Česká ultrabežkyňa a diaľková plavkyňa Abhejali Bernardová je štvrtá žena na svete, ktorá preplávala sedem najťažších prielivov a dosiahla tak populárnu výzvu s názvom Ocean Seven. Na zdolávanie podobných extrémov podľa nej nie je také potrebné mať „nabúšenú“ figúru, ale skôr myseľ. Ako si buduje svoju vnútornú silu a čím sa môžeme inšpirovať?
Je pondelok 27. marca 2017 a Abhejali sa nachádza uprostred Tichého oceánu. Je už skoro tma, keď začína ďalšiu zo svojich diaľkových preplavieb, tentoraz 42-kilometrovú trasu vedúcu kanálom Molokai, ktorý spája havajské ostrovy Molokai a Oahu. Ukladá jednu ruku pred druhú a zaberá, až kým je jediným svetlom široko-ďaleko čelovka kajakára vedľa nej. Kolíšu sa vedľa seba na vlnách v rytme oceána. Nerobí jej to dobre, no pokračuje. Snaží sa plávať dovtedy, kým voda neskončí.
Približne v tom čase prebieha na lodi, ktorá sa plaví obďaleč, diskusia tímu o tom, či vôbec pokračovať. Prúd ich tlačí ďaleko na sever a kapitáni sa obávajú, či sa im podarí vrátiť. Abhejali má však iné problémy. Pre morskú chorobu začína zvracať. Tento stav trvá niekoľko ďalších hodín. Plavkyňa však premýšľa len nad tým, že sa nesmie zastaviť.
Pred šiestou ráno konečne vidieť rozdiel medzi čiernou masou vody a oblohou. Abhejalin žalúdok sa upokojil, no je čoraz vyčerpanejšia. Vo vlnách oceánu pláva už vyše dvanásť hodín a uvažuje, či to zvládne. Kanál už po niekoľkýkrát testuje jej odhodlanie dostať sa na druhú stranu.
Z myšlienok ju vytrhne až ostrá bolesť v rôznych častiach tela. Medúza. Nestihla ju zahliadnuť, ale podľa intenzity pŕhlenia nabrala dosť veľké chápadlo. Najprv zápästím, a ako urobila ďalší záber, posunula ho na krk a nohy. Bolí to, ale pokračuje. Vyliezť z vody by totiž bolelo oveľa viac, ako pokračovať.
Kanál Molokai Abhejali napokon preplávala v čase 21 hodín a 52 minút ako piaty zo siedmich prielivov, ktoré sú súčasťou výzvy Ocean Seven. Poslednú zo sedmičky preplavieb oceánov si pripísala na konto o rok neskôr, v roku 2018.
Stala sa tak prvým človekom pochádzajúcim z krajiny bez mora, ktorému sa to podarilo. Jej cesta k dosiahnutiu tejto výzvy je však, ako to už býva, oveľa pútavejšia ako cieľ samotný.
Aké lekcie si môžeme odniesť z jej inšpiratívneho príbehu?
Pohodlie ako pasca
Podľa Abhejali sa posúvame s výzvami, ktoré prekonávame, nielen tými fyzickými. Môže ísť napríklad o prácu na nejakom projekte, napĺňanie sna, ktorý sa nám zdá na začiatku vzdialený. „Už len tým, že sa vydáme na túto cestu a začneme skúšať rôzne spôsoby, ako ju naplniť, prirodzene rastieme,“ myslí si.
My ľudia sa podľa nej dostávame do najväčších hlbín samých seba práve vtedy, keď nám naša myseľ hovorí, že už nemá silu, a my potrebujeme siahnuť do vnútornej zásoby, ktorú využívame len veľmi málo. Je to tak aj pre pohodlný život, ktorý žijeme.
Foto: Marek Mucha pre Forbes
„Žijeme v obrovskom dostatku, takmer všetko máme na dosah ruky, nikdy nám nie je zima a nezažívame diskomfort. Potom sme na seba príliš chúlostiví, a tak možno ani nezistíme, ako dokážeme reagovať, keď nám nie je pohodlne,“ vraví.
Extrémy, ktoré podstupuje, vníma aj vďaka diskomfortu ako urýchľovače rastu, pretože sú komplexom rôznych výziev. Pri preplavbách oceánom čelí okrem vĺn aj morskej chorobe, rôznym tvorom, studenej vode, ale aj veľkej neistote, keďže často vôbec netuší, ako dlho preplávanie zamýšľaného úseku potrvá.
„Keď idete bežať maratón, tak to zhruba viete odhadnúť, ale pri plávaní v oceáne sú v hre rôzne prúdy, ktoré sa dajú prirovnať k behaniu po eskalátore na opačnej strane,“ hovorí.
A zatiaľ čo v bežnom živote si možno nachvíľu vydýchnuť a zastaviť sa, v oceáne to možné nie je. Neustále potrebuje prehodnocovať. „Hocičo zatrpknuté alebo nespracované sa prejaví v zranení, ktoré ma stopne. Pomáha mi to v sebe rýchlejšie spracovávať veci,“ vraví.
Lekcia č. 1
Skúsme v živote vedome vyhľadávať aj diskomfort. Pohodlnosť totiž môže byť našou najväčšou pascou. „Istú formu trápenia jednoducho potrebujeme. Keď si ním prejdeme a obzrieme sa späť, vtedy sa cítime najviac nažive,“ povedal pre Forbes aj jeden z najznámejších ultrabežcov sveta Dean Karnazes.
Cesta, nielen cieľ
U Abhejali to však nie je len o „utrpení“ a bezhlavom dosahovaní cieľov, ale najmä o vnútornej motivácii a ceste, ktorú podstupuje. „Potrebujem mať jasno v tom, prečo to robím. Potom je oveľa ľahšie vykopnúť sa z postele a tráviť hodiny v studenej vode.“
Športové výzvy sú pre ňu najmä prostriedkom na spoznávanie seba samej a k učeniu. Napĺňa ju už len samotné objavovanie nového, niečo, o čom netušila, či dokáže. „Môže ísť o projekt, ktorý je obrovský a trvá rok či dva, a hoci na jeho konci nedosiahnem konkrétne stanovený vonkajší cieľ, ten proces sám o sebe je nádherný,“ hovorí Abhejali. Klišé o ceste ako cieli je tak v jej prípade skutočne pravdivé.
Časť preplávb sa deje v noci. Foto: archív Abhejali Bernardovej
Ak sa totiž nesústredíme len na odfajknutie položky na konci, tak aj to, čo sa na prvý pohľad nepodarí a navonok môže byť vnímané ako neúspech, nás môže tešiť. Podľa plavkyne je to o našom vnútornom raste a o tom, čo nám proces dal a kým sme sa za ten čas stali.
„Občas sa ma ľudia pýtajú, či sa necítim prázdna, keď som dosiahla Sedmičku oceánov, čo je asi najväčšia výzva v diaľkovom plávaní. Hovorím im, že nie, pretože moja motivácia nebola primárne o tom. Bol to síce jeden vonkajší cieľ, ale oveľa dôležitejší bol ten vnútorný – sebapoznávanie, ktoré nekončí jeho dosiahnutím,“ vysvetľuje.
Lekcia č. 2
Mať ciele, lebo nás smerujú a motivujú konať, je v poriadku. No kým tie vonkajšie ciele, ako sú napríklad výzor, spoločenské uznanie, financie či splnenie nejakej výzvy, nás odrádzajú od pocitov zmysluplnosti, tie vnútorné nám dávajú hlboké uspokojenie, viac šťastia a motivácie k nim smerovať.
Napríklad necvičíme primárne preto, aby sme vyzerali dobre, ale preto, lebo sa vďaka tomu cítime fyzicky aj psychicky lepšie. Učíme sa nové veci, no nie preto, aby sme dostali dobré známky alebo skvele platený kontrakt, ale preto, lebo nás to baví.
Čas pre seba a zastavenie
Športovej ceste a extrémom, ktoré dnes Abhejali podstupuje, predchádzala jej láska k meditácii, práca so sebou a svojím vnútrom. Ľuďom odkazuje, aby si každý deň našli čas pre seba. Len tak môžeme byť podľa nej spokojní a napĺňať svoju vnútornú nádobu, z ktorej potom môžeme rozdávať.
„Je dôležité nestratiť kontakt so sebou, nehľadiac na to, akí sme zaneprázdnení. Čím menej času máme, tým je to dôležitejšie,“ vraví.
Ona sama začína každý deň meditáciou, ktorú prirovnáva k nabíjaniu svojej vnútornej kreditky. „Keď odchádzame z domu, tak si berieme peniaze – čo keby sme si potrebovali niečo kúpiť? Ja si však okrem fyzických peňazí snažím vziať aj tie vnútorné: pokoj, radosť a rovnováhu. Keď sa mi potom počas dňa niečo nedarí alebo je na mňa niekto nepríjemný, hneď sa nenahnevám, ale siahnem do svojej osobnej banky pokoja,“ usmieva sa.
Keď človek medituje, dostáva sa podľa nej k hlbším vrstvám vo vnútri seba samého, viac sa spoznáva a má sa radšej. Meditácia jej zároveň pomáha ujasňovať si, čo ju čaká a aké sú priority.
„Aj vďaka rannému zastaveniu si vždy pripomeniem, že mám pred sebou dvadsaťštyri hodín, ktoré sa nikdy nevrátia, a snažím sa ich využiť čo najlepšie. Oveľa jednoduchšie sa mi vtedy vyskakuje z nejakých zacyklení a prúdu znepokojivých myšlienok.“
Lekcia č. 3
Meditácia nemusí byť len o sedení v tureckom sede a úplnom zastavení myšlienok. Na začiatok stačia aj jednoduché zastavenia počas dňa, počas ktorých nemyslíme na to, čo bude o pár sekúnd či minút, ale sme len tu a teraz. Možno sa vďaka tomu dostaneme zo sféry činov a akcií, v ktorej často fungujeme, k vedomejšiemu fungovaniu.
Pravidelné prehodnocovanie
Veľmi úzko s tým súvisí aj pravidelné prehodnocovanie priorít. Život nás bude vždy niekam tlačiť, no je len na nás, čo s tým urobíme. „Prirovnala by som to k prúdu v La Manche – ak by som sa nesnažila prekonať ho, tak by ma odniesol niekam do Atlantiku,“ hovorí Abhejali.
Preto je podľa nej dôležité pýtať sa samých seba na pravidelnej báze, či vieme, kam chceme ísť, prípadne to prehodnocovať, pretože počas života sa nám smerovanie mení. Je to každodenná práca, ale čím viac si ju trénujeme, tým je jednoduchšia.
Foto: archív Abhejali Bernardovej
Pomôcť môžu napríklad aj krátke chvíľky počas dňa, keď sedíme v aute a ideme do práce, máme prestávku medzi poradami alebo prídeme domov. Ide o akési hľadanie svojej kotvy, ktorá nám pomôže napríklad vo chvíľach, keď je náš život v búrke.
„Každý ju môžeme mať niekde inde. To, že ja plávam a podstupujem takéto extrémy, neznamená, že by to mali robiť všetci,“ vraví.
Cesty iných nám podľa Abhejali môžu byť inšpiráciou, no každý si napokon nájdeme to svoje, čím sa učíme a posúvame vpred.
Lekcia č. 4
Pýtajme sa pravidelne sami seba: Vlečie ma prúd života a okolností, alebo som kapitánom svojej vlastnej lode? A ak nie, čo s tým viem urobiť?
Stíšenie mysle a sústredenie na srdce
Meditácia je pre Abhejali aj o stíšení mysle, ktorá môže byť dobrým sluhom, ale zlým pánom. Ako sa na to pozerá? „Naša myseľ nás často obmedzuje a hovorí nám, čo všetko nedokážeme. V rozhovoroch, ktoré so sebou sami vedieme, často víťazí. Rozhodneme sa pre niečo, ale o chvíľu o tom pochybujeme, strácame istotu. No je len na nás, či našej mysli dovolíme, aby ovládala náš život,“ vraví.
Keď párkrát jej odpor prekonáme, nabudúce už nad nami nebude mať takú veľkú moc. Posilníme tak sval disciplíny a vôle a myseľ zoslabne.
Vtedy nastupuje srdce. „Moja myseľ je veľmi silná, všetko chce chápať a vedieť vypočítať, no moja meditačná cesta je cesta srdca,“ hovorí Abhejali, ktorá sa počas kríz vo vode sústredí práve na srdce.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Abhejali Bernardovou si môžete vypočuť aj v jednej z epizód podcastu Nevyhorení. Nájdete ho na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch.
Veľmi prirodzene u nej dochádza aj k stíšeniu mysle. „Mám pocit, že myseľ je ako hladina mora, kde sú vlny a celé sa to tam hýbe, zatiaľ čo srdce je hlbina, kde je ticho a pokoj. A pokiaľ dokážem svoj zážitok pozorovať nie z hladiny, ale z hlbiny mora, tak nachádzam pokoj. Mám svoju kotvu a som pozorovateľom, ktorý vidí, čo sa deje, ale nie je tým taký ovplyvnený.“
Aké náročné je to dosiahnuť? Plavkyňa to prirovnáva k začiatkom v posilňovni. „Jasné, že na začiatku je to ťažké a zdvíhame len malé váhy, aj mne sa to darilo na začiatku len na malé chvíle. Ale čím dlhšie to cvičíme, tým je to jednoduchšie. Nemôžeme to očakávať lusknutím prsta, ani že sa to naučíme a už to budeme mať v sebe navždy. Ide o pravidelné ponáranie sa do seba, ktoré bude časom stále jednoduchšie a jednoduchšie.“
Lekcia č. 5
Staňte sa občas pozorovateľom. Nemusíte odháňať búrku, tá tam stále bude, ale keď prenesiete sústredenie inde, budete cítiť, že máte väčšiu kontrolu.
Každý deň aspoň jeden krok
Ďalšou zo zásad, ktoré využíva v športe a mohli by sme si ju preniesť aj do našich bežných životov, je rozloženie cieľov na stráviteľné kúsky. Abhejali to vysvetľuje na príklade niekoľkodňových behov, ktoré pravidelne absolvuje.
„Keď mám bežať podobne dlhý beh, je to dlhá doba a pre moju myseľ je to nepredstaviteľné. Nemôžem to brať tak, že ma čaká šesť dní behania, musím si to rozdeliť na stráviteľné kúsky.“
Samozrejme, aj ona chce byť čo najskôr v cieli. „Ale túžba byť tam nám cieľ neprinesie bližšie. Potrebujeme robiť jeden krok za druhým, podobne ako pri iných veľkých projektoch. Nevieme urobiť tisíc krokov naraz, ale vieme robiť každý deň to, čo je v našich silách,“ vraví.
Lekcia č. 6
Ak sa sústredíme len na jeden veľký dlhodobý cieľ, ľahko sa vzdáme. Väčšinou je veľmi ďaleko a keďže nevidíme výsledky, nadšenie časom opadne. Malé méty, naopak, motivujú a navodia pocit, že sme niečo dosiahli.
Naučiť sa púšťať kontrolu
Podľa Abhejali sa často zaoberáme maličkým percentom toho, čo nemôžeme ovplyvniť alebo nemôžeme robiť, a tak nám uniká všetko ostatné. Človek by sa však mal snažiť ovplyvniť len to, čo môže. Ak v niektorých situáciách nevieme pustiť kontrolu, zbytočne plytváme svojou energiou.
„Ľahko sa dostaneme do začarovaného kruhu myšlienok, intenzívne a dlho premýšľame nad niečím, čo by sa mohlo stať, a vôbec netušíme, ako sme sa k tomu dostali,“ vysvetľuje Abhejali, ktorej vtedy pomáha ponoriť sa do prítomnosti.
V niektorých situáciách, napríklad keď pláva dlhé vzdialenosti, nemá zmysel riešiť, čo bude o desať minút či dve hodiny. Jej jediná úloha je ukladať jednu ruku pred druhú, kým sa tam nedostane. Je to prenositeľné aj do našich bežných dní.
„Každý z nás počas života zažije chvíle, keď bude mať ‚morskú chorobu‘, keď príde bolesť či protiprúd. Vtedy môžeme buď rezignovať a nechať sa ním unášať, sťažovať sa, ako nám osud zle nadelil a aké je to nespravodlivé, alebo môžeme robiť, čo je v našich silách, aby sme ho prekonali. Je to o našom vnútornom nastavení a o tom, ako sa na veci pozeráme,“ hovorí.
Lekcia č. 7
Na problémy, ktoré sa nám dejú, sa skúsme nazerať cez filter otázok: Je to naozaj taký veľký problém, ako sa mi snaží predložiť moja myseľ? Možno len čelím situácii, v ktorej potrebujem nájsť riešenie. Je to niečo, čo môžem alebo nemôžem ovplyvniť?
Celý článok nájdete v júnovom vydaní magazínu Forbes (06/2023). Najnovšie vydanie alebo predplatné si môžete kúpiť tu.
Veľa čistej energie vám praje SPP, partner podcastu a článkov zo série Nevyhorení.
