O krádežiach. O gete. O šikanovaní. O odhalení orientácie. O nájdenej sestre. O návaloch paniky. O samovražedných myšlienkach. O tom, že toto všetko bolo súčasťou cesty na vrchol. Ak vás nechajú osudy bratov Bendigovcov chladnými, skontrolujte radšej, či vám ešte vôbec bije srdce.
Staršia žena na ulici zvýši hlas, potom dostanú udalosti rýchly spád. Pristúpi k nej mladý Róm, vezme jej z ruky mobil a pažu natiahne tak, že dôchodkyňa na telefón nemôže dosiahnuť. Ženu je počuť na niekoľko metrov, lenže v tomto perimetri je iba ďalší Róm a ten sa všetkému s úsmevom prizerá.
Čo žena emocionálne a nahlas hovorí?
„To si zlatý, Honzík, že si so mnou urobíš selfíčko! Ja ťa tak rada vidím, čo tu robíš, dlho si tu nebol, však? Hotovo? Budem mať krásne fotky, veľmi ďakujem, Honzík!“
Ešte predtým priniesla obom Rómom iná žena teplé rezne – vykľula sa z nej ich teta.
A potom zase. „Čau, strýko!“ hlásia sa muži srdečne k okoloidúcemu a porozprávajú sa sním o tom, čo robí a ako sa má.
Všetky stretnutia sa zbehnú v priebehu niekoľkých minút na jedinom mieste. Na nevábnom mieste: pri masívnych a strohých betónových pilieroch, ktoré držia cestný viadukt v Hradci Králové. Chladno pod ním prefukuje, pričom chlad ešte zvyšuje skutočnosť, že lúče slnka most neprevŕtajú, a teda pod neho nemajú šancu preniknúť.
Bratia Jan a Marsell Bendigovci nevľúdnosť ani zimu nevnímajú. Viac ako rezne ich hrejú spomienky, vďaka ktorým sa z opusteného a betónovo šedivého priestoru stáva pestrofarebný raj života, zábavy, hluku a hudby.
Súrodenci dychtivo obchádzajú počmárané piliere a lúštia mená známych aj svoje vlastné. Temperamentnými gestami si navzájom ukazujú jednotlivé nápisy a spontánne sa prekrikujú pri popise toho, čo sa tu odohrávalo a čoho boli niekedy svedkami a niekedy priamymi aktérmi.
Foto: Michael Tomeš
Foto: Michael Tomeš
„Tu to žilo, to nepochopí nikto, kto to na vlastnej koži nezažil!“
„Duneli repráky z áut, tancovalo sa do rána.“
„Pár susedov nás nemalo rado.“
„No ale uznaj, my sme tiež boli občas pekní grázli. Vzali sme napríklad ľuďom topánky a pohádzali ich na cestu nad nami.“
„Ale bacha, toto sme robili Rómom.“
„Žilo tu aj pár gádžov, tiež to nemali ľahké. Keď obídeme tento barák, kde bývala naša babička, tak prídeme na druhú stranu, kde sme večne sedeli na schodoch a jedna biela pani na nás raz z okna vyliala kečup.“
„Kdekto na nás volal policajtov!“
„Tí tu boli večne!“
„Zásahovka, húkačky, uf!“
„Ale my sme neboli v tých najhorších partiách. Nerobili sme úplný bordel, nebrali tvrdé drogy. My sme napríklad strašne radi spievali, hlavne tam v tom podlubí.“
„Ty si nás dirigoval, Johnny.“
„Jasné, kto nespieval, musel preč.“
„Spievali sme rómsky, aj anglicky, všetko možné. Napríklad song zo Sestry v akcii.“
Spod mosta až ku hviezdam
Teraz sú v akcii bratia. Respektíve v akciách, ktoré berú dych. Starší zo súrodencov, 28-ročný youtuber a predovšetkým spevák Jan Bendig, čím ďalej výraznejšie preniká do najvyšších poschodí popovej hudby.
Natočil okrem iného klip s Luciou Bílou, s ktorou absolvoval vianočné turné, úzko spolupracuje s Leošom Marešom a 25. februára mal veľký koncert v pražskom priestore Forum Karlín.
O päť rokov mladší Marsell je zatiaľ v porovnaní s bratom, ktorý je tvárou tohtoročného výberu 30 pod 30 v Česku, tak trochu vo vedľajšej úlohe. Lenže nie je to hocijaká úloha: za vedľajšiu úlohu vo filme Banger (v ktorom si zahral po boku Adama Mišíka, ďalšieho člena 30 pod 30) získal Marsell Českého leva, najprestížnejšie filmové ocenenie v Česku.
REBRÍČEK 30 POD 30 2023
Spoznajte tváre slovenského rebríčka 30 pod 30 2023. Kto má aj napriek mladému veku potenciál dobyť svet? Dozviete sa na tomto odkaze.
Herectvo je odbor, ktorému by sa chcel 23-ročný mladík sústavne a úspešne venovať. A fakt, že si ho všimli v súvislosti s najprestížnejšou českou filmovou cenou, svedčí o tom, že má rovnako ako brat nádejne našliapnuté.
Aj o osudoch bratov by sa dal natočiť dramatický film, pričom niektoré jeho scény by ospravedlňovalo iba to, že sa skutočne stali, inak by museli pôsobiť ako za vlasy pritiahnutý gýč.
Plakal som, že mi nadávajú do cigánov, spolužiaci hovorili, že sme pre ľudí hovná, že nič nedokážeme. (…) Teraz po rokoch, keď som stretol spolužiakov z tej „lepšej“ školy, hrali sa na najväčších kamarátov – tí, čo ma najviac šikanovali.
Film by pokojne mohol začínať v lokalite, kde bratia skúmajú mená na pilieroch. Rozhovor s nimi je tiež dobré začať na tomto mieste. Rozhovor s tými, ktorí smerujú na vrchol, hoci boli úplne dole. Hoci boli pod mostom.
Keď osud zasiahne
Ale ako vás tak počúvame, tak vám pod mostom nebolo úplne zle.
Jan: Skvelé to bolo! Lenže len pre nás deti, pre rodičov to bolo veľmi ťažké obdobie. Ocitli sa so štyrmi potomkami v gete, kam sa museli odsťahovať z dobrej hradeckej štvrte.
Prečo?
Marsell: Otec prišiel o prácu a pre rómskeho chlapa bolo zložité nájsť inú. Takže sme sa sťahovali do lacného bývania. Otec potom odišiel za prácou do Anglicka, my sme zostali s mamou tu.
J: Ja som mal asi dvanásť, brat sedem – vďaka tomu, že sme boli malí, nevnímali sme, ako veľmi zlé to bolo. Lietali sme s partiou vonku a ani sme si nespomenuli, že nemáme čo jesť.
M: A keď sme si spomenuli a jedlo nemali, chodili sme kradnúť do jedného obchodu tu. Neboli tam kamery, tak to šlo dobre. Bola nás partia a každý si vzal, čo chcel.
Neboli sme na to hrdí a teraz sa tým rozhodne nechválime. Len úprimne hovoríme, ako to bolo.
J: Kúpili sme napríklad tú najlacnejšiu kolu, kečup a medzitým „urobili“ nákup za x stoviek na tri dni. Mali sme to pod bundou, dievčatá v kabelkách, všade možne. Doma sme povedali, že jedlo posiela babička, a keď sa mama o krádežiach nakoniec dozvedela, dostali sme.
Kradli ste ďalej?
J: Napríklad aj prášky na pranie, ale hlavne jedlo. Zobrali sme bravčové pliecko, kura…
M: Bola to sranda.
J: Ale pozor, neboli sme na to hrdí a teraz sa tým rozhodne nechválime. Len úprimne hovoríme, ako to bolo. Ja som z toho už vtedy nemal dobrý pocit, vedel som, že to nie je správne.
Ale videli sme mamu, ako je na tom zle: zháňala peniaze, kde sa dalo, chodila na brigády, a aj tak to bolo málo. Boli sme štyri deti a ešte u nás bývala teta s ďalšími dvoma deckami.
M: Chodili sme k babičke, pretože dedo pracoval, to oni nás živili.
Mama umývala okná po stavbách, chodila na fušky, ale nestačilo to.
J: Ale my sme nechceli, aby doma niečo chýbalo, mama každý deň plakala a otec v Anglicku nič netušil. Síce posielal peniaze, ale nie hneď, chvíľu trvalo, kým si tam našiel prácu. Mama umývala okná po stavbách, chodila na fušky, ale nestačilo to. Nemali sme čo na seba, takže keď prišla zima, šiel som k Vietnamcom a ukradol bundu.
M: Tým, že sme sa stýkali s deťmi z rovnakých sociálnych vrstiev, nevnímali sme, ako veľmi sme chudobní.
J: Boli sme s partiou, spievali, tancovali. Bola to naša komunita, naše miesto, kam nechodili bieli. Bývali sme predtým v krásnej štvrti, ale v škole mi dávali veľmi pocítiť, že som Róm. Šikana bola na dennej báze, fyzická aj psychická.
Život v (ne)krásnej štvrti
Napríklad?
J: Napríklad mi ostatné deti vzali cez prestávku batoh a nahádzali do neho všetky svoje osobné veci, peňaženky, kľúče od skriniek a tak ďalej. Potom urobili hereckú scénu, začali schválne plakať, že im chýbajú veci, učiteľka išla automaticky ku mne, rozopla batoh a pred všetkými ho vysypala…
Keď boli besiedky, krúžky, vždy do nich vybrali svetlejšie deti, ktoré ani spievať nevedeli, pritom ja som už vedel, že tento dar mám, že môžem celej škole ukázať, čo vo mne je. Nikdy som nedostal šancu a videl aj reakciu učiteliek, ohŕňali nado mnou nos.
Rodičia to riešili, videli, ako ma to trápi, nechcel som chodiť do školy, plakal som, že mi nadávajú do cigánov, spolužiaci hovorili, že sme pre ľudí hovná, že nič nedokážeme.
Takže sťahovanie bolo aj v tomto zmysle vyslobodením?
J: Síce sme predtým bývali na krásnom mieste, ale paradoxne mi bolo lepšie v škole v gete. Teraz po rokoch, keď som stretol spolužiakov z tej „lepšej“ školy, hrali sa na najväčších kamarátov – tí, čo ma najviac šikanovali.
Zrazu sa ku mne mali, pretože som niečo dokázal. Hovorili mi: Ty si so mnou chodil do triedy! A ja: A ty si nepamätáš, ako si ma šikanoval, čo som zažíval? Ďalej som sa s nimi nebavil.
Ste v kontakte so spolužiakmi z geta?
J: Väčšina z nich dopadla strašne zle. Napríklad teraz okolo prešiel chlapec, s ktorým sme tiež chodili von, a ja som ho – panebože! – najskôr nepoznal. Mal pokazené zuby, bol vychudnutý a z čoho asi? Z perníka, z tých sračiek.
Rómovia sa dajú strašne ľahko do niečoho strhnúť, keď je partia, neriešite nič, niekto prinesie húlenie, dáte si tiež, niekto prinesie niečo ostrejšie… Ale my sme boli od toho oddelení, drogy mi vždy pripadali nechutné.
Foto: Michael Tomeš
Foto: Michael Tomeš
M: Robili sme rôzne kraviny. Veľa kravín. Kradli sme, provokovali susedov, hádzali im topánky na cestu, bili sa medzi sebou, ale drogy sme nebrali. Nikdy.
J: Povedz o tej scéne na balkóne, ako potom prišli policajti!
M: Doma na balkóne som hral scénu, že ma uniesli. Práve pred naším domom bola policajná stanica, a ako som kričal o pomoc, prišli policajti, koho to tam otec týra.
J: Niečo podobné urobil Marsell aj v Anglicku: napísal na ceduľu „Help!“ a ukazoval to ľuďom na ulici, keď sme okolo nich prechádzali autom.
…
Život v Anglicku
Anglicko! Otec získal na ostrovoch slušnú prácu a celá rodina sa presunula za ním. Vo veľkom dome v Liverpoole mal každý zo súrodencov svoju izbu, obrovská chladnička bola stále plná, v supermarkete si hádzali deti do košíka, na čo práve mali chuť.
Jan a Marsell sa rýchlo naučili anglicky, doteraz medzi sebou touto rečou hovoria, svet sa zrazu javil o poznanie lepším miestom na život.
Nie však navždy. Honzovi sa na ostrovoch páčilo, šikanovanie ale tentoraz padlo na Marsella, ktorého anglickí spolužiaci kvôli vizáži a farbe pleti pokladali za Pakistanca.
Na druhej strane však Angličania milujú talentovaných ľudí, a keď zistili, že Jan vie spievať, zapojili ho do súťaže škôl Academy Idol: mladík vyhral regionálnu úroveň tohto boja, celoštátna mala byť v televízii začal sa na ňu chystať, rozmýšľal aj nad britským X Factorom.
V Česku však bežala Superstar a na tú Jana bez jeho vedomia prihlásil otec: bral to ako zámienku na opätovný presun do Česka, po ktorom túžil. Do toho prišiel problém: starší brat Jana a Marsella vyhodil z okienka auta papierovú vreckovku, tá sa zniesla na topánku člena tamojšieho gangu a túto „urážku“ ostrí chlapci rozhodne nenechali len tak.
Na druhý deň vtrhol gang k Bendigovcom do domu: so psami a s mačetami, rodina si myslela, že je s ňou amen. Aj oni našli doma mačetu, tak si povedali, že ak ich majú zabiť, nech s tým aspoň majú prácu. Okrem mačety však dvihli k uchu aj mobil: zavolali políciu, ktorá nakoniec zasiahla, pachuť a pocit ohrozenia však ostali.
Čiže späť do Hradca?
J: Netušil som však, že natrvalo. Myslel som, že tam ideme na dovolenku. Mal som v Anglicku plány, miloval som to tam. Medzitým ma ale otec prihlásil do česko-slovenskej SuperStar.
O panike, terapii a myšlienkach na samovraždu
V ktorej ste sa dostali až do finále.
J: Až do poslednej štvorky. Otec to vzal tak, že už do Anglicka nemôžeme ísť.
M: Toto obdobie si pre môj vek veľmi nepamätám. Viem, že som bol s Johnnym na prvom kastingu, a potom viem, že doma sme šaleli, keď mal vystúpenie v televízii.
J: Kým som však zvládol konkurz, bolo to hrozné. Dostal som panický atak a to na vystúpení muselo byť vidieť.
Vôbec to na ňom nie je vidieť.
J: Nebláznite, pustite si to znova!
Porotcovia vás z konkurzu posunuli ďalej.
J: To áno a ja som bol šťastný, hoci som sa musel vzdať plánov v Anglicku.
A čeliť panickému ataku…
J: To vlastne s Anglickom súvisí. Úplne matne si síce vybavujem, že som sa už ako asi štvorročný držal mamy za nohu a nedokázal nič vysloviť, nešlo to zo mňa, nemal som na to silu.
To bol možno prvý náznak, ale moment, keď som si to naplno uvedomil, prišiel v Anglicku. Vyskúšal som tam marihuanu, jedinú drogu, ktorú som si kedy dal. Myslel som si, že sa po nej budem smiať ako väčšina, ale reakcia bola veľmi zlá.
A to?
J: Mal som pocit, že umriem. Nápor emócií, zovretý hrudník, brnia vám ruky a ústa, studený pot, ide o zhruba rovnaké príznaky ako pri infarkte. Potom sa vám zrazu zatmie a ste v háji.
Čo ste s tým urobili?
J: Chodil som nejaký čas na terapie, ale nefungovalo to, nevedel som sa otvoriť.
Takže?
J: Takže som v tom išiel ďalej.
Aj pri Superstar?
J: Panický atak pri Superstar bol ten najhorší pocit, ktorý som kedy zažil. V živom vystúpení pred kamerami sa mi to stalo dvakrát, v tej chvíli som sa len modlil, nech už to odspievam.
Ani som nevedel, čo spievam, nevedel som, ako dobre. Myslel som, že som to pokazil, ale ono to malo paradoxne ešte väčšie grády. Máte pred sebou tmu, nemôžete dýchať, ale musíte robiť to, čo ľudia chcú počuť a vidieť – šialené!
Kde ešte sa panický atak dostavil?
J: V štúdiu, za volantom, v metre… Aj keď ste medzi ľuďmi, nemá vám kto pomôcť, pretože odpadávate, všetci si celkom oprávnene myslia, že ste nejaký blázon, feťák. Tie stavy silneli, boli čím ďalej horšie, až…
Až?
J: Raz som bol doma sám, na treťom poschodí, stál som na rímse a uvažoval, či skočiť. Zabránilo mi v tom dýchanie, upokojenie. Teraz viem, že tieto stavy spúšťa neistota, stres, keď neviem, čo ma čaká. V zlom období som k prepuknutiu atakov o dosť bližšie.
Ku hviezdam a späť
Teraz máte dobré obdobie, nie?
J: Hej, musím si zaklopať. Ale kým som sa k nemu dostal, ľahké to nebolo. Po SuperStar som jazdil koncert za koncertom, zarábal peniaze, ako pätnásťročný chlapec všetkým všetko kupoval, bral ich na výlety, na party. Otec mi síce schovával peniaze, ale keď som si nejaké vypýtal, dal mi ich.
Robil mi manažéra, ale vôbec to nevedel, nerozumeli sme tomu, že by sme napríklad mali niekam investovať. Kšefty ubúdali, ľudia odo mňa chceli nové pesničky, ja som ich nemal. Prišiel som postupne úplne o všetko, ale nerútil som sa z toho, čakala ma ďalšia etapa: odišiel som do Prahy študovať na konzervatórium.
Občas som zaspieval na nejakej oslave, ale inak sa Bendig stratil, nebol. Do toho som začal zisťovať, že sa mi páčia chlapci. Žil som vtedy v Prahe u priateľky – po roku známosti som sa k nej nasťahoval.
Pomohlo mi to aj v tom, že som nemal peniaze na bývanie, ale nebola to vypočítavosť, určite nie, chodili sme spolu z lásky, všetko fungovalo, ako malo.
M: Na ten vzťah si dobre spomínam: česal si jej vlasy, chodil s ňou nakupovať. Chudinka, nevidela to, bola zamilovaná a naivná.
J: Trvalo to dva a pol roka, ale ja som už vedel, že sa mi páčia aj chlapci. Keď nejaký pekný prešiel, tak som sa za ním otočil. A potom prišla chvíľa, keď mi jeden chlapec začal písať a ja som sa zamiloval až po uši. Trvalo to štyri mesiace a ja som sa rozhodol pre „coming out“, že to poviem doma.
O odhalení orientácie a reakciách okolia
A?
J: Mama vraj, že to vedela, otcovi som to chcel povedať sám, lenže mama nevydržala a prezradila mu to ešte v ten istý deň. Otec so mnou celkom dlho nehovoril, ale potom videl, že sa trápim, jedného dňa ku mne prišiel, objal ma a povedal, že ma berie takého, aký som.
M: Keď sa Honza priznal, že je gay, nevideli ste ten nával cigánov, ktorí sa k tomu istému začali priznávať tiež. Sexuálne veci sú u rómskych rodín tabu, pre nás je niečo nepredstaviteľné, aby sme sa bavili s rodičmi o sexe.
Foto: Michael Tomeš
Foto: Michael Tomeš
Vy ste boli prekvapený, že je Honza na chlapcov?
M: Tak nejako som to tušil. Príjemné bolo, že potom začal byť otvorenejší. Začal jazdiť domov namaľovaný, nalíčený, s make-upom.
J: Milujem líčiť sa, ale pred otcom som sa hanbil. Uľavilo sa mi, že môžem byť sám sebou, že sa môžem na svet viac usmievať. A panické ataky ma navštevovali v oveľa menšej miere. Navyše som po mojom prvom priateľovi, s ktorým som bol štyri mesiace, spoznal Lukáša.
Veľa ľudí mi spočiatku naznačovalo, že je so mnou Lukáš kvôli peniazom, lenže oni nevedia, že po dvoch mesiacoch, keď sme spolu začali randiť, som sa k nemu sťahoval absolútne bez koruny, že on ma v podstate živil, platil za mňa účty. Ako spevák som sa viac-menej pretĺkal a Lukáš sa už na to nemohol pozerať.
Od predávania pukancov k zlomovým momentom
Čo urobil?
J: Najprv som si na jeho popud našiel prácu: predával som v Cinestare popcorn.
A potom?
J: Povedal, že urobíme pieseň. Song „Mám tě rád“ som pôvodne zložil čisto pre Lukáša, ale mal menší úspech, tak sme k nemu spravili videoklip, dali sme zaň asi štyri tisícky. V tej chvíli som ešte nevedel, aký štýl chcem robiť, ešte som to nebol ja, experimentoval som.
Keď prišla pieseň „Bloudím“ s Markétou Konvičkovou, zmiešali sme v skladbe rómčinu a češtinu a to bol zlom. Chcem zdôrazniť, že Lukáš je veľká súčasť môjho úspechu.
…
Strašidelný priestor bez svetiel a v ňom… Šťastie?
Strašidelný priestor bez svetiel a v ňom silueta muža s kapucňou cez hlavu. Takého človeka na takom mieste nechcete stretnúť, nemáte však na výber, jediné funkčné toalety v tomto bare ležia práve v tejto „nehostinnej krajine“ a v nej číha prízrak.
A už sa blíži, nejaký narkoman, preletí Honzovi hlavou, je obozretný, už sa s „kapucínom“ v mieri míňa, obavy boli zbytočné, nemá zmysel byť stále taký úzkostli…
„Daj mi ruku na rameno a daj mi šťastie,“ spustí náhle postava vynorená z nočných mor, čím vezme oslovenému ilúzie, že svetlý a temný vesmír sa nepretnú, má zmysel byť úzkostlivý, nie že nie. Jan nestojí o konflikt, má trochu strach, takže ruku na rameno neznámemu položí.
„Dávam ti šťastie,“ hovorí podľa mužovho príkazu.
„Dávam ti šťastie,“ odvetí muž to isté a navždy zmizne z Bendigovho sveta, vzišiel z tmy a tma ho opäť pohltí.
Ak sa doteraz príbeh Bendigovcov niesol v dickensovskom duchu o outsideroch z periférie, ktorí sa dielom vlastných schopností a dielom šťastných okolností vydriapali nahor, teraz je čas na historku so začiatkom ako z gotického románu.
V tomto žánri je povolená nevierohodnosť, sú povolené úplne nepravdepodobné a bláznivé náhody, ktoré by inde neprešli. Ešte niekde vlastne prejdú: v reálnom živote. Stretnutie s mužom, ktorému vzal tieň kapucne tvár, odštartovalo najfantastickejšiu etapu príbehu Bendigovcov.
„Druhý deň som si ráno dal omylom tričko naruby,“ pokračuje Jan. „V trafike mi pani hovorí: Máte naruby tričko, budete mať šťastie. O chvíľu sa so mnou fotí jeden týpek a: Máš naruby tričko, budeš mať šťastie. A do tretice to isté hovorí nejaká pani, ktorá prešla okolo.“
A mali ste šťastie?
J: V ten deň som našiel sestru.
Filmové klišé? Nie, toto je život a zimomriavky
Našiel sestru?!
M: My sme vždy vedeli, že nám chýba sestra. Mamka s ockom ju dali na adopciu.
J: Narodila sa rok po mne, mama už mala tri deti a bála sa, že ďalšie nezvládne, tak sa rozhodla dať Soňu náhradným rodičom. Čoskoro to ľutovala, chcela ju späť, ale už bolo neskoro.
M: Vždy sme si predstavovali, ako Soňa vyzerá, čo robí, ako žije. Potom začal Honza chodiť na konzervatórium a hovoril mi, že je tam dievča, ktoré sa strašne podobá mame.
J: Už sa nevolala Soňa, ale Kristýna. V deň, keď som okolo seba odvšadiaľ počul, že budem mať šťastie, som v škole v kantíne videl Kristýnu pri jedle. Žasol som: Ježiši, tie gestá! Úplne ako naša mama a ďalšia ségra! Volám mame: Asi som našiel ségru! Doma z toho bolo haló, mal som zistiť dátum narodenia.
Kristýna, hovorím, mojej mame sa narodila dcéra, ktorú po narodení dala preč, a Kristýna len tak zo srandy šplechla: Nevolala sa náhodou Soňa? A keď mi povedala dátum narodenia, bolo všetko jasné, začali sme plakať, ona išla domov pre rodný list. Celá škola čakala, ako to dopadne, všetci v oknách, Kristína vyskočí z taxíka a kričí: Si môj brat!
Ešte teraz ma z toho mrazí! To sa stalo v roku 2011. Dnes s nami jazdí Kristýna na dovolenky, má rovnaký humor, máme pocit, ako by s nami žila celý život. Adoptívna mama, ktorá ju vychovala, je tiež skvelá, pozýva nás na večere. Proste hollywoodsky scenár s happy endom.
M: Ségra má tiež herecké sklony, je pedagogička v škôlke. Napríklad mňa veľa naučila, čo sa herectva týka.
J: Z konzervatória ma potom vyhodili, ale nebyť školy, nespoznal by som Kristýnu.
Prečo vás vyhodili?
J: Nechodil som tam, bolo to práve obdobie panických atakov. Mal som síce možnosť štúdium prerušiť, ale už ani riaditeľ netoleroval moje absencie. Povedal, nech makám ďalej a uvidíme, čo zo mňa bude.
O rozbehu, prijatí a spolupráci s českými hviezdami
Teraz to už vidíme.
J: Nestačím vnímať, koľko krásneho sa okolo nás deje. Zlom začal po singli s Markétou Konvičkovou, o ktorom som už hovoril. Začali sme robiť songy, ktoré sú prepojené s rómčinou a češtinou, našiel som svoj cieľ: prepojiť tieto národy v piesňach dohromady. Chcel som, aby nás bieli začali brať vážne, bez predsudkov.
Darí sa to?
J: Áno! Keď vidím na koncerte biele dievča, ako spieva rómske texty, je to krásne. Rozbehli sme tiež na YouTube seriály, ktoré majú úspech, plánujem veľký koncert vo Fóre Karlín, robím s hviezdami ako Lucie Bílá, Leoš Mareš, Michal David, to sa človek zastaví a hovorí si: Naozaj sa toto všetko deje mne?! A napríklad Luciu Bílú sme si vysnívali.
Porozprávajte.
J: Mali sme cestu okolo Otvovic, kde Lucie žije, videli sme tam jej kulturák. A vytýčili si métu, že do piatich rokov s ňou urobíme song. Prišlo to oveľa skôr: o tri mesiace som vystupoval na Zlatom slávikovi, Lucie ma stretla na chodbe, vraj si ma všimla a že by bolo dobré niečo spolu vymyslieť.
Druhý deň jej Lukáš zavolal, ja som nechcel, hanbil som sa. Stali sa z nás priatelia, urobili sme úspešný song, spravili vianočné turné, máme naplánovanú ďalšiu spoluprácu. Hrozne sa teším na koncert v Karlíne: bude to oslava všetkého, čo sme s Lukášom dokázali. Boli ľudia, čo nám neverili, hádzali nám polená pod nohy, hovorili, že nič nedokážeme.
Foto: Michael Tomeš
Foto: Michael Tomeš
Máte potrebu im to teraz vracať?
J: Stačí mi, keď vidia, ako sa mi darí. A ja sa na nich usmievam, tým ich naštvem ešte oveľa viac.
Koľko takých ľudí bolo?
J: Veľa a boli to aj ľudia z brandže. Teraz prídu, tľapkajú ma po ramenách, chcú so mnou mať duet…
Ani na nich si nezanadávate?
M: V rómčine medzi sebou bežne nehovoríme, ale keď potrebujeme, aby nám niekto nerozumel, tak ju rozbehneme.
Na čom vlastne záleží…
Čo si prajete ďalej?
J: O2 arénu? Ktovie, ale človek to musí robiť s vášňou, láskou a pokorou. Viete, byť Róm a gay, to je vražedná kombinácia, mizerná štartovacia pozícia. Ale v mojom okolí, v mojej práci, to už nikto nerieši.
Rieši sa len hudba, návštevníci si užívajú koncerty a čo je viac, než dať do kopy ľudí, ktorým je jedno, či je niekto žltý, biely, čierny. Na tom predsa vôbec nezáleží.
Na čom záleží?
J: Choď si za svojím, to je to najdôležitejšie!
M: Myslím si, že sme pre ostatných Rómov vzorom. Mladí Rómovia nemajú žiadne vzory a nám robí radosť, že sme nimi teraz my.
J: Si z bohatej rodiny? Z chudobnej? Z gangu? Z geta? Je to fuk – choď a urob z ničoho niečo!
Páni, končíme veľmi vzletne!
J: Tak ja vám ešte poviem svoj úplne najväčší cieľ. Teraz podporujeme rodičov, aj keď oni nechcú…
M: Otec má v Hradci komunitné centrum pre sociálne slabších, pomáha aj ukrajinským deťom: vzali minivan a cestovali na Ukrajinu, aby ich priviezli do bezpečia.
J: A pretože viem, že sú rodičia dobrí ľudia, mám cieľ, že otcovi a mame zaviažem oči, zaveziem ich na určité miesto, tam im ich rozviažem a oni budú stáť pred vlastným domom. Toto sa raz stane. Určite.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autormi sú Jana Pšeničková a Filip Saiver.
