Vyštudoval robotiku na jednej z najkvalitnejších univerzít sveta, pre Facebook vymyslel ako má fungovať časová os či navrhovanie nových priateľov a podieľal sa na vývoji superpočítača pre umelú inteligenciu.
Stanislav Funiak je rodák z Martina a vo svojom fachu patrí medzi svetovú špičku. V súčasnosti pracuje v Austrálii, kde vysvetľuje robotom, ako sa nestratiť v lese.
V jednom rebríčku najlepších univerzít sveta je už 11 rokov po sebe na prvej priečke americká Massachusetts Institute of Technology (MIT). Najslávnejšiu „techniku“ absolvovala takmer stovka nobelistov a jej študenti dali svetu okrem iného fax, krátkovlnný radar, navigáciu na Mesiac, optickú myš, ale aj „autonómny“ vysávač Roomba.
Dostať sa na prestížnu MIT
Keď Stanislav Funiak premýšľal, na ktorej vysokej škole by chcel študovať, nevedel si predstaviť lepšie miesto ako práve bostonskú MIT. „Chcel som zabojovať o miesto v globálnej ekonomike, no a cesta viedla cez elitné univerzity,“ hovorí 44-ročný Martinčan.
Ako sa Slovák dostane na americkú školu, na ktorú sa každý rok prihlási približne 34-tisíc uchádzačov a berie štyroch ľudí zo sto?
„Odmalička ma bavila matematika a neskôr informatika, riešil som korešpondenčné semináre, ako tínedžer som mame vytvoril program na správu pacientov v ambulancii a pre školu program na požičiavanie kníh,“ spomína Funiak.
Pre MIT však boli kľúčové jeho stredoškolské úspechy v medzinárodných olympiádach a súťažiach z programovania. Umiestnenia medzi najlepšími súťažiacimi v Európe a na svete mu napokon otvorili dvere do Bostonu.
Stanislav Funiak sa v súčasnosti venuje robotike na štátnom inštitúte v Austrálii. Foto: Simon Mak Murrell
„Po nástupe som veľmi rýchlo pochopil, že súťaže v programovaní sú len začiatok. Hoci podporujú záujem mladých o vedu, neriešia skutočné problémy vedy či spoločnosti,“ upozorňuje Stanislav Funiak.
Robte radšej vedu
Univerzita povzbudzovala a podporovala študentov od prvých ročníkov vo vlastnom výskume a umožňovala im zapojiť sa do tímov bádajúcich v najmodernejších končinách vedy.
„Každé leto som robil na inej veci – na technológii Audio Spotlight, ktorá šíri zvuk ako zvukový lúč, či na prototypovaní nových štandardov pre mobilné telefóny,“ spomína. Najviac ho však zaujala robotika a distribuované algoritmy.
Robotika a distribuované algoritmy
Ide o oblasť programovania, ktorá sa snaží počítač naučiť pružne reagovať na priebežné informácie od iných počítačov a synchronizovať ich spoločnú prácu.
„Máte robota, ktorému dáte algoritmus na varenie jedla, ale potom mu do kuchyne dáte troch ďalších, s ktorými má to jedlo navariť spolu a rýchlejšie,“ vysvetľuje Funiak.
Doktorandský výskum zavial Funiaka na ďalšiu prestížnu univerzitu – Carnegie Mellon v Pittsburghu. Tu, na jednej z najlepších robotických katedier sveta, dokázal spojiť robotiku aj distribuované algoritmy do jednej témy.
„Rozvíjali sme spôsoby, ako naučiť roboty, aby sa zorientovali v priestore bez pomoci externej navigácie,“ hovorí Funiak.
Oslava obhajoby PhD s budúcou manželkou. Foto: Joseph GonzalezRobot musí vedieť zistiť, kde je, len na základe zmapovania prostredia, ktoré si už prešiel, prípadne informácií od ostatných robotov v tom istom priestore. Ide o to, aby boli schopné fungovať aj tam, kde nie je GPS signál – v jaskyniach a tuneloch, v podmorskom svete či na Marse.
„Jednou z aplikácií v reálnom svete je aj pomoc požiarnikom, ktorí sa snažia z horiaceho domu zachrániť všetkých ľudí a overiť, či v niektorej miestnosti niekto neostal,“ dodáva Funiak.
Ako som tvoril Facebook
Prestížna škola a výskum otvorili Funiakovi cestu do najväčších technologických aj finančných korporácií. Pozvánku na pohovor a neskôr pracovnú ponuku dostal od Googlu, Twittera, Microsoftu či veľkých hedžových fondov.
„Najviac ma nadchla ponuka od Facebooku, v tom čase bol totiž boom sociálnych sietí a projekt, na ktorom som mal pracovať, bol o spájaní ľudí,“ spomína Funiak na rok 2010. Na „ponuku od Marka Zuckerberga“ preto kývol, hoci ponúkaný plat v hedžových fondoch bol niekoľkonásobne vyšší.
Facebook mal v tom čase 1500 zamestnancov a väčšina z nich pracovala v Palo Alto na pobreží Pacifiku. Spolu s kolegom najskôr vyvíjal časovú os na profile užívateľov a neskôr bol súčasťou štvorčlenného tímu, ktorý vyvíjal algoritmus na odporúčanie nových priateľov.
Pred ikonickým plagátom Facebooku. Foto: archív S. Funiaka
„Tieto úlohy sú veľmi komplexné, preto ich musíte posekať na menšie časti, ktoré viete vyriešiť, a následne ich zase pospájať do celku,“ hovorí Funiak. Jedným z čiastkových riešení bolo napríklad automatické dopĺňanie informácií o užívateľovi.
Väčšina užívateľov totiž pri tvorbe konta neuvedie všetky požadované údaje. Facebook to preto robí za nich. Vytvorili teda algoritmus, ktorý identifikoval, čo spája priateľov na sociálnej sieti a na základe týchto informácií automaticky doplnil ich profil pre potreby Facebooku.
„Napríklad je veľká pravdepodobnosť, že viacerých spolužiakov budete mať na sociálnej sieti ako priateľov,“ vysvetľuje Funiak. Ak teda nemáte v profile uvedenú školu, algoritmus zmapuje, na aké školy chodili vaši priatelia na sieti a podľa toho vyhodnotí, na ktorú školu ste pravdepodobne chodili vy. Aj na základe toho vyberie, ktoré osoby by ste možno chceli mať za priateľov.
Namiesto spájania ešte viac rozdeľuje
Pracovať pre Facebook je snom mnohých programátorov. Okrem pekného platu a odmien má zamestnanec množstvo výhodných benefitov – bezplatná strava a doprava autobusmi, špeciálna miestnosť na meditáciu, spánok či modlitbu, telocvičňa s trénerom…
„Dokonca ste si mohli doniesť oblečenie, ktoré vám oprali, vyžehlili a poskladali, takže niekedy bolo vidieť, ako ľudia chodia do práce s plným batohom špinavej bielizne,“ opisuje vývojár, pre ktorého však bola najmotivujúcejšia samotná práca.
V centrále Facebooku na námestí. Foto: archív S. Funiaka
„Mohol som pracovať s dátami miliárd ľudí, bolo to technicky nesmierne zaujímavé a súčasne to bola obrovská výzva aj zodpovednosť. Mal som tú prácu veľmi rád,“ hovorí.
Napriek tomu sa však po takmer siedmich rokoch rozhodol odísť. Facebook v tom čase zamestnával už desiatky tisíc pracovníkov, spravoval kontá miliardám užívateľov a zaradil sa medzi najvplyvnejšie spoločnosti na svete.
Videl som, že sieť síce spája blízkych ľudí, ale celú spoločnosť čoraz viac rozdeľuje, pretože nám podsúva to, čo chceme vidieť a počuť, nie spektrum názorov. Sami si potom vytvárame bublinu a sociálna sieť ju, na rozdiel od mienkotvorných médií, nekoriguje. Bol som z toho frustrovaný a cítil som, že sa na tom viac nechcem podieľať.
opisuje Stanislav Funiak
Začínalo byť čoraz zjavnejšie, že Facebook uprednostňuje konfliktné a rozdeľujúce príspevky, pretože generujú najviac pozornosti, lajkov a komentárov.
Superpočítač pre umelú inteligenciu
Z Facebooku odišiel do amerického startupu Cerebras Systems, ktorý založili bývalí zamestnanci procesorového gigantu AMD s cieľom vyvinúť superpočítač pre potreby umelej inteligencie (AI).
Efektívnu a rýchlu prácu z obrovskými datasetmi, ktoré AI potrebuje na to, aby sa učila, totiž už konvenčné počítače nezvládali.
„Paralelne sme vyvíjali procesor, ktorý mal 850-tisíc jadier a bol asi 100-tisícikrát rýchlejší ako bežný počítač a softvér, na ktorom som pracoval aj ja,“ spomína Funiak.
V tíme tridsiatich ľudí firmy bol zodpovedný za to, aby program dokázal efektívne využiť výpočtovú silu obrieho procesora a delegovať úlohy medzi jeho časti.
„Práca na takom zadaní je neuveriteľne inšpiratívna a motivujúca, bol som šťastný ako dieťa,“ spomína Stanislav Funiak.
Kariéra S. Funiaka sa odvíja v oblasti robotiky a distribuovaných algoritmov. Foto: Simon Mak Murrell
Tímu, ktorý postupne narástol na viac ako 300 ľudí, sa podarilo projekt doviesť do úspešného konca. Najväčší procesor na svete vo veľkosti papiera A4 uviedli na trh, je komerčne dostupný a medzi klientov spoločnosti patria najväčšie svetové farmafirmy, energetické spoločnosti, vlády či výskumné laboratóriá.
Používa sa napríklad na navrhovanie nových chemických molekúl alebo na automatické chápanie a spracovanie textu a reči. „Išli sme do konkurenčného boja s Nvidiou, ktorá je kľúčovým výrobcom čipov pre AI, a v našom segmente trhu sme ich dokázali prekonať,“ rekapituluje.
Aj túto vysnívanú prácu Stanislav napokon opustil. Spolu s manželkou a dieťaťom sa presťahovali z Ameriky do austrálskeho Brisbane.
Austrália má prácu pre oboch
„Manželka je Japonka a pracuje v úzkoprofilovej oblasti lingvistiky a výskumu osvojovania si jazyka. Po dlhom hľadaní našla vzácnou náhodou otvorenú akademickú pozíciu na Univerzite v Queenslande a ja som mohol naďalej pracovať z domu,“ upresňuje dôvody presídlenia.
Práca na diaľku ho však nenapĺňala. „Oddeľovalo ma to od austrálskej spoločnosti, cítil som sa osamelo. Potreboval som byť súčasťou miestnej komunity,“ zdôrazňuje. Keď preto dostal ponuku pracovať pre austrálsku „akadémiu vied“, nezaváhal.
Vynálezca wi-fi siete
CSIRO je austrálska agentúra pre vedecký výskum, ktorá má na konte okrem iného aj vynález Wi-Fi siete.
Organizácia s ročným príjmom zhruba 1,2 miliardy eur zamestnáva viac ako 5-tisíc ľudí, ktorí pracujú na pestrom portfóliu projektov, aktuálne je prioritou vesmírny program.
Vychovávať robotov ako pomocníkov
„Pôsobím v tíme, ktorý sa snaží využiť roboty na prácu na farmách, v lesoch a iných prírodných prostrediach,“ konštatuje Stanislav. Hoci zarába menej, zmenu neľutuje. Okrem spokojnosti v rodine a nových priateľov si pochvaľuje aj výzvu – po rokoch sa musel vrátiť od algoritmov k robotike.
Inštitút CSIRO skúma možnosti využitia robotov na farmách. Foto: Simon Mak Murrell
„Je v tom veda, výskum, no súčasne si to vyžaduje silné kompetencie v inžinierstve – a to ma ohromne baví,“ hovorí o projekte, na ktorom participuje.
Humanoidy behajú, skáču a robia saltá, robotické psy dokážu otvoriť dvere, skákať cez švihadlo a zbierať smeti. A tím okolo Stanislava Funiaka sa snaží tieto roboty zorientovať v prírodnom prostredí.
Už v septembri minulého roku sa CSIRO s robotmi umiestnil v súťaži skúmania podzemných priestorov DARPA Subterranean Challenge ako druhý.
Cieľom je využiť roboty pri práci na farme alebo v lese.
hovorí Stanislav Funiak
Roboty by tak postupne dokázali preberať na seba čoraz viac činností v poľnohospodárstve – detekciu škodcov, ochorení rastlín, monitorovanie zrelosti plodov či ich poškodenia a v budúcnosti aj operatívne činnosti ako postrekovanie či zber.
V lese s robotickým psom Spotom z dielne Boston Dynamics. Foto: Simon Mak Murrell
Náročnou úlohou pre robotov je však rozoznať rôzne typy prírodného prostredia. V lese či na farme má terén oveľa väčšiu rozmanitosť a iné nástrahy ako napríklad na cestách, kde fungujú autonómne vozidlá.
„Tráva sa javí ako prekážka, ale dá sa prejsť. Keď prehrmí búrka, prostredie vyzerá inak, ako si ho robot zmapoval. Isté povrchy ako voda alebo priepasť musí robot identifikovať bez toho, aby ich vyskúšal,“ vymenúva Funiak niektoré z problémov, ktoré sa snažia vyriešiť.
Projekt so Slovákmi bude mapovať aj detvianske lesy
Nedávno získal CSIRO v rámci konzorcia 49 organizácií výskumný grant z európskeho programu Horizon 2020. Projekt Silvanus za 24 miliónov eur má v čase klimatických zmien pomôcť v boji proti čoraz častejším a nebezpečnejším lesným požiarom.
„Veľmi sa teším, že na projekte participujú aj slovenské organizácie, napríklad Technická univerzita vo Zvolene, firma 3MON či Slovenská akadémia vied,“ hovorí Funiak.
Stanislav Funiak s robotmi, ktoré učí v CSIRO. Zdroj: Simon Mak Murrell
Stanislav Funiak s robotmi, ktoré učí v CSIRO. Zdroj: Simon Mak Murrell
Jeho tím v CSIRO bude na projekte participovať práve robotmi schopnými pohybovať sa v lese a mapovať objem dreva na danom území či mieru vysušenosti prostredia. Jedným z testovacích miest projektu bude aj slovenské Podpoľanie a lesy okolo Detvy.
„Odmalička som bol veľký fanúšik sci-fi, ktoré často opisuje, ako si veda poradí s veľkými globálnymi zmenami na planéte. Je úžasné, že dnes môžem byť súčasťou projektu, ktorý sa snaží pomôcť ľudstvu bojovať s globálnym otepľovaním,“ uzatvára.
