V časoch najväčšej slávy boli Bell Labs veľkej telekomunikačnej spoločnosti AT&T centrom inovácií, podobným dnešnému Silicon Valley. Slávna výskumná inštitúcia používala aj chatbota dávno predtým, ako sa umelá inteligencia stala bežnou súčasťou nášho života.
Vyrastala som v Bell Labs, otec tam pracoval ako inžinier. V polovici 70. rokov ma raz zobral do kancelárie a ja som sa hrala na Červenom otcovi, jednom z prvých chatbotov. V miestnosti plnej obrovských sálových počítačov som sedela za klávesnicou a písala Červenému otcovi – význam toho mena je zabudnutý, asi išlo o narážku na studenú vojnu.
Veľmi špeciálna hra
Stroj odpovedal. V porovnaní so stolovými hrami ako Monopoly alebo Battleship bolo hranie sa s „Red Father“ akoby prijatím do tajnej spoločnosti. Špeciálna hra pre tých, ktorí sa dostali do svätyne kampusu Labs.
Mojím cieľom bolo udržať konverzáciu čo najdlhšie, kým Červený otec, naštvaný, odpíše: „Choď sa porozprávať so svojou matkou.“
Keď sa ChatGPT stal virálnym, vrátila som sa späť do tých dní a premýšľala som, čo sa stalo s Červeným otcom. Zdá sa, že v histórii chatbotov existuje iba v spomienkach niekoľkých ľudí, ktorí sa s ním hrali.
Ani korporátny historik AT&T, ani bývalí zamestnanci Bell Labs o ňom nevedeli. Po mnohých telefonátoch, ktoré nezistili nič, som začala mať pocit, že naháňam nejakého ducha. Vzhľadom na históriu Bell Labs ako inovačného centra s výskumníkmi, ktorí sa vždy hrali s novými technológiami, je pravdepodobné, že išlo o malý projekt. Možno vznikol len pre zábavu a nikdy sa nepriblížil komerčnému životu.
Kto naštve chatbota
Peter Bosch, dnes 61-ročný, si spomína, ako v čase, keď mal 14 rokov, jeho otec z Bell Labs nosil z práce hardvér, aby sa s ním mohol hrať. „Mojím cieľom bolo chatbota čo najrýchlejšie naštvať,“ hovorí Bosch.
Môj otec zomrel pred tromi rokmi ako 91-ročný a v okruhu jeho priateľov, ktorí sú stále nažive, o chatbotovi nikto nevie.
Podnikový historik AT&T Sheldon Hochheiser, vo funkcii od roku 1988, prehľadal podnikové archívy a nenašiel nič. „Môžem len špekulovať, ale pre výskumníkov v Bell Labs nebolo nezvyčajné mať takéto projekty,“ hovorí.
Claude Shannon z Bell Labs, ktorý urobil jeden z prvých výskumov v oblasti strojového učenia, zostrojil v roku 1952 elektronickú myš. Tá sa „naučila“ pohybovať v bludisku bez chyby už po jednom „tréningovom“ behu.
Myš, ktorá sa nestratí
Bell Labs majú slávnu históriu: William Shockley a jeho dvaja kolegovia tam v roku 1947 vynašli tranzistor a získali Nobelovu cenu. O dve desaťročia neskôr, v roku 1969, vedci z Bell Labs vynašli operačný systém Unix.
Ako píše publicista Jon Gertner v knihe The Idea Factory: Bell Labs and the Great Age of American Innovation, na vrchole koncom 60. rokov 20. storočia zamestnávali asi 15-tisíc ľudí vrátane 1 200 doktorandov. „V čase pred Googlom boli Labs intelektuálnou elitou krajiny,“ píše Gertner.
Claude Shannon a jeho myš Theseus, ktorá sa dokázala naučiť orientovať v bludisku. Foto: archív Bell Labs
Shannon, priekopník teórie informácií, je autorom jedného z prvých výskumov v oblasti strojového učenia. Jeho magnetická myš „Theseus“ sa pohybovala v bludisku a pamätala si smery. „Vie sa poučiť zo skúseností,“ hovorí Shannon vo filme. „Pridá nové informácie a prispôsobí sa.”
Termín AI sa nepoužíval
Hoci Shannonova práca pomohla naštartovať strojové učenie a vydláždiť cestu pre AI, historik Hochheiser hovorí, že v archívoch Bell Labs sa slovo „umelá inteligencia“ až do 80. rokov minulého storočia neobjavilo v názvoch žiadnych prípisov.
„Nedokázal som nájsť veľa, aby som odpovedal na otázku, čo sa dialo medzi Shannonom a 80. rokmi,“ hovorí historik. „Ak sa pozriete na celkovú históriu AI, problém je v tom, že na čokoľvek s umelou inteligenciou ste potrebovali oveľa väčší počítačový výkon, ako mali počítače tej doby.“
Inšpirácia My Fair Lady
História chatbotov však siaha až do 60. rokov minulého storočia na MIT. V roku 1966 počítačový vedec z MIT Joseph Weizenbaum vyvinul Elizu (pomenoval ju po Elize Doolittle v My Fair Lady.)
„Program Eliza simuloval rozhovor medzi pacientom a psychoterapeutom tak, že odpovede formovali odpovede počítača,“ uvádza sa v nekrológu Weizenbauma. Hoci Elizina schopnosť komunikovať bola obmedzená, tí, čo ju používali, niekedy odhalili aj intímne detaily svojho života.
Eliza sa stala zdrojom inšpirácie pre iné chatboty, Weizenbaum však nebol šťastný. Neskôr varoval pred technologickým pokrokom, ktorý kedysi vyvinul. Vo svojej knihe z roku 1976 Computer Power and Human Reason: From Judgment to Calculation varoval pred potenciálnou dehumanizáciou počítačového rozhodovania.
Claude Shannon, John McCarthy, Ed Fredkin a Joseph Weizenbaum (zľava) v apríli 1968. Foto: archív Il mare Film
Vynálezca sa zľakol
„Joe bol veľmi znepokojený reakciou na Elizu a stal sa kritikom optimizmu v AI,“ hovorí Dave Clark, vedúci výskumný pracovník z inštitútu Computer Science and Artificial Intelligence Laboratory na MIT, ktorý Weizenbauma poznal. Eliza bola pôvodne napísaná v počítačovom programovacom jazyku známom ako SLIP. „Chcel ukázať, čo s ním dokáže,“ hovorí Clark. „A potom sa zľakol.“
Červený otec fungoval veľmi podobne ako Eliza a možno bol podľa nej aj vymodelovaný. „Snažil sa analyzovať čo najviac informácií z toho, čo ste zadali, a použiť ich na odpovede,“ hovorí Bosch. „Bol to prvý pokus o konverzačné rozhranie s počítačom. Veľmi často sa uchýlil k fráze „Aký máš z toho pocit?“ a „Je mi ľúto, že nemáš rád banány“ alebo podobným. Často to nebolo príliš užitočné.“
Mimochodom, pred pár rokmi programátori Elizu oživili, pridali hlasové rozhranie a vyskúšať si ju môžete aj vy.
Skúmali, čo sa im zachcelo
Napriek tomu je v kontexte dnešného rozruchu okolo chatbotov bizarné a fascinujúce, že o začiatkoch tejto technológie neexistujú žiadne záznamy. „Často tieto veci nie sú dobre zdokumentované,“ hovorí Hochheiser. „Keď sa pozrieme späť na históriu Bell Labs, je jasné, že výskumníci dostali veľkú voľnosť v tom, čo riešiť.“
Výskumníci prinášali aj veci, ktoré si postavili doma. Michael Noll, emeritný profesor na University of Southern California, ktorý v 60. rokoch pracoval v Bell Labs a napísal o tom memoáre, spomína na túto éru postrehom, že výskumníci pracovali na najrôznejších „srdcových“ projektoch.
Sám sa venoval digitálnemu umeniu. „Bolo tam všetko, o čom dnes počujete v Silicon Valley,“ hovorí. Hoci nevie nič o Červenom otcovi, hovorí, že by nebolo prekvapujúce, keby s ním niekto, možno z oblasti Unixu alebo spracovania reči, prišiel ako s „bokovkou“.
„Veľa vecí sme robili pre zábavu,“ hovorí. Bell Labs však boli súčasťou AT&T a materská spoločnosť sa viac zaujímala o nový telefónny prepínací systém ako o počítačové umenie – alebo o prvého chatbota, ktorý nemal zjavne komerčné využitie.
„Ľudia skúmali všetky možné veci, ktoré neboli komercializované,“ hovorí Noll. „Zoznam je pravdepodobne kilometer dlhý. V Bellových laboratóriách sme mali na chvíľu slobodu robiť divné veci.“
Autorka článku Amy Feldman je redaktorka Forbes.com
