Hoax tvrdiaci, že slovenčina je najkomplikovanejším jazykom na svete, sa na sociálnych sieťach objavuje roky. S Gastonom Dorrenom, holandským jazykovým expertom a autorom knihy Babylon (Absynt, 2022), sme sa rozprávali nielen o najzložitejších rečiach, ale aj o tom, či angličtina raz prevalcuje všetky ostatné jazyky.
V knihe Babylon rozoberáte dvadsať najpoužívanejších jazykov sveta. Ktorý je podľa vás najkomplikovanejší?
Keby som mal vybrať najzložitejší jazyk na svete, bol by to určite jeden z jazykov, ktorý má len stovky, možno tisícky používateľov a nehovorí ním nik zvonka, len ľudia, pre ktorých je materinským jazykom. Učia sa ho teda len deti, ktoré na to majú talent a aj čas, čiže si ho časom osvoja, no pre ľudí mimo komunity je neprístupný.
Ak by som mal vybrať spomedzi tých dvadsiatich, ktoré spomínam v knihe, vybral by som si buď vietnamčinu alebo japončinu. Najmä japončinu ako cudzí jazyk sa učí pomerne málo ľudí, má veľmi komplikovaný zápis, v podstate dve sady abecedy, je to trochu nočná mora.
Navyše, ako píštete v knihe, v japončine muži a ženy rozprávajú iným štýlom, existujú tam čisto mužské a ženské verzie slov…
Áno, aj keď verím, že neznalosť týchto rozdielov by vám ako cudzincovi odpustili. Domáci však musia dbať aj na toto delenie.
Gaston Dorren. Foto: Merlijn Doomernik
U nás sa na sociálnych sieťach znova a znova objavuje rovnaký hoax, ktorý tvrdí, že najzložitejší jazyk sveta je práve slovenčina. V reakciách diskutujúcich to vyvoláva hrdosť. Prečo? Veď komplikovaný jazyk sa horšie učí aj šíri…
Počul som, že podobné články kolujú aj v Poľsku o poľštine či v Nemecku o nemčine. Myslím si, že ľudia sú pyšní na komplikovanosť vlastného jazyka preto, že im to dáva pocit, že sú experti v niečom, čo je naozaj ťažké.
Prístupná indonézština a perzština
Obzrime sa ešte za dvadsiatkou najpoužívanejších rečí. Ktorý neeurópsky jazyk z tohto zoznamu je podľa vás pre Európana najprístupnejší?
Z toho, čo som sa dozvedel, to bude asi indonézština. Nemá komplikovanú gramatiku ani výslovnosť. Navyše je táto štandardizovaná forma malajčiny, známa aj ako indonézština, pre mnohých miestnych až druhým jazykom, čiže hovoria ešte jeho zjednodušenou verziou, čo cudzincom uľahčuje komunikáciu.
Do istej miery je prístupná aj perzština, hoci tam môže byť určitou prekážkou, že sa zapisuje v arabskom písme. Ale gramatika je pomerne obyčajná, v istom zmysle porovnateľná s angličtinou.
V knihe jednotlivé jazyky aj subjektívne komentujete. Zaznamenali ste nejaké pohoršenie, emocionálne reakcie?
Pri Babylone ani nie. Ale moja prvá kniha Lingo, v ktorej rozoberám až 60 európskych jazykov, vyvolala isté vášne na Balkáne. V srbskom alebo chorvátskom prostredí sa nestretlo s pochopením, že som o ich jazyku hovoril ako o srbochorvátčine. Ja si však myslím, že to delenie na srbčinu a chorvátčinu je viac politické ako lingvistické.
Naopak, v kapitole o swahilčine píšete o tom, že mnohí Afričania z oblastí, kde sa týmto jazykom hovorí, majú k jazykom voľnejší prístup. Môže to byť inšpirácia?
Áno, ľudia v týchto oblastiach sú určite viac tolerantní, keď iní robia jazykové chyby. Viac sa sústredia na to, aby sa dorozumeli, než na opravovanie chýb iných. Ale ten prístup je determinovaný kultúrne. Ja to cítim sám na sebe, že keď sa učím iný jazyk, neviem sa tak uvoľniť, záleží mi na detailoch. Teraz sa napríklad učím po poľsky a chcem dávať slovám správne koncovky, snažím sa o správnu výslovnosť. Ale trochu sa uvoľniť, to môže byť inšpiratívne…
Slovenčina je v bezpečí
Aký je podľa vás údel malých jazykov? Slovenčina je prvým jazykom pre päť miliónov ľudí, podľa niektorých údajov je druhým jazykom pre ďalšie dva milióny. Čo ju čaká?
Keď ste začali s tými malými jazykmi, myslel som si, že sa idete pýtať na jazyky, ktorými hovorí len pár stoviek či tisícok ľudí. Ale jazyky, ako je slovenčina, litovčina či islandčina, sú aktuálne národnými jazykmi a v prípade litovčiny a slovenčiny aj jazykmi Európskej únie. Myslím si, že sú v strednodobom horizonte chránené a nehrozí im ústup. Asi sa nebudú šíriť, ale nezmiznú.
Tak si teda povedzme aj o osude tých najmenších jazykov…
Začal by som trochu všeobecne, a to otázkou, prečo nejaký jazyk existuje a prenáša sa z generácie na generáciu. Je to preto, aby sa ľudia navzájom dorozumeli.
Kedysi sme žili v menších komunitách, ľudia z nich prichádzali s väčším dominantným jazykom oblasti do kontaktu zriedka. Dnes pri oficiálnych kontaktoch, ale aj pri sledovaní médií, máme všetci oveľa viac kontaktu s veľkými jazykmi. Malé jazyky sú týmto vývojom ohrozené a nevidím spôsob, akým by sa to dalo zastaviť.
Babylon. Foto: Absynt
Budú veľké jazyky, ako je napríklad angličtina, také dominantné, že napokon zmenia aj menšie jazyky ako je povedzme slovenčina? Už dnes si niektorí ľudia z korporátov prenášajú anglické slová aj do bežnej reči. Musia ísť z breaku rýchlo do officu, lebo ich čaká meeting…
To však hovoríme len o časti spoločnosti. Pred dvoma storočiami európska elita hovorila po francúzsky a francúzština prenikala cez niektoré výrazy aj do bežnej reči, no táto éra sa skončila. V histórii boli rôzne dominantné jazyky, ktoré istý čas priťahovali ľudí, ale nebolo to navždy.
Babylonská rybka všetko zmení
Takže nás v ďalekej budúcnosti nečaká jeden globálny jazyk?
Očakávam, že niektoré jazyky budú dominantné vo svojich regiónoch. Aj keď nie všetci v Číne hovoria mandarinčinou, asi tam bude dominovať. Podobne ako hindustančina v Indii, swahilčina v časti Afriky.
Podľa mňa do sveta jazykov zasiahne výrazne technológia. Keď sa babylonská rybka zo Stopárovho sprievodcu galaxiou (zariadenie, ktoré v reálnom čase prekladá cudziu reč – v audio podobe, poz. red.) raz stane realitou, bude to radikálna zmena. Ľudia budú spokojnejšie hovoriť svojimi materinskými jazykmi a na preklad využívať technológiu.
Spomedzi najpoužívanejších jazykov sveta považuje Gaston Dorren za veľmi komplikovanú japončinu. Aj pre zložitý spôsob písma. Ilustračné foto: Pexels.com/Aleksandar Pasaric
Vy sám ste polyglot, ovládate šesť jazykov a v ďalších deviatich viete čítať. Aké sú vaše tipy na učenie sa cudzích rečí?
Moja rada by bola – nerobte to ako ja! (smiech) Ja mám totiž veľmi teoretický prístup – najskôr sa naučím gramatiku, slovnú zásobu, no pritom stále neviem rozprávať a porozumieť hovorenej reči. Mojím hlavným cieľom je totiž pochopiť danú reč a vedieť v nej čítať. Ale asi od svojich 25 rokov som sa nenaučil v novom jazyku rozprávať.
Ak sa teda chcete dorozumieť v reálnom svete, choďte sa naučiť nemčinu priamo do Nemecka, zaľúbte sa do niekoho, kto hovorí perfektne po anglicky a učte sa tak, alebo si aspoň vyberte veľmi intenzívny kurz. A možno si pritom spomeňte na ten africký uvoľnený prístup.
Jazyk nesmie byť ako za trest
Aký cudzí jazyk by mali teraz vyberať rodičia pre svoje malé deti? Akú stratégiu zvoliť?
Hovoríme o rodičoch, ktorí rozprávajú rovnakým jazykom, tak?
Áno.
Lebo, ak každý z rodičov hovorí iným jazykom, mali by dieťa učiť oba, to je vždy dobré. A čo sa týka výberu jazyka pre budúcnosť – ambiciózni rodičia určite vyberú angličtinu, aby dieťa malo náskok, respektíve začalo s jazykom, ktorý bude určite potrebovať. Je to jazyk pre budúcnosť v európskom ekonomickom živote. Ale život nie je len o ekonomike, že? Takže rodičia môžu rozmýšľať aj inak.
Ako?
Mladý človek sa v dnešnom svete naučí po anglicky asi tak či onak. Prečo dieťaťu teda nedopriať jazyk, v ktorom je napísaná zaujímavá literatúra, alebo má pozoruhodnú kultúru? Španielčina, francúžstina, možno mandarínčina… Aj keď to asi nie, to by bolo pre deti príliš kruté. A aj preto zdôrazňujem, že by rodičia rozhodne nemali nútiť dieťa do štúdia konkrétneho jazyka.
Pri čítaní knihy Babylon ste uvádzali veľa jazykových príkladov a porovnaní, v origináli boli viazané na angličtinu. Viete, či to bola pre prekladateľov, ktorí museli hľadať veľa nových príkladov v svojom jazyku, radosť alebo hrôza?
Nebol som v priamom kontakte so všetkými prekladateľmi, s Milanom Kopeckým (prekladateľom slovenskej verzie) som napríklad priamo nekomunikoval. Od iných som mal spätnú väzbu v tom zmysle, že ich práca na knihe veľmi bavila. Bola to síce výzva, ale v tej oblasti, ktorú majú radi.
Zaujímavosťou je, že niektorí prekladatelia prispôsobili text miestnemu jazyku, ale iní preklad nechali z pozície angličtiny. To bol aj prípad ruského a čínskeho prekladu. Vznikli tak vtipné situácie, ako keď v ruskom preklade knihy vysvetľujem Rusom ako sa má písať azbukou, prípadne keď v čínskom preklade poučujem čínskych čitateľov o najväčších mýtoch ich znakového písma.
