Prostredie, v ktorom žijeme, nám ponúka či nás dokonca valcuje nespočetnými možnosťami, ako tráviť svoj voľný čas a ako pristupovať k svojmu osobnému, profesionálnemu či spirituálnemu rozvoju. Chceli by sme byť stále lepší, rýchlejší, múdrejší, efektívnejší… Preto počúvame podcasty, čítame motivačné knihy a navštevujeme rôzne kurzy.
Kde je však cieľová páska sebazlepšovania a ako sa orientovať v pretlaku možností?
V diskusii o posadnutosti sebarozvojom sme hovorili so CEO Martinusu Michalom Meškom, autorom podcastu Mozgová Atletika Denisom Kováčom a psychologičkou Veronikou Raganovou.
Veronika, ty si nedávno hovorila o tom, že ľudia často vnímajú sebarozvoj ako niečo, čo nás má opraviť a zmeniť, pritom to tak nie je. Ako sa pozeráš na túto tému ako psychologička?
Veronika Raganová: Často za mnou prídu ľudia s tým, že si o sebe myslia, že sú pokazení alebo nejakí divní, že je na nich niečo zlé, čo treba opraviť. Celý kontext terapie je však o tom, ako ľudí naučiť prijímať samých seba takých, akí sú. Aj keď majú trebárs úzkostné prežívanie.
Hovoria si: „Ja som nejaký divný, že sa mi to deje.“ Pritom je to naše normálne prežívanie, ktoré v sebe máme, netreba ho opravovať, ani meniť, treba mu „len“ porozumieť. Podobne to vnímam aj pri témach sebarozvoja.
Posadnutosť sebarozvojom, o ktorej hovoríme, je podľa mňa o nastavení, že by sme sa mali stále nejako zlepšovať. Potom to človeka vedie k takej tenzii, že to, aký je teraz, nie je dosť dobré.
Michal Meško: Veľmi rád nadviažem, pretože tému sebarozvoja vnímam podobne. Neberiem to ako niečo, čím sa ideme opravovať, skôr ako cestu vlastného objavenia. No a s objavovaním súvisí aj prijatie. Ja mám veľmi zvláštny vzťah so slovom rast. Mám ho rád v tom nepriamom zmysle, ale neobľubujem ho ako niečo merateľné – rásť len preto, aby sme rástli.
Veronika Raganová: V takom výkonovom, nie?
Michal Meško: Presne. Treba robiť stále viac, rýchlejšie… Nemyslím si, že každý jeden deň potrebujeme dať zo seba maximum, lebo to je cesta k vyhoreniu. Mne osobne napríklad veľmi pomohlo, keď som si pri niektorých veciach povedal, že toto som proste ja, taký som, nebudem s tým bojovať, ale radšej to prijmem.
Často mi to, naopak, pomohlo uvedomiť si, v čom som dobrý, na čom môžem a chcem stavať ďalej a v čom sa chcem rozvíjať, lebo mi to dáva radosť. Neznamená to, že je to vždy jednoduché, že nie som v strese… Ale keď niečo vychádza z môjho vnútra, nie zvonku, je to niečo, čo mi funguje na dlhodobý a zdravý sebarozvoj.
Takže motivácia je dôležitá…
Veronika Raganová: Áno, je dôležité, či do toho ideme so strachom: „Takýto by som mal byť, aby som bol spoločensky prijateľný“ verzus „Teší ma, že to takto mám a chcem mať.“
Perfektný motor aj vážna komplikácia
Denis, ty máš vlastný podcast, v ktorom otváraš aj tieto témy. Ako je to u teba so sebarozvojom mimo mikrofónu?
Denis Kováč: Pre mňa je to v prvom rade o motivácii, prečo do toho idem. Spomínam si na jednu štúdiu, kde sa pozerali na tých najlepších CEO a riaditeľov firiem a zisťovali, čo sú tie črty alebo schopnosti, ktoré ich spájajú. Jedna z nich bola výrazný pocit nedostatočnosti, ktorý ich neustále viedol k tomu, že musia robiť viac a viac. Pretože všetko, čo dosiahli, bolo nedostatočné.
Na jednej strane je to perfektný motor, na druhej sa takýto človek často nemá dobre v osobnom živote, pretože ho stále motivuje niečo robiť. Aj tie experimenty ukazujú, že pocit nedostatočnosti je často silnejší motor než to, keď chceme svetu niečo odovzdať.
Ja som na začiatku veľmi bojoval s tým, čo je moja motivácia, pretože som čiastočne zápasil s týmito pocitmi. Síce to bolo v nejakom smere aj moje hobby a robil som to pre seba, aby som si tie veci pamätal, ale keď si to vyžadovalo stále viac času, tlačilo ma to k tomu, že chcem niečo dokázať.
V diskusii sa stretli (zľava) CEO Martinusu Michal Meško, psychologička Veronika Raganová a autor podcastu Mozgová atletika Denis Kováč. Moderovala autorka podcastu Nevyhorení Zuzana Matuščáková.
V diskusii sa stretli (zľava) CEO Martinusu Michal Meško, psychologička Veronika Raganová a autor podcastu Mozgová atletika Denis Kováč. Moderovala autorka podcastu Nevyhorení Zuzana Matuščáková. Foto: Marek Mucha
Dnes cítim, že mi najlepšie funguje, ak motivácia vychádza zo zvedavosti. Podľa toho si vyberám aj témy a oblasti, ktorým sa budem v podcaste venovať.
Prijatie vo vzťahoch
Veronika, ako pracuješ so svojimi klientmi, ak sa v terapii otvorí téma nedostatočnosti a s tým súvisiaceho sebaprijatia?
Veronika Raganová: Skôr by som šla do toho, ako to riešim u seba. Podľa mňa je sebaprijatie niečo, čo sa deje primárne vo vzťahoch. Pretože mnohé veci, ktoré boli u mňa alebo sú vo všeobecnosti u ľudí zranené, sa dajú vyliečiť najmä v prijímajúcom vzťahu. Keď si človek naozaj zažije, že má okolo seba kamarátov, rodinu a priateľov, ktorí ho berú takého, aký je.
Deje sa to aj v terapeutickom vzťahu, keď spolu s klientom hľadáme, ako to vlastne chce. Zároveň je to pre mňa aj práca sama so sebou – pretože na to, aby som bola prijímajúcou terapeutkou, potrebujem v prvom rade pochopiť veľa svojich tém a strachov.
Pomáha mi obklopovať sa ľuďmi, ktorí ma majú radi takú, aká som, môžem s nimi žiť naozaj môj život, nemusím sa tam pretvarovať alebo hrať na niečo. Toto by som zaželala všetkým – nájsť si okruh takýchto ľudí.
Jedna vec je totiž ísť do nejakých sebarozvojových koučov či motivátorov, druhá vec je žiť svoj život naplno a byť človekom, ktorým chceme byť.
Byť autentický k sebe a k druhým…
Veronika Raganová: Jasné, byť úprimný. Chcem toto? Chcem takúto prácu? Chcem tohto partnera? Toto sa mi páči? Nepáči? Hľadať v sebe, čo je to moje…
Michal Meško: Ja sa veľmi teším z toho, ako sme za posledných 10-15 rokov zamakali na možnostiach personalizácie a individualizácie. Každý sme unikátny a každý to môžeme mať podľa seba. No myslím si, že by sme k tomu mali vždy pristupovať ruka v ruke s tým, že ako jednotlivci neprežijeme.
To si vyžaduje rozprávať sa spolu a komunikovať aj s ľuďmi, ktorí na veci pozerajú inak ako my. Nestavať bariéry. Uvedomiť si, že tak strašne veľa vecí je presne podľa nás, že nás potom oveľa ľahšie vyhodí z konceptu tých pár, ktoré nie sú. Súzniem s autenticitou, ale treba si dať pozor na to, aby som sa sám nestal stredom vesmíru.
Denis Kováč: Ja mám veľmi pekný osobný príklad toho, ako môže motivačná literatúra v určitom slova zmysle aj škodiť. Veľmi dávno som sa začal zaoberať veľkou päťkou, modelom, ktorý sa v psychológii používa na opísanie osobnosti človeka. Jednou z vlastností je tzv. „agreeable“, teda keď sa človek snaží vyhnúť konfliktu. Pre biznis je to celkom nevýhodná vlastnosť, pretože často títo ľudia nevedia povedať nie.
Ja som bol vždy tento typ, ktorý sa snaží vyhovieť iným a čím viac som o tom študoval, tým viac som si hovoril, že s tým musím niečo spraviť. Často mi to spôsobovalo problémy.
Tak som sa vybral do Prahy za jedným koučom, ktorý mi povedal jednu zaujímavú vec. Vravel: „Okej, vy mi hovoríte, že ste ‚people pleaser‘ a že vám to ničí život, ale na druhej strane ste povedali, že robíte podcast, ktorý aktuálne zažíva úspech a darí sa mu. Viete ľuďom ponúknuť témy a neuvedomujete si, že je to aj vďaka tomu, že ste ‚taký agreeeable‘. Možno vďaka tomu ste si vybudovali určitú charizmu na to, aby ste mohli mať podcast, aby ste vedeli, čo ľudí zaujíma. Zbytočne proti tomu bojujete a práve ten boj sabotuje váš život a vzťahy.“
S odstupom času to vnímam podobne. Pretože až keď prijmeme aj tie svoje zlé, aj tie dobré vlastnosti, až vtedy to môžeme zmeniť.
Vystúpenie z komfortu
Akú váhu prikladáte hľadaniu diskomfortu?
Michal Meško: V teórii extrémne vysokú, v praxi je to ťažšie a často sa mu bránim. Niektoré veci som preto možno ani nezačal alebo nedokončil. Ale vždy, keď urobím akýsi krok do prázdna, zavriem oči a nejako to dám, na konci dňa to je veľmi obohacujúce.
Veronika Raganová: Rast nezastavíš. Niektoré témy si nás počkajú. Aj keď to niekde odložíme, v budúcnosti si to na nás počká a budeme sa s tým musieť konfrontovať zas. Každý z nás však potrebuje svoje tempo, má inú mieru rastu. Niektorí budeme isté témy riešiť celý život, iný to má za hodinu. A je to úplne v poriadku.
Denis Kováč: Pre mňa to je téma, na ktorej si zakladám v podcaste aj vo svojom živote. Vnímam to aj z fyziologického hľadiska, že pre náš mozog je niečo neznáme to, čo ohrozuje jeho život. Keď naši predkovia mali ísť na neznáme územie alebo k neznámym kmeňom, nevedeli, či ich to nezabije. Preto to v sebe máme zakódované, že keď je niečo nové, tak z toho máme strach.
Ale čím pravidelnejšie mozgu ukazujeme, že je dobré, keď ten diskomfort prekonám, tým rastie aj moja kompetencia pri ďalších výzvach. Tým ľahšie ich potom prekonám. Je to ako vo fitku…
Kde je však tá hranica, koľko „fitka“ nám stačí?
Michal Meško: So mnou veľmi silno rezonuje koncept Antifragile od Taleba. Fitko je geniálny príklad, pretože v prenesenom význame poškodzovaním svalov ich robíš silnejšími. Tým, že ich vystavuješ stresu, nielen, že sa opravia, ale vrátia sa silnejšie.
O tom je často aj hľadanie diskomfortu. Za posledné desiatky rokov sme sa však tak zlepšili v mnohých veciach minimalizácie rizika, že už aj to malinké riziko je pre nás dnes veľmi veľké, pretože je to jediné riziko, ktoré poznáme.
Taleb hovorí, že ak nie sme priebežne v živote vystavovaní diskomfortu, zlyhaniam a zlým situáciám, výrazne stúpa riziko toho, že sa to nabalí a potom to celé rachne. Vidno to aj v ekonomikách – keď sa snažíme krátkodobo niečo ututlať a zalepiť, no ono sa to niekde kumuluje a buď príde zboku a nečakane, na čo sa aj tak nepripravíš, alebo to vybuchne vo veľkom štýle.
Denis Kováč: Ak znie otázka, že koľko sebarozvoja je dosť, tak podľa mňa vtedy, keď urobíme akciu. Sebarozvoj v zmysle prijímania nových informácií je podľa mňa často len druhom prokrastinácie, keď dávame mozgu príležitosť, aby sabotoval akciu. Zo svojej skúsenosti viem, že si môžem študovať, koľko chcem, ale keď niečo reálne skúsim, zistím oveľa viac.
Veronika Raganová: To si pekne povedal. Tiež si všímam, že ľudia chcú čítať knižky, ale keď príde realita a naozaj sa dostanú do tých situácií, o ktorých si študovali, tak nevedia, čo s nimi. Nedokážu použiť informácie, ktoré zbierali. Preto hovorím: „Žite svoj život, tam sa to naučíte.“ Jedine v záťažových situáciách človek získa sebaistotu.
Michal Meško: Ja si myslím, že je tu ešte jedna vec, ktorá súvisí aj s diskomfortom a sebarozvojom. Myslím si, že mnohí chceme byť stále lepší a posúvať sa, a tak počúvame podcasty, čítame knihy, chodíme na kurzy a tak ďalej. Lenže to je v skutočnosti tá ľahká časť. Sadnúť si tam a prečítať knihu. No to, čo je v skutočnosti ten diskomfort, je: „Okej a teraz to rob v praxi.“
Podľa mňa často zabúdame na to, že tieto veci robíme preto, aby sme sa zlepšili v praxi. Nevyhnutnou súčasťou je preto vyhrnúť si rukávy a skúšať to, nie otvoriť ďalší kurz alebo ďalšiu knihu. V tomto ide niekedy o akúsi posadnutosť sebarozvojom, ktorá je však v skutočnosti viac o zbieraní odznakov ako o skutočnom sebarozvoji.
Snaha o dokonalé životy a stres
Nechať si priestor a čas na integráciu…
Veronika Raganová: Áno, ja zvyknem aj mojim klientom hovoriť, že tá skutočná terapia sa začína až vtedy, keď sa zavrú dvere na mojej terapeutovni.
Tiež sa často pristavím pri tom, čo všetko by som mala robiť a ako sa snažím odškrtávať jednotlivé položky, a pritom zabúdam len tak byť a nič nenasávať…
Michal Meško: Ja to mám podobne. Zápasím s akýmsi „check-donizmom“ Mal by som robiť toto, toto, toto, lebo samé osebe sú to výborné veci, ale často zabudnem na to, prečo ich robím. Nechcem ich robiť preto, aby mi v nejakej appke pribudlo odškrtnuté políčko. To je niečo, na čom stále potrebujem veľmi pracovať. Niekedy nám to, aké chceme mať dokonalé životy, prináša oveľa viac stresu.
Neviem, či niekto niekedy dával dokopy zoznam všetkého, čo by sme mali denne robiť len pár minút, aby sme mali lepší život. Podľa mňa by sme potrebovali 70-hodinový deň. Výzvou na najbližšie roky a dekády podľa mňa bude, ako sa nezblázniť z toho všetkého, čo sa na nás v oblasti sebarozvoja valí.
Čo pomáha vám osobne popasovať sa s tým?
Veronika Raganová: Mne ide hlavou myšlienka, o ktorej som sa nedávno rozprávala s kamarátkou, že uprataní ľudia nie sú moja krvná skupina (smiech).
Denis: Kováč: Mne osobne pomáha les. Ak interagujeme s prírodou, veľmi dobre to pôsobí na relaxáciu celého tela. V tomto prostredí sme sa aj vyvíjali väčšinu evolúcie, len teraz sme obklopení betónmi.
Ak sa to skombinuje so športom, je to pre mňa jeden z najlepších relaxov. Druhá vec, ktorá je prospešná a snažím sa ju implementovať z meditácie, je sústredenie na svoj dych. Pomáha mi to vrátiť sa k sebe, ak mi odbiehajú myšlienky, alebo sa sústrediť na konkrétnu činnosť.
Vypočujte si diskusiu
Záznam debaty o posadnutnosti sebarozvojom si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Druhú sériu podcastu Nevyhorení vám prinášame s podporou čistej energie od SPP.
