Aj vy máte občas chuť odsťahovať sa preč zo Slovenska? Život v žiadnej krajine nie je ideálny a svoje o tom vedia aj našinci, ktorí sa rozhodli túto myšlienku poslúchnuť a odišli.
Ale akokoľvek môžeme na našu krajinu nadávať, keď všetci šikovní a ambiciózni ľudia odídu a už sa nevrátia, kto tu ostane? A kam to posunie Slovensko?
Keď sme vstupovali do Európskej únie, vychádzali u nás príručky, ako si nájsť prácu a vzdelanie v zahraničí. Vychádzajú dodnes a je úžasné, že takéto možnosti máme, vycestovať a inšpirovať sa inými kultúrami, fungovaním spoločností, školstvom.
Ale má to aj odvrátenú stránku. Koľko mladých ľudí sa z tohto naberania skúseností aj reálne vráti? Ak by sa vrátili, majú tu vytvorené vhodné pracovné a iné podmienky? Je to začarovaný kruh.
Touto problematikou sa zaoberá aj občianske združenie Pracujúca chudoba. „Samozrejme, že nič nie je čierno-biele a v každej krajine sú nejaké problémy. No ak sa pozrieme na skúsenosti slovenských migrantov v zahraničí, tak zväčša sú primerane spokojní s pracovným prostredím a mzdovými podmienkami, čo sa nedá povedať o zamestnancoch na Slovensku,“ hovorí pre Forbes sociálno-ekonomický analytik Ján Košč zo spomínaného združenia.
Slováci v zahraničí
- Asi 300-tisíc občanov má trvalý pobyt na Slovensku, no dlhodobo pracuje v zahraničí. Okrem toho približne 120-tisíc obyvateľov Slovenska krátkodobo migruje za prácou do cudziny.
- Podľa odhadov Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR žije v cudzine takmer 1,9 milióna ľudí pôvodom zo Slovenska. Odhady sa rôznia, je totiž ťažké spočítať presný počet, avšak jedno je isté, na našu malú 5-miliónovú krajinu je to veľké číslo.
- „Aj napriek tomu, že mnohí slovenskí politici tvrdia, že sa podarilo zastaviť odchod občanov Slovenska do zahraničia, tak štatistiky hovoria niečo iné. Ešte stále odchádza do zahraničia viac slovenských občanov, ako sa vracia,“ hovorí vo svojej publikácii sociálno-ekonomický analytik Ján Košč.
- „Podľa výberového zisťovania, ktoré robí štatisticky úrad, postupne klesá počet slovenských občanov, ktorí krátkodobo, do jedného roka, pracujú v zahraničí,“ vraví Košč a pritom upozorňuje, že tento pohľad neberie do úvahy počty občanov Slovenska, ktorí odchádzajú do zahraničia na dlhšie obdobie.
Život za hranicami
A čo hovoria samotní vysťahovalci? Opýtali sme sa ich, čo im zo Slovenska chýba. Odpovede ako mamina kuchyňa či horalky a treska možno neprekvapia, ale niektoré reakcie boli vskutku zaujímavé.
Slovenka, ktorá žila viac ako osem rokov v Spojenom kráľovstve, spomína, že si nevedela zvyknúť na „anonymitu“ veľkého mesta či odlišný zdravotný systém. Ako hovorí, nikdy nemala „svojho“ obvodného doktora.
„Myslím si, že na Slovensku je to lepšie, lebo vzniká určitý vzťah a dôvera medzi lekárom a pacientom. Tu som zaregistrovaná pod zdravotníckym centrom a doktor mi je vždy náhodne pridelený podľa toho, kto má aktuálne čas. Žiadneho som nevidela viac než raz. Navyše, väčšinu práce vybavia sestry,“ vysvetľuje.
Chýba jej aj to, čo mnohým na Slovenku niekedy až prekáža. „Ľudia sa jeden o druhého nestarajú, avšak niekedy tu vládne až prílišná anonymita. Susedia sa nezdravia vo výťahu, nerozprávajú sa. Čo je v ich krajine normálne, u nás sa často považuje za drzé,“ opisuje a dodáva, že preto bolo v Anglicku aj ťažšie nadviazať kontakty.
Halušky a iné dobroty sú jedným z dôvodov clivoty po domovine. Foto: Freepik/weyo
Hromadná doprava aj spontánnosť či kritika
Americkí Slováci s nostalgiou spomínajú na hromadnú dopravu, hoci na ňu zvykneme skôr nadávať. „Nielenže mi vo väčšine amerických miest chýba funkčná verejná doprava, sláva to tu nie je ani s vlakmi,“ hovorí muž dlhodobo žijúci na stredozápade USA.
V Spojených štátoch je našincom ľúto aj za európskymi centrami miest s pešími zónami, kde by sa sústreďoval spoločenský život a človek stretol na ulici náhodných známych.
Úprimnosť a kritika, ak je oprávnená. Aj to vraj chýbalo jednej z respondentiek počas rokov života v Austrálii. „Tam bolo všetko super, úsmev sem, úsmev tam, aj keď si dotyčný myslí iné. Hoci Slováci to občas s úprimnosťou prestrelia, aj falošné úsmevy idú časom na nervy,“ vraví naša krajanka o skúsenosti za hranicami.
Slovenke vo Francúzsku je zase ľúto za našou spontánnosťou. „Je tu veľa princípov a protokolov na každú časť dňa, čo môže človeka celkom vystresovať.“
Rodákom žijúcim v Izraeli sa cnie za prírodou či životným priestorom. „Žije tam asi deväť miliónov ľudí (hoci rozlohou Izrael nie je ani polovicou Slovenska, pozn. red.). Aj tu je pekná príroda, ale stále sú všade ľudia a mne ako introvertovi občas chýba samota,“ hovorí Slovenka.
Samozrejme, všetkým chýbajú aj naše tradičné jedlá alebo dokonca „vynikajúca pitná voda z kohútika na Liptove“. Niektorým sa cnie po čapovanej kofole, maku či obyčajných bielych rožkoch. V Nemecku chýba dobrá držková polievka alebo ovčí syr, v USA knedľa a bryndza, v Kanade langoš a v Dánsku pulty s mäsovými výrobkami. Vo Francúzsku by našinci uvítali v obchode klobásky, kyslú kapustu aj punčové rezy.
Kedy sa Slováci vracajú domov?
Ďalšia migrantka opisuje päť rokov života vo Švajčiarsku: „Zdravotníctvo, školstvo či sociálny systém sú tu na úplne inej úrovni, čo sa mi nesmierne páči. Ale som 1200 kilometrov vzdialená od rodiny a priateľov. Preto si nie som istá, či by som tu dokázala prežiť zvyšok života.“
Pocit domova chýba viacerým. „Máme tu svoj domov, ale vždy budeme len cudzinci. Chýba nám rodinné puto s vnúčatami, kultúra aj tradície,“ dodáva ďalšia Slovenska v Anglicku.
Práve rodina je jedným z najčastejších dôvodov návratu, čo potvrdzuje aj Martina Chrančoková z Prognostického ústavu Slovenskej akadémie vied, ktorá sa téme slovenských migrantov venuje dlhodobo.
„V rámci výskumu som sa rozprávala s ľuďmi, ktorí žili v USA, Anglicku alebo napríklad v Indii dlhodobo, osem a viac rokov. Mali tam už svoje rodiny, deti navštevovali miestne školy, plánovali v cudzine ostať žiť. No zrazu sa stala nejaká udalosť doma v rodine a oni sa vrátili.“
TASR
Niektorým zahraničným Slovákom chýba MHD. Foto: TASR
Prečo Slováci odchádzajú do zahraničia?
Aj z mnohých prieskumov vyplynulo, že Slováci sa najčastejšie vracajú kvôli rodine. Prečo však svoju krajinu opúšťajú?
„Podľa našej štúdie sú najčastejšie tri dôvody, ktoré uvádzajú. Prvým je mzdová oblasť – na Slovensku bola dlhodobo presadzovaná politika nízkych miezd a tento fenomén vyháňal do zahraničia značné počty ľudí. Druhým bola korupcia a tretím politika,“ vymenúva Košč.
Ako podotýka, krajiny západnej Európy majú stabilnejšie právne prostredie a efektívnejšie kontrolné orgány, ktoré dozerajú na pracovné prostredie.
Ilustračné foto: Freepik/Racool_studio
Nízke platy, korupcia či politická situácia sú častými dôvodmi, prečo našinci opúšťajú Slovensko. Ilustračné foto: Freepik/Racool_studio
„Nechcem byť pesimistický, no v tomto ohľade veľmi nevidím výhody, ktoré by poskytovali slovenskí zamestnávatelia naviac v porovnaní so zamestnávateľmi v zahraničí,“ hovorí Košč k otázke slovenského pracovného trhu. „Stále naša ekonomika konkuruje len nízkymi mzdami, čo je značne kontraproduktívna stratégia.“
Dôležitou otázkou posledných rokov je vo svete aj tzv. work-life balans a skracovanie pracovného času, stále viac krajín napríklad zavádza štvordňový pracovný týždeň. Či sa k nim pridá aj Slovensko, uvidíme. „Ľudia sú zastrašovaní, že budú menej zarábať, čo nie je pravda,“ podotýka Košč. „Samozrejme, tento krok si môžeme dovoliť. Nebránia tomu žiadne objektívne dôvody, len naša neschopnosť hľadať riešenia, ako túto zmenu zrealizovať.“
Zlepšenie sa musí hlásiť zdola
Hoci sa v každej krajine nájdu aj negatíva, treba si nielen priznať, že niektoré oblasti u nás jednoducho nefungujú, ale s tým aj niečo reálne robiť.
Na zlepšenie je však potrebné zabojovať zdola, napríklad už len tým, že si človek bude stáť za svojimi právami. „Na Slovensku sa bežne nedodržiavajú ani základné pravidlá uvedené v zákonníku práce a pracovných kódexoch, navyše kritické množstvo zamestnancov trpí takzvaným právnym bezvedomím – nepoznajú svoje práva. Veľké množstvo ľudí na Slovensku pracuje na dohody alebo za minimálnu mzdu a veľkú časť platu dostávajú načierno na ruku,“ upozorňuje sociálno-ekonomický analytik.
„Toto poškodzuje všetkých, od spoločnosti (nedostatok financií v daňovom a odvodovom systéme) a aj samotných pracujúcich, ktorí v prípade čerpania PN, OČR, invalidného alebo starobného dôchodku dostávajú len zlomok toho, čo zarábali,“ dodáva.
Inšpirácia v iných kultúrach
Problém môže taktiež prameniť z toho, že Slováci sú v týchto otázkach málo priebojní. Zo svojej praxe to potvrdzuje medzikultúrna konzultantka Eva Gáboríková. „Toto je okrem iného záležitosť slovenskej mentality. Musíme sa ozvať a povedať, keď s niečím nie sme spokojní, aby sa situácia – napríklad aj s platmi – zmenila,“ hovorí.
„Jedna z vlastností slovenskej kultúry je, že sa bojíme povedať svoj názor a kritizovať niekoho zoči-voči, lebo je to pre nás nepríjemné. V každodennom živote to môžete vidieť napríklad v reštaurácii, keď nám donesú zlé jedlo. Z mojej skúsenosti ešte málo Slovákov dokáže priateľským tónom čašníkovi povedať, že to jedlo nie je dobré,“ opisuje Gáboríková.
„Máme sa čo učiť pomaly od celej západnej Európy, ale keď by som mal uviesť príklady, tak, samozrejme, od celej Škandinávie aj susedného Rakúska. Ani v týchto krajinách nie je všetko ideálne, ale fungujú omnoho efektívnejšie, zodpovednejšie a hlavne zo sociálneho hľadiska zabezpečujú svojim obyvateľom lepšie životné podmienky aj tým, že prerozdeľujú omnoho väčší podiel vyprodukovaného bohatstva (HDP),“ uzatvára Košč.
