„Vedel som, že to so mnou skôr či neskôr skončí takto. Bolo len otázkou času, kedy ochoriem na depresiu. Niekoľko mojich príbuzných má tiež depresiu, takže asi mám len málo sérotonínu v mozgu.“ Od toľkých mojich pacientov som už počul niečo podobné, píše švédsky psychiater a autor Anders Hansen v ďalšej ukážke z knihy Dobrá správa o úzkosti.
Niektorí hovoria, že trpia nedostatkom sérotonínu, iní spomínajú dopamín. Niektorí tvrdia, že majú „zlé“ gény. Nevadí, že svoje príznaky úzkosti alebo depresie opisujú biologickými termínmi, hoci, ako vieme, málokedy ide iba o „nedostatok“ sérotonínu. Problém je v tom, že svoje ťažkosti považujú za niečo vopred určené.
Ako ľudia máme tendenciu veriť tomu, že veci sa nedajú zmeniť a že udalostiam sa nedá vyhnúť. Ide o úplne prirodzený psychologický jav.
Inštinkt osudu
Keď si spomenieme na svoje detstvo, pravdepodobne si pamätáme svet, ktorý sa od dnešného veľmi odlišuje. Nemali sme smartfóny alebo internet, možno ani len televízor. Sme však výnimkou, lebo počas takmer celej histórie ľudstva sa toho počas života človeka až tak veľa nezmenilo. Svet, v ktorom ľudia vyrastali, bol väčšinou podobný ako ten, v ktorom zostarli. Ak teda mali to šťastie, že sa vôbec dožili staroby.
Mozog a s ním aj naše mentálne schopnosti sa stovky tisíc rokov vyvíjali tak, aby sme očakávali, že svet okolo nás sa nebude meniť. Hans Rosling, významný švédsky profesor, ktorý sa venoval otázke globálneho zdravia, náš sklon veriť tomu, že svet je „taký, aký je“, nazval „inštinktom osudu“.
Inštinkt osudu nás presviedča napríklad o tom, že niektoré kontinenty či krajiny sú odsúdené na konkrétny vývoj. Presviedča nás aj o tom, že my sami sa nemôžeme zmeniť a že sme odsúdení na to, aby sme sa nejako cítili už navždy. Verím, že ak sa na svoj citový život pozeráme z hľadiska biologických termínov ako „príliš málo“ sérotonínu“ alebo „príliš aktívna“ amygdala alebo „zlé“ gény, môže sa nám stať, že inštinkt osudu sa zmocní aj našej mysle.
Zdá sa, že biologický pohľad na depresiu, úzkosť a závislosť, ktorý zdôrazňuje genetiku a nesprávne hladiny neurotransmiterov, nás núti vnímať tieto problémy ako neodvratné. V najhorších prípadoch sa z toho môže stať sebanaplňujúce proroctvo.
Riešením sú vedomosti o vedomostiach
Keď sa náš emocionálny život opisuje len z pohľadu dopamínu, sérotonínu a amygdaly, považujeme ho za nemenný, akoby vytesaný do kameňa. Možno to znie hrozivo, keď si uvedomíme, že naše temné pocity majú biologický základ a náš inštinkt osudu ich chce zabetónovať. Našťastie existuje efektívna protilátka, ktorou sú vedomosti.
V súčasnosti sa nachádzame uprostred vedeckej revolúcie. Každý deň sa dozvedáme viac a viac o našich mentálnych procesoch a pocitoch, ktoré sa tvoria v našom mozgu, a o tom, ako je mozog formovaný našou DNA a vonkajším prostredím.
Tieto poznatky môžu odomknúť fantastický potenciál vo všetkých oblastiach od zdravotnej starostlivosti cez psychické zdravie až po vzdelávanie, ale je dôležité, aby boli prezentované spôsobom, ktorý nikomu neuškodí.
Výskum našej genetiky je o pravdepodobnostiach, nie o istotách. Problém je, že často rozmýšľame príliš čierno-bielo a nie v odtieňoch šedej. „Zvýšené riziko depresie“ nie je to isté ako „zaručená depresia“, no často to tak vnímame. Inými slovami, vedomosti sú riešením. A to nielen vedomosti o tom, ako funguje náš mozog, ale prečo funguje tak, ako funguje.
Keď si uvedomíme, že najdôležitejšou úlohou nášho mozgu je zabezpečiť naše prežitie a že sa vyvinul na plnenie tejto úlohy vo veľmi neistom svete, zistíme, že jemnejšie formy psychických chorôb vôbec nemusia znamenať to, že sme chorí, a už vôbec nie to, že sa s tým aj tak nedá nič robiť.
Nie sme naša diagnóza
Keby sme si mali vybrať jednu vlastnosť, ktorá nás odlišuje od väčšiny ostatných zvierat, schopnosť rozprávať príbehy by možno nebola zlou voľbou. Náš mozog neustále hľadá vysvetlenie našich pocitov a neustále vytvára príbehy, vďaka ktorým by udalosti mohli dávať zmysel. Zaujímajú ho najmä príbehy, vďaka ktorým je náš život koherentný, pochopiteľný a predvídateľný.
V práci sa občas stretávam s tým, že psychiatrická diagnóza sa stane takýmto príbehom. Niektorí ľudia sa stotožnia so svojou diagnózou a začnú vnímať seba samého ako „chorého človeka“. Diagnóza sa pre nich stane určitou identitou.
Je to smutné, pretože keď sa tak vidíme, môže sa v nás aktivovať inštinkt osudu a môže sa to stať sebanaplňujúcim proroctvom. Takýmto pacientom vždy vysvetlím, že úzkosť aj depresia sú znakom správnej funkcie ich mozgu. Zároveň každý, kto bojuje s úzkosťou či s depresiou, ju zažíva inak. Sme oveľa komplexnejšie bytosti, ktoré len tak nejaká diagnóza nedokáže poňať.
Diagnóza o nás nehovorí všetko, nie sme naša diagnóza. Väčšinou sa snažím poukázať na to, že aj naše pocity sa menia. A tak je to správne, lebo inak by ničomu neslúžili. To platí aj o našich temných pocitoch. Len preto, že v istom období svojho života prežívame veľa úzkosti, neznamená, že to tak bude vždy.
Úryvok z knihy Dobrá správa o úzkosti od švédskeho psychiatra a autora Andersa Hansena.
