Napriek pretrvávajúcej kríze badať prvé náznaky zlepšovania. Napríklad inflácia klesá a čoskoro môže dosiahnuť jednocifernú úroveň, myslí si hlavný ekonóm ČSOB Marek Gábriš.
Podľa neho by sme sa už koncom roka mohli dostať s infláciou na šesť percent a realisticky vidí aj cieľ Európskej Centrálnej Banky stlačiť ju, priškrtením dopytu po nových úveroch, na dve percentá.
Je to podľa neho návrat do normálu, z ktorého dekáda nulových úrokov výrazne vybočovala.
Ako však na krízu reagujú firmy? Nie tak ako obvykle. Na rozdiel od predchádzajúcej krízy berú firmy zamestnancov ako svoje najhodnotnejšie aktívum.
Dobre vedia, ako ťažko sa im po covide hľadali noví zamestnanci, a preto nechcú prepúšťať, podčiarkuje hlavný analytik ČSOB Marek Gábriš vo veľkom rozhovore pre Forbes o súčasnej makroekonomickej situácii a tom, ako ju ovplyvňuje inflácia.
Inflácia konečne spomaľuje
Dokedy bude Slovensko trápiť vysoká inflácia?
Očakávame, že v druhej polovici roka sa dostaneme na jednociferné úrovne. Spomalenie vidíme už teraz. Harmonizovaná inflácia klesla z viac ako 15 percent na začiatku roka na 11,3 percenta v júni. Rast cien sa spomaľuje najmä pre pokles svetových cien potravín a energií. Ešte stále však nie sme na úrovniach zo začiatku ruskej agresie.
Inflácia je však na Slovensku v európskom porovnaní stále vysoká. Čím to je?
O celej strednej Európe platí, že vysoký podiel na rodinných rozpočtoch majú energie a potraviny. Keď ich ceny rastú, prejavuje sa to vo vyššej miere na celkovej inflácii.
Aj v západných krajinách pritom platí, že súčasné tempo zdražovania je najvyššie za uplynulých niekoľko desiatok rokov. Napríklad vo Veľkej Británii dosahovala inflácia v určitom momente najvyššiu úroveň za 40 rokov.
Pexels/Michael Burrows
To, že inflácia zvoľňuje aj napriek pretrvávajúcemu vojenskému konfliktu na Ukrajine, je výsledkom nabiehajúceho bázického efektu z minulého roka?
Do istej miery áno. Je však za tým aj výrazné zlacnenie energií na svetových trhoch. Aj pri cenách potravín sa dynamika zvoľňuje. A napríklad pri harmonizovanej inflácii sme videli v máji prvý medzimesačný pokles cien za viac ako dva roky.
Čo je za poklesom cien energií?
Našli sme nové cesty ich dodávok, čo nás robí menej zraniteľnými. Koordinovaný európsky prístup má veľmi dobré výsledky. Už pred zimou sme boli pripojení na susedné krajiny. Pomohla nám spolupráca a solidarita medzi krajinami a koordinácia Európskej komisie.
Ďalším faktorom bola teplá zima. A boli to aj úspory v spotrebe, ktoré nám pomohli krízu prekonať. V tomto roku sa zároveň rozbehli prvé spoločné nákupy (surovín).
Je za spomalením aj vládna podpora?
Nie celkom. Aspoň nie pokiaľ ide o to aktuálne spomalenie. Slovensko rast cien energií vo veľkej miere riešilo dotáciami. Problém je v tom, že sa to dialo v takom objeme, aký si v budúcnosti nebudeme môcť dovoliť. Otázka teda je, či budeme vedieť ceny energií aj v budúcnosti dotovať.
Príklad nesprávnych zásahov vidíme v blízkom zahraničí. Sú krajiny ako Maďarsko, ktoré do cenotvorby príliš zasahovali a ukázalo sa, že to nie je úplne šťastné riešenie. Dynamika rastu cien je tam ešte vyššia.
Čím to je spôsobené?
Keď začneme do trhového mechanizmu zasahovať, narušíme prirodzenú cenotvorbu. Ak ceny nezodpovedajú reálnym nákladom, spôsobí to nedostatok ponuky tovaru a rast cien. Pri snahách o reguláciu teda treba byť veľmi opatrný.
Predísť inflačným očakávaniam
Nehrozí, že inflácia sa pretaví do mzdových očakávaní a zostane tu s nami dlhší čas?
Treba zdôrazniť, že vrchol zdražovania máme za sebou, a aj keď sme boli na dlhodobých rekordoch, už by sme sa tam nemali vrátiť.
Ak sa pozrieme ďalej do budúcnosti, koncom roka by sme sa pravdepodobne mohli dostať na šesť percent a na budúci rok bude tento trend pokračovať, hoci pomalším tempom. Vo veľkej miere to však bude závisieť od toho, ako sa nastavia regulované ceny pre ďalšie obdobie.
Čo v prípade, ak sa tak nestane a rast cien zostane vysoký aj v strednodobom horizonte?
Centrálne banky potrebujú ukotviť inflačné očakávania. Obávajú sa totiž, aby si ľudia a firmy na vyššiu infláciu nezvykli, aby jej neprispôsobovali svoje správanie. Zamestnanci by v takom prípade zvyšovali svoje mzdové požiadavky, firmy by menili svoje nákladové kalkulácie.
Ak by sa inflačné očakávania premietli do ekonomiky, mohlo by to spôsobovať dlhodobé problémy. ECB chce mať preto infláciu do dvoch percent.
Foto: Flickr/European Central Bank, licencia CC BY-NC-ND 2.0
Nie je to príliš ambiciózny cieľ?
Je možné, že v krátkodobom horizonte bude ešte inflácia nad týmto cieľom. ECB však nespomaľuje svoje úsilie. V júli preto finančné trhy očakávajú ešte jedno zvýšenie sadzieb a ďalšie by eventuálne mohlo prísť v septembri. Veľa však bude závisieť od prichádzajúcich čísiel.
Centrálna banka chce ovplyvniť tú časť inflácie, ktorú má v moci. Nedokáže to úplne pri nákladovej zložke ťahanej energiami a potravinami. Môže však ovplyvniť dopytovú infláciu. Zvýšenie sadzieb má napríklad vplyv na dopyt po nových úveroch a teda eventuálne na objem peňazí v ekonomike.
Platí teda, že drahšie úvery sú daňou za cenovú stabilitu?
Áno, je to tak. Európska centrálna banka musí tlmiť očakávania rastu cien. Pritom menovú politiku len normalizuje.
Po dekáde nulových úrokov si štandardnú situáciu už takmer nikto z nás nepamätá. Veľa ľudí to ani nezažilo. Vraciame sa tak do normálu, ktorý tu bol pred niečo viac ako dekádou.
Hrozí nám kríza?
Môžeme s očakávaným poklesom inflácie v dohľadnej dobe opäť vidieť rast reálnych miezd?
Ak všetko pôjde dobre, na budúci rok by sme sa snáď mohli vrátiť k rastu reálnych platov. Záleží to najmä od toho, ako klesne inflácia a ako úspešné budú vyjednávania zamestnancov a zamestnávateľov.
Ako tento mechanizmus funguje? Ako často sa vyjednáva?
Je to individuálne, no dajú sa pozorovať dva hlavné termíny úprav: koncom roka a v jeho polovici.
Pokles miezd a vyššie ceny sa už pretavili do nižších výdavkov domácností a do nižšej spotreby. Čo je pre ekonomiku väčšou hrozbou? Inflácia alebo pokles domáceho dopytu?
To je dilema správneho balansu. Aj preto je menová politika oddelená od rozpočtovej.
Aká je vaša prognóza ekonomického rastu?
Predpokladáme, že ekonomický rast sa bude postupne zrýchľovať, hoci budúci rok asi nie príliš. Musíme totiž pristúpiť k fiškálnej konsolidácii. Čím skôr, tým lepšie.
Rast bude do veľkej miery ovplyvnený aj tým, ako sa bude dariť našim ekonomickým partnerom. Oživenie preto môže byť veľmi krehké. Pre budúci rok sa objavuje viacero rizík.
Jedným z takých je vývoj u našich obchodných partnerov, kde nám predstihové ukazovatele, ako napríklad index nákupných manažérov alebo nemecký Ifo index, naznačujú možné zakopnutie v druhej polovici roka. Tie sa najmä pri priemysle vo viacerých krajinách zhoršujú.
Práve Slovensko je spolu s Českou republikou jednou z najpriemyselnejších krajín únie. Pokles zahraničného dopytu tak môže byť pre nás veľký problém. Ako malá a otvorená ekonomika zahraničný dopyt potrebujeme.
Čo je za spomalením dopytu spoza hraníc?
To úplne nevieme. Podľa nás je možné, že je to ešte stále dôsledok problémov v dodávateľských reťazcoch, no môže byť spôsobený aj nedostatočným spotrebiteľským dopytom. To sa ukáže v ďalších mesiacoch. Ak by sa to potvrdilo, mohlo by to narušiť oživenie našej ekonomiky.
Inflácia spomaľuje. Rizikom je však slabší zahraničný dopy, hovorí Marek Gábriš. Foto: archív M. Gábriša
Firmy nechcú prepúšťať
Je ohrozená aj zamestnanosť?
To je dobrá otázka. Zatiaľ vidíme, že napriek pomalšiemu rastu ekonomiky sa trh práce drží na slušnej úrovni. Platí to v celej Európe. Trhy práce sú na historicky najlepších úrovniach alebo blízko nich.
Prečo je to tak?
Zamestnávatelia sa po skúsenostiach z covidovej krízy snažia napätú situáciu riešiť inak ako prepúšťaním. Znižujú napríklad počet odpracovaných hodín alebo zmien. Aspoň pokiaľ to ide.
Navyše sú tu sektory, ktoré nových zamestnancov naberajú. Napríklad hotely a reštaurácie, čo je jediné odvetvie, kde zamestnanosť rastie a zvyšujú sa tu aj reálne mzdy.
Môže za to postpandemický vývoj?
Množstvo zamestnancov v hoteloch a reštauráciách sa počas covidu rozhodlo z odvetvia odísť. Našli si prácu inde. Teraz však vidíme opätovný nárast dopytu v týchto odvetviach.
Firmy preto musia zvyšovať mzdy. Oficiálny plat je tu však v porovnaní s inými odvetviami aj tak ešte stále jeden z najnižších v ekonomike.
Veľké prepúšťanie teda zatiaľ nehrozí?
Dopyt po zamestnancoch pretrváva. Počet voľných pracovaných miest je stále blízko historických maxím. Na silný trh práce poukazuje aj počet zamestnaných cudzincov.
Ako sa vyvíja ich počet?
Tento trend začal ešte pred pandémiou, keď to boli najmä občania Srbska a Rumunska. Covid to však stopol. Teraz pribudli utečenci z Ukrajinci, no aj pre naše reálie asi raritné národnosti, napríklad z Indie.
Imigračná vlna teda slovenskou ekonomikou nezamávala. Dokázali sme vojnových utečencov absorbovať?
Trh práce je veľmi silný najmä v západnej časti krajiny. Na západ smerovala aj väčšina utečencov. V niektorých okresoch je tu dokonca takmer nulová nezamestnanosť.
Počet voľných miest na celom Slovensku je takmer 80-tisíc, čo je skoro rovnaké číslo ako počet cudzincov pracujúcich na Slovensku. Na voľných miestach by sa teda mohol uplatniť ešte raz taký počet zahraničných pracovníkov.
Ukrajinci, ale aj ďalší zahraniční pracovníci, nachádzajú uplatnenie v profesiách, o ktoré nemajú domáci z rôznych dôvodov veľký záujem. Napríklad pre nižšiu mzdu, nutnosťou dochádzať či pre podmienky práce. Nesúperia teda s domácimi, ale generujú ekonomický rast a daňové príjmy.
Počas prechádzajúcich kríz, napríklad tej z roku 2008, nebol trh práce taký silný. Podniky sa snažili na pracovníkoch šetriť, často to boli výdavky, ktoré okresávali ako prvé.
Áno, súčasná situácia je zrejme dôsledkom toho, ako ťažko sa firmám po Covide ľudia hľadali. Dnes ich berú ako svoje najhodnotnejšie aktívum.
Pasca stredných príjmov
Ako vidíte vývoj slovenskej ekonomiky v dlhodobom horizonte? Pomerne stabilne sme dlhšiu dobu dobiehali európsky priemer, no dnes to neplatí. Kedy sa tento pozitívny vývoj zlomil?
To je zložitejšia otázka. Sú za tým jednak nepriaznivé štatistiky, ktoré sú dôsledkom zmeny metodiky, no aj reálne ekonomické problémy.
Štatistický úrad SR zmenil v roku 2019 spôsob výpočtu ukazovateľa HDP v parite kúpnej sily a spätne revidoval ekonomické výsledky.
Prejavilo sa aj v štatistikách Eurostatu, avšak podľa zásad tohto úradu len na číslach za tri roky spätne, teda od roku 2016. Vidno na nich, že práve vtedy sa zhoršilo ekonomické dobiehanie Slovenska.
Je to tak aj v realite?
Rozdiel medzi ukazovateľmi vyplýva z rozdielnych cenových úprav očisťujúcich nominálny vývoj HDP. Ten meraný v bežných cenách napríklad stále dobieha priemer EU, aj keď pomalšie. Prepočet teda naznačuje, že vývoj nie je taký zlý, ako by sa mohlo zdať.
No zároveň potvrdzuje zaostávanie za inými krajinami. Ak čísla očistíme o metodické problémy, zistíme, že sme toho neurobili dosť, aby sme nezaostávali.
Čo by bolo treba urobiť, aby sme sa opäť dostali na dráhu dobiehania európskej úrovne?
Mali by sme lepšie nastaviť podmienky pre vzdelávanie a inovácie. Mali by sme skvalitniť verejné služby ako zdravotníctvo a školstvo. Je veľký problém, keď nám odchádza množstvo vysokoškolských študentov do zahraničia.
To samé o sebe by nemuselo byť zlé, no problém je, ak sa nevracajú. Prichádzame tak o vzdelanú pracovnú silu, čo sa odzrkadľuje na trhu práce.
Problémom je teda školstvo?
Školstvo je len jedna z príčin. Ide o všeobecnú podporu inovácií, štrukturálne zmeny a nasledovanie globálnych trendov.
Uviazlo Slovensko v pasci krajiny stredných príjmov?
Áno, ak tam ešte nie sme, tak je tu reálne riziko. Pracovné pozície, ktoré sú lepšie platené, nevznikajú v takej miere, ako by sme si želali. Je to práve v dôsledku nedostatku vzdelanej pracovnej sily.
