„Nech neplačú, to je život. Všade hľadajú zváračov, obsluhu strojov, inštalatérov, elektrikárov, konštruktérov, automechanikov… Niekedy deti hádžu cez palubu ambície ich rodičov,“ napísal mi jeden komentujúci na Twitteri, kde som sa nedávno pozastavovala nad katastrofálnou situáciou s nedostatkom miest na stredných školách v Prahe a v niekoľkých ďalších krajoch.
Zámerne píšem „na stredných školách“, pretože zďaleka nejde len o gymnáziá. A ako diskutujúci píšu „nie každý môže byť na gympli, nie je to vaše právo, ty vole, omg“.
Som zaskočená tým, koľko sa medzi ľuďmi teraz objavilo samozvaných expertov na školstvo a koľko z nich vie deťom z gauča poradiť o ich budúcnosti. A tiež ma prekvapil cynizmus a absencia empatie mnohých. Vypovedá to o prioritách v našej spoločnosti, medzi ktoré vzdelanie evidentne stále nepatrí.
Sú to komentáre, ktoré mi vadia aj preto, že sa ma osobne dotýkajú. Bavíme sa totiž deťoch a ich budúcnosti, o generácii ľudí, ktorá tu dorastá a ktorá nám raz bude zarábať na naše dôchodky. Ak teda neutečie do zahraničia, čo by som sa nedivila.
A ide aj o moje dieťa. Môj syn patrí práve do kategórie silných ročníkov, narodil sa v Prahe v roku 2009.
Vtedy neboli miesta v pôrodniciach, neboli žiadne jasle ani miesta v škôlkach. Zápis syna do škôlky si pamätám ako dnes. V škôlke v Prahe 4 nám vtedy pani riaditeľka vysvetlila, že miesto pre naše trojročné dieťa nie je „ani náhodou“.
„Viete čo, toto je silný ročník, potom už bude pôrodnosť menšia a ten problém zmizne. A vy si to holt budete musieť nejako vyriešiť,“ vysvetlila nám s manželom, zatiaľ čo sme nasávali pach dezinfekcie zmiešanej s typickou vôňou sladkého škôlkárskeho čaju. Trojročný syn sa zatiaľ hral s bagrom v škôlke, kam nikdy nenastúpil.
Boj o dobré vzdelanie
Tak sme si to „holt zariadili“. Vyriešila to na čas drahá súkromná škôlka, na ktorú padla skoro celá moja výplata, a potom nás osud zavial do Nemecka. A až v Berlíne syn nastúpil do verejnej škôlky, kde predškolskú dochádzku dokončil. S jeho umiestnením tam žiadny problém nebol.
A keď mi spomínaná česká riaditeľka volala do Berlína v synových piatich rokoch, že „teraz by teda už miesto bolo“, s vďakou som odmietla.
Verila som, že tým je martýrium na konci, že niekto v Prahe, kam sme sa vrátili so synovým nástupom na základnú školu, domyslí, že táto generácia detí nikam nezmizne, ale dorastie. A raz sa bude hlásiť na stredné školy.
Nestalo sa tak. A zažívame to, čo dnes vidím v okolí – stovky frustrovaných rodičov a vyčerpaných detí a boj o školy aspoň s maturitou. A do toho všadeprítomní internetoví znalci školstva, ktorí radi od klávesnice poradia, nech deti a rodičia nefňukajú.
Nie bifľovanie, ale predpoklady na štúdium
Ale späť k nášmu príbehu. Mám totiž zaujímavé porovnanie oboch školských systémov v Česku a v Nemecku a oboch systémov prijímačiek.
Syn síce odchodil časť základnej školy v Českej republike, ale od jeho piatej triedy sme sa opäť presunuli kvôli práci na čas do Berlína, kde vychodil dve triedy základnej školy a potom sa hlásil na strednú. V Berlíne je trochu iný systém a na strednú školu chodia všetky deti už od siedmej triedy.
V Nemecku sa však deti testujú zo všeobecných predpokladov na štúdium a získajú takzvanú „študijnú prognózu“. Na základe niekoľkých premenných im odborníci zostavia výslednú známku, ktorá nepreveruje to, ako sa vedia bifľovať, ale ich všeobecné predpoklady na štúdium. A nie je toto náhodou to najdôležitejšie v tomto veku?
V Nemecku je systém, ktorý nemeria to, ako sa vieme našprtať, ani nediskriminuje deti, ktoré napríklad nemajú nemčinu ako materinský jazyk. Takže napríklad náš syn, s nemčinou, ktorou sa rodeným hovorcom logicky nemohol stále rovnať, dostal prognózu 1,3 – jednu z najlepších v jeho berlínskej triede (s tým, že 1 je najlepšia známka).
Mohol si tak vybrať z tých najlepších škôl a bez problémov sa dostal na kvalitné štátne všeobecné gymnázium v centre Berlína. Tam odchodil pol roka, kým sme sa vrátili späť do Prahy na jeho základnú školu. A čaká nás prijímacie české martýrium presne o rok.
Testy, ktoré nezvládnu ani dospelí
Problém vidím okrem nedostatku miest aj v tom, že český systém testov Cermat sleduje predovšetkým to, ako sa deti naučia vyplňovať testy a ako sa vedia nabifľovať. Neskúša ich dokonca všeobecne ani zo znalostí, ktoré sa vyučujú v škole. Z okolia viem, že deti, ktoré si zaplatia prípravné kurzy, majú šance, zato bez nich je to v podstate vopred prehraný boj. Je toto správne?
V testoch sú otázky napríklad ako, čo je to „zeugma vo vete“, čiže zanedbanie dvojitej väzby. Schválne, koľko z vás čitateľov toto pozná, keď to chceme od detí? Nehľadiac na to, že riaditeľ Cermatu verejne priznal v rozhovore pre DVTV, že sám nevie, čo je prechodník (ďalšia otázka v testoch).
Mimochodom predplatné na budúcoročné prípravné kurzy sa predáva už tento rok. Rodičia tohtoročných ôsmakov sa môžu prihlásiť už teraz a zapísať sa na čakaciu listinu, v auguste sa spustí predaj. Celková komplexná príprava, keď deti na kurzoch trávia víkendy, stojí v predpredaji pekných 13 440 korún (565 eur). Verím, že je to skvelý biznis, o tom niet pochýb.
Sociálne nerovnosti sa prehlbujú
Samozrejme sa týmto zvyšujú sociálne nerovnosti. Samoživiteľky a ľudia, ktorí počítajú v dnešnej kríze každú korunu, si ťažko zaplatia drahé prípravné kurzy. A už vôbec nebudú mať peniaze na to, aby prípadne dali deti na súkromné stredné školy. Tieto deti si to odnesú najviac.
Odpisujeme tak čiastočne celú generáciu detí, navyše tých istých detí, ktoré sme za koronavírusovej pandémie zavreli doma na najdlhšiu dobu v celej Európskej únii.
Avšak to nie je nič, s čím by si neporadili internetoví diskutéri, dajme im slovo: „Skúsme sa na to pozrieť pozitívne. Remeselníci sú potrební, je ich málo. Keď na učňovkách budú deti, ktoré by sa inak dostali v pohode na gympel, možno sa pozdvihne kultúra učilíšť,“ radí jeden z mudrlantov na Twitteri.
Niektorí argumentujú tým, že sa jednoducho dostanú len tí najlepší z najlepších a tak to má byť. Ako však píše napríklad majiteľ súkromnej siete škôl Ondřej Kania: „Problém je v tom, že ten, ktorý by sa v posledných desiatich rokoch v pohode dostal na dobrú školu, sa tento rok dostane prinajlepšom na učilište s maturitou.“
Nespravodlivý tetris
Pražskí politici sú však pokojní, chybu si nepripúšťajú. Miest na pražských stredných školách je podľa pražského radného Antonína Klecandu (STAN) dostatok, ako uviedol na tlačovej konferencii.
Zaujímalo by ma, či by sa dokázal postaviť do radu medzi deti a povedať im to do tváre alebo či by to dokázal oznámiť z očí do očí zúfalým rodičom. Mimochodom podľa aktuálneho zoznamu v Prahe sú voľné miesta v odboroch strojárstvo, technológie spracovania potravín, vlasová kozmetika či prevádzka spoločného stravovania. Nič proti tomu, ale ide o úzko špecializované zameranie.
Takže deti jednoducho nastrkáme proti ich vôli tam, kam nechcú, aby sa všetko vyplnilo.
Lenže s deťmi sa nemá hrať tetris.
A táto hra sa nám v budúcnosti vypomstí v podobe mrhania potenciálom u generácie detí, ktoré budú frustrované, pretože ich tlačíme do škôl, kam nechcú ísť, ale kde jednoducho ostalo miesto…
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Veronika Jonášová.
