadateľným pôvodom. Foto: Robert Rozbora
Snažím sa udržiavať si vyššiu úroveň materiálov aj spracovania. Moju módu väčšinou nosia ženy, ktoré majú viac ako 35 rokov. Najmä manažérky alebo dámy v iných pozíciách, kde potrebujú dobre vyzerať a tvoriť si kapsulový šatník.
Prečo je pre vás táto téma dôležitá?
Takzvaná fast fashion je fenoménom našej éry. Doteraz móda vôbec nebola tak ľahko dostupná. Oblečenie bolo niečo vzácne, čo sa dedilo celé generácie.
Naše staré a prastaré mamy si mnohé kúsky ušili samy, alebo si ich nechali ušiť na mieru. A mnohé z tých vecí sú ešte aj dnes nositeľné. Myslím si, že tak by to malo byť.
Náš obľúbený kúsok by mal v šatníku vydržať oveľa dlhšie ako jednu sezónu. Cena produktu by sa mala vydeliť počtom príležitostí, keď si ho človek oblečie. Keď sa na ceny oblečenia pozeráme takto, v konečnom dôsledku je fast fashion oveľa drahšia ako tá udržateľná.
Vec, ktorá bola vyrobená niekde v Ázii v nehumánnych podmienkach, si človek oblečie párkrát – nie však preto, že by sa mu prestala páčiť, ale preto, že je zle spracovaná, rýchlo sa vyperie, vyťahá… A v konečnom dôsledku vyjde oveľa drahšie.
Veľké upratovanie
Robíte aj vy oblečenie na mieru?
V limitovaných množstvách robíme takzvané customized kúsky. To znamená, že ak si v našom show roome vyberiete niečo, čo sa vám páči, ale nesedí vám, môžeme vám to upraviť, prípadne vyrobiť z toho vašu konfekčnú veľkosť. Šitie na mieru v pravom slova zmysle nerobíme.
Spolupráca s partnerskými obchodmi sa rodinnej firme neosvedčila. Našli však iné riešenie. Foto: Robert Rozbora
Pred koronou to bolo tak, že sme vyrábali malé série do 10 kusov, ktoré predávali naše partnerské obchody. Nejaký čas sme mali aj vlastný kamenný obchod vo Viedni, no ekonomicky pre nás nebol udržateľný, tak sme pristúpili k partnerstvám. Ale ani tie počas pandémie neboli jednoduché.
Ako ste zvládli túto krízu?
Vrátili sme sa ku „kusovkám“ s tým, že niektoré budeme určite vyrábať aj ako série. Napriek tomu, že naša značka funguje už takmer 20 rokov, ocitli sme sa znovu akoby na začiatku.
Lockdowny boli pre nás obdobím prehodnocovania a upratovania. Nielen fyzického. Zamysleli sme sa nad tým, čo robíme, čo z toho chceme robiť ďalej, čo nám nič neprináša a kam by sme chceli smerovať. Myslím si, že to bolo zmysluplné.
Čo všetko sa u vás vďaka tomu zmenilo?
Upravili sme náš model podnikania a do výroby sa nám podarilo zaradiť nový produkt.
Výzvy rodinného biznisu
Aký?
Hodvábne a tkané kravaty a šatky. Prvú sériu sme exkluzívne vyrobili pre bývalého ministra zahraničných vecí Ivana Korčoka.
V nadväznosti na ňu sme potom pripravili ďalšiu sériu pre slovenské veľvyslanectvá. Tieto šatky a kravaty pre nich slúžia ako propagácia Slovenska.
Perspektívne by sme tieto dizajny radi uviedli aj komerčne. Uvažujeme aj o tom, že by sme začali dizajnovať šatky a kravaty na objednávku pre firmy.
CEO značky Rozbora Couture je váš brat Robert, o PR sa stará vaša mama. Ako rodinná firma fungujete už takmer dve desaťročia. Aká je vaša spolupráca?
Firmu sme rozbiehali krátko pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď všetko vyzeralo tak nejak jednoducho. Možno sa to nezdá, no oddeliť prácu od súkromia je vo firme veľmi ťažké. A nielen pokiaľ ide o pracovný a voľný čas. Napríklad aj pri riešení problémov. Vysvetliť bratovi, že sa nehnevám naňho ako na brata, bolo celkom zložité. A je to veľmi dlhý proces.
photo: reefe | www.reefe.sk
Oddeliť prácu od súkromia sa v rodinnej firme učili roky. Foto: Robert Rozbora
Výzva bola aj naučiť sa nepracovať len preto, že idete ako rodina na obed. Že to nemá byť pracovný, ale rodinný obed. No myslím si, že práve preto, že sme rodina, sme zvládli aj náročné obdobia, ktoré v podnikaní musia prísť.
Napríklad, keď sme zatvárali náš viedenský kamenný obchod, alebo keď sme počas pandémie nevedeli, či prežijeme. Od začiatku sme vo firme len my traja a ja by som dnes už nechcel spolupracovať s nikým iným.
