„Reklama a marketing veľmi dobre využívajú, že sme frustrovaní na základnej báze identity, bytia a spokojnosti. Potom máme tendenciu uspokojovať si to nakupovaním,“ hovorí psychológ Gabriel Hrustič v 54. epizóde podcastu Nevyhorení.
V rozhovore spolu hovoríme:
- o konzumnej kultúre a jej vplyve na naše prežívanie a duševné zdravie,
- o tom, ako nadmerná spotreba formuje naše myslenie a správanie,
- o role marketingu a reklamy a ich vplyve na naše vnímanie samých seba aj ľudí okolo nás,
- o dileme „mať či byť“ a o tom, ako byť viac v kontakte s „bytím“.
Prinášame čiastočný prepis nášho rozhovoru:
Ako sa konzumné správanie a hnanie sa za spotrebou odráža v našom prežívaní a bytí?
Je to široká téma, ale v podstate konzumná spoločnosť je definovaná tým, že prevažná motivácia správania ľudí je hnaná zarábaním peňazí a nakupovaním, nielen napĺňaním základných životných potrieb.
Svoje túžby a sociálny status si človek napĺňa cez spotrebu, no možno mu kvôli tomu unikajú iné, podstatnejšie veci, ktoré sú súčasťou života a bytia. Okrem toho môže byť ochudobnená aj spoločnosť, keď si to nevšímame a necháme sa ťahať len tým hlavným prúdom s zmysle „pracuj a kupuj“.
Nevedomé identifikovanie s touto kultúrou, navyše, bráni osobnostnému zreniu.
Ako?
Keď sa pozeráme na vývin osobnosti z hľadiska hlbinnej psychológie, väčšina nášho „ja“ sa vytvára v čase, ktorý si ani nepamätáme, teda do troch rokov. To je jedna z prvých fáz v živote – ide o takzvanú fázu orality, keď prevažnú časť kontaktu so svetom získavame prostredníctvom sania a prijímame potravu od matky, prípadne cez fľašku.
Tým, že je dieťa odkázané na starostlivosť, je v stave prijímania a v podstate celý svet funguje preto, aby napĺňal jeho potreby.
Postupne nastupujú ďalšie fázy vývoja, keď je ego zrelšie – prichádza obdobie kompetencie, schopnosti „zdolávať“ svet kráčaním, prichádzajú prvé frustrácie, budujú sa sociálne vzťahy, a naše ego postupne zreje. Až sa dostáva do stavu dospelého „ja“ a pokračuje v zrení.
Mnohí ľudia však ostanú fixovaní v tej prvotnej „orálnej fáze“ vývoja, pretože napĺňanie ich potrieb nebolo dostatočné alebo bolo, naopak, prehnané a bol na ne kladený nadmerný dôraz. Vtedy tam ostáva akási nenaplnená potreba, ktorá sa prenáša do ďalšieho života.
Človek potom hľadá svoje naplnenie napríklad v spomínanom konzume, spotrebe a prijímaní. Bráni mu to posunúť sa do zrelšej úrovne.
Ako je charakterizované naše dospelé „ja“– to, ktoré nie je fixované len na prijímanie?
Je to v akejsi rovnováhe. Takýto človek chce žiť nielen preto, aby mal naplnené vlastné potreby, a preto hľadá pôžitok a slasť, ale chce dať svojmu životu aj nejaký zmysel. Potrebuje prevýšiť samotné egoistické vnímanie a zamerať sa aj na sociálne hodnoty – myslieť na druhých ľudí a zdieľať, nielen zhromažďovať.
Kým fáza detstva je spojená so závislosťou na uspokojení našich potrieb, zrelé „ja“ je viac o slobode, nezávislosti, schopnosti byť sám sebou a určovať svoj život podľa toho, čo vnímame ako hodnotné, nielen to, čo nás chvíľkovo uspokojí.
Inými slovami, naše „detské“ a závislé správanie je postavené na prijímaní a pasivite. Zrelé prežívanie je o dávaní a aktivite, to znamená pristupovať k životu tvorivo a niečo produkovať, nielen brať.
Ide tu aj o to, ako sme v kontakte sami so sebou a ako dokážeme autenticky reagovať na výzvy života.
Nekupujeme si produkt, ale hodnotu
Budeme spolu rozoberať najmä to, ako na nás vplýva kultúra, ale aké ďalšie faktory nás formujú?
Keď sa na to pozrieme zoširoka, hovoríme o vývinovej psychológii, ktorá popisuje, ako sa človek stáva človekom – aký naozaj je. Veľkú úlohu hrá genetika a výchova.
Najprirodzenejším spôsobom fungovania a najzrelšie prostredie pre vývin osobnosti je komunitné žitie, keď dieťa nežije len s atomizovanou rodinou, teda otec, mama, dieťa a súrodenec, ale v širokom komunitnom rozložení, kde hrajú rolu aj ďalšie rodiny, príbuzní a priatelia, s ktorými sa môžu stretávať na dennej báze. Vytvára to bezpečné prostredie prijatia a akceptácie.
Keď je o to dieťa ochudobnené a väčšinu času trávi v škôlke či škole, pričom jeho rodičia sú v práci „od nevidím do nevidím“ a zídu sa len večer, môže sa u dieťaťa objavovať pocit, že nie je dostatočne prijaté, alebo mu môže chýbať pocit bezpečia. To vytvára neistotu.
Dokonca sa hovorí, že normou v dnešnej spoločnosti je neuroticizmus – že každý v sebe nosíme neurotický „drive“ práve preto, že nám spoločnosť nevytvorila úplne ideálne podmienky na zrenie.
Mnohým ľuďom chýba spojenie s prítomnosťou a schopnosť byť šťastný v danej chvíli.
Gabriel Hrustič
Ak nám niečo iné zvonka umožní zažívať pocit prijatia a rôzne aspekty pôžitku a slasti, necháme sa ľahko chytiť, čo vie veľmi pekne využívať marketing, keď nám ponúka veci súvisiace s našou identitou.
Keď si chce človek kúpiť nejaký produkt, hneď sa k tomu predáva aj hodnota, ktorú si s ním môžeme identifikovať. Vidíme to napríklad na tom, ako sa ľudia identifikujú cez značky a vďaka tomu si budujú sebahodnotu.
Chýba nám spojenie s prítomnosťou
Povedzme si viac o tom, ako do nášho prežívania a vnímania vstupuje reklama…
Reklama len odzrkadľuje spoločnosť, ktorá tu je. Dá sa o tom rozprávať veľmi veľa a široko. Takou základnou charakteristikou je, že mnohým ľuďom chýba spojenie s prítomnosťou a schopnosť byť šťastný v danej chvíli. Nemusíme pre to nič robiť, nepotrebujeme čakať, kým príde niečo externé alebo kým si to zaslúžime. Zažívať autenticitu bytia v danom okamihu sa dá len v danom okamihu.
My však stále žijeme v predstave, že najprv musíme niečo urobiť, potrebujeme sa zatnúť a až potom môžeme byť spokojní a žať plody úspechu. Chodíme do školy, aby sme mohli ísť na dobrú strednú školu a potom na vysokú školu, aby sme mohli vykonávať nejakú prácu a stále si hovoríme, že už len toto a príde to povestné uspokojenie.
Prihláste sa na odber newslettra autorky podcastu Nevyhorení o duševnom zdraví, hľadaní vnútornej pohody a rovnováhy.
Prihláste sa na odber newslettra autorky podcastu Nevyhorení o duševnom zdraví, hľadaní vnútornej pohody a rovnováhy.
Ale mnohí ľudia prejdú školu, nájdu si prácu, založia rodinu… no stále neprichádza pocit, na ktorý čakali. Práve reklama a marketing veľmi dobre využívajú, že sme nejakým spôsobom frustrovaní na základnej báze identity, bytia a spokojnosti. Máme tendenciu uspokojovať si to nakupovaním.
Odkiaľ to prišlo?
Pramene konzumnej kultúry siahajú do počiatkov priemyselnej revolúcie, keď sa zásadným spôsobom začala meniť spoločnosť a fungovanie v tradičných komunitách. Do popredia sa dostala schopnosť vyrábať tovary a až nadprodukovať.
V začiatkoch 20. storočia sa začala meniť základná forma nakupovania – od nakupovania toho, čo potrebujeme, k nakupovaniu toho, čo chceme. Dá sa to prisúdiť konkrétnym udalostiam, ktoré sa diali na poli prvopočiatkov marketingu a propagandy.
Dôležitú úlohu tu hral najmä Edward Bernays, synovec zakladateľa psychoanalýzy Sigmunda Freuda. Strýkove teórie o motivácii, nevedomých túžbach či raných štádiách vývoja ega začal využívať na presviedčanie ľudí a na propagandu.
Jedna z jeho prvých zákaziek bola zvýšenie produkcie cigariet, keď sa mu podarilo presvedčiť viac žien, aby fajčili. Spolupracoval s feministickým spolkom a cigarety spojili so slobodou – pre ženy sa stali „pochodňami slobody“.
Tešiť sa z „maličkostí“
V našom mesačnom well-being newslettri sme nedávno rozoberali tému pretlaku dopamínu. Ak sa vystavujeme veciam či činnostiam, vďaka ktorým sa nám v mozgu uvoľňuje dopamín často a vo veľkých množstvách, vedie to k deficitu potešenia vo všeobecnosti. To je veľmi dôležité zistenie aj v kontexte témy konzumnej kultúry a toho, že sa aj vďaka tomu prestávame tešiť z maličkostí. Čo na to hovoríte?
Rozmýšľam nad tým, čo je to maličkosť. Napríklad, keď vyjde slnko a my vidíme krásnu oblohu – je to maličkosť? Slnko je predsa to najväčšie v slnečnej sústave. Na tomto príklade je pekne vidieť, ako sa nám skreslilo vnímanie toho, čo je pre nás dôležité.
Už len prítomnosť a vnímanie bytia „tu a teraz“ môže byť hlbokým zdrojom uspokojenia. No mnohé rozptýlenia moderného sveta nás od toho odťahujú.
Odcudzenie od seba vytvára pocit prázdnoty, ktorý potom vypĺňame rôznymi spotrebnými formami správania a rozptýlenia.
Gabriel hrustič
Čím menej času máme na to, aby sme boli schopní vnímať prítomnosť a to, čo sa deje v našom vnútri, tým menší kontakt so sebou samým máme, a tým sme vo väčšej neistote. Prichádza k odcudzeniu od seba, od prírody aj od vzťahov, čo je charakteristika našej spoločnosti.
Odcudzenie vytvára pocit prázdnoty, ktorý potom vypĺňame rôznymi spotrebnými formami správania a rozptýlenia.
Nie je v poriadku občas k týmto veciam unikať? Najmä v dnešnom svete, keď je veľmi náročné úplne sa odstrihnúť od rôznych pôžitkov…
Áno, každý z nás niekedy uniká do rôznych rozptýlení, ale je dôležité vedieť k čomu a prečo práve teraz unikáme. Napríklad keď máme ťažkosti a trápime sa, je fajn presmerovať svoju pozornosť, ale so záväzkom, že sa k tomu vrátime, keď na to budeme mať kapacitu a čas.
Základom je robiť to vedome. Ak o tom totiž nevieme, ťahá sa to za nami ako taký tieň, pred ktorým unikáme, no chýba nám vízia, kam sa chceme dostať.
Keď pred niečím len unikáme, tak k ničomu nebežíme a tým pádom nemáme čo dosiahnuť.
Ako s tým všetkým súvisí rastúci životný štandard a psychologické mechanizmy, ktoré ho poháňajú. Napríklad že s tým, ako rastie náš príjem, rastie aj spotreba a už nám nestačí to, čo sme mali predtým…
Súvisí to s konzumnou spoločnosťou a s tým, že na to, aby sme sa cítili, že žijeme normu, potrebujeme mať nejaký štandard – potrebujeme bývanie, auto, zariadenie domácnosti, dovolenky, pravidelné návyky, voľnočasové aktivity a ako sa hovorí „plnú garáž vecí.“ Keď to nemáme, máme pocit, že strádame, a tým pádom chceme vstupovať a aj vstupujeme do vyšších príjmových skupín. Pritom náš príjem neustálym nakupovaním klesá a my sa tak ochudobňuje.
Treba si tiež spomenúť, že keď sme to všetko nemali, považovali sme to za normu a to, že sme fungovali s minimom vecí, nás nerobilo horším človekom. Neprežívali sme takú úzkosť.
Preto je dobré premýšľať aj pri nakupovaní: „Kupujem to preto, lebo to potrebujem, alebo to len chcem?“
Keby sme išli naozaj radikálne len po tom, čo potrebujeme, zrazu zistíme, o koľko menšie máme výdavky. Mohli by sme sa venovať iným aspektom života než len zarábaniu peňazí a ich míňaniu.
Platí, že čím viac nakupujeme, tým viac chceme?
Áno. Je to klasické závislé správanie poháňané dobrým pocitom z dopamínu. Postupne nám voči tomu množstvu vzniká tolerancia a chceme stále viac. Konzumná spoločnosť a spotrebné správanie nás tým pádom utvrdzuje v závislom správaní, ale závislosť nám bráni, aby sme mohli fungovať zrelo a autenticky.
No na to, aby sme dokázali osobnostne zrieť, potrebujeme nahliadnuť, ako nás toto konzumné správanie ovplyvňuje v každodennom žití a skúsili hľadať iné aspekty bytia a uspokojovania ako len cez nakupovanie.
Konzumovanie voľného času aj vzťahov
„Konzumné nastavenie prestupuje prakticky celým naším životom. Prejavuje sa napríklad aj v trávení voľného času,“ písali ste vo svojom článku o konzume. Ako ste to mysleli?
To rozoberal už Erich Fromm vo svojej knihe s názvom „Mať či byť“. Venoval sa v nej tomu, ako sa konzumná spoločnosť pretavuje do trávenia voľného času. Napríklad ako sa dá „konzumovať“ dovolenka. Často totiž vyhľadávame zážitky primárne preto, aby sme si ich privlastnili. Prídeme niekam, odfotíme sa a môžeme ukazovať, že sme tu boli.
Nedávno som to pozoroval v Ríme, kde som sa v tieni skrýval pod stromom a sledoval ľudí. Chodili od jednej pamätihodnosti k druhej – prišli tam, odfotili sa a išli ďalej, vystáli dlhočizný rad, odfotili sa a zase kráčali. Boli zničení, duchom neprítomní, uťahaní a vyzerali, že vôbec neprežívajú, kde vlastne sú, len konzumujú to mesto.
Týmto spôsobom cestovania nikdy nenacítime atmosféru, nespojíme sa s ľuďmi a miestom, v ktorom sa nachádzame.
Ako to ovplyvňuje naše vzťahy?
Aj tie sa dajú konzumovať a neprežívať. Keď máme nejaké vzťahové potreby a očakávame, že ten druhý ich bude automaticky napĺňať – pozeráme sa na toho človeka len ako na prostriedok uspokojovania svojich potrieb, nie ako na človeka, akým naozaj je. Prípadne si o ňom vytvoríme ilúziu a potom nám ostáva pocit, že sme neakceptovaní alebo nepochopení.
V kontakte s bytím
Hovorili ste o Erichovi Frommovi a jeho knihe „Mať či byť“. Ako môžeme byť viac v kontakte s bytím?
To bytie súvisí s autentickým prežívaním života, seba samého a svojho bezprostredného okolia – prežívať daný moment. Veľmi silný aspekt je tiež zdieľanie ako alternatíva k vlastneniu. To nám vytvára pocit spolupatričnosti, ktorá je opakom súťaživosti.
Potom tu máme aktivitu – keď dávame, tvoríme alebo nejakým spôsobom meníme svoje okolie, na rozdiel od nezrelšej formy, ktorým je pasívne prijímanie. S tým súvisí závislosť – neschopnosť byť sám, bez nejakých vonkajších stimulov –, ktorej opakom je sloboda, autonómia, nezávislosť.
Keď to zjednoduším, tak tými najväčšími hodnotami sú láska a sloboda. Láska transformuje egocentrizmus na opačnej strane a sloboda zase transformuje závislosť. Ak chceme vniknúť do tajov života a precítiť lásku a slobodu, môžeme to urobiť vtedy, keď sa odpojíme od závislého a orálne fixovaného správania.
To, čo nám veľmi môže pomôcť, je tiež vystupovanie z našich zón komfortu a naučiť sa robiť veci iným spôsobom. Keď sa totiž prispôsobujeme novému, vytrháva nás to z letargie a akejsi „kómy“, v ktorej fungujeme. Sme nútení znova prehodnocovať situácie a núti nás to k bdelosti, ktorá nás dostáva z módu „mať“ viac k tomu „bytiu“.
Vypočujte si rozhovor
Celý rozhovor s Gabrielom Hrustičom si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame s podporou čistej energie od SPP.
