„Otvorilo to vo mne veci, o ktorých som ani netušil, objavil som mnohé zabudnuté spomienky a prišli emócie, ktoré som dlho necítil. Bola to Pandorina skrinka, ktorú nejde zavrieť,“ hovorí o terapii Michal Kaszás, spoluzakladateľ equity fondu HardWood.
O svojej ceste k sebe hovoril v diskusii Nevyhorení na podujatí Forbes 30 pod 30 spolu s herečkou a komičkou Evou „Evelyn“ Kramerovou a zakladateľom psychologickej platformy Ksebe Pavlom Guričanom.
Prinášame prepis rozhovoru, ktorý si môžete vypočuť aj v podcastovej podobe.
Paľo, našu diskusiu by som rada začala tebou, pretože mnou veľmi rezonovala tvoja odpoveď v ankete 30 pod 30 na otázku, aká bola najodvážnejšia vec, ktorú si v živote urobili. Napísal si, že to bol „coming-out v dvadsaťpäťke“.
„Mal som vtedy na prvý pohľad zvonka dokonalý život – výbornú prácu, dlhodobý vzťah – no nikto nevidel hĺbku môjho vnútorného smútku a prázdna. Pochopil som, že na nejakú dobu bude môj život oveľa ťažší, no konečne budem úprimný sám k sebe.“
Bol toto začiatok tvojej cesty k sebe? Skús nás vziať späť do tohto obdobia…
Pavol Guričan: Určite. Žil som vtedy v Zürichu, bol som konzultant a pracoval 80 hodín týždenne, mal som partnerku a môj život bol na prvý pohľad úplne nádherný a všetko bolo super. V jednej chvíli som začal pred mítingami vracať – tri minúty predtým som bežal na WC, vyvracal som sa a išiel späť. Nevedel som, čo sa mi deje, tak som začal chodiť po doktoroch a zisťovať, čo je zle.
Hosťami diskusie boli (zľava) Paľo Guričan, Michal Kaszás, Eva Kramerová a spovedala ich moderátorka podcastu Nevyhorení Zuzana Matuščáková. Foto: Katarína Mittáková
Hosťami diskusie boli (zľava) Paľo Guričan z ksebe, Michal Kaszás, spoluzakladateľ equity fondu Harwood, komička Eva Kramerová. Debatu viedla moderátorka podcastu Nevyhorení Zuzana Matuščáková. Foto: Katarína Mittáková
Našťastie, vo Švajčiarsku boli veľmi uvedomelí ľudia, a keď videli, že fyzicky je so mnou všetko v poriadku, pýtali sa ma, či som skúsil terapiu. Kedysi dávno som s ňou mal skúsenosť, no rozhodol som sa ju podstúpiť znova.
Išiel som do toho s tým, že mám pravdepodobne symptómy vyhorenia a vôbec mi nenapadlo rýpať sa v iných častiach svojho života, ktorý do istej miery vyzeral fajn. Až kým sa ma terapeut nespýtal tú správnu otázku. Postupne som si aj s jeho pomocou začal uvedomovať, čo všetko som pred sebou skrýval. Zažil som „coming- out“ pred sebou samým.
Zistil som, že do zadnej časti hlavy som strkal všetky tie veci, ktoré nesedeli do života, ktorý som si budoval. No keď sa to otvorilo, už nebolo cesty späť. Uvedomil som si, že toto je správne. Toto som ja a potrebujem začať odznova.
Ako to bolo u vás, Michal a Evi?
Michal Kaszás: Psychológa som navštívil v čase, keď som si prechádzal rozchodom z osemročného vzťahu, v ktorom som bol veľmi spokojný a šťastný. Mal som pocit, že to je tá správna osoba, moja žena do konca života. Rozišli sme sa v období, keď to bolo náročné aj v práci, biznis bol extrémne tvrdý a ja som si nemohol dovoliť nesústrediť sa na ňu. Po rozchode som však nevedel myslieť na nič iné len na to, ako sa mi rozpadol osobný život.
Eva „Evelyn“ Kramerová: U mňa to prišlo, keď som mala asi 20 rokov. Robila som vtedy stand-up comedy a po jednom vystúpení sa mi začala krútiť hlava a bolo mi zle. Po pekelnom období, možno to trvalo aj rok, som zistila, že sú to panické ataky a úzkosti. Nasadili mi lieky, no vôbec som to nezvládala. Síce mi prešli úzkosti aj ataky, ale bola som ako taká „chodiaca lokša“. Ako človek, ktorý má hrozne veľa emócií, som sa zrazu dostala do stavu, keď som necítila nič.
Zhodou okolností som sa vtedy v rámci školského projektu dostala do kancelárie jednej terapeutky. Veľmi som sa hanbila za to, čo prežívam, a nehovorila som o tom tak otvorene ako teraz. Ale u nej som sa rozrozprávala.
Bol to začiatok mojej cesty, za ktorú som spätne veľmi vďačná. Bolo to náročné, ale stálo to za to. Ako povedal Paľo, keď raz otvoríte dvierka, ktoré sa nedajú zatvoriť, už to musíte „doklepať.“
Aj terapiou sa treba prebojovať
Často sa stáva, že keď otvoríme dlho potláčaný problém a začneme ho riešiť, môže sa dočasne zhoršiť. Ako ste to mali vy?
Evelyn: Ja som si myslela, že pôjdem na hodinovú terapiu a vyjdem ako nový človek – veselý, šťastný, poskakujúci, normálne že La La Land (smiech). No nebolo to tak a na začiatku to pre mňa bolo ešte horšie, pretože som mala otvoriť veci, ktoré som dlhú dobu nevnímala. Treba sa cez to len prebojovať a ono to prinesie ovocie.
Michal: U mňa to bolo podobné. Myslel som si, že tam budem chodiť raz mesačne, že si trochu pokecáme a bude to opravené. No jedna z prvých vecí, ktoré mi povedal terapeut, bola: „Kámo, dajme to dvakrát týždenne.“ (smiech). Tak sme na tom začali pracovať a úplne by som sa podpísal pod to, čo povedala Evelyn. Otvorilo to vo mne veci, o ktorých som ani netušil, objavil som mnohé zabudnuté spomienky a prišli emócie, ktoré som dlho necítil. Bola to ako Pandorina skrinka, ktorú nejde zavrieť.
Pavol: Ja som v tomto momente zahodil svoj život a pýtal sa sám seba: Čo teraz? Kto som? Čo som? Aká je vlastne moja osobnosť? Nie je to len o ťažkej práci na začiatku. Je to niečo, čo nebude nikdy uzavreté. Nemám pocit, že niekedy môžem byť úplne „fixnutý“. V živote každého z nás prichádzajú momenty, keď sa zasekneme a potrebujeme sa posunúť. V tom pomáha terapia.
Pred celým svetom
Nebolo pre vás náročné otvárať túto tému verejne? Napríklad vo finančnom a biznisovom svete, v ktorom sa pohybuješ ty, Michal, a na ktorý mám možno trochu stereotypný pohľad. Uvažujem, do akej miery je tam potrebné hrať nejakú formu…
Michal: Ja nemám filter a prehnané zdieľanie osobných vecí je jedna z mojich vlastností (smiech). Preto nemám absolútne žiaden problém sa o tom pobaviť, rovnako nemám problém hovoriť o mojich debaklom a podobných záležitostiach. Myslím si, že hrať sa v biznise na Ramba je dôvod, prečo ľudia končia u terapeuta.
Na druhú stranu, čím viac ste zraniteľný, otvorený, a emočný, tým lepšie sa viete spojiť s ľuďmi. Tí sú potom ochotnejší vás počúvať, viac vám dôverujú a dokážete byť lepší líder. Nemyslím, že je to možné len čistou maskulinitou. Riadim sa tým aj v práci, často hovorím o terapii.
Pavol: Situácia sa podľa mňa zlepšuje. Pozrime sa napríklad na pôsobenie terapeutov na Instagrame. Tí americkí majú aj pol milióna followerov a napríklad vysvetľujú, ako vyzerá terapia, ako sa cíti jedna aj druhá strana. Je skvelé, keď sa o tejto téme dá hovoriť aj pred veľkým publikom.
Keď sa človek spojí so svojimi emóciami a začne všetko procesovať, pochopí sám seba a vytiahne na svetlo sveta veci, ktoré mu dovtedy okupovali mentálny priestor, otvoria sa mu nové možnosti.
MICHAL KASZáS
Stigma na Slovensku tu však ešte stále je. Ja sa síce pohybujem prevažne v bratislavskom a medzinárodnom prostredí, ale vnímam to cez našu platformu ksebe – vždy keď zapneme reklamy sa objavia komentáre o tom, že dotyčný si radšej pôjde podebatovať do krčmy, než by sa vybral za odborníkom. Je však na nás, aby sme ľuďom dokola vysvetľovali, že naozaj nie je to isté sedieť s Ferom a s terapeutom.
Evi, pri tvojom zdieľaní hrá pravdepodobne veľkú rolu aj bulvár. Všimla som si, že túto tému na teba občas vytiahnu a prekrútia do rôznych bizarností…
Evelyn: Neznášam, keď sa to deje. Ja o tejto téme hovorím, pretože viem, ako veľmi mi pomohlo, keď som v minulosti počula niekoho, kto rozprával o svojich úzkostiach. Lebo byť v tom sám je peklo. Začala som to komunikovať cez náš podcast, pretože som mala pocit, že je to moje bezpečné a autentické miesto, že to bulvár počúva. Ale mýlila som sa.
Pavol a Michal. Foto: Katarína Mittáková
Pavol a Michal. Foto: Katarína Mittáková
Je to fakt hrozné, keď to prepierajú na verejnosti, pretože sú to citlivé veci. Napriek tomu v tom chcem pokračovať, pretože si myslím, že z mojej otvorenosti plynie oveľa viac benefitov.
Aký vplyv mala terapia na vašu výkonnosť a efektivitu?
Michal: Absolútny. To bol primárny dôvod, prečo som terapiu vyhľadal a rozhodol sa ju podstúpiť. Na začiatku tam bol obrovský prepad efektivity, ale postupom času, keď sa človek spojí so svojimi emóciami a začne všetko procesovať, pochopí sám seba a vytiahne na svetlo sveta veci, ktoré mu dovtedy okupovali mentálny priestor, otvoria sa mu nové možnosti.
Pavol: Súhlasím. Ja chodím momentálne na terapiu, ktorá nie je len o hlave a rozprávaní, ale ideme aj do tela a vnímame signály. Mne osobne napríklad veľmi pomohlo, keď som sa naučil, že bezpečné miesto nemusí byť okolo mňa, ale je to niečo, čo mám v sebe a nosím so sebou. Snažím sa to aplikovať aj v práci. Napríklad keď mám extrémne ťažký míting, tak si na 10 sekúnd ujdem do svojho bezpečného miesta a vrátim sa s tým, že už nemám chuť zaškrtiť toho človeka, ale vieme mať normálnu diskusiu. A je to krásne (smiech).
Evelyn: Môj život je s prácou veľmi úzko prepletený. Moje „ja“ je aj moja práca, takže občas je veľmi náročné stanovovať si hranice. V šoubiznise často tie hranice ani nie sú, lebo sme naučení pracovať trochu inak – aj čo sa týka počtu hodín, toho, koľko pracujeme, ako, s akým kolektívom toxicity a tak ďalej. Pri téme hraníc mi však pomohla aj terapia. Stanoviť si ich je jedna vec, no potom musíte niesť dôsledky toho, že ste povedali nie…
Dôležité zmeny v živote
A aké sú reakcie? Keď sa človek aj pod vplyvom terapie mení, často sa stáva, že prichádza o niektoré vzťahy, či už pracovné alebo súkromné…
Pavol: A je to tak úplne v poriadku. Terapeutická cesta môže spočívať aj v uvedomení, že časť života pre nás nie je úplne dobrá.
Uvedomil som si, že to nikdy nebude ideálne, učím sa však s celým chaosom lepšie pracovať.
Pavol guričan
Evelyn: Je to ako upratovanie. Niekedy je bolestivé vidieť ľudí, ktoré nezostanú a neprijmú vás, je to chtiac-nechtiac nejaká selekcia.
Pavol: S mojím predchádzajúcim terapeutom som zažil jeden zaujímavý moment. Často som za ním prišiel s tým, že už len túto jednu vec dokončím a bude dobre. Raz mi celkom výrazne pripomenul, že mu to hovorím asi po šiestykrát. Povedal: „Tvoj život možno nebude nikdy uprataný a úplne normálny. Nechceme sa radšej pozrieť na to, ako lepšie fungovať v tomto víre?“
To bolo pre mňa brutálne. Uvedomil som si, že to nikdy nebude ideálne, učím sa však s celým chaosom lepšie pracovať.
To je zaujímavý „aha-moment“. Nikdy mi nenapadlo pozrieť sa na to takto. Spomínate si na iné uvedomenia, ktoré prišli vďaka terapii?
Michal: Ja vám dám taký mikro coming – out. Pochádzam z malého mesta Levice a môj otec je tam taký lokál hrdina, veľmi úspešný človek. Je to typický maskulínny týpek – veľké autá, veľa áut, zbrane, ženy… Ja som v tom celom vyrástol a nejakým spôsobom som sa s tým identifikoval.
Po skončení osemročného vzťahu som si teda povedal, že klik sa klinom vybíja, a teda idem do mesta „to valiť“ a mať jednorázovky. Chcel som byť ako Barney Stinson a dať perfektný týždeň, teda sedem žien za sedem dní. No skončilo to tak, že som skoro umrel. Na šiesty deň som sa zobudil počúraný na gauči a povedal som si, že to stačí…
Evelyn. Foto: Katarína Mittáková
Evelyn. Foto: Katarína Mittáková
Vtedy som sa rozhodol, že sa idem venovať emóciám. Išiel som na terapiu a pochopil som, že som veľmi emočný človek. Viem silno ľúbiť a potrebujem dostávať 100 percent lásky späť. Som najšťastnejší, keď ležím so svojou priateľkou v objatí a ja som tá mala lyžička (smiech).
Evelyn: To je aha moment!
Každodenná cesta k sebe
Už chápem to, ako si na začiatku hovoril, že rád zdieľaš (smiech). Vďaka za to! Skúsme nám na záver povedať, aké sú vaše rituály. Čo vám dnes pomáha cítiť sa lepšie a byť v duševnej pohode a rovnováhe?
Evelyn: Mojím rituálom je pravidelné zhodnotenie, aký to bol deň a ako prebiehal – povedať si, čo som cítila a ako sa vlastne mám… Na to je veľmi potrebná samota, ktorá ma aj v kombinácii s terapiou drží v akejsi duševnej rovnováhe. Samozrejme prechádzky v prírode a tiež sa snažím byť pravdivá sama k sebe. To je pre mňa úplný základ.
Michal: Ja úplne súhlasím. Za týmto účelom som si postavil chatu v lese, kde som často sám a rád tam trávim víkendy. Keď sa po dvoch dňoch v lese vrátim v pondelok do práce, som neskutočne nabitý.
Pavol: Pre mňa je to okrem spomenutého ten bezpečný priestor v sebe, o ktorom som už hovoril. Miesto vo vašej hlave alebo kdekoľvek inde, kam môžete utiecť. Nemusí to mať podobu fyzického priestoru, napríklad v lese, ale tá schopnosť „zatvoriť“ sa do svojej vlastnej hlavy, odfiltrovať všetko ostatné, čo existuje, je perfektná. Tieto chvíle mi pomáhajú reflektovať.
Vypočujte si diskusiu
Záznam debaty si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame s podporou čistej energie od SPP.
