Emília Oravcová žije v Dubaji a pod palcom má biznis v hodnote takmer sto miliónov eur ročne. Z bratislavského biznis centra nadnárodnej korporácie sa vypracovala až na pozíciu finančnej riaditeľky pre Blízky východ a Afriku.
„Za rok v Dubaji som sa naučila viac ako za celú predošlú kariéru. Arabi milujú vyjednávanie, je to neoddeliteľná súčasť ich kultúry, takže vždy sa rokuje o zľavách a výhodách, každá jedna zákazka je šitá na mieru,“ hovorí. Čo pre ženu znamená vedúca pozícia v arabskom svete, aké špecifiká má tamojší trh a ako biznis ovplyvňuje náboženstvo – aj to prezradila v rozhovore pre Forbes.
Kto je Emília Oravcová
Vyštudovala ekonómiu, účtovníctvo a audítorstvo s medzinárodným certifikátom ACCA. Takmer dvanásť rokov pracuje pre spoločnosť Johnson Controls, ktorý patrí medzi svetových dodávateľov vzduchotechniky, regulačnej techniky či protipožiarnej ochrany a v Bratislave má centrum zdieľaných služieb.
Z Dubaja dozerá na to, aby sa v tomto regióne rozvíjal biznis s klimatizačnými zariadeniami, ktoré Johnson Controls dodáva cez spoločný podnik s japonskou značkou Hitachi.
V čom spočíva vaša práca?
V rámci svojej pozície manažujem nákup a predaj zariadení pre veľkých distribútorov v regióne. Ide o biznis v rozsahu 70 až 100 miliónov eur ročne.
Nakupujem od našich závodov v Japonsku, Číne a v Indii a predávam našim distribútorom v Spojených arabských emirátoch, Kuvajte, Katare, Ománe, ale aj do Iraku, Pakistanu, Egypta či Nigérie. Spolu ide o viac ako tridsať krajín.
Emília Oravcová v dubajskej pracovni s výhľadom na mesto. Foto: archív E. Oravcovej
Postup v hierarchii firmy
Ako ste sa na túto pozíciu dostali?
Pracujem v Johnson Controls už takmer dvanásť rokov. Začínala som ako vedúca interná audítorka, postupne som získavala kompetencie a skúsenosti. Keď firma vypísala konkurz na túto pozíciu, prihlásila som sa a získala miesto.
Myslím, že som dôkaz, že keď je človek lojálny a má dobré výsledky, v korporácii sa môže vypracovať aj z malej krajiny ako je Slovensko až na významnú medzinárodnú manažérsku pozíciu. Som veľmi šťastná a hrdá, že mi firma túto možnosť poskytla. Vďaka Johnson Controls som získala príležitosť cestovať po svete. Dubaj som si za tie roky veľmi obľúbila.
Prečo?
Keď som ako audítorka kontrolovala pobočky v Európe a neskôr aj v Ázii, spoznala som Dubaj pracovne. Páčil sa mi tunajší životný štýl, kozmopolitný charakter mesta a tiež medzinárodná kuchyňa. Milujem spoznávanie iných kultúr cez jedlo. Tu je celý svet a rôzne kuchyne na jednom mieste.
Spolu s manželom sa nám tu páčilo natoľko, že počas návštevy medzinárodnej výstavy Expo 2020 sme si povedali – čo keby sme sem prišli žiť? Koncom októbra sme mali nápad a o rok neskôr v máji sme sa presunuli do Dubaja.
Mojou životnou filozofiou je, že hranice neexistujú. A keď si niečo zaumienim, tak to aj dosiahnem. V rovnakom duchu podľa mňa žije aj Dubaj.
Ako ste prežívali zmenu prostredia?
Pre človeka zvyknutého na fungovanie západnej korporácie je to veľká výzva. Pravidlá tu fungujú flexibilnejšie, biznis sa robí úplne inak, v individuálnej rovine. Arabi milujú osobné stretnutia, takže súčasťou mojej dennej práce sú obedy a večere s obchodnými partnermi.
Musíte si budovať vzťahy, investovať čas, aby ste spoznali klienta a jeho rodinu, vedieť, ako sa im darí. Kým sa na pracovnom obede dostanete k biznisu, absolvujete aj debatu o rodine, jedle, cestovaní či o futbale.
Pravidlá? Tu vládnu výnimky
Čo to znamená, že pravidlá fungujú flexibilne?
Všetko je veľmi individuálne, hoci to ide na úkor efektivity. Každý jeden biznis sa vyjednáva, niečo ako cenníková cena neplatí. Arabi milujú vyjednávanie, je to neoddeliteľná súčasť ich kultúry, takže vždy sa rokuje o zľavách a výhodách, každá jedna zákazka je šitá na mieru.
Všetko je na konkrétnej dohode s konkrétnym človekom, ktoré však často neplatia a dodatočne sa robia výnimky na výnimky. Denne mám v schránke vyše sto nových e-mailov, pretože každá vec sa rieši špecificky a na viackrát. Nestáva sa mi, že by som si veci nepamätala, ale v Dubaji som zažila taký nápor na pamäť, ako ešte nikdy predtým. Vo firme tomu hovoríme, že Blízky východ je „colorful“.
Pestrý a rozmanitý…
Znamená to skôr, že všade sú nejaké prekážky. Predávame chladiace zariadenia do Iraku, Pakistanu, Palestíny, Líbye či Nigérie. V mnohých týchto krajinách je politická či ekonomická nestabilita. Nie je jednoduché v nich robiť biznis.
Emília Oravcová odišla za vysnívanou prácou do Dubaja. Foto: Miro Nôta
V Európe je jeden centrálny trh, jednotné pravidlá a zákony, ktoré sa veľmi nelíšia. Na týchto trhoch sú všade odlišné zákony, technické štandardy, každá krajina vyžaduje na výrobky špecifickú certifikáciu. Vždy musím prepočítať, či sa mi oplatí výrobok certifikovať na daný trh, či pri daných objemoch predám za primeranú maržu a či vôbec dosiahneme zisk. Keď chceme zarobiť, musíme vymyslieť spôsob a nájsť riešenie.
Môžete uviesť príklad?
Pakistan má v súčasnosti problém so zahraničnou likviditou. Krajina je pred krachom a má historicky najnižšie rezervy dolárov. Vláda preto zakázala vývoz dolárov z krajiny, zmrazila účty firiem a občanov v tejto mene. Aby som mohla uzavrieť biznis a prijať dolárovú platbu za nákup našich klimatizácií, odporučili sme distribútorovi, aby si založil spoločný podnik s dubajskou firmou.
Podobné „špecialitky“ riešim neustále. A zväčša je to úplne nová situácia, ktorú najskôr musíme overiť na všetky strany.
Bežný bankový prevod len zriedka
Môžete si dovoliť odklon od vnútorných smerníc ako zástupca korporácie, ktorá je kótovaná na burze a na všetko má manuály a procesy?
Nie je to vždy jednoduché. Na všetko musíme žiadať výnimky a schválenie od top manažmentu. Ďalšia vec je špecifický spôsob platby v tomto regióne.
Prečo?
V Európskej únii alebo Severnej Amerike fungujú kreditné limity pre zákazníka a teda aj priame platby za tovar bankovým prevodom. Na Blízkom východe je to riskantné, keďže platobná disciplína nie je dobrá. Deväť z desiatich biznisov preto robíme cez dokumentárny akreditív.
Banka ako tretia strana uvoľní financie a tovar, až keď obe strany predložia všetky colné, technické či povoľovacie dokumenty a splnia všetky podmienky upravené v zmluve. Ak ide o politicky nestabilné krajiny ako je Irak, Palestína či Líbya, tak do obchodu sú bežne zapojené až štyri rôzne banky a ambasáda. Kým dostaneme peniaze, trvá to aj 90 až 120 dní.
Na dochádzanie do práce využíva metro vedúce nad 16-prúdovou diaľnicou. Foto: archív E. Oravcovej
Spomínali ste, že klienti často zmenia dohodnuté podmienky…
Je bežné, že klienti sľúbia veci, ktoré nedodržia. Musíte mať záložné riešenie a vedieť pracovať v meniacich sa podmienkach. Často musím improvizovať, riešiť nečakané požiadavky klientov, sprostredkovateľov, colníkov, prístavov, logistických firiem…
Doručovanie, preclievanie, prístavy, medzinárodná preprava – je to vysoká škola biznisu. Za rok v Dubaji som sa naučila viac ako za celú predošlú kariéru. Nabrala som tiež obrovské skúsenosti v komunikácii s ľuďmi z rôznych krajín. Snažím sa čítať a vzdelávať sa, aby som pochopila geopolitické vzťahy a kultúrne rozdiely medzi krajinami, pretože vstupujú aj do biznisu a vzťahov medzi partnermi.
Môžete to ilustrovať na nejakom prípade?
Napríklad medzi Pakistanom a Indiou panuje historické napätie a treba to vedieť, aby ste nepokazili rokovanie. V Indii majú zase hierarchický kastový systém a je preferované, aby spolu rokovali ľudia z rovnakej kasty. Mala som distribútora, ktorého riadil Ind z vyššej kasty, a komunikácia s našou kolegyňou Indkou bola slabá. Ignoroval jej e-maily, nereagoval na výzvy.
Ako ste to riešili?
Obchodný prípad prevzal iný člen nášho tímu a intenzívnejšie som sa musela zapojiť do komunikácie.
Mužské ego je ťažké presvedčiť
Ste žena vo vysokej vedúcej pozícii. Máte v arabskom svete rešpekt kolegov a obchodných partnerov?
Závisí to od toho, s kým rokujete. V Dubaji tvoria miestni len pätinu obyvateľstva, zvyšok sú expati a imigranti. Ak sú zo západnej pologule, tak nie je problém. Ak ide o miestnych, prípadne o Araba z akejkoľvek krajiny, tí majú zväčša k ženám špecifický vzťah.
Napriek tomu, že Dubaj je veľmi kozmopolitný a moderný, pôvodná spoločnosť praktizujúca islam je veľmi patriarchálna. Muži riešia biznis, ženy sú zodpovedné za chod domácnosti a starostlivosť o deti. V niektorých krajinách stále funguje mnohoženstvo a dohodnuté manželstvá.
Emília Oravcová sa presťahovala do Dubaja aj s manželom a malým synom. Foto: Miro Nôta
Ovplyvňuje to vašu prácu?
Na rokovania s obchodnými partnermi chodím väčšinou s generálnym manažérom a snažím sa byť v úzadí. Zatiaľ som nemala vážnejší problém. V mojom tíme sú aj Jordánci, Egypťania, Pakistanci či Indovia, ale moju pozíciu rešpektujú. Na poradách vedenia je všetko v poriadku, ak nemám iný názor.
V opačnom prípade je veľmi náročné presvedčiť kolegu-muža o svojej pravde. Ego a zakorenené presvedčenie o postavení ženy im nedovolí, aby pred ostatnými kolegami uznali vaše argumenty, aj keď vedia, že máte pravdu.
Ako to riešite?
Rieši sa to rôzne. Na každého kolegu funguje niečo iné, podľa toho, z akej krajiny a prostredia pochádza. Vždy sa snažím, aby moje argumenty boli podložené faktmi a reálnymi číslami.
Viera je prednejšia ako práca
Zažili ste ako žena z Európy otvorený kultúrny konflikt?
Skôr by som spomenula pár úsmevných prípadov. Mali sme na školení zástupcov klienta z Kuvajtu, po školení sme ich pozvali na obed. Do reštaurácie prišlo deväť mužov, naučene som im podala ruku. Ôsmi mi ju potriasli, deviaty ma ignoroval. Pozrel na mňa zhora a položil si ruku na srdce.
Dubaj v noci. Foto: archív E. OravcovejNeskôr mi kolegovia vysvetlili, že v arabskom svete nie je podávanie rúk medzi mužmi a ženami zdvorilé a žena musí čakať, kým jej muž podá ruku. Keď nepodá, tak sa ruky nepodávajú.
Alebo keď som si išla vybaviť v Dubaji vodičský preukaz, na recepcii úradu ma otočili, že som neprístojne oblečená. Mala som síce biznis kostým, ale so sukňou „len“ po kolená, teda som nebola kompletne zahalená.
Zasahuje do biznisu aj islam?
Určite. Moslimské sviatky sa prísne rešpektujú, napríklad počas ramadánu sa oficiálne pracuje len šesť hodín. Spojené arabské emiráty vlani posunuli začiatok svojho pracovného týždňa na pondelok, aby sa lepšie zosúladili so zvyškom sveta. Cieľom vlády je upevniť pozíciu Dubaja ako obchodného centra Blízkeho východu.
V praxi sa však naďalej svätí piatok, napoludnie býva veľká zborová modlitba. Poctivo tu dodržiavajú aj každodennú popoludňajšiu modlitbu. Ak na to európski kolegovia občas nedajú pozor a nevyčlenia na rokovanie prestávku, moslimskí kolegovia sa o štvrtej popoludní ospravedlnia, rokovanie prerušia a odoberú sa na popoludňajšiu modlitbu.
