Veľa ľudí si šťastie spája s tým, že sa máme dobre. Šťastie považujú za neustály pocit pôžitku a uspokojenia, no veda najčastejšie definuje šťastie ako úroveň spokojnosti so smerovaním nášho života.
Šťastie teda nie je o chvíľach, keď skáčeme od radosti, ale skôr o dlhodobom prežívaní zmysluplného zámeru v živote. Ak súhlasíte s touto definíciou a chcete urobiť, čo len môžete, aby ste boli šťastní, najlepšie je, ak šťastie budete jednoducho ignorovať. Kašlite na to! Čím menej sa na šťastie zameriame, tým väčšia šanca, že ho budeme prežívať.
Prečítajte si ďalší úryvok z knihy Dobrá správa o úzkosti od švédskeho psychiatra a autora bestselleru Dobehni svoj mozog Andersa Hansena.
Novú knihu Andersa Hansena Dobrá správa o úzkosti nájdete vo Forbes knižnici.
Nerealistický stav
Skutočnosť, že sme sa vyvinuli tak, aby sme všetky zážitky porovnávali s našimi očakávaniami, je dôvodom, prečo by sme mali prestať hľadať šťastie. V predošlej kapitole sme zistili, že pocity pohody a šťastia sú prechodné, inak by nespĺňali svoju najdôležitejšiu úlohu, ktorou je motivovať nás.
Mozog neustále mení náš emocionálny stav na základe informácií, ktoré dostáva z nášho tela a od okolia. Očakávať, že mozog sa natrvalo zasekne v stave pozitívnych emócií, je asi rovnako nerealistické ako predstava, že jeden banán by nás zasýtil na zvyšok života. Jednoducho tak nie sme nastavení, no sme neustále vovádzaní do omylu.
Nevieme, ako naši predkovia vnímali koncept šťastia (slovo „šťastie“ siaha do štrnásteho storočia a pôvodne znamenalo „mať šťastie“), no je veľmi nepravdepodobné, že lovci, ktorí sa túlali po africkej savane, by ho považovali za nekonečný súhrn veselých zážitkov.
Počas takmer celej histórie ľudstva by bol dnešný pohľad na šťastie považovaný za taký absurdný, že by sa neobjavil ani len v ľudskej fantázii. Naša posadnutosť šťastím, ako aj mylná predstava o tom, že šťastie je neustály pocit spokojnosti, trvá len niekoľko generácií. Vzhľadom na to, že väčšina z nás nezažila inú dobu, neuvedomujeme si, aké zvláštne a nerealistické je naše vnímanie šťastia.
Šťastie nemá byť cieľ, ale cesta
Osobne si nespájam šťastie s nekonečnou prechádzkou v ružovej záhrade a nepovažujem ho za snahu zbaviť sa všetkého, čo vzbudzuje nepríjemné pocity. Zároveň som dostatočne pohodlný a materialistický a uvedomujem si, že by som klamal, keby som tvrdil, že pohodlie a materiálne zabezpečenie pre mňa nič neznamenajú.
Bezpochyby majú svoj význam, ako majú pre mňa, tak aj pre takmer všetkých ostatných. Najviac konštruktívnou definíciou šťastia, ktorú som počul, je, že ide o kombináciu pozitívnych zážitkov a hlbší pohľad do seba samého. Napríklad pohľad na to, v čom sme dobrí a ako vieme našimi schopnosťami pomôcť sebe aj druhým.
Vďaka tomu sa stávame súčasťou niečoho väčšieho. Väčšina z nás nachádza šťastie nie vtedy, keď prídeme do cieľa, ale vtedy, keď si uvedomíme, že sme na ceste za niečím, čo nás presahuje.
Šťastie by sa teda nemalo stať cieľom samo osebe, ale malo by byť súčasťou širšieho kontextu. Šťastie prichádza, keď si uvedomíme, čo je v živote dôležité, a konáme v súlade s tým. Vtedy, keď sme súčasťou niečoho zmysluplného pre nás aj pre druhých.
Osamelosť prináša utrpenie
Nie je až také prekvapivé, že väčšina z nás to tak vníma. Naše prežitie priamo záviselo od našej schopnosti spolupracovať. Tí, ktorí prežili skúšky prírody, čím sa zároveň stali našimi predkami, to dokázali spolu.
Nestali sme sa dominantným živočíšnym druhom na zemi preto, lebo sme boli najsilnejší, najrýchlejší alebo najchytrejší, ale preto, lebo sme dokázali najlepšie spolupracovať. Preto nám osamelosť prináša toľko utrpenia.
Keď sa rakúskeho psychológa a neurológa Viktora Frankla opýtali, ako sa mu podarilo zmobilizovať duševnú silu, ktorá mu pomohla prežiť štyri koncentračné tábory vrátane Auschwitzu, odpovedal citátom od Friedricha Nietzscheho: „Ten, kto má prečo žiť, znesie takmer všetko.“
Dostatočne zmysluplný dôvod, prečo žiť, je pre každého individuálny, no niet pochýb o tom, že neustály pocit šťastia medzi nich nepatrí. Nesnažme sa preto naháňať sa za šťastím. Šťastie je vedľajší produkt, ktorý vzniká vtedy, keď naň prestaneme myslieť a namiesto toho sa sústredíme na to, čo považujeme za zmysluplné.
