„Konverzácia je mentálny dotyk cez rozhovor,“ hovorí psychológ Ján Hrustič, ktorý je autorom knihy Od osamelosti k blízkemu vzťahu v partnerstve. V najnovšej epizóde podcastu Nevyhorení s ním hovoríme o tom, ako budovať naozaj blízke vzťahy.
V rozhovore sa dozviete
- prečo sme vo vzťahoch vnútorne osamelí,
- aké spôsoby správania nám môžu pomôcť to zmeniť,
- aký vplyv na vzťah má partnerská nezávislosť,
- čo je akceptácia prežívania a prečo sa ju učiť,
- ako na umenie konverzácie?
V úvode vašej knihy píšete: ,,Partnerský vzťah je jedinečný. Presnejšie povedané, mohol by byť jedinečný, keby sme v ňom boli schopní prežívať psychickú blízkosť, pocit bezpečia, istoty, spoľahlivosti a úplný psychický azyl. V skutočnosti to tak nie je.“ Prečo?
Príčin je viacero. V prvom rade to, že nie sme individuálne slobodní a sami sebou. Sme zahltení vzorcami správania, ktoré do nás nainjektovali rodičia, škola a celý sociálny svet.
Zo svojich rodín si prinášame rôzne anomálie a preberáme stereotypy, ktoré nás zaťažujú. Prejavujeme sa len omrvinkami toho, čím disponujeme a čo sú naše skutočné kvality. Vo vzťahoch je potom veľmi málo miesta pre našu skutočnú originalitu a autenticitu.
Hovoríte o tom, že mnohí partneri žijú vo vzťahoch dlhé roky, ale sú vnútorné osamelí. Je aj toto jeden z dopadov?
Áno, vnútorná osamelosť znamená, že máme veľmi málo odvahy prejavovať sa spontánne. Vo vzťahoch sme voči sebe málo otvorení a viac menej formálni. No a čím menej sme spontánni, tým menej informujeme partnerku alebo partnera o tom, aký je náš vnútorný svet v skutočnosti. Potom žijeme v osamelom svete.
Podľa mojej skúsenosti je intímny kontakt v partnerskom vzťahu veľmi vzácny a je podmienený schopnosťou hovoriť viac o tom, čo prežívame a ako sa cítime. Namiesto toho používame rôzne manipulatívne vzorce.
Napríklad, keď sme v napätí, nehovoríme o tom, ako sa cítime, ale začíname obviňovať toho druhého, informačne od seba odchádzame preč.
Nechceme prejaviť slabosť, pretože sa bojíme toho, čo si o nás pomyslí partner. Ale toto všetko blokuje intímny kontakt a blízkosť.
Prevádzková komunikácia
Aké sú dopady nezdieľania našich vnútorných svetov? Kam to až môže dospieť?
Keď si to neuvedomujeme, tak sa môžeme zraňovať svojou živelnosťou, používame kritiku namiesto sebaotvorenia.
Uvediem príklad: Manžel prinesie domov čerešne, ktoré žena zje a potom sa na neho ešte osopí, prečo ich nedoniesol viac.
On sa cíti zranený tým, že mu nadáva, ale nepovie jej to, nevysvetlí, ako sa cíti. Namiesto toho sa urazí, je ticho a medzi manželmi zavládne napätie.
Koľko je takýchto situácií, keď vo vzťahu nie sme skutočne otvorení?
Informačne od seba odchádzame, nastávajú konflikty, v rodine je dusná atmosféra a často tým trpia deti. Tú atmosféru už potom nevieme úplne ľahko obnoviť. Na to tiež treba statočnosť.
Často namiesto toho, aby sme úprimne pomenovali, čo cítime, napríklad: „Cítim sa zle, keď je naša domácnosť taká napätá.“ okolo toho tancujeme.
Tak si časom začneme vymieňať najmä informácie ohľadom prevádzky domácnosti…
Áno, ide doslova o prevádzkové informácie. Máme množstvo starostí vrátane starostlivosti o deti a zabezpečenia našej existencie, tak sa s partnerom uchyľujeme k čisto prevádzkovej komunikácii.
Kontakt a ľudskosť akoby zanikala. Z toho pramení naša obrovská osamelosť.
Keď sme nahrávali podcast s psychoterapeutom Vladimírom Hambálekom povedal mi jednu zaujímavú vec, a to, že by sme sa spolu mali rozprávať aj o tom, ako sa spolu rozprávame, nielen o čom sa rozprávame. Čo vy na to?
Súhlasím. Málo ľudí pozná psychické mechanizmy konverzácie, ktorá je úplne odlišná od komunikácie. Komunikácia je o výmene informácií a patrí tam napríklad aj spomínaná prevádzková komunikácia, teda čokoľvek, o čom informujeme.
Pri konverzácii však nejde o informácie, ktoré by sme si nutne potrebovali vymieňať, ide o mentálny dotyk cez rozhovor. Často sa mi partneri sťažujú, že si nemajú čo povedať. Ale v konverzácii je vždy o čom.
Nejde totiž len o vzájomné informovanie sa. Môžeme sa rozprávať o všetkom, čo nám beží vedomím.
Dôležité tam sú dva psychické fenomény , voľná informácia a sebaotvorenie, ktoré používame už ako malé deti. Rodičom sa to ale nie vždy páči, a tak to v sebe časom potlačíme
Keď dáme partnerovi na vedomie, čo prežívame v našom vnútri, naše rozhovory nebudú nikdy nudné.
psychológ Ján hrustič
Nevyčerpateľné témy
O čo ide?
Predstavte si, že k vám príde na návštevu rodinka s malým päťročným dieťaťom a prvé, čo vám povie je: „Neuveríte teta, akého veľkého psa som videla.“
Vy ste sa jej predtým nič nepýtali. Sama začala niečím, čo práve zažila, videla alebo cítila.
To je voľná informácia, ktorá aj v nás samých aktivuje nejaké asociácie. Registrujete, čo sa odráža vo vašom vedomí a poviete to. Napríklad: „Ja som ešte takého veľkého psa nikdy nevidela. Asi by som tiež mala strach…“
Nevypytujete sa, ale rovno nadviažete a prinášate, čo vám beží vedomím.
Takže to akoby neprechádzalo cez nejaký filter, ktorý nás limituje?
Áno, často sa cenzurujeme. Potom nepúšťame von veľa nápadov, ktoré sa v nás ozývajú. Keď nám niekto povie voľnú informáciu, často nepustíme von, čo nám napadne.
Sebaotvorenie sa ale dá trénovať a môžete sa veľmi nečakane dostať do obrovských poznaní o druhých ľuďoch. Ide to len na základe výmeny spontánnych nápadov. Takto vieme zažiť hlboké spojenie a kontakt.
Psychológ Ján Hrustič. Foto: archív Jána Hrustiča
Psychológ Ján Hrustič. Foto: archív Jána Hrustiča
Keď dávame partnerovi na vedomie, čo prežívame v našom vedomí, náš rozhovor nebude nikdy nudný. Aj keď spolu žijeme 50 rokov, pretože situačná asociatívnosť, ktorá nás vzájomne stimuluje, je nekonečná.
Vieme zažiť veľa kontaktu a témy sa nikdy nevyčerpajú. Zároveň sa vzájomne energeticky obohacujeme.
Toto ale mnohí vo vzťahových začiatkoch majú. Vtedy sme schopní si hodiny hľadieť do očí a rozprávať sa, byť si blízki. Ako to, že to necháme dospieť do štádia, keď spolu riešime primárne náš diár?
Kvalita partnerského vzťahu sa musí režírovať aj vedomím. Nemôžeme to nechávať len na živelnosť a spontánnosť. Potrebujeme zapojiť aj vôľu a snahu pracovať na našom vzťahu.
Je to ako keď máme záhradu a chceme, aby bola pekná a aby sme sa v nej dobre cítili. Musíme investovať veľa úsilia, aby sme ošetrovali rastliny, pravidelne ich polievali, starali sa o to, ako to v nej vyzerá.
Takže vtedy, keď opadne prvotná zaľúbenosť, by sme mali najviac zabrať?
Presne. Ako dospelí ľudia musíme režírovať kvalitu svojho vzťahu. Používať riadené správanie, aby sme prežívali komfort.
Ten nám nebude nalievaný len tak zvonku, potrebujeme si ho zabezpečovať. No s ohľadom, aby sme sa nepresadzovali za každú cenu, na úkor toho druhého.
Byť sám sebou a nezávislý
Často hovoríte aj o tom, aké dôležité vo vzťahu je byť sám sebou. Skúsme si ešte viac rozobrať, čo to znamená.
V prvom rade si treba uvedomovať vlastnú autentickosť. Naše vlastné prežívanie nám signalizuje, kedy sme sami sebou a kedy to potláčame. Inými slovami, mali by sme byť čo najmenej zbabelí a nebáť sa toho, ako bude reagovať náš partner alebo partnerka, keď povieme niečo, čo je pre nás pravdivé a dôležité.
Často sa bojíme hnevu, a tak radšej ustúpime bez toho, aby sme niečo povedali. No potom sme vnútorne nespokojní. My však nemáme dôvod báť sa.
Už nie sme deti, ktoré sú bezmocné voči hnevu rodičov. Už nemusíme potláčať sami seba ako v detstve, keď sme boli od niekoho závislí. Sme už dospelí a nemáme dôvod báť sa.
Veľa manželstiev sa doslova rozpadáva preto, že jeden z partnerov nebojuje o svoj životný priestor v partnerskom vzťahu. Ustupuje namiesto toho, aby sa na začiatku vzťahu vymedzil a zabojoval.
Čím väčšia je vnútorná sloboda partnerov, tým intenzívnejšia je kvalita vzťahu.
Psychológ Ján Hrustič
Vo svojej knihe píšete, že čím viac sú partneri psychicky nezávislí a samostatní, tým krajší a perspektívnejší kontakt môžu mať.
Je to práve preto, lebo tam absentuje závislosť. Pokiaľ nemáme v partnerskom vzťahu subjektívny pocit nezávislosti, sme závislí, teda obmedzovaní, limitovaní, úzkostní a neschopní presadzovať sa.
Kniha psychológa Hrustiča.
Kniha psychológa Hrustiča o blízkosti vo vzťahoch.
My ľudia si mylne myslíme, že pokiaľ budeme nezávislí, tak svojho partnera alebo partnerku nebudeme mať radi, ale to nie je pravda. Čím väčšia je vnútorná sloboda partnerov, tým intenzívnejšia je kvalita vzťahu.
Svojho partnera si dovolíme mať naplno radi, lebo na ňom nie sme závislí a naša láska nevyplýva z emotívnych či úzkostných dôvodov.
Ako byť viac akceptujúci
Akú úlohu tu hrá naša neschopnosť narábať s emóciami – či už so svojimi, alebo s emóciami toho druhého?
Je zraňujúce, že máme rutinne naučené obavy stretávať sa so silnými emóciami, ktoré nás zúzkostňujú. Ja v tomto smere hovorím o akceptácii prežívania.
Táto akceptácia je ďalším dôležitým fenoménom, ktorý vo vzťahoch podceňujeme. Ide o veľmi veľmi otvorený postoj prijatia k citovému svetu blízkeho človeka. Jeho vnímanie takého, aký reálne je. Uvediem príklad, na ktorom by som rád ilustroval, ako sa často vo vzťahoch správame.
Príde partnerka domov z práce, je smutná a začne svojmu partnerovi hovoriť o tom, čo zažila v práci. Ten jej na to povie niečo v zmysle: „Nič si z toho nerob.“ alebo „Ja sa ti čudujem, toľko sa sťažuješ na toho šéfa a stále tam zostávaš…“, prípadne „Mala by si skúsiť…“
Keď sa ľudia stretnú s dynamickými citmi, automaticky radia, upokojujú alebo hodnotia. Takýmto správaním však zastavujú snahu partnera hovoriť o svojom prežívaní.
Neumožnia mu vyjadriť svoje emócie, čo ich ďalej zablokuje. Takýmto spôsobom neakceptujeme jeho či jej prežívanie. Namiesto toho môžeme skúsiť: „Musí ťa to veľmi zaťažovať, že si toto dnes zažila…“
Umožní to druhému pokračovať a dostať zo seba von to, čo potrebuje.
Dôležité fenomény partnerského vzťahu podľa psychológa Hrustiča:
- akceptácia a sebaakceptácia,
- porozumenie jedinečným fenoménom subjektívneho sveta svojho partnera,
- odvaha byť sám sebou a psychicky nezávislý,
- schopnosť uvedomovať si seba a prežívať so sebaúctou svoju hodnotu,
- umenie konverzácie,
- vyhýbanie sa kritike partnera, v ktorej je agresivita,
- rešpektovanie slobody sexuálnej intimity.
Vtedy máme pocit, že nám niekto rozumie…
Áno, umožní nám to, aby cez nás tieto emócie prešli a boli sme v poriadku. To isté platí aj pri deťoch. Keď dieťa príde zo školy a povie: „Dnes mi tak vynadala učiteľka, cítim sa zle.“, tak nám ako prvé nabehne, čo zlé dieťa urobilo – takže hodnotíme.
Alebo ho prehovárame, nech si z toho nič nerobí, prípadne mu radíme. Všetky tie tri veci – rady, hodnotenie a upokojovanie – dieťatku nepomôžu, pretože emócia, ktorú chcelo odkomunikovať rodičom, v ňom zostane.
Problémom akceptácie prežívania je to, že sa ľudia boja, že je to celoživotné. Že tým, že akceptujem emócie môjho dieťaťa alebo partnera, s nimi automaticky súhlasím.
Je však rozdiel medzi akceptáciou prežívania a akceptáciou správania…
Áno, je veľmi dôležité rozlišovať to. Napríklad dieťa sa nahnevá a začne kopať do dverí alebo do mamy. Je naštvané, sú to jeho emócie, ktoré nemôžeme odcudzovať.
Prežívanie vzniká automaticky, bez účasti našej vôle a vedomia. Tvorí ho podhubie temperamentu a my nemôžeme ovplyvňovať jeho kvalitu. No môžeme a mali by sme kultivovať jeho či jej správanie.
Rodičia by teda mali rozlíšovať prežívanie a správanie. Ak sa nám správanie detí nepáči, mali by sme ich učiť vyjadrovať hnev inak a kultivovanejšie. Podobne k tomu môžeme pristupovať aj v partnerstve.
Ak sme nahnevaní, máme silu vyniesť svoj hnev von. Využiť sebaotvorenie a pomenovanie svojej emócie. Povedať: „Som nahnevaný alebo som nahnevaná,“ namiesto toho, aby sme sa správali voči partnerovi deštruktívne.
Hnev musí byť vyjadrený
Nie sú to vlastne také spojené nádoby, že ak sa nám vo vzťahu nedostáva akceptácie nášho prežívania, tak nemôžeme byť voči partnerovi úplne zraniteľní?
Ako som už spomínal, sme dospelí a máme povinnosť zabezpečovať si svoj komfort. To znamená, že keď náš partner nie je akceptujúci, tak si tú akceptáciu budeme pomaličky žiadať a vyjadrovať svoju nespokojnosť.
Napríklad mu povieme: „Teraz mi dávaš rady, ale ja potrebujem túto emóciu zo seba dostať preč. Zajtra mi môžeš porozprávať o tom, čo by som podľa teba mala robiť, ale dnes večer potrebujem, aby si ma akceptoval, aby si iba vnímal moju emóciu.“
Ak máme slabé sebavedomenie, tak sme v partnerstve vzťahovační, máme problém byť tolerantní, zhovievaví, láskaví, máme problém primerane presadzovať svoje záujmy.
psychológ Ján hrustič
Ak toto nerobíme a namiesto toho sa urazíme, napätie v nás zostáva a potom vybuchne pri rôznych príležitostiach. Hnev musí byť vyjadrený, lebo keď nie je, likviduje naše telo a psychiku.
Čiže to nie je len o tom, že náš partner sa správa tak, ako nechceme, ale aj my sami máme zodpovednosť komunikovať svoje potreby.
Samozrejme. Neostávať na detskej úrovni, že sa nahneváme a ostaneme ticho, keď prežívame napätie. My to napätie potrebujeme kultivovane prejaviť tak, aby sme to vyriešili. To je ďalší fenomén, ktorý vidím v partnerských vzťahoch – namiesto prežívania problému by sme ho mali riešiť. Na to potrebujeme zamerať svoju pozornosť.
Napadá vám ešte niečo vo vzťahoch, čo je dôležité a podceňujeme to?
Sebavedomie. To si budujeme zvonku, napríklad tým, čo nám odmala hovoria rodičia alebo iní ľudia. Ak ho máme slabé, tak sme v partnerstve vzťahovační, máme problém byť tolerantní, zhovievaví, láskaví, máme problém primerane presadzovať svoje záujmy a agresívne alebo ústupčivo bojujeme o svoj životný priestor.
Ak máme nízke sebavedomie, veľmi filtrujeme aj svoju spontánnosť. A pokiaľ filtrujeme svoju spontánnosť, tak sa prejavujeme iba malými percentami nášho skutočného potenciálu.
Neustále uvažujeme o tom, čo si o nás partner pomyslí. Nemôžeme povedať, čo si skutočne myslíme a máme mnoho zábran. Prejavuje sa to potom v rôznych oblastiach nášho vzťahu. Nie sme takí, akí v skutočnosti sme.
Dobrá správa ale je, že všetko z toho, o čom sme hovorili, je naučiteľné. Tak, ako sa učíme abecedu alebo cudzí jazyk, vieme sa učiť aj sociálne správanie a vďaka tomu budovať lepšie vzťahy.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Jánom Hrustičom o budovaní blízkosti vo vzťahoch si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prináša čistá energia od SPP.
