„Títo ľudia sú schopní úplne sa rozplynúť v druhom človeku – naladiť sa na neho, na jeho potreby a ich uspokojovanie, vychádzať mu vo všetkom v ústrety. Po čase to však môže prerásť do veľkej frustrácie. Nevedia, čo sa deje, ale majú pocit, akoby strácali samých seba. Je to jednou z výziev vysokej citlivosti,“ hovorí terapeutka Alena Wehle v jednej z epizód podcastu Nevyhorení.
V rozhovore hovoríme aj o tom:
- aké sú hlavné rysy tejto povahy,
- akým výzvam čelia hypersenzitívni ľudia v dnešnom svete,
- ako sa o seba môžeme starať,
- aké dary prináša vysoká citlivosť,
- aké sú potreby hypersenzitívnych detí.
Ako a kedy ste sa dostali k téme vysoko citlivých ľudí?
Bolo to asi koncom roka 2015, keď som si prečítala jednu knihu od zahraničného autora. Na jej konci bola pozvánka, že je možné prísť aj na prednášku o vysokej citlivosti. Chcela som si niečo podobné nájsť v okolí, ale zistila som, že to u nás neexistuje.
O hypersenzitivite sa v tom čase ešte veľa nehovorilo. Asi rok to vo mne dozrievalo, no čoraz viac som cítila dôležitosť tejto témy nielen pre mňa, ale aj pre ostatných.
Dve hlavné kritériá
Skúsme si na úvod povedať, čo je to vysoká citlivosť…
Na začiatku je dôležité uviesť, že vysoká citlivosť nie je žiadna diagnóza, ale že hovoríme o povahovej črte, ktorá postihuje približne pätnásť až dvadsať percent ľudí. Prejavuje sa dvoma hlavnými kritériami.
Tým prvým je zvýšená citlivosť na podnety a vnemy z prostredia – takýto človek si všíma viac detailov, na ktoré reaguje. Môže ísť o pachy, hluky, svetlá, ľudí okolo, ich prežívanie, intenzívne vnímanie vlastného vnútra a pochodov…
Druhým kritériom je hĺbka spracovania informácií. Vysoko citliví ľudia sú ochotní rozjímať nad vecami a skúmať ich zo všetkých strán. Každú informáciu, ktorú získajú, prepájajú s rôznymi ďalšími vecami. Idú do veľkého rozjímania bez toho, aby si to uvedomovali.
Predpokladám, že s tým súvisí aj väčšie zahltenie informáciami či podnetmi…
Presne tak. Zahltenie je slovo, ktoré rozhodne patrí k vysokej citlivosti. Môžeme to prirovnať napríklad k mobilným telefónom. Keď máme tlačidlovú Nokiu, tak batéria v nej môže vydržať veľmi dlho, ale nedokáže ani spracovávať toľko informácií. Zatiaľ čo smartfón dokáže toho veľa, vie spracovať veľa informácií, ale batéria v ňom vydrží oveľa kratšie.
Podobne je to aj s vysoko citlivým človekom – nedokáže vydržať pri plnej bdelosti a pozornosti tak dlho a zároveň je tými informáciami oveľa skôr zahltený. A deje sa to najmä vtedy, keď o tomto svojom nastavení netuší. A možno sa pýta sám seba: „Prečo som taký?“ „Prečo už nemôžem pokračovať ďalej, keď ostatní môžu?“
To bol jeden z dôvodov, prečo som sa tejto téme začala venovať – aby ľudia zistili, že s nimi nie je niečo zlé, ale že sú len krehkejší a citlivejší než ostatní.
Vieme si uviesť aj nejaké modelové situácie, ako reaguje vysoko citlivá osoba v určitých situáciách?
Môžeme si to uviesť na typickej situácii, keď hypersenzitívna osoba vykonáva prácu, pri ktorej sa stretáva s mnohými ľuďmi. Napríklad predavačka, ktorá pracuje v rušnom obchodnom centre a za deň prichádza do kontaktu so stovkami či tisíckami ľudí. Pre takéhoto človeka je bežné, že ide skôr do kvality, ako do kvantity, snaží sa vnímať ľudí všetkými zmyslami, a deje sa to aj veľmi podvedome. Keď takáto predavačka stretne za deň tisíc ľudí, je nesmierne zahltená.
No a možno má kolegyňu, ktorá z práce uteká do škôlky za deťmi, zúčastní sa tam nejakej besiedky a potom je ešte ochotná ísť s kamarátkami večer na drink. To hypersenzitívna predavačka nedokáže, pretože je taká unavená a presýtená, že začne byť podráždená. Najradšej by po takomto dni bola len doma.
Aký je rozdiel medzi veľmi citlivým človekom a precitliveným človekom?
Precitlivenosť vnímame ako dočasný stav, často je naviazaná na konkrétnu fázu života. Môže ju prežívať napríklad žena v šestonedelí alebo človek, ktorému niekto zomrie. Po uplynutí určitého času sa však stabilizujeme a vrátime do nejakého nášho „normálu“.
Citlivý človek je však taký od narodenia, je to jeho prirodzené nastavenie a trvalá vlastnosť.
Starať sa o seba inak
Takže to nie je niečo, z čoho sa dokážeme vyspať, alebo čo dokážeme šmahom ruky zmeniť. Viem si predstaviť, že okolie môže vysoko citlivým ľuďom hovoriť, aby si začali budovať lepšiu psychickú odolnosť, prípadne so sebou inak pracovali. Aké sú vaše skúsenosti?
Mám rovnaký pocit. Myslím si, že táto tendencia je pre mnohých citlivých ľudí stresujúca, pretože majú pocit, že hoci sa snažia alebo dokonca pre seba v tomto smere aj niečo robia, tie výsledky stále nie sú dosť dobré. Stále sa nestávajú jedincami, ktorí majú hrubšiu kožu a ostrejšie lakte.
V momente, keď som zistila, že som hypersenzitívna, som si uvedomila, ako nutne sa o seba potrebujem začať starať inak.
Terapeutka Alena Wehle
Psychickú odolnosť si však dokážu budovať aj veľmi citliví ľudia. Môžu sa nastaviť tak, že im niektoré veci prestanú robiť starosti, ale výsledok je rozdielny, ako v prípade väčšinovej populácie. V základe bude tento človek vždy krehkejší a citlivejší.
Môže byť úľavou zistiť o sebe, že sme vysoko citliví? Napríklad, keď sa celý život cítime iní ako ostatní, a nevieme to detegovať…
Určite. Myslím si, že veľkým míľnikom v živote je vždy to, keď sa dozvieme, ako to v živote máme a vieme tak získať aj nejaký „návod“ či inšpiráciu, ako by sme sa o seba mohli starať, aby sa nám žilo lepšie. Veľa ľudí sa dokonca môže i zaradovať, pretože si uvedomia, že sú normálni, len trochu citlivejší – možno majú nejaké limity, ale majú aj dary. Tam sa môžeme rozprávať o intuícii či empatii.
Zvyčajne si hypersenzitívni ľudia myslia, že to ich nastavenie – schopnosť lepšie vnímať, naladiť sa na iných, všímať si detaily, možno i v umení – majú všetci. Berú to ako samozrejmosť. No v momente, keď sa dozvieme viac o tejto téme, si môžeme uvedomiť, že to nevidia všetci. A už to možno nevyzerá tak čierno.
Aké to bolo pre vás, kým ste to o sebe nevedeli?
Pre mňa to bolo náročné v tom, že som netušila, prečo sa mi tie veci v živote dejú. Prečo niekedy vôbec nechcem mať okolo seba ľudí, prečo aj keď sa teším na nejakú udalosť, tak po chvíľke zisťujem, že som vyčerpaná, že nezvládnem. Alebo prečo sa mi nedarí v športe, hoci trénujem.
Vždy som akosi zanedbávala prácu na svojej krehkosti. No v momente, keď som zistila, že som hypersenzitívna, som si zároveň uvedomila, ako veľmi a ako nutne sa o seba potrebujem starať inak.
Predtým som bola často unavená, zahltená, snažila som sa mať aktivity rovnako ako moji kamaráti, aby som toho za deň stihla toľko, čo oni.
Pamätám si na jeden zásadný moment, deň, keď som bola veľmi vyčerpaná z práce a chcela som ísť domov električkou. No ja som nebola schopná do nej nastúpiť – pozorovala som všetkých tých ľudí okolo, cítila ich energiu, a bola taká zahltená, že som to nedokázala. Domov som nakoniec šla pešo tri hodiny cez celú Prahu.
Keď som objavila vysokú citlivosť, nesmierne som sa zaradovala, že nie som úplný blázon.
Ako s tým pracujete dnes? Čo robíte inak a ako si delíte energiu?
V prvom rade sa snažím deliť si energiu a vedome s ňou pracovať. Akoby som mala každý deň balík, ktorý môžem využiť rôznym spôsobom. Snažím si to rozumne rozložiť. Už je to v mojom živote viac ako taký maratón namiesto krátkych nárazových šprintov. Viem, že nemôžem prepáliť začiatok, ale musím sa trochu šetriť.
Zároveň sa snažím postupne si rozširovať svoju komfortnú zónu, aby to nebolo len o tom, že sa budem len hýčkať a chrániť od všetkého. No už si toľko nenakladám a snažím sa aj prácu robiť tak, aby som sa nezahltila.
Keď napríklad viem, že budem veľa medzi ľuďmi, že budem mať nejakú prednášku, tak už si tam v ten deň nedávam terapie. To je pre mňa veľký posun.
Zároveň veľa pracujem s vlastnými hranicami. V minulosti som bola veľmi orientovaná na iných ľudí a nebola som zvyknutá hovoriť nie alebo si presadiť svoje, aj keď som niečo nechcela. Postupne som sa naučila vnímať aj samú seba ako dôležitú.
Strácanie sa vo vzťahoch
To môže byť pre hypersenzitívnych ľudí výzva. Ako vlastne fungujú ich vzťahy s ostatnými?
Pokiaľ je človek naozaj veľmi empatický, nevie to o sebe a nepracuje s tým, má tendenciu sa vo vzťahoch stratiť. Títo ľudia sú schopní úplne sa rozplynúť v druhom človeku – naladiť sa na neho, na jeho potreby, ich uspokojovanie, a vychádzať mu vo všetkom v ústrety. Po čase to však môže prerásť do veľkej frustrácie. Vysoko citliví ľudia nevedia, čo sa deje, ale majú pocit, akoby strácali samých seba. Je to jednou z výziev hypersenzitivity.
Riešením je mať kontakt s realitou a najmä so sebou. Rada by som dala akýsi apel k tomu, aby sme sa venovali sami sebe, a to nielen vtedy, ak o sebe zistíme, že sme vysoko citliví. Mali by sme sa dávať na prvé miesto.
Spomalenie pri vysokej citlivosti znamená aj akési zamyslenie, ako veľmi sa porovnávame s inými ľuďmi a ako veľmi sa ich snažíme dohnať.
Terapeutka Alena Wehle
Treba si však dať pozor aj na to, aby sme nešli z nuly na sto. Môže sa to stať, keď si uvedomíme, ako veľmi sme na seba doteraz „kašlali“ a zo dňa na deň to chceme mať inak. Chceme to kompenzovať a odrazu všetkých okolo len odmietane, je to také neohrabané jednanie. Môže to byť súčasťou zžívania sa s touto črtou, ale myslím si, že by to malo byť pozvoľnejšie.
Vy sa okrem osvety o vysokej citlivosti a blogovaniu, venujete aj práci s individuálnymi klientmi. V akej fáze vás vysoko citliví ľudia väčšinou vyhľadávajú?
Väčšinou prichádzajú buď kvôli tejto konkrétnej téme, ktorá ich veľmi zaujíma a prichádzajú s otázkou: „Patrím sem tiež? A ak áno, tak čo so sebou?“
Ale často za mnou prichádzajú ľudia, ktorí majú vysoko citlivého partnera a radi by mu lepšie porozumeli, alebo prídu klienti na akúkoľvek terapiu, pretože hľadajú niekoho, kto bude citlivý, empatický a primárne v nich nebude hľadať nejakú diagnózu. Toho sa obávajú aj vysoko citliví ľudia. Cítia, že sú ľahko diagnostikovateľní.
Otázky, ktoré si klásť
Na webe máte uvedený aj test vysokej citlivosti, ktorý si môžeme vyklikať a zistiť tak, či sme hypersenzitívni. Aké otázky si môžeme klásť, ak nad tým uvažujeme?
Test je len orientačný. Človek si v rámci neho položí asi 50 otázok a pokiaľ odpovede na určitý počet z nich kladne, je vysoká pravdepodobnosť, že patrí medzi vysoko citlivých. Nemáme však úplne presnú metodiku, v rámci ktorej by sme to mohli povedať s úplnou istotou.
Keď sa so svojimi klientmi rozprávam a spoločne zisťujeme, či patria do tejto skupiny, pýtam sa ich niekoľko otázok:
- Ako prežívajú konkrétne situácie, napríklad návštevu koncertu? Ako reagujú na svetlo, zvuky či hádky?
- Ako vnímajú konflikty ľudí okolo nich, aj keď sa ich priamo netýkajú? Ako reagujú na konflikty na pracovisku?
- Ako často plačú? Ako veľmi ich zasahuje kritika či hroziaci konflikt?
Spoločne sa dotýkajme aj témy osobných hraníc: Ako veľmi si uvedomujú, že je toho na nich priveľa, že sa stávajú preťaženými? Nakoľko si dokážu stáť za svojimi rozhodnutiami? Ako veľmi sú náchylní na ovplyvňovanie?
Téma stanovovania hraníc je asi veľmi dôležitá.
Určite. Sú to také dôležité súvisiace témy, ku ktorým sa stále snažíme priblížiť a ktoré často riešime – hranice, zdroje a tiež vnímanie vlastného tela. To je téma, ktorou sa teraz zaoberáme s kolegyňou. Využívame rôzne bioenergetické cvičenia, pretože to vnímame ako skvelú cestu, aby sme začali vnímať svoje telo a dostali sa do pozície akéhosi vnútorného pozorovateľa. Môžeme sa prepojiť so svojím „fyzičnom“ a naladiť sa aj na tie najjemnejšie signály, ktoré nám vysiela.
Tieto jemné signály sú zdrojom informácií, ktoré hovoria aj o tom, kde máme hranice. Pre ľudí, ktorí kontakt s telom nemajú, môže byť oveľa náročnejšie nastaviť si hranice, pretože vôbec netušia, kde by mohli byť.
Akú rolu v pochopení vysokej citlivosti má spomalenie?
Myslím si, že veľkú. Spomalenie ide aj cez akési zamyslenie, ako veľmi sa porovnávame s inými ľuďmi a ako veľmi sa ich snažíme dohnať. Druhá cesta, ktorú považujem za zmysluplnú je práve prepojenie s telom. Spojiť sa so svojimi emóciami, potrebami a začať vnímať, kde sú naše limity a hranice. Dôležité je tiež klásť si otázku: „Čo teraz potrebujem?“
Mňa zaujala ešte jedna vec – to, že mozog vysoko citlivých ľudí hlbšie spracováva a reflektuje informácie. Všetky zmyslové podnety vníma intenzívnejšie než väčšina populácie. Aj preto sa v príliš intenzívnych, komplexných či chaotických situáciách ľahšie presýti. Dokážete popísať, čo sa vo vás vtedy deje?
Môže to vyzerať tak, že sa človek „vypne“, vyzerá ako duchom neprítomný, akoby tu s nami ani nebol. Zrazu je toho na neho tak veľa, že je to najjednoduchšia možnosť, akou sa snaží „prežiť“ – nedokáže už nič prijímať.
Môže sa diať aj to, že je podráždený, začne sa správať skratovo, robiť chyby, mať neadekvátne reakcie. Môže to ísť až do nejakej hystérie a my vôbec nevieme, čo sa s ním deje. Možno ani on sám to netuší.
Môže sa to stať „len“ preto, že tieto podnety inak spracováva, je toho na neho príliš veľa a potrebuje sa zo situácie vzdialiť. Niekedy, ak ide o náhlu akútnu fázu, stačí, ak odíde z miestnosti alebo si urobí krátku prestávku, napríklad 10 alebo 20 minút niekde v úplnom pokoji a tichu. Vtedy aj býva schopný vrátiť sa k línii, ktorú držal predtým.
Dary vysokej citlivosti
Akú rolu v tom zohráva komunikovanie tejto témy iným ľuďom a akási osveta o tom, že sme každý iný? Pochopenie je (nielen) smerom k vysoko citlivým ľuďom kľúčové. Ako sa na to pozeráte?
Mne bolo spočiatku veľmi nepríjemné o tejto téme vôbec hovoriť s ľuďmi, ktorí sú v tomto smere opatrnejší a možno sa toho viac boja. Môžu mať predstavu, že toho veľa nevydržíme a pri prvej možnej príležitosti sa zrútime.
No keď niekomu poviem, že som vysoko citlivá, neznamená to, že som nepoužiteľná hysterka, ale že dokážem lepšie porozumieť ostatným ľuďom, viem sa na nich naladiť a vycítiť, čo potrebujú, ale za cenu, že sa skôr unavím. To je podľa mňa aj trochu zrozumiteľnejšie.
Skúsme sa teda porozprávať ešte viac o užitočných rysoch, ktoré sa spájajú s hypersenzitivitou. Aké dary prináša vysoká citlivosť?
Zvyčajne sú pre nich dôležité vzťahy – sú hlboké, dlhodobé a snažia sa, aby boli kvalitné. No a to, čo sa nám môže zdať na prvý pohľad ako nevýhoda, teda že citlivá osoba vidí niektoré detaily podrobne, môže byť napokon obrovským prínosom. Najmä v pracovnom kontexte, ale nielen.
Ďalšou výhodou je empatia a prepojenie s ľuďmi. Vysoko citlivý človek, ak to o sebe vie a dokáže sa o seba postarať, môže byť skvelým obchodníkom či manažérom aj preto, že je schopný vnímať ľudí okolo seba a cieľ celého tímu. Nemá tendenciu uplatňovať hlavne vlastné potreby, ale skutočne si všímať ľudí okolo seba.
Čo títo ľudia ešte potrebujú? Keď si pri čítaní, alebo počúvaní podcastu uvedomíme, že máme v okolí takéhoto kolegu, kamarátku či partnera, čo nám môže vo vzťahu pomôcť?
Potrebujú cítiť, že im niekto rozumie a je ochotný vnímať to. Že ak sa niekomu pokúsia opísať, čo všetko vidia a cítia vo svojom živote, tak sa ten človek pokúsi to pochopiť. Určite je pre nich dôležité cítiť rešpekt a nie odmietnutie. To je, pravdepodobne, rovnaké pre všetkých ľudí, no veľmi citliví sú na to ešte náchylnejší.
Vo chvíli, keď necítia úctu, je to pre nich veľmi zraňujúce, uzatvárajú sa do seba a o to viac sa stránia spoločnosti. Takže vo vzťahoch je pre nich cestou hľadať podobne citlivých ľudí, alebo takých, ktorí sú schopní vnímať šírku a pestrosť.
O vysoko citlivých deťoch
Sú niečím špecifické hyperspezitívne deti?
Veľký rozdiel je v tom, že nie sú schopné reflektovať, kde sú ich hranice a potrebujú v tom pomoc. Napríklad dieťa sa chce hrať, chce byť s kamarátmi a robiť v ten deň všetko, ale často ide do úplného „odpadnutia“. Potom je to na rodičovi, aby vnímal, kde má dieťa limit.
Je tiež dôležité, ale to platí asi pri všetky deti, aby rodičia neodsudzovali ich potreby. Tým, že ich potreby sú často špecifické, tak narážajú na nepochopenie zo strany rodičov.
Rodičom veľmi citlivých detí teda odporúčam: Počúvajte deti a snažte sa naozaj vycítiť, čo potrebujú. Aj keď je to pre vás možno nepochopiteľné a nezodpovedá to tomu, čo by podľa vás mohli potrebovať. Je dôležité, aby dieťa cítilo istotu, že ho rodič chápe a akceptuje.
Ako sa líšia od tých ostatných detí? Ako to vypozorovať?
Môžu mať oveľa väčšiu potrebu ticha a priestoru na hranie. Alebo sa môže stať, že sú na začiatku interakcií plachšie. Aj keď veľmi chcú byť s ostatnými deťmi, tak im dlhšie trvá sa na ne naladiť a prispôsobiť ostatným. Možno chvíľu stoja opodiaľ a potrebujú sa len pozerať. Rodič môže mať tendenciu zasahovať, snažiť sa ho pridružiť k hre. Ale to dieťa možno len potrebuje chvíľu pre seba.
Čo by ste na záver povedali ľuďom, ktorí si práve uvedomili, že môžu spadať do kategórie vysoko citlivých ľudí? Čo s tým?
Myslím si, že cestou k akémusi prijatiu a sebaláske, čo je pravdepodobne métou pre mnohých ľudí, je sebapoznávanie. Cesta, počas ktorej sa pýtame, kto sme a čo v nás je. Je to aj objavovanie vlastných tieňov a integrácia toho všetkého. Cez cestu sebapoznávania môžeme dospieť k prijatiu a potom k sebaláske.
O vysoko citlivých ľuďoch sa píše aj to, že môžu viesť oveľa plnohodnotnejší život ako ostatní – v momente, keď sa spoznajú. Takže to je možno akási výzva na záver. Poďme do toho (úsmev).
VYPOČUJTE SI PODCAST
Rozhovor s Alenou Wehle o Vysokej citlivosti si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prináša čistá energia od SPP.
