Vyštudoval právo v Litve, spravil si doktorát a uplatnenie našiel ako právnik v oblasti medzinárodných arbitráží. Juraj Kunák mal kariéru, o akej mnoho ľudí len sníva. Hoci sa mu darilo, cítil, že to nie je to, čo by chcel v živote robiť. A tak sa zrodila Ekocharita.
„Rozhodnutie odísť bolo veľmi ťažké a dlho som s ním bojoval. Namiesto právneho sveta a kariérneho rastu ma však čoraz viac zaujímali projekty klientov – podnikateľov,“ hovorí pre Forbes Juraj Kunák.
„Keď som sa potom ocitol na pokraji vyhorenia, povedal som si, že celú právnickú kariéru aj s titulmi zavesím na klinec.“
Zber s pridanou hodnotou
V roku 2016 tak spolu s otcom založil Ekocharitu – prvú slovenskú zberovú firmu, ktorá sa zameriavala na zber nositeľného textilu. V tom čase podľa zakladateľa u nás pôsobili pobočky zahraničných zberových firiem z Rakúska, Poľska alebo Česka – ale žiadna naša.
Okrem oblečenia dnes zbierajú aj knihy, audionosiče, VHS kazety a elektroodpad. Foto: archív Ekocharity
„Videli sme, že sa to dá robiť lepšie a hlavne lokálne. Našou filozofiou je, že textil by sa tu mal vyrobiť, nosiť, vyzbierať aj znovu použiť,“ vysvetľuje.
Dodáva, že cez pomoc charitatívnym a iným neziskovým organizáciám, ktorým použitý a nositeľný textil posúvajú, chceli dať zberu textilu aj pridanú hodnotu.
Juraj Kunák spomína, že v začiatkoch ich očakávania neboli veľké. Spočiatku si za cieľ stanovili umiestniť 200 zberových kontajnerov po Slovensku, ktoré by mohli obsluhovať dvoma zberovými autami.
Prvé míľniky
„Zo začiatku sme sa sústredili len na to, ako by mali naše kontajnery vyzerať a kam by sme ich mali umiestniť, aby sme mohli náš zber kvantifikovať. Firmu sme budovali cez spotrebné úvery a úspory. Umiestnili sme 10, 15 kontajnerov a potom sme museli čakať (na ďalší kapitál),“ vysvetľuje zakladateľ Ekocharity.
„Zároveň sme sa snažili presadiť na trhu, ktorý bol pomerne nasýtený, takže umiestniť kontajner bolo pre nás v tom čase veľký úspech. Tých prvých 200 umiestnení nám trvalo asi dva roky a naozaj sme ich oslavovali,“ opisuje prvé úspechy.
Zmena celkového vnímania fast fashion je podľa zakladateľa Ekocharity len v počiatkoch. Foto: archív Ekocharity
Dnes ich majú po celom Slovensku 1 400, ročne vyzbierajú viac ako tritisíc ton textilu a oblečenia. Pritom okrem klasického zberu poskytujú celú škálu ďalších služieb.
„Pre každého klienta – mesto, obec, školu, nákupné centrum, predajcu textilu alebo súkromnú firmu – chceme našu službu prispôsobiť na mieru. Kedysi sme prišli za starostom a povedali sme mu, že podľa počtu obyvateľov by mal mať v obci napríklad desať kontajnerov. Dnes sa snažíme viac reflektovať dopyt a kombináciu našich služieb,“ vysvetľuje.
Dodáva, že sú aj samosprávy a inštitúcie, ktoré síce majú záujem o služby Ekocharity, no zberné kontajnery nechcú alebo ich chcú len málo.
Juraj Kunák síce vyštudoval právo, ale našiel sa v ekobiznise. Foto: archív Ekocharity
Kontajnery už nestačia
Okrem klasického exteriérového kontajnerového zberu, ktorý je pre nich stále nosný, ponúkajú aj jednorazové zbierky šatstva, swapy oblečenia na obecných úradoch a školách, aj dlhodobý zber do špeciálnych nádob umiestnených v interiéri obecných úradov či nákupných centier.
Okrem oblečenia dnes navyše zbierajú do iných druhov kontajnerov aj knihy, drobný elektroodpad, hračky, cédečká, dévedečká alebo VHS kazety.
Juraj Kunák upozorňuje, že textil treba do kontajnerov vkladať v obaloch. Foto: archív Ekocharity
Aby svoj zber zefektívnili, takmer všetky zberné kontajnery majú zabudované digitálne senzory od slovenskej firmy Sensoneo (jej spoluzakladateľka Andrea Basilová sa umiestnila aj v tohtoročnom rebríčku Forbesu top slovenských startupistiek).
„Merajú nám mieru naplnenosti v reálnom čase. Obce nám teda nemusia nahlasovať, že sú kontajnery preplnené a je okolo nich neporiadok. Pomocou aplikácie niekoľkokrát denne sledujeme, ktoré z nich potrebujú vyprázdniť.“
Nenakupovať nie je cesta
Podľa Juraja Kunáka sa na Slovensku pohľad na odpad a najmä odpadový textil v posledných rokoch zmenil. V začiatkoch totiž podľa neho samosprávy ich služby často odmietali, pretože textil nevnímali ako odpad.
Dnes ich naopak samé vyhľadávajú a dopyt dokonca prevyšuje ich možnosti. Podľa Juraja Kunáka za to vďačia najmä osvete a trpezlivosti.
Ekocharitu Juraj Kunák zakladal spolu s otcom. Dnes je v projekte zapojená celá jeho rodina. Foto: archív Ekocharity
„Veľká časť našej práce zahŕňa vysvetľovanie a osvetu. Chodíme do škôl, organizujeme verejné prednášky aj iné podujatia,“ hovorí spoluzakladateľ Ekocharity.
Dodáva, že nedávno vydali krátky dokumentárny film „O čom si šepkajú šaty“ v rámci programu Erazmus+, ktorý plánujú premietať na školách.
Juraj Kunák upozorňuje, že nenakupovať oblečenie z dlhodobého hľadiska nie je riešenie. Foto: archív Ekocharity
Podľa zakladateľa Ekocharity nie je riešením textil nenakupovať. „Nesnažíme sa ľuďom diktovať, čo by mali nosiť a ako by mali žiť. Najdôležitejšie je nakupovať s rozumom a uprednostňovať kvalitné veci. A takéto oblečenie, ktoré sa ešte dá ďalej využívať, potom vkladať do našich kontajnerov,“ mieni Juraj Kunák.
Na druhú stranu, stále je podľa neho veľa ľudí, ktorí nakupujú dvojeurové tričká a desaťeurové topánky, ktoré sa rozpadnú po troch razoch. „A takéto polorozpadnuté nám ich ešte s dobrým pocitom hodia do kontajnera. To je od začiatku zle.“
Podpora výrobcov aj investorov
Aj keď vnímanie fast fashion sa za ostatných sedem rokov podľa Juraja Kunáka posunulo správnym smerom, zmena je podľa neho ešte len na začiatku.
„Keď v roku 2025 príde legislatívna zmena a zber použitého textilu sa stane povinným, chceme už ponúkať komplexnú a zabehnutú službu. Sme k tomu veľmi blízko. No stále sa venujeme len zberu použiteľného a nositeľného oblečenia,“ vysvetľuje Juraj Kunák a dodáva, že sa ako spoločnosť budú musieť viac zamerať práve na nepoužiteľný odpadový textil a jeho spracovanie.
Aby svoj biznis mohli v Ekocharite posunúť ďalej, chcú spolupracovať aj s investormi a výrobcami. Foto: archív Ekocharity
Nadchádzajúca legislatíva pritom zatiahne do spracúvania nepoužitého textilu aj výrobcov cez takzvanú rozšírenú zodpovednosť. Dodáva, že si to vyžiada ešte veľkú mieru investícií, pričom mnoho otázok je nateraz bez jednoznačných odpovedí.
„Odpadový textil budeme musieť spracovávať buď na iný výrobok, izoláciu alebo ho energeticky zhodnotiť ako alternatívne tuhé palivo. A to bude nákladné. Aj keď už máme niekoľko konceptov, bez podpory výrobcov a investorov to nezvládneme,“ upozorňuje Kunák.
Za hranice
Okrem hľadania riešenia pre nenositeľný textilný odpad pracuje aj na expanzii. „Našli sme trh, kde si myslíme, že je táto služba žiadaná a vôbec nie je rozvinutá. Vidíme v tom veľký potenciál,“ naznačuje ďalšie kroky s tým, že už sú v prípravnej fáze.
Na otázku, kam sa chystajú expandovať, však zatiaľ prezrádza len toľko, že to bude za hranicami Európskej únie. „Kde to bude, si zatiaľ nechám pre seba,“ hovorí tajnostkársky na záver.
