Podnikateľ, IT vizionár, mediálny šéf, developer a v tomto roku predovšetkým aktivista, ktorý sa rýchlo pustil do pomoci utečencom z Ukrajiny. V jeho rodnom meste vznikol s podporou Milana Dubca projekt Camp Žilina.
Ako reprezentanta všetkých podnikateľov, ktorí pomáhali Ukrajincom, sme sa rozhodli udeliť mu tento rok titul Forbes Osobnosť roka 2022.
Zakladateľ Azetu a Pokecu, neskôr šéf a doteraz aj spolumajiteľ slovenskej časti mediálneho domu Ringier, majiteľ developerskej firmy Reinoo a investor do technologických nápadov. Dubec už od stredoškolských čias hľadal – a realizoval – nápady, ako uspieť v biznise.
Tento rok sa rovnako aktívne pustil do projektu, ktorý v Žiline prichýlil tisíce ukrajinských utečencov, dal im materiálnu pomoc, ale napríklad i podporu vo vzdelávaní v slovenskom jazyku, čo im môže pomôcť pri hľadaní si práce.
V aktuálnom Forbese sme s ním hovorili nielen o pomoci utečencom či ako vidí po uplynulých mesiacoch Slovensko a čo považuje za náš najväčší problém, ale aj o tom, ako ho osobne zmenil tento rok a prečo sa vydal na cestu digitálneho nomáda.
Prečítajte si výňatok z rozhovoru.
Odpoveď Putinovi
Vráťme sa do februára. Kde vás zastihla správa o ruskej vojenskej agresii voči Ukrajine?
Bol som práve v USA. Zobudil som sa, prečítal si správy a hneď som volal domov. Manželka bola rozrušená a riešila, že musíme niečo urobiť. Zmenil som si letenku a na druhý deň som letel späť, ale už v ten deň sme s kolegami na diaľku riešili, čo môžeme urobiť.
Mali sme kolegov manželov z Ukrajiny, takže sme začali tým, že vybavíme ubytovanie pre ich rodiny a známych. Že nakúpime karimatky, spacáky. Napočítali sme to na tritisíc eur.
Nakoniec to skončilo tak, že sme mali 350 postelí, časť kúpených, časť darovaných, žiadne karimatky. Celý objem pomoci presiahol dva milióny eur – vďaka pomoci ľudí a firiem.
Ako rýchlo to šlo?
V piatok sme sa rozhodli, v sobotu, keď som letel domov, už sme mali vo voľných priestoroch prvé postele. V nedeľu prišlo prvých šesťdesiat či sedemdesiat ľudí.
Časť boli aj študenti z Afriky, ktorí na Ukrajine študovali medicínu a farmáciu. Na Slovensku ich nikto nechcel veľmi prijať, lebo už tu bola téma afrických migrantov. Aj my sme sa o tom radili, lebo v Žiline je istý rasizmus, a báli sme sa, aby neboli v ohrození, ale kým sme dodiskutovali, medzitým prišli (smiech).
Potom prišli napríklad moslimky pôvodne z Uzbekistanu, ktoré pred Putinom utekali už tretíkrát. Prvýkrát z Uzbekistanu, potom z Donecka a teraz z Charkova.
Nasledovali ženy s deťmi. Tie prichádzali potom niekoľko týždňov, až kým Putin neoznámil, že Rusi už nebudú útočiť na Kyjev. Dovtedy cez nás prešlo asi dvetisícdvesto ľudí.
Koľko z nich zostalo?
Mali sme ich rozdelených na tri skupiny. Časť z nich si len chcela oddýchnuť pred ďalšou cestou, hlavne do Nemecka, alebo na ceste domov, ako boli africkí študenti.
Druhá skupina boli ľudia, ktorí nevedeli, čo chcú robiť ďalej, potrebovali sa zorientovať, oddýchnuť si, nájsť rodinu, ísť ďalej alebo sa rozhodovali, či ostanú na Slovensku.
Tretia skupina boli tí, ktorí na Slovensku chceli zostať. Asi 1400 ľudom sme následne pomohli nájsť dlhodobejšie ubytovanie u súkromných ubytovateľov, v bytoch dobrovoľníkov alebo v župných zariadeniach.
Podnikateľ Milan Dubec pripravuje pre utečencov z Ukrajiny jazykové kurzy. Foto: FB Camp Žilina
Podnikateľ Milan Dubec pripravuje pre utečencov z Ukrajiny jazykové kurzy. Foto: FB Camp Žilina
Všetci títo ľudia začali ubytovanie ponúkať ešte predtým, než vláda rozhodla a vôbec spomenula možnosť kompenzácií nákladov. Aj my sme nakoniec dostali nejaký príspevok, tie platby nám potom pomohli uhradiť si časť priamych nákladov – primárne na stravovanie hostí z Ukrajiny. To bola pre nás zásadná položka.
Ako to vyzeralo po prvotnom nápore?
Keď ustal prúd ľudí, zhruba po mesiaci, a vyčerpali sa možnosti dlhodobého ubytovania inde, zostalo nám v Campe Žilina, ako sme projekt nazvali, asi 300 ľudí. Vďaka dotáciám od štátu a darom od ľudí sme ich mohli ubytovať a zabezpečiť im jedlo ešte asi tri mesiace. Potom už nabehla aj štátna podpora pre Ukrajincov a dokázali sa financovať sami.
Pomoc štátu, pomoc ľudí
Ako hodnotíte pomoc štátu?
Náš Camp Žilina bol jedným z najväčších dobrovoľníckych projektov tohto druhu na Slovensku. Bol som poučený už z obdobia covidu a vedel som, že je správne sa nerozhádať s vládou, lebo to nakoniec ublíži všetkým.
Úradníci a štát, to je jednoducho moloch, ktorému chvíľu trvá, kým sa niekam nasmeruje a rozhýbe, a potom dokáže silno a zotrvačne fungovať. Preto sa mi zdá v poriadku, že v tom úvodnom období, kým sa tak stane, ho zastúpia dobrovoľníci.
Len u nás v Campe Žilina to bolo 360 dobrovoľníkov plus k tomu stovky ďalších, ktorí nám darovali šatstvo, potraviny, peniaze, poskytli ubytovanie.
Čo vám toto obdobie povedalo o Slovensku? Na jednej strane hovoríte o rasistických predsudkoch časti ľudí, na druhej strane ste boli svedkom toho, ako sa vedia ľudia zaktivizovať a pomáhať.
Miera aktivizácie ľudí bola obrovská. Veľká časť ľudí na Slovensku nie sú rasisti, nemajú žiadne predsudky. Myslím si, že v ľuďoch je veľké dobro, aj keď už mnohí začínajú byť vyčerpaní z toho spoločenského napätia, ktoré tu dlhodobo na Slovensku máme.
Mám pocit, že ľudia sa tu príliš veľa venujú tomu, ako by mali žiť ľudia okolo nich, pritom sa ich to nijako nedotýka.
Mám pocit, že ľudia sa tu príliš veľa venujú tomu, ako by mali žiť ľudia okolo nich, pritom sa ich to nijako nedotýka. Naozaj netreba riešiť farbu pleti, sexuálnu orientáciu, iný životný štýl, ak to nijako nezasahuje do našej osobnej slobody. Už len keby sa toto podarilo ľuďom na Slovensku pochopiť, posunulo by to Slovensko ďalej.
Všetci sme vnímali tú obrovskú vlnu dobrovoľníctva, na druhej strane je tiež zjavné, aké množstvo ľudí verí dezinformáciám a je ochotné ich šíriť. Pýtame sa aj preto, lebo aj vy sa angažujete v iniciatíve takzvaných elfov, ktorí na sociálnych sieťach reagujú na dezinformácie a lži, odpovedajú na nenávistné komentáre. Z vášho pohľadu – aký veľký problém máme?
V každej spoločnosti sú ľudia, ktorí sú vyhranení do jednej alebo druhej strany, zámerne nechcem hovoriť doľava či doprava. Niektorí fandia modrým a niektorí červeným.
Tí z nich, ktorí majú sociálne cítenie, v úvodnej fáze vojny, čo bola mimoriadne silná udalosť, sa dokázali aktivizovať a pomôcť. Šok bol taký veľký, že druhej strane trvalo dlhšie sa zorganizovať a spustiť propagandu.
Myslím si, že bolo veľmi dôležité, že už dva mesiace po začiatku vojny začali fungovať elfovia a zamerali sa na jednoznačných trollov v diskusiách. Keď sa na tie diskusie pozriete teraz, stále sú tam obe názorové strany, ale úplné výmysly, lži, bludy a nenávisť už ustúpili. Ja tam vidím čistejší priestor na diskusiu.
Elfovia sú iste dobrá aktivita, ale asi musí prísť systémové riešenie.
Toto nové médium sa musíme naučiť ovládať. Ako kedysi rozhlas pomohol Hitlerovi, pomáha teraz internet Putinovi. Jednoznačne: ak chceme žiť v mieri, musia aj tieto médiá začať dodržiavať nejaké štandardy a pravidlá.
Jednoducho, sociálne siete musia mať zodpovednosť za obsah, ktorý šíria. Keď bude právne jasné, že tú zodpovednosť majú, nebojte sa, veľmi rýchlo vymyslia spôsob, ako to zabezpečiť.
Odchod mladých a šikovných – kto ich nahradí?
Čo je najväčší problém Slovenska?
Ten vidím v niečom inom. Sme jedna z najvýchodnejších krajín Európskej únie a kontinuálne sa deje, a to už dlhodobo, že ľudia z Východu sa presúvajú na Západ. Keď sa nám Západ otvoril a naša krajina „stratila monopol“ na svojich obyvateľov, začali sme cítiť odchod šikovných ľudí.
Mnohí si oprávnene hovoria: ľudia ma tu pre niečo nenávidia, lebo žijem inak, nevyznávam ich vieru, mám na niečo iný názor… tak prečo by som tu mal zostať? A odchádzajú. Už nemáme ostnatý drôt na hraniciach, ktorý ich tu kedysi držal.
Tak teraz pracuje alebo žije asi 350-tisíc ľudí zo zhruba 2,4 milióna Slovákov v produktívnom veku v zahraničí. To je takmer pätnásť percent! Mnohí z nich sú pritom v zahraničí dlhodobo a pravdepodobne sa už nevrátia. Tam pracujú, platia dane, dôchodkové odvody, chodia k lekárovi, míňajú peniaze. Na druhej strane ak aj sú stále našimi občanmi, menej u nás volia, ich názory sa nedostanú ani len do prieskumov.
Takže by ich mohli nahradiť ľudia z Východu?
Keď odídu mladí a draví šikovní ľudia, spoločnosti chýbajú. Váhy sa naklonia smerom k tým, ktorí čakajú, že sa o nich spoločnosť postará. Začnú diktovať ostatným, ako majú žiť alebo ako má byť financovaný štát. To potom aj ďalším šikovným mladým ľuďom, ktorí sú stále tu, signalizuje, že možno je čas odísť.
Ich hlasy nechýbajú len vo voľbách, ale aj, poviem to zjednodušene, v krčme, lebo keby tam mladý inteligentný človek mohol argumentovať s opačným názorovým spektrom, ktoré očakáva sociálne istoty, mohlo by vyvažovať ich názory a krajinu posunúť do rovnováhy. No zrazu, keď nám tí ľudia chýbajú, tak sa nálady ešte viac presúvajú do konzervatívneho smeru. To ma privádza k tomu, ako ich nahradiť.
Hovorte.
Sme na východe EÚ a najbližšia krajina na východ od nás je Ukrajina. Úplne prirodzene by sme sa teda mali otvoriť tomu, aby mladí šikovní Ukrajinci, ktorí chcú odísť z ich domova a ísť na Západ, chceli prísť práve k nám a zostať tu.
Môže to vyzerať necitlivo – že naši odišli, zoberme si iných –, ale tak jednoducho funguje tento svet. Krajiny prišli o monopol na svojich rodákov a mnohí, ktorí vidia inde lepšie podmienky na život, odchádzajú.
Nie je iná cesta, ako ich nahradiť a doplniť stav mladých pracujúcich ľudí, než ich získať z ďalších krajín. To však Slovensko dlhodobo odmieta, a tak nám potom ľudia chýbajú na pracovnom trhu, v nemocniciach, pri platení dôchodkových odvodov, pri voľbách, všade.
Aj preto Slovensko vyzerá zle v prieskumoch o rasizme a xenofóbii, lebo ľudia, ktorí sú rozhľadení a scestovaní, skôr odchádzajú a ich hlas vo verejnej diskusii chýba. A chýba aj v rodinných diskusiách, kde by možno dokázali presvedčiť trebárs svoju 60-ročnú mamu, ktorá by potom priniesla niečo nové do rozhovoru so svojou susedou v jej veku.
Neuvažujete o vstupe do politiky? Ak vás tieto veci trápia, je iná možnosť, ako ich zmeniť?
Ako na toto odpovedať optimisticky… Keďže nám tí mladí rozhľadení ľudia chýbajú, neviem si predstaviť, kto by ma volil (smiech).
Naozaj máme obrovský problém. Dôchodcovia nám tu zostávajú. Nemyslím si, že si hromadne uvedomia, že na to, aby mal štát na ich dôchodky, potrebujeme viac pracujúcich ľudí, a preto potrebujeme imigrantov. A že preto budú voliť nejakého pokrokového politika.
Väčšina strán manipuluje s voličmi tak, že sa ich snažia vystrašiť a držať ich v konzervatívnom priestore pod silnou ochranou štátu. Pokiaľ tá masa ľudí túžiacich po silnom sociálnom štáte, ktorý im dá „chlebové témy“, ako sú dôchodky či minimálna mzda, nezačne voliť inak a vyberať si politikov s komplikovanými riešeniami, tak sa to nezmení. Dôchodky tak budú ešte menšie a bude sa tu žiť horšie.
Ako z toho von?
Treba si uvedomiť, že ak Slovensko nechce skončiť v obrovskej kaši, nie je iná cesta, ako sa otvoriť a umožniť mladým ľuďom zo zahraničia, aby k nám prišli.
Nepočítajme s tým, že niekto, kto precestoval svet a žil v Bristole či Berlíne, sa zrazu vráti do nejakej dedinky na Slovensku. Musíme sa otvoriť tým, pre ktorých je aj Slovensko posun k lepšiemu oproti tomu, čo zažívali doteraz. A urobiť to tak skoro, aby sme si vedeli vyberať tých lepších, kým neskončia napríklad v Nemecku.
Musíme ich prilákať teraz, kým ten priestor je, kým sa môžeme pobiť o tých mladých talentovaných ľudí – napríklad z Ukrajiny, ale aj ďalších krajín.
Samozrejme, ruka v ruke to musí ísť so zlepšením prostredia na Slovensku, inak odídu aj oni. Školstvo sa musí stať výkladnou skriňou, tým najdôležitejším, čo doma máme. Keď začne úcta k vzdelávaniu, sme na dobrej ceste.
