„Najčastejšie používame naučené formy správania. Ak sme mali doma strach rozprávať sa otvorene alebo sme sa, naopak, naučili hovoriť dešpektujúcim spôsobom, prípadne zaplavení emóciami, prenášame si to aj do iných vzťahov, vrátane tých pracovných,“ hovorí psychoterapeut Vladimír Hambálek v najnovšej epizóde podcastu Nevyhorení.
V podcaste sme sa rozprávali o otvorenej komunikácii v práci, o tom, čo nám v nej bráni, o chybách, ktoré robíme pri vnímaní a dávaní spätnej väzby, ale aj o emóciách a ich úlohe v tomto procese.
Prinášame niekoľko zaujímavých myšlienok z rozhovoru:
Vyhýbame sa priamemu dialógu
Hoci je téma spätnej väzby pre mnohých (nielen) manažérov dlhodobo atraktívna, v praxi často zlyháva. Potvrdzuje to aj psychoterapeut Vladimír Hambálek, podľa ktorého otvorená komunikácia nefunguje ani v rodinných kontextoch. A čo sme sa naučili doma, to si nevedomky prinášame aj do pracovných vzťahov.
Pracovná komunikácia je ešte špecifická tým, že sme opatrnejší. No a niekedy nás práve opatrnosť vedie k vyhýbaniu sa priamemu rozhovoru, alebo tomu, že sa na niečo hráme a pôsobíme neautenticky.
„Nemám rád, keď sa spätná väzba zužuje na nejaké poučky. Ja ju vnímam ako dialóg, spôsob, akým vieme byť v kontakte s druhým človekom a autenticky sa rozprávať o tom, čo vidíme, cítime, počujeme alebo si želáme, aby bolo,“ hovorí Hambálek.
Dôležité je podľa neho uvedomenie, že dialóg zahŕňa aj slovíčko počúvať. Nie je to len o tom, že niečo prinášame, potrebujeme vnímať aj reakcie človeka oproti nám.
„Aj keď sa naučíte podávať spätnú väzbu technicky správne, rozhodujúce bývajú emócie, ktoré prežívame,“ pripomína. A tie nám môžu buď škodiť, alebo hrať funkčnú úlohu a posilňovať, čo chceme vyjadriť.
Spätnú väzbu vieme vnímať ako niečo hodnotné vtedy, keď veríme, že druhému človeku na nás záleží.
Podľa psychoterapeuta je dôležité ich vnímať a „dávkovať“ spôsobom, ktorý nebráni porozumiem. Zároveň ich regulovať – a to nielen svoje, ale aj emócie toho druhého.
„Ak vám poviem niečo, čo je náročné, pravdepodobne zamrznete alebo sa začnete brániť. V takejto chvíli potrebujem regulovať vašu emóciu, reflektovať ju a aktívne počúvať, aby ste sa dokázali posunúť ďalej a lepšie vnímať obsah,“ vysvetľuje Hambálek.
Psychologické bezpečie
Na to, aby mala otvorená komunikácia vôbec šancu vzniknúť, je však potrebné psychologické bezpečie. Ide o vzájomnú dôveru, že si chceme porozumieť a že takýto otvorený a autentický dialóg má zmysel. Môže viesť k zmene alebo posilneniu správania, ktoré je dobré, funkčné či užitočné.
„Je to možnosť otvorene hovoriť, čo si myslíme, bez strachu, že to bude odsúdené alebo kriticky posudzované,“ vysvetľuje odborník. Ústrednými prvkami sú podľa neho práve dôvera, bezpečie a zmysluplnosť, ktoré vytvárame vo vzťahu s inými ľuďmi.
Ak máme v tíme psychologické bezpečie, ani spätná väzba nie je vnímaná len ako povinná jazda, ktorú si musíme odkrútiť, alebo ako niečo, čo si na nás nacvičuje náš šéf po manažérskom tréningu. „Vtedy ju vieme vnímať ako niečo hodnotné práve preto, lebo veríme, že druhému človeku na nás záleží,“ dodáva Hambálek
Hovorme aj o tom, ako spolu komunikujeme
So psychoterapeutom v podcaste rozoberáme aj to, ako pracovať s tichými konfliktmi. Ide o ten najťažší prípad, keď ľudia mlčia alebo sa vyhýbajú vzájomnému kontaktu. „Hovorí sa tomu aj slon v miestnosti a tu sa už nedá baviť o nejakej spätnej väzbe. Potrebujeme sa zamerať na to, čo sa medzi nami deje a čo nám bráni v spolupráci.“
Vladimír Hambálek hovorí o otvorenej komunikácii. Foto: archív Vladimíra Hambálka(Nielen) preto je dôležité normalizovať odlišnosti a rozdielnu citlivosť nášho vnímania. Môže sa totiž stať, že to, čo je pre jedného osobný konflikt, vníma iný ako normálnu spätnú väzbu.
„Sú ľudia, ktorí sú naliehavejší, aj takí, ktorí nepotrebujú toľko blízkosti. Súvisí to s typológiou vzťahovej väzby na pracovisku, ktorá hovorí o tom, ako prežívame vzťahy. Diverzita tu môže byť cenná, ale je dôležité sa o týchto rozdieloch rozprávať a priniesť ich aj do dialógu,“ hovorí Hambálek.
Prevenciou podľa neho môže byť to, keď sa zameriame nielen na obsah rozhovoru, ale budeme spolu hovoriť aj o tom, ako sa spolu rozprávame.
Nie je to len o nás
Všetko, čo nám ľudia rozprávajú, však hovorí oveľa viac o nich než o nás. „Ide o ich perspektívu a vnímanie určitej situácie, o to, čo je hodnotné pre nich. Oni nám nevravia, akí sme, alebo ako pracujeme, ale ako to oni vnímajú,“ vysvetľuje psychoterapeut.
Ako s tým naložiť? Napríklad si uvedomiť, že keď nám ľudia dávajú kritiku alebo aj ocenenie, môžeme ich aj odmietnuť. „A to, prečo to odmietame, súvisí s nami, či nám to dáva zmysel, či to v tejto chvíli chceme počuť, a tak ďalej,“ dodáva Hambálek.
Vypočujte si celý rozhovor
Podcast s Vladimírom Hambálkom si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na e-mail zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber noviniek tu.
Tento podcast je súčasťou limitovanej série Nevyhorených s podnázvom Well-being v práci, ktorú vám prinášame v spolupráci v ING Hubs Slovakia.
