Prečo ste si vybrali prácu v tejto firme? Prečo v nej zostávate? Ako hodnotíte vašu spoločnosť na stupnici od 0 do 10? Čo by zlepšilo vašu spokojnosť o jeden stupeň? Na tieto a podobné otázky vo svojej práci hľadá odpovede Alena Mazánová. Často sú podľa nej iné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Sama sa označuje ako pracovná fluktuantka. Mala vlastnú značku oblečenia, viedla školenia, učila na strednej škole a pracovala v marketingu. Skúsila si malé firmy aj korporáty, služby aj výrobné firmy, no túžba objavovať nepoznané ju stále ťahala k novým profesiám. Príležitosti podľa jej slov nikdy cielene nehľadala, našli si ju samé.
Zmena plánu
Keď potom Alena Mazánová náhle zostala bez príjmu, manželovi navrhla, že mu pomôže rozbehnúť jeho novozaložené grafické štúdio, kým si niečo nenájde. „Je to presne 20 rokov a ja som vlastne ešte ani nezačala hľadať,“ hovorí pre Forbes.
V Cube studio sa dnes zameriava najmä na employer branding. Pomáha zamestnávateľom objaviť DNA svojej značky a navrhnúť autentickú komunikáciu značky zamestnávateľa. Kompenzáciu práce v komerčnom sektore Alena Mazánová objavila v dobrovoľníctve. Už sedem rokov je súčasťou programu Buddy, ktorý pomáha deťom z detských domovov budovať si dôverné a bezpečné vzťahy.
´V rozhovore sa dočítate:
- Aký je rozdiel v budovaní značky produktu a značky zamestnávateľa?
- Na akých hodnotách najčastejšie stavajú slovenské firmy?
- Ako od zamestnancov získať úprimné názory o firme a atmosfére v práci?
- Prečo vízia nemusí byť len o tržbách, ziskoch a expanzii?
- Ako Alene Mazánovej zmenil život projekt Buddy?
Po 11 rokoch striedania prác ste 20 rokov zostali v jednej. Prečo?
Z vlastnej firmy sa ťažšie odchádza. (smiech) Ja som vlastne nikdy nechcela podnikať. Uvedomovala som si, aký stres a zodpovednosť sa s tým spájajú. Napriek tomu som dnes spokojná s týmto životným štýlom. Po 20 rokoch si neviem predstaviť, že by som mala nad sebou nejakého šéfa. Aj napriek tomu, že ja som sama sebe najprísnejší šéf, akého som kedy mala.
V pôvodne manželovej firme ste sa sústredili na obchod. Dnes sa venujete najmä employer brandingu. To je dosť široký pojem. Čo z vášho pohľadu znamená?
Naše štúdio sa venuje brandingu a marketingovej komunikácii značiek. Mojou srdcovkou je práve employer branding. Som rada, že firmy riešia aj túto oblasť komunikácie. Je totiž rozdiel kupovať si LandRover alebo zamestnať sa v LandRoveri.
Nespokojnosť zamestnancov je podľa Aleny Mazánovej často len výsledkom nesprávnej komunikácie. Foto: archív Aleny Mazánovej
Na to, aby sme vo firme vytvorili funkčný koncept pre komunikáciu značky zamestnávateľa, potrebujeme do hĺbky poznať jej esenciu, hodnoty, ktorými spoločnosť žije, firemnú kultúru, motivácie zamestnancov a veľa ďalších.
V employer brandingu to znamená zadefinovanie tzv. EVP – employer value proposition. Táto hodnota pre zamestnanca musí byť autentická, relevantná a odlišná od konkurencie. To je moja úloha. Nájsť v spoločnosti prvky, na ktorých vieme postaviť komunikáciu.
Rôzne pohľady
Ako teda vyzerá vaša práca?
Rozprávam sa vždy so CEO, riadiacimi pracovníkmi i pracovníkmi z výroby. Je zaujímavé, ako sa pohľad na spoločnosť mení naprieč oddeleniami. Vždy je však výstupom niekoľkostranový report, ktorý obsahuje jednotlivé motivácie zamestnancov. Okrem pozitívnych hodnotení obsahuje aj problémové oblasti. Tento report slúži jednak nám na vytvorenie kreatívneho konceptu a je dôležitý aj pre zamestnávateľa, aby vedel pozitívne oblasti ďalej rozvíjať a negatívne eliminovať.
Môžete prezradiť aj nejaký príklad reakcií, s ktorými ste sa stretli?
Spoločnosť má napríklad vo svojich hodnotách férovosť. Je to veľmi citlivá hodnota a niektorí zamestnanci pociťujú neférovosť. Môže to byť aj veľmi subjektívne či skreslené hodnotenie a často vyplýva z nedostatočnej komunikácie. V takomto prípade odporúčam vedeniu, aby zlepšilo komunikáciu so zamestnancami.
Často sa dobre mienené zámery nedostanú v správnej forme k jednotlivým zamestnancom. Nikdy to, samozrejme, nebude na 100 percent, pretože sú ľudia, ktorí sú vo svojej mentálnej výbave neustále nespokojní.
Kľúčová je dôvera
Máte nejakú metodiku ako získať od zamestnancov úprimné odpovede?
Mám vzdelanie v koučingu a určitú mechaniku kladenia otázok využívam z toho. Isto zaváži aj moje fluktuantské obdobie. Viem sa rozprávať s IT-čkármi, ekonómami i výrobnými pracovníkmi.
Najdôležitejšie ale je, že si dokážem získať dôveru ľudí. Mojim cieľom je získať o spoločnosti pravdivý obraz. Okrem iného má vedeniu slúžiť na zlepšenie pracovných podmienok. Takto to prezentujem aj ľuďom na workshopoch. Hneď v úvode sa mi darí uvoľniť atmosféru a vyvolať aj vzájomné debaty medzi zamestnancami, pri ktorých sa ukazujú rôzne názorové rozdiely.
Iný pohľad získa Alena Mazánová často napríklad vďaka rozhovorom so zamestnancami vo výrobe. Foto: archív Aleny Mazánovej
Veľmi zaujímavé je napríklad pracovať s ľuďmi z robotníckych profesií. Workshopy s nimi sú často dosť ostré.
Ako vnímajú svojich zamestnávateľov?
Rozhovory s nimi spravidla začínajú sťažovaním sa na plat, pracovné podmienky a podobne. Zdá sa, že takmer všetci sú nespokojní. V prvej vlne by ste nechápali, prečo vôbec tí ľudia v tej firme pracujú. Postupne však klbko rozmotávame a pristávame v reálnom svete možností. V spoločnostiach, pre ktoré som pracovala, sme vždy našli dôvod a dopracovali sme sa k odpovediam na tie dve základné otázky – prečo som sa tu zamestnal a prečo tu ostávam.
Musíme byť v práci šťastní?
Ako si na tieto otázky odpovedáte vy?
Svoju prácu vnímam trochu ako detektívnu. Na začiatku je vždy rovnaké zadanie – potrebujeme navrhnúť komunikáciu značky zamestnávateľa. Nič viac. A ja začínam odkrývať jednotlivé vrstvy ako šupky z cibule. Zmysel svojej práce ale vidím najmä v tom, že vďaka mojim výstupom zamestnávatelia dokážu nahliadnuť do myslenia svojich zamestnancov a pracovať na zlepšení.
V práci strávime viac ako tretinu života. Je to veľmi veľa času a život je krátky. A ja nechcem premrhať ani chvíľu. Z každého stretnutia si niečo odnášam. Som zvedavá, čo nové ma čaká a aké nové výzvy bude treba prekonať. Chcem, aby ma práca bavila. Spektrum názorov na to, ako a či má byť človek šťastný v práci, je však rôzne.
Aký pohľad máte vy?
Nie som celkom zástankyňou happiness managenentu, aký sa v niektorých firmách presadzuje. Podľa mňa je dosť idealistický. Isto sú profesie, ktoré robia človeka šťastným. Aj keď tu by sme tiež mohli skĺznuť do filozofie, že trvalý stav šťastia neexistuje. Ale spýtajte sa človeka v trojzmennej prevádzke za pásom, či ho robí jeho práca šťastným.
Moje názory často formujú ľudia na wokshopoch. Na jednom mi pani na moju otázku, čo ju na práci baví, odpovedala: „Nepýtajte sa nás, čo nás na tejto práci baví, ale prečo je výhodná.“
Podľa mňa úlohou manažmentu je nastaviť podmienky, aby sa ľudia v práci cítili docenení, a to nielen finančne. Ale aby sa necítili „byť len číslom“, aby rozumeli princípom a aby sa princípy aj dodržiavali. A to nie je o šťastí, skôr o spokojnosti a rešpekte.
Dobrý plat nestačí
Je teda plat dostačujúcou motiváciou?
Na manažérskych a odborných pozíciách určite nie. Pri týchto pozíciách je dôležitá najmä náplň práce, ale i firemná kultúra, možnosť rastu, vplyv, možnosť cestovať, sloboda, kompetencie… A možnosť pracovať z domu býva dnes často nevyhnutná.
Mladú generáciu zaujíma aj zodpovedný prístup firmy k životnému prostrediu, podpora CSR projektov a podobne. Pri robotníckych alebo nízko príjmových profesiách je plat na prvom mieste.
Personalisti mi často hovoria, že ľudia sú schopní zmeniť prácu pre plat vyšší hoci o desať eur. Niekedy aj zistia, že tá zmena správna nebola a vrátia sa naspäť. Zistia, že pracovné prostredie, podmienky, kolektív alebo vedenie nie sú v poriadku. To je aj druhá najčastejšia príčina zmeny zamestnania po výške platu – slušnejší prístup k ľuďom.
Vízia nemusí byť o zisku
Ako dôležitá v rámci employer brandingu je vízia firmy?
Téma vízie patrí medzi moje obľúbené otázky. Skúmam, či ju zamestnanci alebo vedenie vôbec poznajú. Na každom motivačnom školení vám povedia, že vízia je vietor do plachát a je nevyhnutná, ak chce byť firma úspešná.
Nie každá firma má však dokonalú víziu. Poznanie vízie spoločnosti zamestnancami vo všetkých pozíciách je vo väčšine prípadov veľmi slabé. Niekedy ju zamieňajú za krátkodobé ciele. Názory na potrebu jej znalosti sa veľmi líšia.
Pohľad na víziu je podľa odborníčky v mnohých firmách skreslený. Foto: archív Aleny Mazánovej
Jeden zo zaujímavých názorov pracovníkov z vývojového oddelenia z korporácie bol, že pre nich deklarovanie vízie nie je potrebné. Stačím im, že vedenie spoločnosti ju pravdepodobne vie. Pre nich je dôležité, že k nim prichádzajú zaujímavé projekty.
Na druhej strane zase niektorí výrobní pracovníci by ocenili, keby im ju vedenie predstavilo. Stretla som sa dokonca aj s takým názorom, že je to prežitok komunizmu, keď sme potrebovali mať heslá na stenách.
A ako víziu firmy vnímate vy?
Ja sa nepovažujem za vizionára. Mám rada projekty, ktoré hýbu svetom, alebo zanechajú aspoň malú stopu. K nim sa zvyknem pridať a byť tým, kto „to odmaká“, potiahne.
Aj preto som dlho mala pocit, že nemám veľkú víziu pre naše štúdio a že je to chyba. Moja predstava bola, že dobrá vízia musí byť prelomová, odvážna, s veľkými číslami, rastom a oceneniami.
Ale to nie je moja cesta. Až neskôr som si uvedomila, že vízia nemusí byť len kvantitatívna, ale kvalitatívna. Pre mňa spočíva práve v budovaní firmy, v ktorej sú dobrá atmosféra, dobré vzťahy a v ktorej sa ľudia môžu rozvíjať, pracovať na zaujímavých projektoch. To je celé.
Zmeniť svet jedného človeka
Bol pre vás takým vizionárskym projektom aj program Buddy, do ktorého ste sa pridali ako dobrovoľníčka?
Áno, presne tak. Hľadala som niečo, kde by som aspoň trochu pomohla zmeniť svet. Vždy v predvianočnom období som hľadala nejakú dobrovoľnícku aktivitu, ktorá by mi sedela.
Náhodou som narazila na projekt Buddy a veľmi ma oslovil. Neponúkal síce možnosť zmeniť celý svet, ale zmeniť život jednému dieťaťu áno. Na stránku programu som sa vracala asi tri roky, vždy cez Vianoce. Znova a znova som ju celú prelúskala a váhala som.
Prečo?
Je to záväzok na celý život. Dobrovoľník sa stáva buddym pre dieťa z detského domova. Tu neexistuje žiadna výhovorka, že teraz nemám čas, alebo že dieťa sa vám znepáči, sklame vás a skončíte nadobro. Tie deti zažili už dosť traúm a nechcela som, aby som jedno z nich opäť sklamala. Môže to byť náročné nielen časovo, ale aj emocionálne a psychicky.
Po dvoch rokoch váhania som si povedala, že buď teraz alebo nikdy. A tak som vyplnila prihlášku a čakala, čo sa bude diať.
Krok do neznáma
A potom?
Najprv ma pozvali na výberové konanie. Dobrovoľníci pre program sú vyberaní na základe pohovoru so psychologičkou a špeciálnou pedagogičkou, ktorá je odborným garantom programu.
Aj keď nájsť si cestu ku Kike podľa Aleny Mazánovej nebolo jednoduché, dnes je veľmi vďačná, že to s ňou nevzdala. Foto: archív Aleny Mazánovej
Vybrali ma a za krátko sa mi ozvala koordinátorka, že potrebujú buddyho pre 19-ročnú Kiku. Nebol to štandardný postup. Program Buddy je pre deti z detských domovov od 12 rokov a je zvykom, že dobrovoľníci sú prepojení práve s dieťaťom v tomto veku.
Bol to len krátky telefonický hovor a o Kike som vedela len to, že prechádza ťažkým obdobím, odišla z detského domova a Buddy jej pomohol nájsť prácu aj s ubytovaním.
Predpokladám, že ste napriek tomu súhlasili.
Áno. Ale musím priznať, že začiatky neboli vôbec jednoduché a boli chvíle, keď som uvažovala, či to má vôbec zmysel. Keď dobrovoľníka prepoja s dvanásťročným dieťaťom, štandardne chodí za ním každý týždeň do detského domova. Asi dve hodinky sa mu venuje, potom ho odvedie späť do domova a vďaka pravidelnosti si spolu budujú vzťah.
Ako ste to mali vy?
Kika v detskom domove už nebola a na stretnutiach sa bolo treba vopred dohodnúť. Na prvé dohodnuté stretnutie neprišla. Volala som jej, ale telefón nezdvíhala. Čakala som ešte pol hodinku a išla som domov. Stretnúť sa nám podarilo až vďaka koordinátorke, ktorá nás osobne zoznámila v Kikinej práci. Neskôr Kika priznala, že Buddyho vtedy ani nechcela.
Radosť z maličkostí
Ako sa vám darilo si s Kikou vybudovať vzťah?
Prvé stretnutia boli trochu rozpačité. Celá iniciatíva bola na mne. Chodila som za ňou do práce, bola som ju pozrieť na ubytovni, kde bývala. Rozprávali sme sa o bežných veciach, ale náš vzťah nebol dôverný a hlboký. Takto to trvalo asi trištvrte roka.
Kedy sa to zlomilo?
Bolo to pred Vianocami. Pozvala som Kiku k nám, s tým, že budeme piecť medovníčky. Predtým som ju už k nám pozývala, ale vždy odmietla. Tento raz svoje rozhodnutie prísť či neprísť niekoľkokrát zmenila. Vtedy som pochopila, že mojou úlohou je len tak tu pre ňu byť a nič neočakávať. Naša konverzácia v ten deň teda skončila tým, že ja budem doma a keď sa rozhodne prísť, bude vítaná.
Až keď mi na druhý deň pípla SMS-ka od Kiky „som vo vlaku k Tebe“, vedela som, že toto môže byť nový začiatok
A áno, odvtedy sme sa viac spoznali. Cez klasické babské reči, srandičky, až po riešenie ťažkých okamihov. Ak nemôžem pomôcť, verím, že niekedy stačí mať niekoho, komu sa dá vyrozprávať. Za sedem rokov sme už zažili spolu všeličo.
Kika má dnes dobrého partnera a dve temperamentné a dobre vychované deti. A ja som rada, že vtedy som s týmto „rande na slepo“ súhlasila. Kika je veľký bojovník a som rada, že je súčasťou môjho života.
A keď mi v rámci bežnej komunikácie na WatsApp príde napríklad takáto správa, viem, že to má zmysel. „Všetko sa zmenilo odvtedy, čo som bola u vás cez leto tie dva týždne. Vtedy som si veľa vecí uvedomila. A začala som sa tešiť z maličkostí.“
