Armáda stráži fontány, predstavitelia kléru sa modlia za dážď a hladina Temže je taká nízka, že do Londýna prúdi morská voda. Takto vyzerala zatiaľ najhoršia vlna horúčav a sucha moderných dejín Európy.
Rekordné sucho zabíjalo
Vlnu horúčav, ktorá spôsobila v Európe saharské teploty, meteorológia pomenovali po bájnom strážcovi podsvetia – trojhlavom psovi Kerberosovi. Jeho dych je taký horúci, že je až neznesiteľný.
Meteorologický Kerberos zabíjal. Podľa odhadov zomrelo v roku 1540 až pol milióna ľudí.
„Kňazi sa každú nedeľu modlili za dážď. Labe, Rýn aj Seinu bolo možné prejsť suchou nohou. Kým sa voda úplne vyparila, jej zvyšky boli pokryté zeleným povlakom a plné mŕtvych rýb. Studne vysychali, ľudia hladovali, dobytok hynul. Podľa odhadov zomrelo pol milióna ľudí, najviac na dyzentériu,“ popísal situáciu pre magazín Spektrum švajčiarsky historik Christian Pfister.
Špecializuje sa na klimatické dejiny a podľa jeho slov rok 1540 v Európe prekonal „všetko, čo bolo dovtedy známe“. Kerberos sa mimochodom objavuje aj v Danteho Božskej komédii.
Veľkým paradoxom je, že sa tak stalo práve v časoch takzvanej malej doby ľadovej, výrazne chladnejšieho počasia vládnuceho približne od 14. do 19. storočia. Informácie zanechali preživší v kronikách. Pfister k nim však pridal aj údaje získané z letokruhov.
Ľudia sa schovávali pred teplom
Takmer jedenásť mesiacov nepršalo a abnormálne vysoké teploty prevyšovali podľa historika priemery dvadsiateho storočia o päť až sedem stupňov Celzia. Výsledkom bola apokalypsa.
Pekelné plamene začali Európu olizovať už v zime 1539, keď bolo v Taliansku podľa kronikárov teplo ako v júli. „Ani kvapka dažďa. Na severe krajiny nepršalo 200 dní,“ dopĺňa Pfister.
Veci sa vymykali vtedajšiemu ľudskému chápaniu: do vysychajúcej Temže vháňal príliv morskú vodu, ktorá dokonca načas obrátila tok rieky.
Francúzski roľníci sa cez deň schovávali v pivniciach a tí švajčiarski z dediny Goldiwil vraj denne prekonávali 500 výškových metrov, aby z Thunského jazera nabrali aspoň pár nádob vody.
Následky boli pre všeobecnú prosperitu devastujúce. Úroda uschla a vypuklo také množstvo požiarov, že to v mierových časoch nemalo v Európe obdobu po tisíc rokov.
Pridávalo sa rabovanie a celkovo zvýšená kriminalita, čo viedlo k hľadaniu obetí: žobráci a psychicky chorí boli ako domnelí podpaľači odsudzovaní a popravovaní.
Extrémne sladké víno
V Nemecku, Poľsku a Francúzsko bola situácia podobná. Viac ako 300 kroník, slúžiacich ako hlavný zdroj informácií, prináša niekoľko kuriozít. Na brehu vysychajúceho Bodamského jazera napríklad našla žena menom Anna Schmid 900 strieborných mincí z čias cisára Augusta.
Rastliny a stromy, ktoré neuschli, dokázali v novej klíme plodiť dvakrát za rok. Ani to najdrsnejšie počasie nezabránilo zberu viniča. Víno bolo extrémne sladké. Aké ironické sú dejiny…
Mimoriadna sladkosť hrozna, v skutočnosti vysušeného na hrozienka, mala renomé ešte po desiatkach rokov. Švédi počas tridsaťročnej vojny aj preto vyplienili nemecký Würzburg. Chceli sa dostať k legendárnej úrode, z ktorej sudy miestni údajne zamurovali.
V časoch horúčav a sucha bolo vína toľko, že magazín Smithsonian cituje kolínskeho kronikára Hermanna von Weinsberga: „Ľudia sa po celom meste váľali v stokách, spití ako prasce.“
Historik Pfister pritom dodáva, že opiť sa vínom bolo v podstate stratégiou prežitia. Bolo totiž bezpečnejšie piť alkohol než závadnú vodu.
Niekde dokonca platil zákaz prania odevov a dedinčania platili daň za studňu. „Všetko strašne páchlo. Ľudia sa na to v kronikách stále sťažujú,“ priblížil Pfister.
Sucho počas malej doby ľadovej
Autority v citovaných článkoch zároveň upozorňujú, že pre vtedajších Európanov nešlo o také šokujúce výjavy ako pre nás v súčasnosti. Smrť vtedy patrila k životu a morové epidémie boli schopné vymazať celé dediny aj mestá.
Zásadnou otázkou zostáva: prečo v časoch malej doby ľadovej prišla taká horúčava. Pre magazín iNews ponúkol teóriu výskumník Bernskej univerzity s najlepším možným priezviskom – Oliver Wetter (po nemecky „počasie“).
Hovorí o kolapse prúdenia vzduchu, kvôli ktorému sa na kontinent nedostal chladný vzduch od Atlantiku.
Podľa iného odborníka, historika a geografa Fredrika Charpentiera Ljungqvista zo Štokholmskej univerzity, išlo o desaťročie neľudského počasia, v ktorom sa voda vyparuje a svet sa postupne rozpadá.
Sucho a neúroda
Aj predchádzajúce roky boli podľa neho podobne príšerné. K počasiu sa pridávali „biblické rany“ ako škodcovia likvidujúci úrodu. V Transylvánii v roku 1535 údajne cesty lemovali mŕtvoly ľudí, z ich úst vystupovali zvyšky trávy – posledného zúfalého pokusu zahnať hlad.
Ide o časy, v ktorých je spoločnosť zraniteľnejšia a politické režimy krehkejšie ako obvykle, čo je nepríjemná paralela s očakávanými následkami aktuálnej zmeny klímy.
Podľa kroník zažila Európa od 16. storočia do roku 1719 minimálne osemnásť veľmi vážnych kríz z dôvodu horúčav a sucha, vrátane tej doposiaľ neprekonanej z roku 1540.
Politické dôsledky
Neskôr, až do roku 1990, prišla podľa Christiana Pfistera jediná porovnateľná: kritická neúroda extrémne horúceho roku 1947, ktorá sa vtedy dotkla aj Československa.
Klement Gottwald vyjednal u Stalina mimoriadne dodávky obilia zo Sovietskeho zväzu a použil ich ako propagandistickú zbraň na posilnenie strany a získanie ďalších priaznivcov. Aj vďaka tomu o rok neskôr vtiahol krajinu do štyridsiatich rokov vazalstva.
„Nič také hrozivé ako v roku 1540 sme nezažili,“ povedal Oliver Wetter vlani v lete, ktoré bolo tiež teplotne nadpriemerné. „No ideme tým smerom. Som presvedčený, že niečo podobné v blízkej budúcnosti zažijeme.“ Kerberov dych nech nám je varovaním.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Jeho autorom je Miroslav Němý.
