Jej najdrahšie dielo sa predalo za asi 20-tisíc amerických dolárov, ale toto číslo by čoskoro mohlo byť prekonané. Fotografka Mária Švarbová totiž práve rokuje o exkluzívnej zákazke s jedným z najbohatších ľudí sveta.
Jej fotografie slovenských bazénov z ústrednej témy Swimming Pool si kupujú Američania či Španieli a píšu o nej svetové médiá. Švarbová akoby našla návod na medzinárodný úspech.
V magazíne Forbes sa Mária Švarbová neobjavuje prvý raz. Už v roku 2017 bola členkou rebríčka 30 pod 30. Odvtedy sa mnoho vecí v jej živote posunulo. Stretávame sa v bratislavskom Starom Meste a uvoľnená a výrečná Švarbová hovorí otvorene nielen o prístupe k tvorbe a umeniu, ale aj o peniazoch a o biznise, ktorý je súčasťou jej umeleckého úspechu. Mám čísla rada, pousmeje sa.
Čomu sa venujú vaši rodičia? Máte umenie v génoch?
Ocino je už na dôchodku a mamina stále pracuje ako účtovníčka, aj mne vedie celé účtovníctvo. Umelecká línia je najmä z ocinovej strany, aj on v mladosti fotografoval, ale amatérsky, teta bola fotografka, ďalší príbuzný zase výtvarník. Aj mňa doma odmalička viedli k umeniu.
Na vysokej škole ste však študovali reštaurátorstvo a archeológiu. Prečo ste sa takto rozhodli?
Padla na mňa umelecká kríza. Aj v puberte boli zaváhania, keď som si napríklad povedala, že budem kozmetička, ale doma ma napokon vždy posunuli späť do umeleckých koľají. Vraveli: ty krásne kreslíš, si kreatívna, si naša malá umelkyňa…
Od kreatívnej krízy k fotografii
Takže v detstve vás najviac chválili za kreslenie?
Áno. Pamätám si, ako v televízii bežala relácia Od Kuka do Kuka, ja som sedela v obývačke a prekresľovala z knihy obrázky. Z diaľky som potom počula rozprávať sa rodičov, že pozri, tie jej kresby sú ozaj rovnaké ako tá predloha. Celkom prirodzene som tak nastúpila aj na základnú umeleckú školu a potom na Školu umeleckého priemyslu Josefa Vydru v Bratislave.
Lenže neskôr prišla spomínaná kríza, že ste o umení nechceli ani počuť…
… a zvolila som si štúdium archeológie na univerzite v Nitre, čo mi poradila mamina, keďže mám rada históriu. V tom čase som bola presvedčená, že už nikdy nebudem robiť nič kreatívne. Trvalo to snáď aj dva či tri roky.
Zopakoval sa vám ešte niekedy taký stav?
Už nikdy. Vtedy som dokonca ani spolužiakom či kamarátom nehovorila, že mám nejaké umelecké vlohy.
Mária Švarbová. Foto: Tomáš ThurzoČo sa teda udialo, že ste začali fotografovať?
Od sestry som dostala fotoaparát, profesionálnu zrkadlovku, a všetko šlo odrazu veľmi rýchlo. Kríza pominula, začala som fotografovať, bavilo ma to a o rok už o mne písali špecializované webstránky. Najskôr som sa zameriavala a učila sa na portrétoch, napríklad prvý bol portrét papagája, a tiež som hľadala svoju ústrednú tému. Som samouk a zaujímavé pre mňa bolo, že fotografovanie mi išlo extrémne prirodzene, zrejme mám v DNA vnímanie obrazu, kompozície či farebnosti.
Návšteva bazéna, ktorá všetko zmenila
Pripomeňme si, že vašu ústrednú tému Swimming Pool ste našli v roku 2014, keď ste sa vybrali fotografovať na plaváreň v rodných Zlatých Moravciach…
… kde som však šla fotografovať portréty, ale neurobila som ani jeden. Očaril ma priestor, architektúra, odraz vodnej hladiny. Bavila ma tamojšia sterilita, som tiež zaťažená na línie, takže ma bavila aj prísnosť geometrie dlaždíc či okien plavárne. Spravila som tam fotky, ktoré boli odrazu celkom iné, než som robila dovtedy.
Mali ste hneď pocit, že ste objavili svoju tému, nejaký vlastný fotografický jazyk?
Nie hneď. Na plavárni som bola s kamarátkou, scénografkou Laurou Štorcelovou, s ktorou dodnes spolupracujem, a večer som jej posielala tie fotografie s popiskom, že to sa zrejme bude páčiť len nám dvom a nikomu ďalšiemu. (smeje sa)
Séria Swimming Pool je aj o geometrii a moja raná tvorba bola skôr surrealistická. Vyjadrovala som viac emócií, väčšiu expresiu, ľudia na snímkach mali výraz, niečo prežívali. Postupne som sa však tohto presýtila, čo súviselo aj s formovaním mojej osobnosti.
Bez emócií
Ako presne?
Som taký vedúci typ a mám aj rada veci pod kontrolou. Považujem sa za stabilného a spoľahlivého človeka, no potrebujem poriadok, systém a fungovať s ľuďmi tak, aby ma nič neprekvapilo. To som akoby preniesla do fotografie.
Rozhodla som sa, že diváka nebudem cez fotografiu manipulovať do pocitov, že „aha, teraz vidíš, že postava na snímke niečo prežíva a podľa toho by si aj ty mal niečo prežívať“.
Stiahla emócie u modelov a vytvorila priestor pre diváka, aby on pocítil svoju vlastnú atmosféru.
Je zložité pracovať s modelmi, aby neukázali žiadne emócie?
Snažím sa ich dostať do stavu, aby len stáli, aj strnulo, aj zhrbene, ako mi to ladí s architektúrou. Tiež sa snažím robiť rýchlo a efektívne, preto aj všetkých pri práci vopred upozorňujem, že teraz zabudnem hovoriť slová ako prosím či ďakujem.
Na fotkách mi pózoval aj môj ocino a práve on bol asi najzložitejší model. Je totiž extrémne komunikatívny, stále rozprával a nedal sa zastaviť, aj keď som práve stláčala spúšť. (smeje sa)
Ako zarába umenie
Veľa ste fotili, mali ste zahraničné výstavy. Máte za sebou aj ekonomicky najlepší rok?
Keď sa pozrieme na moje príjmy cez nejakú krivku, tak tá zatiaľ stále smeruje nahor. Mamina ma každý rok upozorňuje, že zase budem platiť vyššie dane… Ja som totiž poctivka ako Eset. (smeje sa)
Za akú najvyššiu cenu ste zatiaľ predali svoje dielo?
Bolo to okolo 20-tisíc amerických dolárov a kupcom bola Valley National Bank na Floride.
Mária Švarbová. Foto: Tomáš ThurzoAko sa dnes predáva umenie?
Ja napríklad riešim, že americký dolár posilňuje voči euru a musím tomu prispôsobiť svoj cenník. Mám totiž dva cenníky – v amerických dolároch a v eurách. Na predaji mojich fotografií som zase najnovšie dohodnutá aj s aukčnou spoločnosťou Phillips v Londýne, kde by sa moje práce mohli predať aj za vyššie sumy, než bolo tých 20-tisíc dolárov.
Predávala som tiež cez aukčnú sieň Sotheby’s a celú túto oblasť dosť sledujem. Je to aj stres, keď sa dražia vaše práce, a už mám napozerané, že o tom, ako v aukcii uspejete, rozhodne posledných desať minút a nie vyvolávacia cena.
Najväčší záujem vidieť v Amerike a Španielsku
V ktorej krajine ste najpopulárnejšia či najviac predávate?
Jednoznačne v Amerike, v USA aj v Kanade, kde ma aj zastupuje najviac galérií. V Európe je zase silné Španielsko. Na mojom profile na Instagrame mám 404-tisíc followerov a aj medzi nimi prevládajú Američania.
Máte nejaké vysvetlenie, prečo sa vám tak darí práve v Amerike?
Nemám, nerobila som si tam žiadnu PR kampaň ani inú platenú reklamu.
Jednoducho vám len odtiaľ zrazu začali prichádzať ponuky?
Asi tak, skrátka vám príde povedzme e-mail, že „dobrý deň, mali by sme záujem…“ a tak ďalej. Navyše si tiež treba uvedomiť, že nielen umelec chce byť v galériách, ale aj galérie potrebujú umelcov, takže ich hľadajú. Nachádzať ich v tejto online dobe je oveľa jednoduchšie, než to bolo v minulosti.
Keď vás osloví Guardian, CNN či Vogue
Bol pre váš zahraničný úspech zlomový moment, keď britský Guardian uverejnil v lete 2016 fotky zo série Swimming Pool?
Určite. Potom nasledovali CNN, Vogue… Postupne sa to nabaľovalo ako snehová guľa a veľkou výhodou je, že tie články o vás na internete zostávajú, takže vás kedykoľvek môže úplnou náhodou objaviť aj niekto ďalší.
Tušíte, ako vás objavil Guardian?
Vôbec, oni ma oslovili a ja som sa na to nevypytovala. Prezentujem sa však aj na kreatívnej platforme Behance, kde majú moje práce okolo 1,5 milióna pozretí.
Aká bola teda vaša cesta na zahraničné trhy a do galérií vo svete? Začalo sa to napríklad tým, že ste predali prvú fotografiu za sto eur…
… až taká lacná som nikdy nebola. (smeje sa) Myslím, že suma za prvú fotku bola okolo dvestopäťdesiat až tristo eur. Aktuálne je asi najnižšia hranica za najmenší rozmer dvetisíc eur bez DPH.
Najali ste si agenta, aby vaše diela ponúkal?
Agenta nemám, ale zastupuje ma niekoľko galérií vo svete a mám aj švédskeho vydavateľa New Heroes & Pioneers, u ktorého vyšli moje dve fotografické knihy. Viem sa však už v tomto biznise o seba sama postarať a aj si sama vybrať, s ktorou galériou budem spolupracovať. Zaberie to, samozrejme, čas, lebo máte áčkové aj béčkové galérie, a keď sa vám neohlási Múzeum moderného umenia v New Yorku, musíte si všetky informácie prácne dohľadať.
Navyše v rokoch 2020 až 2021 som spravila väčšie sito a ukončila spolupráce s menšími galériami a sústreďujem sa už len na tie väčšie. Snažím sa upúšťať od edícií dvadsaťpäť kusov výtlačkov na jednu fotografiu a predávať viac citlivejšie edície, ktoré majú povedzme len päť kusov.
Zdanie môže klamať
Keď vás človek počúva, tak má pocit, že presadiť sa vo svete je v podstate jednoduchá vec.
Mala som šťastie na prirodzenú, priamočiaru cestu. Zdá sa mi to aj jednoduché, že si len fotografujem, ale na konci dňa je to aj alchýmia. Napríklad neraz počúvam od umelcov, že oni nebudú predávať cez galérie, lebo tie si berú tridsať až päťdesiat percent z ceny.
Vás to neodrádza?
Nie, rešpektujem, že tiež majú svoje náklady. Ako ja. Nefunguje to tak, že Švarbová nafotí a jej čistý zisk je predajná cena diela. Mňa fotenie jednej série vyjde povedzme na desaťtisíc eur, ale aj viac. Platím si produkciu, scénografa, modelky či rekvizity. Z jedného takého fotenia spravím asi päť až desať fotografií, niekedy aj pätnásť, ale niekedy len tri. Ide o to, že aj fotka z roku 2014 môže zarobiť na projekt v roku 2023.
Nikdy však nejdem fotiť projekt s cieľom, že potrebujem, aby mi zarobil balík peňazí. Ani môj nový projekt Matfyz nie je taká oku ľúbivá séria, ktorá by mi asi zarobila peniaze, ale nikdy neviete, čo sa môže stať.
Na bratislavskej Fakulte matematiky, fyziky
a informatiky UK zdokumentovala fotografka starú poslucháreň ešte v pôvodnom stave. Foto: Mária ŠvarbováAko z výstav aj biznisovo vyťažiť? Ako k tomu podľa vás má umelec pristupovať?
Ja som za to, aby sa predalo menej, ale za vyššiu sumu. Napríklad počas pandémie či vojny na Ukrajine sme sa rozprávali s ďalšími umelcami, ako to vnímajú a či sa im zvýšil predaj. Ja som cez pandémiu mala veľmi pekný obrat, takže som mohla podporovať aj charitatívne projekty, na čom mi veľmi záleží. Počas vojny sme rovnako podporili charitatívne organizácie v spolupráci s aukčnou spoločnosťou SOGA. Moje dielo bolo dokonca najvydraženejšie. Mám pocit, že na luxusné komodity, ako je umenie, sa dá pozerať aj ako na investíciu. Lacnejšie fotografie sa teraz aj prestali predávať a začali sa predávať tie väčšie, limitovanejšie formáty, teda drahšie veci. Ja na to reagujem prirodzene tak, že prestávam z nových prác tlačiť menšie formáty.
Pre najbohatších ľudí sveta
Môžete povedať nejaký príklad, ako pristupujete k tvorbe cenníka za vaše diela?
Mám napríklad päť výtlačkov, prvé tri stoja sedemtisíc eur, štvrtý už deväťtisíc eur a cena posledného je až pätnásťtisíc eur. Takáto cenová štruktúra je prirodzená. Fotografia alebo aj šperky sú luxus a ultrabohatí ľudia budú mať peniaze vždy, nech sa odohráva akákoľvek kríza.
Takže cielite na to, aby si vaše práce kupovali najmä bohatí ľudia?
Áno, ale tiež aj stredná vrstva, ktorá si väčšinou kupuje menšie formáty. Samozrejme, aj oni si však dokážu ušetriť peniaze a kúpiť si odo mňa väčší obraz. Mojím cieľom je však cenovo stále rásť.
Máte vedomosť, že do vašej fotografie investoval povedzme niekto z rebríčka Forbes najbohatších ľudí sveta?
Aktuálne rokujem s jedným človekom, no nemôžem poskytnúť viac detailov… Ale patrí medzi najbohatších ľudí sveta.
…
