Emigrant z Humenného Gejza Matovič sa v americkom Clevelande vypracoval z pochôdzkara vo vykričanej štvrti na dlhoročného policajného riaditeľa Georgea Matowitza. Hoci spolupracoval aj s mužom, ktorý dostal Al Caponeho, Matowitzov mafiánsky protivník sa volal Benigno.
„Ma-to-vič,“ slabikoval som pomaly a opýtal sa, ako svoje meno vyslovuje on. „Metouic,“ vysypal rázne. A potom sa snažil zopakovať po mne pôvodnú podobu svojho priezviska. „Ma-tou-vič.“ Povedzme.
Tvrdé precitnutie z amerického sna
Thomas Matowitz je vnukom Georgea Juliusa Matowitza, ktorý sa v roku 1882 narodil v Humennom ako Gejza Matovič. Meno si zmenil, až keď sa o dve desaťročia neskôr prihlásil v Clevelande za policajta.
Matovičovci sa z Uhorska vysťahovali v roku 1890. Otec šesťčlennej rodiny Karol bol úspešný stolár a zdalo sa, že dobré živobytie zabezpečí aj pre deti. Rodina však z amerického sna precitla, keď Karol Matovič nečakane skonal.
Gejza vtedy chodil len do šiestej triedy a zrazu sa mal stať živiteľom. Jeho mama Mária sa však zo všetkých síl snažila, aby nešiel v koľajach mnohých krajanov. Hoci v baniach pracovali aj chlapci v Gejzovom veku, trvala na tom, aby si našiel bezpečnejšiu robotu. Nechcela pochovávať ďalšieho člena rodiny.
A tak mladý Matovič chvíľu predával noviny, čistil topánky, potom robil poslíčka v hoteloch. Neskôr sa ako plnoletý stal vodičom električky a napokon požiarnikom pre železničnú spoločnosť Lake Shore.
Gejza Matovič si meno zmenil, keď nastúpil do clevelandskej polície. Foto: archív Thomasa MatowitzaBezpečná práca v polícii
Pre jeho mamu to bola nočná mora. Prácu na železniciach v tej dobe považovali za jednu z najrizikovejších. Kongresman Henry Cabot Lodge o robotníkoch železničných spoločností povedal, že „trpia, ako keby bojovali vo vojne“.
Možno to teda bola Mária Matovičová, kto jedného dňa nechal na kuchynskom stole otvorené noviny Cleveland Plain Dealer so zakrúžkovaným inzerátom: Clevelandský policajný zbor hľadá posily. „Tam nájde istotu a bezpečie,“ myslela si starostlivá mama.
A tak sa jej stodeväťdesiat centimetrov vysoký a stopäť kilogramov vážiaci synček v máji 1905 prezliekol z hasičskej do policajnej uniformy. Najskôr robil pochôdzkara v treťom policajnom rajóne, obávanej vykričanej štvrti plnej saloonov a bordelov.
Kariérny rast mladého policajta
Ale osobné kontakty s postavičkami mokrej štvrte mu neboli na škodu – najmä keď o mnoho rokov neskôr zostavoval čierny zoznam clevelandského podsvetia.
Sila a veľkosť neboli jedinými prednosťami mladého policajta, čo si skoro všimli nadriadení. V rokoch prvej svetovej vojny preukázal skvelé organizačné schopnosti a policajný šéf ho volal vždy tam, kde bolo treba zmeniť systém práce nejakej policajnej stanice.
George Matowitz kariérne rástol. V roku 1918 dosiahol hodnosť kapitána a na nejaký čas sa stal inštruktorom v policajnej akadémii. Jeho však lákala prax. A to napriek tomu, že sa začínali divoké dvadsiate roky a situácia v uliciach Clevelandu sa od jeho nástupu k polícii radikálne zmenila.
Príbeh o Georgeovi Matowitzovi je z knihy reportéra Milana Čupku What is huncút?, ktorá cez historické reportáže mapuje príbehy slovenských osád a mestečiek v Spojených štátoch amerických. Vyšla vo vydavateľstve barecz & conrad books, kúpiť si ju môžete TU.
Prohibícia a organizovaný zločin
V roku 1920 by už pani Matovičová určite nepovažovala prácu policajta za bezpečnú. V januári totiž vstúpil do platnosti 18. dodatok americkej ústavy a v celej krajine začal platiť zákaz predaja alkoholu.
Hoci sa americká prohibícia často prezentuje ako fiasko, v skutočnosti pomohla odstrániť patologickú saloonovú kultúru na vidieku. Vo veľkých mestách však konzumácia alkoholu, naopak, stúpla. A s ňou vznikla aj úplne nová forma kriminality.
V New Yorku rok pred štartom prohibície odsúdili za trestné činy 280-tisíc ľudí, v roku 1920 to bolo 467-tisíc. Cleveland na tom bol svojím spôsobom horšie ako New York. Vtedy piate najväčšie mesto v USA malo síce šesťkrát menej obyvateľov ako New York, ale až desaťkrát menej policajtov.
Navyše, zločin začal byť organizovaný. V Clevelande sa mu často venovali skupiny nových imigrantov. Mesto malo svoj židovský gang aj poľských pašerákov alkoholu. Absolútnu dominanciu však mali Taliani.
Keď Matowitz začínal v policajnom zbore, Cleveland bolo jedno z najnebezpečnejších miest v USA.Foto: Wikimedia Commons/ Cleveland Public Library, voľné dieloNa zrod talianskej mafie v Clevelande spomínal po rokoch v sérii článkov štátny žalobca Ohia Frank J. Merrick. Jeden z nich venoval celý Dominicovi Benignovi. „Všetky ďalšie mafiánske gangy v meste majú základy v jeho skupine,“ napísal prokurátor.
Benigno nielenže zorganizoval skupinu kriminálnikov do fungujúcej „firmy“, on oznámil všetkým ostatným zločincom v osemstotisícovom meste, že monopol na ozbrojené lúpeže majú len jeho chlapci. A to sa v druhej polovici roku 1920 odohrala v Clevelande veľká lúpež každý piaty deň. Tá najpamätnejšia na Silvestra.
Vražda za bieleho dňa
Majiteľ fabriky s príslušenstvom pre zlievarne Wilfred Sly a manažér jeho firmy George Fanner nasadli dopoludnia 31. decembra 1920 do auta a odviezli sa do banky First National v centre Clevelandu. Z účtu vybrali pri priehradke 4 200 dolárov – na výplaty svojich zamestnancov – a balíčky bankoviek poukladali do koženej aktovky.
Autom potom prešli okolo trhoviska West Side Market, pri ktorom bývalo aj viacero Slovákov. O jedenástej vchádzali na most, z ktorého už bolo vidno múry ich továrne. Vtom ich však do zvodidiel vytlačilo iné, divoko predbiehajúce auto.
Majitelia oboch vozidiel vystúpili a začali sa hádať, kto zavinil kolíziu. Fanner vtedy postrehol, že kúsok za nimi zastalo ďalšie auto. Chlapi z neho sa nenápadne prikradli k automobilu továrnikov a uchmatli zo zadného sedadla aktovku s peniazmi. Posádky oboch áut totiž tvorili členovia jedného gangu a nehoda bola narafičená.
Kým Fanner stihol zareagovať, jeden z mužov mu z revolvera vystrelil priamo do tváre. Sly chcel siahnuť po vlastnom revolveri, no medzitým ho gangstri dvakrát zasiahli do hlavy a raz do brucha.
Vyhrážky svedkom
Keďže autohavária prilákala k mostu mnoho ľudí bývajúcich v okolí, dvojnásobná vražda aj následný útek mafiánskych gangstrov mali mnoho svedkov. Na rozdiel od iných zamestnávateľov tej doby boli Sly a Fanner obľúbenci pracujúceho ľudu. Ich vražda spôsobila v meste obrovský škandál.
Cleveland mal vtedy povesť mesta „kde vám všetko prejde“. Sem sa sťahovali kriminálnici, keď im v iných amerických veľkomestách policajti vytvárali príliš dusnú atmosféru. A zo začiatku sa zdalo, že to tak bude aj v prípade vraždy Slya a Fannera.
Svedkov čoskoro po incidente navštívili chlapíci s talianskym prízvukom, ktorí im naznačili, čo sa stane, ak by chceli vypovedať. Podozriví si v cele posedeli len chvíľu, potom ich pre nedostatok dôkazov prepustili.
Až po viac ako roku clevelandskí detektívi vypátrali najslabší článok gangu – tínedžera Sama Purperu, ktorý mal byť jedným z vrahov. Keďže ešte nebol plnoletý, spoliehal sa na to, že mu nedajú elektrické kreslo, ak bude spolupracovať.
Lúpežná vražda Slya a Fannera otriasla celým mestom. V dobových novinách ju zrekonštruovali takto. Foto: archív Thomasa MatowitzaA on tak ochotne nabonzoval celú skupinu. Jeden z členov gangu Frank Motto vtedy práve sedel za iný priestupok, takže ho polícia dostala ako na podnose. Motto rovnako neveril, že by ho odsúdili na smrť, ale z iného dôvodu.
Jeho prípad dostala na stôl Florence Ellinwood Allen, jedna z prvých amerických sudkýň. A bolo to prvý raz v histórii USA, čo o obvinenom v prípade prvostupňovej vraždy mala rozhodnúť žena. Obhajoba Mottu sa spoliehala, že sudkyňa bude mať s obvineným väčšie zľutovanie ako sudca muž. Omyl. Motta popravili expresne rýchlo, už 29. augusta 1921.
Stručné Matowitzove telegramy
George Matowitz vtedy pôsobil ako detektív a jeho parťákom bol Talian Charles Cavolo. Ten dostal od svojich informátorov z talianskej štvrte tip, že ďalší dvaja podozriví z vraždy Slya a Fannera sa nachádzajú v mexickom meste Guadalajara. Jeden z nich bol najväčšou rybou prípadu.
Áno, bol to sám prvý mafiánsky bos Clevelandu Benigno. Spojené štáty však nemali s Mexikom uzavretú dohodu o vydávaní hľadaných osôb. Detektívi sa teda vydali do Washingtonu, aby dohodli s ministerstvom zahraničia, ako previezť mafiánov späť do USA.
Riešenie sa však nenašlo, a tak sa Matowitz s Cavolom dohodli, že sa do Mexika vyberú na vlastnú päsť a budú improvizovať. V zahraničí dali diplomacii druhú šancu a skúšali niečo vybaviť u amerického ambasádora v hlavnom meste Mexiko. Opäť bez úspechu.
Sklamaný Matowitz sa rozhodol poslať do Clevelandu telegram, že idú priamo do Guadalajary, kde skúsia kriminálnikov vypátrať. Správu však odoslať nestihol, pretože ho vyrušil akýsi ruch pred hotelom.
V knihe The Sly-Fanner Murders citujú z jeho spomienok na situáciu takto: „Vyšiel som na ulicu a koho nevidím. Kolega Cavolo uteká za Benignom a jeho parťákom Colletom. Boli na návšteve v meste Mexiko a ubytovali sa zhodou okolností v rovnakom hoteli ako my. Rozbehol som sa teda tiež a za chvíľu som kolegu dobehol. Na veľkom námestí sa nám podarilo dostihnúť aj kriminálnikov, ja som zdrapil Benigna a Cavolo Coletta. Obaja sa zúrivo bránili, Benigno začal čosi vrieskať po španielsky. Neskôr som sa dozvedel, že vykrikoval, že sme zlodeji. Niekoľko okoloidúcich Mexičanov sa nám preto vyhrážalo smrťou, ak Talianov nepustíme.“
Napokon presvedčili mexických policajtov, aby ich všetkých odviezli na stanicu, kde sa všetko vysvetlí. Taliani sa predsa len dostali do cely, ale s nejasnou vyhliadkou, ako dlho ich tam Mexičania podržia.
Matowitz, ktorý svojho policajného šéfa v Clevelande od začiatku cesty do Mexika rozčuľoval príliš krátkymi a nepopisnými telegramami, napísal ten večer ďalší: „Benigno a Coletto zatknutí. Pošlite ešte tisíc dolárov na výdavky. Všetko je fajn. Ozvem sa.“
S Benignom im pomohol alkohol
Fajn to však nebolo. Naťahovanie o väzňov sa pretiahlo na dni a týždne. Nakoniec mexické úrady rozhodli, že kriminálnikov vyhostia z krajiny, no tí si môžu vybrať, ktorou loďou a kam pôjdu.
Keďže z prístavu Veracruz práve neodchádzala žiadna talianska loď, Benigno s Colettom sa rozhodli pre španielsku. Detektívi ich však celý čas nespúšťali z dohľadu, v prístave sa ubytovali v rovnakom hoteli, striedali sa na stráži pred ich izbou.
Keď Matowitz mafiánom povedal, že sa s nimi pokojne odplavia aj do Španielska, Taliani sa so s prenasledovateľmi akosi zmierili. Zrejme sa nádejali, že v Európe sa ich zbavia ľahšie. Benigno hral priateľského a začal vyzvedať, kto na nich prezradil, že sú v Mexiku.
Rozhovory a večer sa naťahovali. Vína sa otvárali. Nadránom sa konečne spoločne ocitli na palube lode mieriacej do Španielska. To si aspoň mysleli Benigno s Colettom. Matowitz si predsa len z vína „uhol“ o čosi menej ako jeho talianski spoločníci a podarilo sa mu skupinu nalodiť na iný parník. Smerujúci do New Yorku.
„Vezieme domov slaninu pod americkou vlajkou. Sme na palube parníka Monterey. Čakajte nás v New Yorku 14. júla,“ odoslal následne ďalší zo svojich telegramov.
Colettovi napokon účasť na lúpeži nedokázali, ale bos Benigno dostal rovnako ako Motto a Purpera elektrické kreslo. S výnimkou jedného člena gangu pochytala clevelandská polícia postupne aj ďalších účastníkov vraždy Slya a Fannera. Posledného Angela Amatu zatkli až v roku 1935 na Sicílii.
Na železničnej stanici v Clevelande vítalo Humenčana a ostatných policajtov dvetisíc jasajúcich obyvateľov mesta, väčšinou žien. Polícii sa podarilo rozobrať prvý veľký mafiánsky gang, bola to udalosť hodná osláv. V tých časoch však žiadna úľava z potlačenia kriminality netrvala dlho.
Matowitz si zo svojej najslávnejšej akcie v Mexiku priniesol suvenír – papagája, ktorému dal meno Mañana. Foto: archív Thomasa MatowitzaLov na Al Caponeho
Mafiánske roky, ako ich poznáme z amerických filmov, sa iba rozbiehali. V Clevelande bol zakrátko v pozícii capo di tutti capi obávaný Frank Milano. Najznámejšou mafiánskou tvárou celej Ameriky sa však stal Al Capone.
A najkrvavejším zločinom, ktorý sa pripisuje jeho chicagskej bande, bol masaker na svätého Valentína v roku 1929. Talianski gangstri prezlečení za policajtov vtedy popravili siedmich členov konkurenčnej írskej skupiny.
Obyvatelia Chicaga po incidente žiadali aj samotného amerického prezidenta Herberta Hoovera, aby zatlačil, nech Caponeho konečne postavia pred spravodlivosť. Prekážkou pri stíhaní zločincov tej doby bolo, že mnoho policajtov spolupracovalo s mafiou. A tak muži zákona potrebovali „čistý tím“.
Na jeho čelo sa postavil syn nórskych imigrantov Eliot Ness. Keďže o členoch jeho „družiny“ sa hovorilo, že je nemožné ich podplatiť, do histórie sa zapísali ako The Untouchables, teda nedotknuteľní. Al Caponeho skutočne dostali. V roku 1931 ho vďaka práci Nessovho tímu odsúdili na jedenásť rokov za úniky na daniach.
Eliot Ness (vpravo) dostal za mreže asi najslávnejšieho amerického mafiána Al Caponeho (vľavo). Foto: Wikimedia Commons, voľné diela
Postrach Clevelandu
V čase, keď Ness dokončoval prípad Al Caponeho, v Clevelande nebola situácia o nič pokojnejšia ako v Chicagu. Pre nezvládanie kriminality v meste sa vtedy uvoľnilo miesto riaditeľa polície. Matowitz po tomto poste túžil už predtým, až v roku 1930 sa mu ho konečne podarilo získať.
Ulice Clevelandu však ani po jeho nástupe neboli bezpečnejšie, navyše sa v meste objavil sériový vrah, ktorý hral s verejnosťou desivú hru. Medzi rokmi 1934 a 1938 dodnes neznámy šialenec v Clevelande zabil a rozporcioval dvanásť ľudí. Vraždil vo vykričanej štvrti, kde Matowitz kedysi začínal ako pochôdzkar. Časti tiel obetí nechával na miestach, kde bolo pravdepodobné, že ich niekto nájde.
Zastaviť vtedy sa len rozbiehajúceho vraha mal práve legendárny Ness. Stal sa riaditeľom pre oblasť bezpečnosti Clevelandu, takže sa mu priamo zodpovedal aj Matowitz.
„Eliot Ness? So starým otcom mali profesionálny vzťah, ale myslím si, že dedo trochu pochyboval o Nessových znalostiach a schopnostiach. Dôvodom bolo, že Ness nemal za sebou policajné vzdelanie ani zázemie,“ opisoval ich vz ťah Thomas Matowitz.
Oslnivý úspech ako v Chicagu Ness už v Clevelande nezopakoval, sériového vraha nikdy neodhalili. A muž, ktorý dostal Al Caponeho, sa musel z Ohia porúčať. Riaditelia bezpečnosti sa v Clevelande menili, policajný riaditeľ zostával.
Matowitz vydržal na svojom poste viac ako dvadsať rokov a stal sa miestnou policajnou legendou. A to aj napriek tomu, že záver jeho kariéry poznačili hádky so starostom Thomasom Burkom, ktorý sa amerického Slováka dokonca pokúsil odvolať z funkcie.
Dlhoročný policajný riaditeľ v Clevelande George Matowitz pochádzal z Humenného. Foto: archív Thomasa MatowitzaVšetko sa však zmenilo, keď sa Burke dozvedel, že Matowitz má rakovinu. To už bolo neskoro. Smrteľne chorého policajného riaditeľa zrejme ku koncu života najviac zabolelo, keď sa dozvedel, že dôkazy na jeho odvolanie pre Burka zbieral aj jeho starý detektívny parťák Cavolo. George Matowitz zomrel presne pred 71 rokmi – 28. novembra 1951 vo veku šesťdesiatdeväť rokov.
Ako v starých kriminálkach
V posledných chvíľach boli pri Georgeovej smrteľnej posteli aj jeho dvaja synovia Clayton a Thomas Matowitz sr. „Otec ani strýko už po slovensky nevedeli, starý otec ich ten jazyk nenaučil. Vzdelanie bolo pre neho však veľmi dôležité. Sám dlhé roky popri práci v polícii ešte navštevoval večernú školu, aby získal právnický titul. Navyše veľmi dbal na to, aby sa vzdelávali aj jeho synovia. Obaja mali doktorát – strýko z medicíny a otec z práva,“ spomínal Matowitz jr.
Policajný riaditeľ zároveň chcel, aby jeho synov priučil i sám život. „Otec spomínal, že ho môj dedo neraz v noci zobudil a zobral so sebou na obhliadku miesta činu,“ usmieval sa Thomas. To boli vážne prípady a ľudia v nich zapletení neboli žiadne neviniatka.
„Raz sa dedovi jeden svedok vysmieval, že jemu nič nepovie. Starý otec bol veľký chlap a smejúceho sa muža chytil pod krk a na chvíľu zdvihol do výšky. Ako v tých starých kriminálkach. Dnes by to už nebolo možné. Ale vtedy sa rozhovoril…“
