Len nedávno zvíťazila v tanečnej súťaži Let’s Dance, odpremiérovala hru Malé ženy a ešte pred divadelnými prázdninami ju mohli diváci vidieť vo viacerých predstaveniach. Janka Kovalčiková, členka rebríčka Forbes 30 pod 30 z roku 2021, v našom podcaste hovorí aj o tom, prečo ľutuje ľudí, ktorí nešportujú, a ako by to vyzeralo, keby sa „vypla“ kultúra.
Aká tvoja vlastnosť stojí podľa teba za tvojím úspechom?
Podľa mňa sa ľudia púšťajú do vecí skôr, ak nevedia, do čoho idú. A to je čaro môjho úspechu alebo aj neúspechu. S vervou sa púšťam do vecí a vôbec nemusím tušiť, čo to celé obsahuje. Následne za jazdy zisťujem, o čo ide, a buď to dokončím alebo aj nie.
Neviem, či je to pozitívna vlastnosť. Je to nebojácnosť a neinformovanosť, ale minimálne vďaka tomu som rozbehla nejeden projekt. Šla som vďaka tomu aj na herectvo aj do ďalších aktivít.
Určite je k tomu potrebná aj vytrvalosť. Navyše zastávam teóriu, že je dôležité byť v dobrom kolektíve a obklopiť sa správnymi ľuďmi.
A nie je herectvo aj o rivalite? Keď si už spomínala kolektív…
Moja mama mi stále vraví, že mám nenormálne šťastie vo svojom živote na ľudí. Či už na strednej alebo na vysokej škole. Vždy som mala šťastie na kolektív, v ktorom nebola rivalita ani medzi spolužiačkami.
Hovorí sa totiž, že herečky medzi sebou súperia o role. U nás to tak nebolo a do dnes, keď sa stretávame na kastingoch a dostane úlohu jedna z nás, tak si hovoríme, že je to v poriadku, lebo to je v rodine. Samozrejme, dochádza aj k porovnávaniu, ale snažíme sa na to pozerať v pozitívnom svetle.
Napríklad, ak máme v divadle alternáciu, tak sa pozerám na kolegyňu, čo sa mi páčilo a že by som to mohla použiť aj ja. Nechcem sa na ľudí vo svojom okolí pozerať ako na rivalov alebo súperov, skôr na to, ako ma vedia motivovať a inšpirovať k tomu, aby som bola lepšia.
Netreba sa opúšťať, že oni sú lepší, tak ja už neurobím nič. Ale urobím všetko preto, aby som sa dostala na jeho alebo jej úroveň, alebo sa o to aspoň pokúsila.
Aký krok tvojich kolegov ťa naposledy inšpiroval a popohnal vpred?
V Divadle Petra Mankoveckého, ktoré sme so spolužiakmi založili, je náš principál Šimon Frestl, ktorý je aj člen standup zoskupenia Silné reči. On ma svojou vytrvalosťou neustále inšpiruje. Dokazuje, že všetko sa dá, aj keď si myslíš, že už nie je žiadna šanca.
Vyzeralo to aj tak, že naše divadlo skončí po siedmich-ôsmich rokoch naťahovania sa o peniaze a hľadania priestoru. On však zakaždým vymyslel novú kombináciu, ktorá nás zachránila. Je fascinujúce mať takúto vytrvalosť a otvorenú myseľ.
V minulosti si bola aj ty súčasťou rebríčka Forbes 30 pod 30. Aká sme podľa teba generácia? My, dnešní tridsiatnici?
Na túto otázku som sa pripravila a vypočula som si názor ľudí vo svojom okolí. Odpovede boli v štýle: zhrbená, nepokorná, mľandravá… Zamyslela som sa nad tým a uvedomila som si, že neviem, či je správne zovšeobecňovať. V každej generácii sa nájde z každého rožku trošku. Aj človek, ktorý je nepokorný, mľandravý…
Vo svojom okolí však mám ľudí ambicióznych. Niekedy mám pocit, že až priveľmi. Žiadame od nášho okolia veľmi veľa a my sami dávame málo a preceňujeme sa. Na druhej strane si hovorím, že veď vôbec nie je zlé byť sebavedomejší. Všetko treba, samozrejme, s mierou.
Ale ak by som to mala uzavrieť, tak naša generácia tridsiatnikov žije v prostredí, ktoré sa hýbe vpred. Sami rozmýšľame otvorene, teraz to poviem trochu bohémsky, ale do veľkej miery až svetovo. Zároveň však žijeme v štruktúrach, ktoré nám bránia žiť naše názory, tak ako by sme chceli. Možno už o 10-15 rokov budeme o krôčik ďalej. Mám pocit, že rozmýšľame už inak, ale žijeme v krajine, ktorá tak nerozmýšľa.
Aké máš v tejto súvislosti túžby?
Budem vyznievať ako Fantagiro, ale vôbec mi to nevadí, lebo sa celý život riadim jej životnou filozofiou – a to je láska. Moje túžby sú, aby sme nechali jeden druhého žiť spôsobom života, akým chce.
Prajem si a túžim po tom, aby sme ako krajina rozumeli súvislostiam, aby sme sa počúvali, aby sme si vedeli vypočuť iný názor, rozmýšľali moderne, nie spiatočnícky.
To sú moje vzletné túžby, ale keď vidím, že to funguje inde vo svete lepšie alebo horšie, tak si hovorím, že áno, môžeme žiť aj v horšej krajine, ale môžeme žiť aj v lepšej.
Želám si, aby sme všetci nadobudli tento rozmer, lebo tu chceme prežiť pekný, funkčný, zdravý, racionálny život. Možno to znie étericky, ale to sú pre mňa také základné túžby a princípy života.
To chce asi každý od svojho života, len musí každý začať sám od seba a neočakávať to len od ďalších ľudí.
Práve dnes som vravela, že nie je nič horšie, ako keď svoje správanie dávame za zodpovednosť niekomu inému. Musíme na sebe pracovať.
Výzvy a sedliacky rozum
Je toto jedna z najväčších výziev, ktorým čelíme?
Nechcem rozprávať o politike, lebo nie som na to odborníčka, ale keď vidíme, akým smerom sa uberáme nielen my, ale aj Európa a svet, tak najväčšou výzvou je sa vrátiť späť k jadru a k základným hodnotám. Upokojiť sa a sústrediť sa jeden na druhého, začať používať zdravý sedliacky rozum.
Keď sa posunieme od spoločných výziev k tým osobným. U teba to bola naposledy zrejme aj súťaž Let’s Dance, ktorú si vyhrala so svojím tanečným partnerom. Aký je život po nej? Nechýbajú ti endorfíny z tréningov?
Nechýbajú, pretože chodím ďalej tancovať. Po Let’s Dance som povedala, že ma už do fitka nikto nedostane. Želám každej domácnosti, aby začala tancovať, lebo svet je zrazu úplne jednoduchším, vnímaš partnera, je tam hudba, je to tanec…
Ja som si to nenormálne užila a bola to pre mňa veľká škola aj v rámci sebaspoznávania a reagovania v kritických unavených momentoch. Učila som sa ako pracovať so svojimi náladami, ako s nimi dokáže pracovať aj ten partner.
Pre mňa to bola nielen tanečná šou a bohapustá zábava, ale obrovská škola. Veľa vecí som sa naučila aj od ostatných tanečníkov.
Očakávala si takúto zmenu tvojej životnej paradigmy predtým ako si išla do Let’s Dance?
Neočakávala som v podstate nič, len to, že asi budem drieť fyzicky. Ale uvedomila som si, že čím dlhšie je človek v súťaži, tak tým viac sa prepadáva na dno svojich možností, ale zároveň ho poháňajú vpred endorfíny. Nečakala som, že to bude šou, ktorá mi až toľko dá do života. A je to super.
Náš profesor na škole hovoril, že nie je nič lepšie, keď človek dokáže prekvapiť seba samého samým sebou. To je úplná pravda. A to sa mi stalo aj v tom negatívnom, aj v tom pozitívnom.
O akých prekvapeniach hovoríme?
Zistila som, ako dokážem pokorne pristupovať k situáciám. Napríklad, keď ma niekto učí a ja mám zo začiatku pocit, že to viem lepšie, tak som mala potrebu sa s tým človekom konfrontovať. Potom som zistila, že to vlastne nemá zmysel a je fajn to pokorne prijať.
Na druhej strane bolo super, keď aj môj partner zistil, že niekedy je dobré vypočuť aj toho druhého. Navzájom sme sa spolu učili komunikovať a hľadať si spoločnú cestu a spoločné kompromisy.
A negatívne bolo asi, že som zistila, aká som netrpezlivá. Vilém sa zo mňa stále smial, že „Janonku, my to tady zkoušíme minutu a ty jsi už prostě nervózní sama ze sebe, že prostě, že ti to nejde“. A to som si myslela, že to nie je so mnou až tak zlé. Nie sú to najväčšie negatíva, ale už si ani nespomínam, čo bolo úplne zlé.
Foto: Ondřej PýchaNiektorí herci tvrdia, že prepínanie medzi rolami a bežným životom je automatické, že je to práca ako akákoľvek iná. Je to aj tvoj prípad?
Nie je to podľa mňa až také automatické. Automatika je to už v procese hrania, keď už je rola naskúšaná a už ju len chodíš večer odohrať. Skôr v procese skúšok, ktoré sa hromadia, čím ste bližšie k premiére, tak sme do postáv ponorení.
Nechcem povedať, že nevychádzame z postavy, ale skôr sa koncentrujeme na detaily, na to, aby sme si upratali myšlienky a to, kam sa postava vyvíja. Keď som napríklad týždeň pred premiérou, tak s postavami aj zaspávam a v hlave mi rotujú repliky z hry. Vtedy viem, že som dobre a mám uchopenú danú postavu.
Ale nie každý herec a herečka to takto majú. Niekto potrebuje ešte polhodinu po predstavení šoférovať po Bratislave, aby vychladol, keď je to emočne náročné predstavenie. Niekto doma sedí na balkóne… Je to rôznorodé. Závisí to aj od typu predstavenia, či je to komédia, či to má hodinu a pol, či to má tri a pol hodiny a z toho dve a pol plačeš…
Snažíš sa diverzifikovať podľa náročnosti predstavenia, v ktorých sa objavuješ?
To sa nedá ovplyvniť, najmä ak je človek zamestnancom divadla ako inštitúcie. O obsadení s vami vtedy nikto veľmi nediskutuje. Či máš v repertoári desať alebo dve ťažké postavy.
Naša riaditeľka činohry Mirka Kičiňová sa to snaží robiť tak, aby sme nemali viac ako dve premiéry do sezóny. Niekedy sa stane, že máš v jeden týždeň štyri ťažké predstavenia za sebou. Niekedy sa stane, že máš jedno. Závisí to od toho, ako sa to nasadzuje v divadle. Ale dá sa to ustriehnuť správnou psychohygienou a filtrovaním.
Nebrániť sa terapeutom
V koľkých inscenáciách a televíznych predstaveniach si hrala naraz alebo koľko rôl si musela mať naraz v hlave?
Teraz mám nejakých 14 postáv. Podľa mňa to má skoro každý druhý herec.
Aké „life hacky“ teda používaš, aby si dokázala týchto 14 postáv vyfiltrovať?
Dôležité je mať vo svojom okolí ľudí, ktorí sú mimo nášho prostredia. Aj môj muž je mimo môjho prostredia, aj moje kamošky. Je veľmi dôležité sa s nimi stretávať, rozprávať sa o úplne iných veciach.
Keď sa stretávate len s kolegami, tak vždy to skončí pri práci, kto čo skúša, čo točí, aký je daný režisér a stále sme hlavou v práci. To je jedna vec, a druhá je šport.
Stále hovorím, že „obdivujem“ ľudí, ktorí nešportujú, lebo život bez endorfínov musí byť strašne smutný. Šport ťa nabudí, prečistí hlavu.
Ale zároveň sa nevyhýbam ani terapeutom. Keď má človek pocit, že je toho už veľa alebo začína mať úzkosti, tak sa tomu netreba brániť, pretože má byť prirodzené sa porozprávať s odborníkom.
Je rozdiel, keď vám niečo radí kamoška alebo odborník. Pre mňa to bývajú zlomové momenty, keď zo seba dostanem aj také veci, čo by som v živote nepovedala. Takže asi tieto tri veci. A okrem toho rada varím a aj jem.
Spoluzaložila si aj produkčnú spoločnosť Ony Production, ktorá sa podľa opisu sústreďuje na ženy a dáva ich do centra pozornosti. Prečo u teba nastala táto fáza, potreba vytvoriť niečo podobné?
Táto fáza nastala, ale momentálne ju veľmi nenapĺňam. Verím, že na to opäť nastane čas a priestor.
Mala som pocit, že v jednom momente sa v mojom okolí ocitlo veľa žien, ktoré boli napríklad na materskej a báli sa vrátiť späť do práce. Veľa z nich sa však začalo angažovať, podporovať ženy v IT svete, aby mohli ďalej pracovať a boli im vytvorené adekvátne podmienky.
Sama veľmi rada pracujem so ženami, ale nie v čisto ženskom kolektíve. Myslím si, že je potrebné, aby to bolo vyrovnané. Všimla som si, že v tomto smere máme na Slovensku čo zlepšovať, preto som sa presne do toho pustila so svojou kamarátkou. Nevedela som, do čoho ideme, ale stále tejto myšlienke veríme a nejaké veci sa pomaličky rozbiehajú.
Vždy som vedela, že nechcem robiť jedno povolanie celý život, a veľmi ma fascinuje aj iný rozmer tohto umenia. Možno technickejší smer, neustále vystupovanie z komfortnej zóny, hľadanie vlastných limitov.
Čo by si teda chcela skúsiť okrem herectva?
Chcem ísť na Pro-am súťaž v spoločenských tancoch. Ale tak to skôr položartom. Ale chcem viac cestovať a viac sa zamerať na work-life balans.
Vždy sa pýtam našich hostí, čo bolo ich životným zlyhaním a ako sa z neho poučili. Tak na čo si spomínaš ty?
A mňa zaujíma, že či ti tí ľudia aj povedali svoje životné zlyhanie, že či ho našli, že či ho majú. Lebo mám pocit, že som z perfektnej zdravej rodiny, mám okolo seba skvelých ľudí. A možno by odo mňa aj bolo hlúpe kategorizovať nejaké moje neúspechy ako životné zlyhanie. Keď budeme mať 80 pod 80 alebo 90 pod 90, tak vtedy by som o tom možno vedela rozprávať.
A druhá vec je, že mne aj životná filozofia bráni sa na veci pozerať ako na zlyhania. Sú to situácie, z ktorých sa človek buď odrazí alebo sa ich bude snažiť už nikdy neurobiť. Ale nie je to zlyhanie.
Keď mám byť úprimná, pre mňa je najväčšou výzvou proces udržiavania vzťahov. Netvrdím, že som v ňom zlyhala, ale vo všeobecnosti sa na toto pozerám ako na naše najväčšie zlyhanie.
Ak by si mala dať začínajúcim umelcom a umelkyniam tri rady. Čo by si im poradila?
Vydržať. Navyše, nie všetko, čo je rýchlo kvasné, je aj kvalitné. To znamená, že si netreba veľmi rýchlo uveriť. Ak sa vám niečo rýchlo aj podarí, tak treba feedback prijímať s veľkou pokorou.
Všetkým nám zároveň želám, aby sme sa venovali kultúre, strážili si a starali sa o ňu. Mám pocit, že už je tak dlho medzi nami, že sme si ju už prestali všímať.
Mám sen urobiť veľký protest, v rámci ktorého by som na jeden deň vypla celú kultúru. V telke by nevysielali ani reklamy, všetko by bolo iba nejakej neurčitej farby, lebo aj dizajn je kultúra. Ľudia na ulici by na seba vulgárne pokrikovali a kričali by, takže by nebola ani kultúra prejavu.
A vtedy by si ľudia možno uvedomili, že čo všetko vlastne je kultúra okolo nás a že si ju treba rozvíjať a treba ju podporovať.
