Trnavská stovka je diaľkový pochod, ktorý nevedie cez Trnavu a nemá sto kilometrov. A je to legenda. Možno v porovnaní s modernými ultra trail závodmi pôsobí trochu staromódne, ale má silnú tradíciu, skalných fanúšikov a dnes ráno (3. 6.) sa na štart jej okrúhleho 50. ročníka opäť postavili stovky „diaľkoplazov“.
Pochod pritom mohol dávno zapadnúť prachom. Po desiatich rokoch si pôvodní organizátori povedali, že stačilo. Druhého júna 1984 sa však na bratislavskej hlavnej stanici, kde akcia vždy štartuje, objavili desiatky zmätených, no odhodlaných turistov. O chvíľu bolo jasné, že jedenásty ročník sa uskutoční aj bez organizátorov. A že z Trnavskej stovky sa stala kultová záležitosť.
Mimochodom, improvizovaný jedenásty ročník sa ako jediný končil výnimočne v Trnave (svoj prívlastok získal pochod pôvodne vďaka tomu, že ho začal organizovať horolezecký oddiel v Trnave). Inak už polstoročie diaľkoví turisti prechádzajú v prvú júnovú sobotu 92-kilometrovú trasu z Bratislavy do Brezovej pod Bradlom cez Malé Karpaty.
Na tretí pokus
V 60. rokoch začali z Francúzska, Belgicka či Švajčiarska do Československa prenikať informácie o móde diaľkových pochodov. Štandard v tejto disciplíne utvorila stovka. A časový limit 24 hodín. Na Slovensku sa už v roku 1964 uskutočnil Pochod mieru a priateľstva, ktorý viedol z Hrebienka do Ružomberka.
Jedna z najkrajších pasáží Trnavskej stovky - vrch Skalnatá. Foto: Milan Čupka
Jedna z najkrajších pasáží Trnavskej stovky – vrch Skalnatá. Foto: Milan Čupka
O dva roky neskôr v západnej časti republiky vznikol legendárny Pochod Praha – Prčice. V roku 1972 sa pre diaľkovú trasu nadchli i členovia horolezeckého oddielu v Trnave, otcom nápadu bol Celo Radványi. „Myšlienka sa zrodila jedného dlhého, roztopašného večera v krčme Stará pošta v Trnave,“ píše v novej knihe Trnavská stovka jej autor Ctibor Páchnik.
Prvý ani druhý pokus nevyšli. Až v novembri 1974 sa traja turisti dostali do cieľa v Brezovej pod Bradlom. Boli to Celo Radványi, Ondrej Pochylý a Jaroslav Bergman. Trnavská stovka bola na svete. V ďalších rokoch sa pochod presunul na vhodnejší (teplotou i dĺžkou dňa) júnový termín a získal si fanúšikov, ktorí akciu neopustili ani vtedy, keď sa pôvodným organizátorom už pokračovať nechcelo.
Čo robíte? Ideme
Aj dnes si pri predstave stokilometrovej „prechádzky“, mnoho ľudí ťuká na čelo. Kedysi to bolo ešte komplikovanejšie. Organizátor diaľkových pochodov Ivan Nižňan mi pred časom spomínal, že niektorým „orgánom“ v minulom režime sa predstava stovky nepozdávala. „Načo je to dobré, súdruhovia, takto sa zbytočne vyčerpávať?“
Kontrola v Častej počas 13. ročníka Trnavskej stovky. Foto: publikácia Trnavská stovka, foto poskytla Majka Mrvová
Kontrola v Častej počas 13. ročníka Trnavskej stovky. Foto: publikácia Trnavská stovka, foto poskytla Majka Mrvová
Trnavskú stovku úrady so zaťatými zubami tolerovali a pri ďalšej stovke (tzv. Tesláckej) vymyslel Nižňan pozoruhodnú lesť. „Akciu sme nazvali 2×50 a dosť. Len oni netušili, že medzi tými dvomi päťdesiatkami je iba desaťminútová pauza,“ dodal s úsmevom.
Absolvent Trnavskej stovky Štefan Sládeček zase spomínal, ako ich na jedenástom ročníku sledovalo auto verejnej bezpečnosti. „Napokon zastavilo, vyliezol z neho príslušník a opýtal sa, čo robíme. Na našu odpoveď, že ideme, len pokrútil hlavou, nasadol do auta a odišiel,“ napísal Sládeček do knihy Trnavská stovka.
Spoločenské podujatie
Od dvanásteho ročníka sa trať ešte párkrát menila, už dlhé roky sa však drží pôvodnej trasy. Po štarte na železničnej stanici v Bratislave prechádza Kolibou, Bielym Krížom, Pezinskou Babou, cez „rozhodujúce“ stúpanie na Vápennú, ďalej nebezpečnú Bukovú s gulášom, Rakovú, Dobrú Vodu až do Brezovej pod Bradlom. Extrémisti si trať môžu predĺžiť na 100 míľ do Trenčína.
Kniha Trnavská stovka. Foto: archív vydavateľstva PerfektCtibor Páchnik zbieral podklady ku knihe o podujatí skoro desaťročie. Nebolo to jednoduché, organizácia „na kolene“ spôsobila, že neexistujú kompletné štatistiky. A mnohí pamätníci už nie sú medzi nami. No tak ako Trnavská stovka nie je v prvom rade o výkone, ale o zážitku, aj v knihe nedostatok štatistík nahrádzajú osobné svedectvá účastníkov.
Páchnik svoj prvý ročník absolvoval v roku 1996. Odvtedy chodí pravidelne. „Keď som začínal, ešte to bolo skôr podujatie zakladateľov a ich známych. Väčšina aj prišla do cieľa. Postupne sa však pridávala mladšia generácia, neraz ľudia bez skúseností, ktorí si prišli vyskúšať, či to dokážu odkráčať,“ opisuje postupnú premenu podujatia.
Neskôr sa pridali aj bežci, no stále je to viac turistické podujatie. A spoločenské. Pre väčšinu nie je o výkone, ale o dobrodružstve a zážitku. „Patria k tomu aj náhodné rozhovory s inými účastníkmi. Najmä v tej nočnej časti sa takmer každý prihovorí, prehodí pár slov,“ približuje atmosféru Páchnik.
Dá sa to aj za 10 hodín
Podľa neho je práve v tejto uvoľnenej atmosfére skryté tajomstvo, prečo sa Trnavská stovka dnes dožíva svojho 50. pokračovania. „Počet tých veteránov zo starej gardy, ktorí si dnes prejdú pochod, sa už dá spočítať na prstoch jednej ruky. Takže stovka omladla a dnes na štart príde naozaj široké spektrum ľudí,“ uzatvára.
A hoci čísla nie sú prvoradé, zo štatistík sa dá vyčítať, že najrýchlejší pochod odbehli za viac ako desať hodín. Mimochodom, svetový rekord v behu na sto kilometrov drží Litovčan Alexander Sorokin. V máji 2023 zabehol túto vzdialenosť za 6 hodín a 5 minút. Ale po rovine. Na Trnavskej stovke čaká turistov a bežcov prevýšenie takmer troch kilometrov.
Ako hovoria veteráni Trnavskej stovky – je to viac o hlave než o nohách… No ale povedzte to na päťdesiatom kilometri niekomu s otlakmi.
