Keď som odchádzala do Paríža vďaka pracovnej ponuke, každý ma vystríhal pred parížskou aroganciou. No to, čo som napokon zažila v Paríži, bol opak.
Áno, uznávam, aj tam som si prešla svojím: od drobných situácií, keď mi najskôr doniesli iný šalát, ako som si objednala, lebo sa spoliehali, že ako cudzinka jedálnemu lístku s inovatívnymi gurmánskymi popismi, ktoré často lúštia aj domáci, nemôžem rozumieť až po zúfalstvo pri vybavovaní administratívy, keď odo mňa chceli na Slovensku neexistujúce potvrdenia, vety s komplikovanými pojmami sypali rýchlosťou svetla a namiesto riešenia som počula „ďalší, prosím“.
No snažila som sa zapadnúť, pracovala na jazyku (aj prízvuku) a postupne sa situácia začala meniť k lepšiemu. Prvotný odstup som nevnímala ako aroganciu, brala som to ako vstupný pohovor pre môj parížsky život. Páčil sa mi ich „savoir vivre„, chcela som byť jeho súčasťou a súčasťou kultúry, mesta a krajiny, ktorá ma prijala, pustila do svojej spoločnosti a kde som mala pôsobiť.
Ako som šla do Indie dať sa dokopy. Aj o auto sa staráme lepšie než o seba
Kým my máme tendenciu sústrediť sa na naše domácnosti a domovy a sme skôr predstaviteľmi obývačkovej kultúry, Parížania žijú verejným životom. Žijú v meste, na ulici, v reštauráciách, na koncertoch. Bývajú v malých bytoch, ale ich angažovanie do spoločnosti je veľké.
A tak sa stretávajú, sú v meste, sami sú mestom, tvoria ho. Je bežné, že sa bavia o výstavách, ktoré treba vidieť a cez víkend navštevujú galérie. Je bežné, že si nekúpia drahé auto (aj tak ho pri mini parkovacích miestach niekto oškrie), ale do reštaurácie sa ide pravidelne. Je bežné, že v nedeľu nezapnú televíziu, ale mesto odčlení dopravu a dajú si piknik v parku alebo na nábreží čítajú knihu. Je bežné, že pekár na rohu budovy, vie aké pečivo máte radi, kvetinár vám za vašu lojalitu dá kvetinu zadarmo a manažér vo vašej obľúbenej reštaurácii si prisadne na konci večere k vášmu stolu a porozprávate sa o novinkách.
Nespomínam tieto príklady náhodou. Keď Paríž zažil útoky na vydavateľstvo a následne na koncerte a v reštaurácii, vedela som, že to bol zásah do ich srdca. Bolo to rovnaké, akoby niekto zaútočil do našich obývačiek. Keď Parížania zvolali pochod Je suis Charlie, pridala som sa k davu, ktorý ma každý jeden deň prijímal, pomaly a postupne, ale prijímal. Mala som pocit, že ho musím podporiť aj ja, tak v každodenných situáciách ako aj v tých zásadných. Ten cit pre spolupatričnosť, súdržnosť, to ticho a smútok inak vždy zhovorčivých Parížanov, ktorý som tam zažila, bol nemierne silný.
Vražda novinára a jeho partnerky sa nesmie skončiť ako v Rusku
Teraz žijem opäť v Bratislave. Možno chodíme menej často na výstavy alebo do reštaurácií ako Parížania, no aj my sme sa stali svedkami veľkého útoku so zásahom do nášho srdca. A rovnako ako v Paríži, zrazu sa aj tu prebudil pocit pre spoločenskú a občiansku angažovanosť. Ľudia sa spojili, my sme sa spojili a vyšli do ulíc. Ten pocit súdržnosti, spolupatričnosti a viery v spravodlivosť, ktorý som cítila na parížskych pochodoch som zažila opäť na nedávnych protestoch Za slušné Slovensko.
Mala som pocit, že aj keď žijeme v malej Bratislave, vieme byt Parížania. Je dôležité vyjsť z pohodlia vlastnej obývačky, lebo ten skutočný život a tie skutočné spoločenské vzťahy sa často tvoria inde. Mám dojem, že opäť žijem v metropole. Lebo to, čo robí veľké mestá, nie sú počty obyvateľov ani veľkosť aut, ktoré tam parkujú, je to veľkosť spoločenstva ľudí. Paríž to vie. A aj Bratislava, a ďalšie mestá na Slovensku a inde, kde sa ľudia zišli z lásky a rešpektu ku skutočným hodnotám, to vedia.
Autorka je advokátka, študovala a pôsobila vo veľkej Británii, Francúzsku a Belgicku, pravidelne prezentuje na domácich aj medzinárodných fórach, momentálne pôsobí ako partnerka medzinárodnej právnickej kancelárie Dentons v Bratislave.
