Je chybné vnímať samostatnosť a nezávislosť ako známku úspechu, ako niečo, čo nás robí lepším človekom. Zapierame v tom svoju podstatu – to, že sme vzťahové bytosti a potrebujeme žiť s ľuďmi, hovorí psychiatrička a psychoterapeutka Magda Frecer.
V 53. epizóde podcastu Nevyhorení sa spolu rozprávame o osamelosti.
Do psychoterapeutického výcviku ste podľa svojich slov vstúpili, pretože duševné problémy nestačí redukovať na diagnózy a riešiť ich len s pomocou liekov. Zároveň ste aj lekárkou, psychiatričkou. Ako pristupujete k svojej práci?
Vybrala som si psychoterapeutický smer gestalt psychológie, ktorá je možno trochu v rozpore s mojím medicínskym vzdelaním, pretože na klientov sa nepozerá cez diagnózy, ale snaží sa vnímať, čím žijú, ako fungujú v telesnej, emocionálnej, psychologickej, ale aj spirituálnej rovine. To potom zasadzujeme do väčšieho celku.
Občas to treba „okoreniť“ aj tou farmakologickou liečbou, ale často sa to dá krásne zvládnuť psychoterapeuticky. Ľudský kontakt je veľmi liečivý a práve psychoterapeutický prístup ukazuje, že to funguje.
Akou veľkou témou medzi vašimi klientmi je osamelosť?
Nie je to zákazka, s ktorou prichádzajú priamo, ale táto téma sa v našej práci objavuje. Veľmi často zápasia ľudia s pocitom, že nevedia vytvárať dobré a hodnotné vzťahy. Cítia bariéru v kontakte s druhými ľuďmi a nevedia prečo.
V rovine osamelosti, aj keď nepomenovanej, hovoria často o tom, že sa nemajú s kým porozprávať o svojich osobných témach, hanbia sa, nenachádzajú okolo seba pochopenie alebo sa cítia stigmatizovaní.
Ako ryba v akváriu
Ako s osamelosťou súvisí vzťah, ktorý máme sami k sebe?
Kvalitu našich vzťahov s druhými ľuďmi veľmi určuje, aký kontakt máme sami so sebou – či sa vieme cítiť a či svojmu vnútru rozumieme. Hovoria o tom aj rôzne výskumy a psychologické teórie.
Kvalita kontaktu so sebou je pritom určená našou osobnou históriou – tým, aké skúsenosti sme v živote zozbierali, ako sme sa učili narábať s emóciami a so vzťahmi a čo sme zažívali. Veľkú rolu zohrávajú hlavné vzťahové osoby v našom detstve – pre našu sebahodnotu je určujúce to, ako k nám pristupovali.
Pokiaľ v detstve zažívame, že naši rodičia alebo opatrovníci sa o nás adekvátne starajú, teda naplňujú naše základné potreby (či tie fyziologické, alebo emočné, potrebu vzťahovej väzby a koregulácie) a vládne v tom harmónia a vzájomnosť, vyrastáme ako deti do bezpečného sveta. Rozumieme, ako prejavovať emócie, vnímať ich a byť autentickí, pretože vieme, že sme prijímaní.
No ak to nebolo ideálne, môže to ovplyvňovať aj naše vzťahy do budúcnosti.
Ako presne?
Ak počas vývoja dochádza k situáciám, v ktorých neboli zabezpečené naše potreby tak, ako by to bolo optimálne pre náš rozvoj, môže sa stať, že ich neskôr v živote prestaneme rozoznávať alebo ich vypneme. To isté sa môže diať aj s našimi emóciami, keď nie sú uznávané.
Ak ich nevieme rozoznávať, veľmi ľahko vo vzťahoch s inými vypneme autentickosť, nebudeme sa prejavovať a prispôsobíme sa okolnostiam. Nie sme vo vzťahu sami za seba, necítime sa slobodne, prispôsobujeme sa druhým a sme viac orientovaní na ich potreby.
Práve to môže viesť k nadväzovaniu vzťahov, v ktorých nemôžeme byť spokojní. Sme ako ryba v akváriu, ktorá nič iné nepozná.
Takže tam môže byť zaujímavý rozpor – síce máme okolo seba ľudí, ktorí nás majú radi a chcú nám pomáhať či vypočuť nás, ale my sa cítime osamelo, pretože sa neprejavujeme takí, akí v skutočnosti sme?
Áno. Niektorí klienti prichádzajú do psychoterapie s tým, že sa vôbec necítia – nevedia pomenovať základné impulzy, ktoré majú v tele. Pritom náš emočný život alebo napojenie sa na seba ide cez našu fyzickú stránku.
Aby sme rozumeli svojmu emočného svetu, potrebujeme sčítavať impulzy z tela, ktoré sú fyzické a veľmi senzuálne. Napríklad, keď cítime horúco v tvári a búši nám srdce, môžeme si z toho vyvodiť, že emócia, ktorú práve teraz prežívame, je hnev alebo nejaká mobilizácia – začíname sa pripravovať na akciu a pomenujeme to u seba. Vďaka tomu lepšie rozumieme svojej emócii a vieme vyjadriť, čo v tej chvíli potrebujeme.
Málokto z nás si dokáže priznať, že sa v nejakej životnej situácii či okolnostiach cíti osamelý. Na druhej strane, tento pocit je veľmi prirodzený.
Magda frecer
No ak to u seba nevieme čítať, tieto neprežívané a neuvedomené emócie môžu viesť k fyzickému diskomfortu – môžeme mať bolesti či psychosomatické ťažkosti, ale spôsobuje to aj problémy vo vzťahoch. Pre iných ľudí sme nečitateľní, nevieme sa prejaviť a pomenovať, čo nám chýba. Meníme masky a nie sme úplne za seba.
Stigma okolo osamelosti
Asi je pre nás veľmi náročné vôbec pripustiť, že sme osamelí. Akú rolu v našom prežívaní hrá stigmatizácia tejto témy?
Málokto z nás si dokáže priznať, že sa v nejakej životnej situácii či okolnostiach cíti osamelý. Na druhej strane, tento pocit je veľmi prirodzený. Sme sociálne zvieratá, ktoré potrebujú žiť v kontakte s druhými ľuďmi. Aj naša mozgová kôra je stavaná na nadväzovanie vzťahov, schopnosť orientovať sa v nich a byť na seba napojení.
Pomenovanie osamelosti nám nejde aj preto, lebo je to v niečom stigmatizujúce – akoby to znamenalo, že keď sa tak cítime, ostatní nás nemajú radi. Máme tendenciu to spracovávať proti sebe, akoby sme robili nejakú chybu. Pritom to môže mať rôzne príčiny.
Psychiatrička Magda Frecer hovorí o osamelosti. Foto: archív Magdy Frecer
Psychiatrička Magda Frecer hovorí o osamelosti. Foto: archív Magdy Frecer
Často to nemusí byť o nedostatku hlbokých vzťahov v našom okolí, ale napríklad o tom, že sa nachádzame v životnej situácii, ktorá je ťažká. Nevieme, ako ju riešiť, a nemáme okolo seba ľudí, ktorí by nás v tom sprevádzali alebo boli príkladom.
Môžeme sa cítiť osamelo aj v nových životných rolách, napríklad v materstve, partnerstve, novej práci… Často sa hovorí o tom, že osamelosť je téma seniorov a staroby, ale ono sa to týka nás všetkých. Každý sa občas cíti preťažený, unavený, smutný, nezaradený… Aj to môžu byť prejavy samoty.
Môžeme mať teda pod sebou veľkú záchrannú sieť, ale aj tak v našom živote nastanú situácie, keď nedokážeme nájsť podporu a prežívame túto emóciu?
A niekedy to ani nedokážeme vyjadriť. Psychologicky sa dostaneme do bodu izolácie – máme okolo seba ľudí, sme si vedomí toho, čo sa nám deje, ale sme zabrzdení na jednom mieste. Neurobiologicky sme v stave pohotovosti – príde nová výzva, s ktorou si nevieme poradiť, takže mobilizujeme našu nervovú sústavu k akcii.
Je to ten známy „fight or flight“ (bojuj alebo uteč, pozn. ed.) moment, keď sme poháňaní autonómnou nervovou sústavou, obzvlášť jej sympatickou časťou, ktorá veľmi nepraje sociálnym interakciám. Potom je tu ešte jeden stav, takzvané zamrznutie, keď sme akoby zabrzdení – nevieme konať, vypýtať si pomoc, a je pre nás preťažujúce, že tá akcia nechodí. Vtedy len čakáme, kým to „nebezpečenstvo“ pominie.
Ako spoločnosť nie sme vedení k tomu, aby sme si navzájom pomáhali a podporovali sa. Pritom je to pre nás prospešné.
magda frecer
V týchto situáciách mobilizujeme celú svoju životnú energiu. Naše okolie pritom vnímame viac ako ohrozujúce než pomáhajúce. Aj moderné výskumy ukazujú, že to, ako sa správame v kontakte s inými a ako reagujeme na naše sociálne interakcie, máme zabudované do našej nervovej sústavy.
Sila komunity
Človek by povedal, že v stave pohotovosti máme, naopak, potrebu vyhľadávať iných…
Je to súčasť reagovania na stresovú reakciu u ľudí. V strese sa dokáže dobre zmobilizovať a zároveň zrelaxovať. Stresovú reakciu veľmi často popisujeme ako stav útoku, úteku alebo zamrznutia, ale odborníci, ktorí sa zaoberajú psychotraumatológiou, veľmi často pridávajú ešte predstupeň – sociálne zaangažovanie.
Ide o to, že sa ešte predtým, ako sme plne zmobilizovaní, rozhliadame okolo seba, či vieme niekoho privolať na pomoc. Je to pre nás úplne prirodzené, ak máme dôveru vo svet. Ale koľkí z nás nemáme dobré vzťahové skúsenosti a okamžite sa zavrieme do seba?
Veľmi často v sebe nesieme základné nastavenie, že druhí ľudia nás viac ohrozujú, ako nám pomáhajú. Ako spoločnosť nie sme vedení k tomu, aby sme si navzájom pomáhali a podporovali sa. Pritom je to pre nás prospešné.
Ako k osamelosti prispieva dnešná doba, ktorá často oceňuje nezávislosť a individualizmus ako vysoké hodnoty?
Veľmi to spolu súvisí. Nechcem byť úplne negatívna, pretože vnímam, že sa to mení a začíname oveľa viac hovoriť o tom, ako veľmi sa navzájom potrebujeme. V minulosti to však narobilo veľkú „paseku“ a jej dôsledkom je chybný postoj, že byť samostatný a nezávislý je hodnota a známka úspechu, že nás to robí lepším človekom.
Nie je to tak a trochu sa v tom snažíme zaprieť vlastnú podstatu – to, že sme vzťahové bytosti a potrebujeme žiť s ľuďmi. Aj keď nemáme partnerský vzťah, potrebujeme budovať kamarátstva a fungovať v nejakej komunite. Nedokážeme byť jeden bez druhého.
Pred nejakým časom ma veľmi prekvapil poznatok z vedeckej literatúry o tom, že nám veľmi pomáhajú sociálne vzťahy, ktoré sú veľmi jednoduché. Napríklad, keď ideme ulicou a stretneme niekoho, kto sa na nás usmeje, alebo sa nám v obchode niekto príjemne prihovorí…
To je zaujímavé…
Áno a ukazuje sa, že tieto zdanlivo drobné momenty sociálnych interakcií s ľuďmi, ktorých možno nikdy v živote nestretneme, vytvárajú kvalitu nášho života. Aj sociologické výskumy o šťastí ukazujú dôležitý komunitný rozmer a sociálne interakcie.
Potrebujeme aj hĺbku vzťahov – rozprávať sa s naším partnerom, zažívať intimitu a mať ju v sebe uchopenú, ale potrebujeme aj sociálne prostredie. V téme osamelosti je to jeden z kľúčových pilierov.
Osamelosť ako nové fajčenie
Hovorili sme, že pocit osamelosti je subjektívna záležitosť. Čo všetko ovplyvňuje, koľko interakcie potrebujeme?
Určite zohráva úlohu naša biológia a temperament – každý z nás má inú potrebu kontaktu a naplnenia. Niekomu môže stačiť jeden blízky človek, iný potrebuje blízke interakcie s viacerými ľuďmi a vytvára si veľké skupiny. Veľmi často máme postoj, že keď to nejako prežívame my, je to univerzálne platné – očakávame podobné reakcie aj od ostatných. No je to naozaj individuálne a je vhodné spoznávať samého seba. „Koľko je pre mňa dosť?“
Asi existujú rôzne dimenzie osamelosti – môžeme byť napríklad osamelí v kamarátskych vzťahoch, ale zároveň naplnení inde…
Je k tomu veľmi pekný koncept, ktorý priniesol americký lekár Vivek Murthy, autor knihy Together. Rozoberá v nej pojem osamelosti z toho hľadiska, že to nie je jedno vrece, kde hádžeme všetky naše pocity alebo prejavy, ale že osamelosť vo vzťahoch sa dá vnímať na viacerých úrovniach.
Jedna z nich je emocionálna – ide o najintímnejšiu časť a zažívame ju v partnerských vzťahoch. Okrem nej poznáme aj sociálnu osamelosť, ktorá sa týka priateľstiev, a tretia úroveň je kolektívna – súvisí s komunitou, v ktorej žijeme.
Je to veľmi pekný pohľad, pretože ukazuje, že sa môžeme cítiť naplnení v partnerských alebo rodinných vzťahoch, ale zároveň byť osamelí v priateľstvách alebo v pracovnom prostredí.
Dokonca sa môžeme cítiť osamelí v kontexte celého kolektívu alebo spoločnosti.
Aký má na nás osamelosť vplyv z dlhodobého pohľadu? Našla som zaujímavú štúdiu, že je rovnako nebezpečná ako fajčenie 15 cigariet denne.
Túto štúdiu robila pred časom americká vedkyňa Julianne Holt-Lunstad a je to veľmi dobré uchopenie osamelosti z neurobiologického a biologického aspektu – čo myslíme tým, keď hovoríme, že máme zabudovanú potrebu po vzťahoch.
Nie je to teda len subjektívne prežívanie, aj keď subjektívny pocit to môže tiež veľmi určovať, no element izolácie môže byť pre nás zo zdravotného hľadiska toxický. Tento výskum ukazuje, že osamelosť má dlhodobý dopad nielen na naše duševné zdravie a prispieva tak k depresívnym epizódam, úzkostným stavom, kognitívnym problémom či psychosomatickým problémom, ale môže mať vplyv aj na chorobnosť vo všeobecnosti.
Osamelosť sa spája aj s kardiovaskulárnymi ochoreniami, ochorením imunitného systému a vplýva na smrteľnosť.
Čo pre seba teda môžeme robiť, ak sa cítime osamelí alebo to pozorujeme vo svojom okolí?
Môže pomôcť napríklad kultivovanie vzťahu samého so sebou, práca na tom, aby sme si lepšie rozumeli, aby sme chápali svoj emočný život a vedeli ho vyjadrovať. Ono to má potenciálne prospešný vplyv aj na ľudí okolo nás, pretože keď sme zharmonizovaní v tom, ako sa prejavujeme, tak pôsobíme bezpečne.
Byť vo väčšom kontakte so sebou pomáha aj ukotvovanie, takzvaný grounding – keď sa dokážeme v danom okamihu zastaviť a precítiť, ako sa máme. Doprajeme si chvíľu a vypneme vonkajšie signály, necháme to bokom a ponoríme sa do seba.
Každý to môžeme prežívať inak – napríklad cez dýchanie, naladenie sa na nejakú časť svojho tela, alebo zalovenie vo svojom vnútri a pomenovanie emočného rozpoloženia. Najmä keď sme rozrušení alebo sa nám niečo deje, pomáha pomenovanie emócie – už len tým sa podporujeme, pretože si viac rozumieme.
Druhá vec, ktorá pomáha pri pocitoch osamelosti, je porozumenie vlastnej hodnote. Tomu, čo nás robí človekom, ktorým sme, na čom staviame svoju hodnotu a či v tom máme jasno. To je podľa mňa tiež veľmi dôležité a veľa z nás to vôbec nevie: Čo chceme? Čo potrebujeme? Čo nás robí tou výnimočnou bytosťou, ktorou sme?
Vypočujte si rozhovor
Celý rozhovor s Magdou Frecer si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame s podporou čistej energie od SPP.
