Vedkyňa Kateřina Chládková sa venuje výskumu raného osvojovania jazyka. So svojím tímom už napríklad zistila, že citlivosť k hláskam materinského jazyka získavame pravdepodobne už pred narodením.
Členka tohtoročného výberu top vedkýň, ktorý zostavil český Forbes, tvrdí, že bábätká plačú vo svojich jazykoch: inak kričia tie francúzske, inak nemecké alebo české. A podľa Chládkovej by sme si od nich mali pri učení jazykov brať príklad.
Deti sa učia jazyk už v prenatálnom veku (pred narodením, pozn. ed.). Čo vlastne počujú?
Doteraz sa vedci zameriavali na melódiu a rytmus. Do brucha, k vyvíjajúcemu sa plodu, všeobecne prenikajú všetky zvuky do frekvencie zhruba tisíc herzov, vyššie frekvencie sú zoslabené.
Bábätká počujú hlasy mužov, žien i detí, počujú melódiu reči aj jej rytmus a tiež niektoré výrazné hlásky a slabiky. Napríklad rozdiel medzi „e“ a „a“, alebo medzi krátkou a dlhou hláskou.
Vplyv zvukov pred narodením
Ako ste to zisťovali?
Testovali sme novorodené bábätká v pôrodnici, čo v Česku zatiaľ nikto pred nami nerobil – aj vo svetovom meradle je takýto výskum pomerne ojedinelý. V mnohých krajinách nie je bežné, že by čerstvé mamičky a bábätká zostávali v pôrodnici niekoľko dní.
Ako taký výskum prebieha?
V jednej štúdii sme otestovali 120 bábätiek, čo je skutočne veľa. Nedávno sme ukončili ďalší experiment, v ktorom bolo zahrnutých ďalších zhruba sto bábätiek.
Bábätku nalepíme na hlavu elektródy a púšťame mu rôzne sekvencie slabík „fe“, „fé“ a „fá“ alebo nerečové zvuky akusticky veľmi podobné týmto slabikám. Zistili sme, že mozgy testovaných bábätiek už reagujú oveľa silnejšie na reč ako na všeobecné zvuky, ktoré sú reči veľmi podobné, ale rečou nie sú.
Takže sa pravdepodobne už v bruchu nalaďujú na to, čo reč je a nie je.
Zaujalo ma, že deti z rôznych jazykových prostredí aj inak plačú…
To je veľmi pekný a populárny výskum z roku 2009, kde sa porovnávali bábätká z Nemecka a Francúzska. Francúzi typicky hlasom na konci frázy stúpajú, zatiaľ čo nemčina má melódiu klesavú. Francúzske bábätká plakali stúpavo, zatiaľ čo nemecké klesavo. Ide o jeden z dôkazov, že sa deti učia melódiu reči už v bruchu.
Foto: Forbes ČeskoUčiť sa tak, ako to robia deti
Váš výskum má okrem iného za cieľ nájsť metodiku, ako sa správne v dospelosti učiť cudzie jazyky. Vyplýva z vašich záverov už nejaká konkrétna metóda?
Mám pár tipov, ale potrebovali by sme väčší výskum a poriadne overenie. Podľa mňa je cesta v napočúvaní si jazyka, a to po dobu niekoľkých týždňov až mesiacov. Tak to robia deti. Zároveň je to veľmi nepraktické – koľko dospelých na to má čas a trpezlivosť?
A potom je tu ďalší problém: ako dospelého donútiť, aby cudziu reč počúval a zároveň nad tým, čo počuje, nepremýšľal? V laboratóriu by sme mohli použiť neurostimuláciu, avšak to by nebolo prenositeľné do každodenného života. Verím, že pre rečové učenie a jazykovú kogníciu sa nám nakoniec podarí nájsť úplne bezpečnú bezzáťažovú metódu.
V čom by spočívala?
Najskôr jazyk len nasávať, nepremýšľať nad ním a spočiatku ním ani neskúšať hovoriť. Samozrejme by sme mali v určitej fáze začať, ale od nás sa vyžaduje rozprávanie – my sami ho často chceme – úplne od začiatku.
Povie sa: tieto slovíčka sa naučíme a tie mi opakujte. Dospelý potom nemá príležitosť do toho vplynúť a napočúvať si to. V jazyku je totiž veľmi dôležitá práve jeho melódia, intonačné vzorce, frázovanie a rytmus.
Tak to robia malé deti, keď počujú jazyk: kopú do rytmu nožičkou, mávajú ručičkou a to im pomáha si jazyk plynule osvojiť ako celok, od melódie až k jednotlivým slovám, hláskam. V dospelosti sa jazyky učíme úplne naopak.
Deti sa cudzie jazyky učia veľmi rýchlo, do určitého veku ich doslova nasávajú. Prečo?
Podľa niektorých štúdií sme schopní osvojiť si rečovú stránku jazyka do šiestich rokov tak, aby sme zneli ako rodení hovorcovia, a potom už nie. Na syntax, teda vzťahy medzi slovami vo vete, existuje zasa nedávna veľká štúdia, ktorá hovorí, že si tieto zručnosti dobre osvojujeme do sedemnástich až osemnástich rokov.
Veľa však záleží na tom, ako si dizajn štúdie nastavíme a ako dáta analyzujeme. Učenie sa jazyka je komplexná záležitosť a v doterajších výskumoch sa často neberie do úvahy napríklad to, od koho sa jazyk dieťa alebo dospelý učil, v akom kontexte, či aká bola jeho motivácia. Toto môžu byť vo výsledku silnejšie faktory než vek ako taký.
Čo sa v mladosti naučíš…
A keď sa dieťa naučí cudzí jazyk v ranom veku, zostanú jeho základy v mozgu uložené, aj keď ho dieťa v priebehu života zabudne? Naučia sa ho potom v dospelosti napríklad jednoduchšie?
Áno – v praxi som sa stretla s ľuďmi, ktorých rodičia emigrovali a od dvoch rokov na nich nikto česky nehovoril. Keď sa však vrátili do Česka, češtine veľmi dobre rozumeli, aj keď sami hovoriť nevedeli. Ak sa potom títo ľudia jazyk učili, išlo im to rýchlejšie.
Sú na to aj výskumy, napríklad na deťoch adoptovaných do Holandska z Kórey vo veku zhruba šiestich mesiacov. Kórejčinu v dospelosti zvládali lepšie ako priemerní Holanďania.
Učia sa nám niektoré jazyky horšie a iné lepšie?
Záleží na jazykovej rovine. Taliančina a španielčina sa nám bude učiť ľahšie na zvukovej rovine, pretože mnoho hlások sa vyslovuje podobne. A to sú pritom typologicky od češtiny pomerne vzdialené jazyky.
Naopak poľština je blízka typologicky aj geograficky, ale hlásky sa nám tam budú učiť horšie. Ale zase sa nám v nej bude ľahšie učiť slovná zásoba.
Je dobré hovoriť na deti v prenatálnom veku? Púšťať im hudbu?
Ak je matkou žena, ktorá rozpráva a ostatní sa rozprávajú s ňou, tak to všetko bábätko v bruchu počuje. Nie je teda úplne nutné si večer na hodinu sadnúť a rozprávať brušku básničky, aj keď to celkovému rozvoju bábätka a hlavne vzťahu rodičov k dieťaťu môže prispieť. Navyše sa pri tom vyplavujú hormóny a asi bude bábätko spokojnejšie.
Primeraný jazykový rozvoj však príroda zaistila inak. Sama som to zažila: s prvým dieťaťom som bola tehotná v Holandsku, žili sme tam do tretieho mesiaca jeho veku. Aj po odchode z Holandska som sa mu ďalej snažila pravidelne čítať holandské knižky.
A on to mal vždy veľmi rád – asi si niečo z tehotenstva a prvých mesiacov života pamätal. Ďalšie deti, ktoré sa mi narodili v Česku, už z rozprávok v holandčine neboli nadšené.
Prihovárajte sa k deťom bez komolenia reči
Čo šušlanie na deti?
To je úplne zle. Napočúvajú si vzorce od ľudí, s ktorými interagujú. Pokiaľ budete na dieťa každý deň šušlať alebo reč nejako komoliť, môže ich to zmiasť alebo to začnú napodobňovať a budú potom reč komoliť aj ony.
Existuje taký vtipný výskum z počiatkov nášho odboru, ktorý si každý na svojich deťoch môže otestovať sám. Hovorí sa mu anglicky „the fis phenomenon“.
Keď vám trojročné dieťa, ktoré ešte nevie „r“, povie, tu je „lyba“, skúste mu povedať: „to je pekná lyba“. Buď to bude ignorovať, alebo sa rozčúli. Dobre vie, ako má „r“ od dospelého správne znieť, aj keď ho samo ešte nevie vysloviť.
Okrem toho však existuje takzvaný štýl reči smerovanej na dieťa, ktorý používame nevedomky všetci, keď na malé dieťa hovoríme. Vyslovujeme pomalšie, afektovanejšie, výraznejšie intonujeme, opakujeme slová. A to je dobre. Pomáha to deťom osvojiť si vzorce typické pre materskú reč, ktoré mu takto nevedomky zdôrazňujeme.
Aké ďalšie výskumy plánujete?
Nadväzujeme na náš predchádzajúci výskum a skúmame, či sa deti na hlásky skutočne začali nalaďovať už počas tehotenstva, alebo či je také naladenie človeku priamo vrodené.
Hľadáme preto bábätká nepočujúcich mamičiek, ktoré porovnávame s novorodencami, ktorých mamičky hovoria po česky alebo inými jazykmi.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Veronika Jonášová.
