„Nechcem sa spoliehať iba na jeden zdroj príjmov, mám rád variabilitu. V minulosti bolo zrejme mojím najväčším biznisom trénovanie, lenže potom som nastúpil do televíznej šou Extrémne premeny a príjmovo sa to vyrovnalo,“ hovorí uznávaný kondičný tréner Maroš Molnár.
Podľa najnovšieho rebríčka Forbes je slovenským influencerom s najväčším vplyvom na sociálnych sieťach, prvú priečku obsadil už tretí rok po sebe. Vo veľkom rozhovore Forbesu prezradil, čo ho živí, aké novinky chystá a pridal aj niekoľko užitočných rád, ako žiť zdravšie.
Top influenceri
Čo musí človek, ktorý vedie sedavý život a nevie sa „dokopať“ k športovaniu, hoci to už možno veľakrát skúšal, minimálne spraviť, aby pocítil zdravotné benefity?
To poznám, ja im hovorím chronickí začínajúci. Minimum, čo môžu ľudia spraviť bez toho, aby ich to nejako zaťažilo, je povedzme štyrikrát do dňa urobiť päťminútový strečing na stoličke. Už len tým dosiahnu veľmi veľa.
Hoci len päť minút denne
Napríklad ako?
Sediac na stoličke vystriete nohy, urobíte nádych a s výdychom sa snažíte dostať čo najviac do predklonu, špičky ťaháte smerom k telu. Tým naťahujete celú zadnú stranu.
Pri dlhodobom sede sa nám totiž skracujú ohýbače bedier, svaly na chrbte, skracujú sa aj predné prsné svaly, vzadu šija a ochabuje zadok. Takže je dobré mať na každú partiu jeden cvik.
Trebárs na krčnú chrbticu je dobré robiť cvik, pri ktorom si chytíte ľavou rukou cez hlavu pravý spánok, urobíte nádych, pozriete sa hore a s výdychom dole uvoľníte tlak. Druhou rukou sa pridržiavate sedadla stoličky, aby ste udržali ramená v jednej rovine s bedrami a zabránili úklonu trupu. Toto môžete zopakovať párkrát na jednu aj druhú stranu a natiahnete si tak svaly po stranách krku.
Mnohí ľudia robia veci dlhodobo len v jednom priestore (ukazuje ohraničenie rukami pred sebou) – pracujú na počítači, pozerajú na mobil, dokonca aj keď varia. Preto je dôležité udržiavať rovnováhu medzi prednou a zadnou stranou krčnej chrbtice, lebo pri nerovnováhe vzniká predsunutá brada či následne aj „kravská šija“ okolo siedmeho stavca.
Je strečing teda prvým krokom?
Ľudia ho často preskakujú, aj hobby športovci. Je dôležité robiť strečing a zároveň posilňovať ochabnuté svaly, aby sa telo priblížilo svalovej rovnováhe. Tým sa vyhnete bolestiam krčnej či driekovej chrbtice, po čase môžu začať trpieť kolená.
Nehovorím, že stačí len strečing, ale na začiatok je to super. Keď si zoberiete, že je to len päť minút, tak z množstva hodín, ktoré venujete práci, je to nič.
„Mladým trénerom a ľuďom na tréningoch zdôrazňujem, že sila a krása sú v jednoduchosti,“ hovorí Molnár. Foto: Miro Nôta
Preto som začal teraz robiť pre deti projekt s názvom 7. 55. Päťminútová rozcvička pred začiatkom školy o ôsmej stačí, aby ste rozhýbali aj mozog. Keď niekam idem, snažím sa osloviť nejakú školu a potom dávam cvičenie aj na sociálne siete.
S deckami, malými aj stredoškolákmi, si tam urobíme napríklad dvojminútový strečing, potom možno desať jumping jackov, desať klikov, desať drepov a to párkrát zopakujeme. Strašne ich to baví.
Môžete to urobiť tiež, skončíte akurát tesne pred bodom, keď by ste sa začali potiť, a môžete ďalej pracovať.
Rozcvičky pre školákov
Kam chcete ďalej potiahnuť 7.55?
Začal som ho v júni s tým, že to vyskúšam. Ukázalo sa, že záujem zo škôl je veľký, ale keďže je to pre mňa charitatívna aktivita, vždy sa návštevu škôl snažím spojiť s niečím iným, čo ma v danom meste čaká. Ale naozaj sa to chytilo, a tak som sa rozhodol, že od októbra budem dávať celý školský rok deťom rozcvičky cez päťminútové videá na sociálnych sieťach.
Tam dnešné deti sú…
Presne. V školách hovorím, že aj tak sa vedia deti sústrediť len na nejakých pätnásť-dvadsať minút, tak prečo napríklad neprerušiť hodinu matiky či jazyka na päť minút a nezacvičiť si. S takto okysličeným mozgom si potom budú deti aj viac pamätať.
Koľko by sme mali denne cvičiť, aby to malo nejaký efekt?
Výskumy hovoria, že priemerne dvadsaťtri minút denne stredne intenzívnej aktivity by malo človeku stačiť, aby sa udržoval v dobrom zdravotnom stave.
Viaceré päťminútovky v priebehu dňa sú na to podľa mňa dobré: urobíte si jeden strečing, potom ďalšiu päťminútovku môžete trebárs robiť tridsať sekúnd drepy, tridsať sekúnd jumping jacky – to vám garantujem, že budete cítiť –, potom neskôr opäť strečing a cvičenie. Takto za deň urobíte pre telo naozaj veľa.
Po čase, keď si urobíte návyk, možno po mesiaci-dvoch, zistíte, že vám už päť minút nestačí. Že sa už vôbec nespotíte a začnete uvažovať, čo pridať, aby ste z toho mali viac.
Dvadsať rokov sa nedá napraviť za týždeň
Čo by mohol byť ďalší krok?
Musíte sa dostať do stavu, že nerozmýšľate, či cvičiť alebo nie. Musí to byť, ako keď nerozmýšľate nad tým, že pri odchode z domu zatvoríte dvere, má to byť automatika. Po čase zistíte, čo vám vyhovuje najviac, a to robte.
Keď niekto miluje chôdzu, nech to robí, nech z toho urobí prioritu. Pre iného to môže byť to, že si vie dobre ustrážiť a zostaviť stravu a cvičenie ho tak neťahá. Aj to je dobre. Som presvedčený, že keď má niekto nejakú oblasť, z ktorej urobí prioritu, po čase mu to nebude stačiť a pridá k tomu niečo ďalšie, lebo človek je tvor, ktorý chce stále niečo viac.
Ak teda „držíte stravu“, po čase si asi poviete: v tomto som dobrý, ale keby som len trochu cvičil, opäť ma to posunie. Stačí ísť malými krokmi, trebárs sa rozhodnúť, že za akýchkoľvek okolností pôjdete schodmi a nie výťahom. O dva mesiace si k tomu možno pridáte nejaké cvičenie, až je z toho nakoniec súbor cvikov, ktorý vám vyhovuje, normálny tréning.
Ako však dosiahnuť tú „automatiku“?
Ľudia sú netrpezliví, chcú dosahovať výsledky veľmi skoro. Nechápu, že ak dvadsať rokov „kašlali“ na cvičenie, tak sa za dva týždne ani za mesiac zlepšenie nedostaví.
Ako sa za vaše pôsobenie v kondičnom tréningu vyvinuli trendy?
Mladí dnes majú toľko informácií z internetu či literatúry, čo som ja, keď som pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi (v roku 1995) začínal trénovať, určite nemal. Vtedy sme sa museli spoľahnúť na pozorovanie, vypestovať si cit pre pohyb a hľadať tak riešenia. Vtedy sa naučíte využiť napríklad aj obyčajnú stoličku na plnohodnotný tréning.
Ja som bol vtedy ochotný mesiac šetriť, aby som mohol ísť do Rakúska kúpiť za 360 šilingov fitloptu, lebo som usúdil, že je to vec, ktorá sa dá v tréningu brutálne využiť. Trénovala na nej so mnou aj Daniela Hantuchová, ktorá potom išla do Bollettieri Academy (slávnej tenisovej školy v USA), kde to bola úplná novinka. Boli v šoku, čo všetko na nej ona už zvládla.
Trendov je, samozrejme, za ostatné roky mnoho, veľmi dynamicky sa napríklad rozvíja neurotréning či biomechanika pohybu, no ja aj tak mladým trénerom a ľuďom na tréningoch zdôrazňujem, že sila a krása sú v jednoduchosti.
Deň začína bulletproof kávou
Ako veľmi je pre vás dôležitá strava?
Neuveriteľne. Pri jedálničku musí každý sám zistiť, čo mu vyhovuje. Ja som bol od detstva naučený, že bez raňajok sa z domu neodchádza, otec nám vždy robil ráno ovsenú kašu s ovocím, keď som nemal tréning s mliekom, keď som mal, tak s vodou.
Možno len pred desiatimi rokmi som prestal pred ranným cvičením raňajkovať. Čítal som Davea Aspreya a zobral si od neho ranný rituál, keď pijem jeho takzvanú bulletproof kávu, teda kávu s ghee maslom a možno trochou kolagénu, škorice či kardamómu.
Keď nemám vážny tréning, tak raňajkujem až po ňom, ak mám, tak si predtým dám ešte proteínový nápoj s vodou. Po tréningu sa okolo desiatej naraňajkujem, potom obedujem okolo druhej a večeriam o šiestej-siedmej.
Každému to však môže vyhovovať inak. Ak niekto chce raňajkovať hneď po prebudení, prečo nie. Dôležité je, čo si dá – nemalo by to byť založené len na sladkom jedle, lebo to vám síce vystrelí cukor nahor, ale o chvíľu budete hladní. Potom ťažko dodržíte povedzme trojhodinové okno medzi jedlami, ktoré je podľa mňa dôležité.
Ľudia robia chybu, že medzi hlavnými jedlami si dávajú všelijaké drobnosti. To však narúša proces trávenia.
Je pre vás dôležité nejesť po určitej hodine?
Niektorí to sledujú veľmi striktne, keď napríklad dodržiavajú 16:8 intermittent fasting (šestnásť hodín bez jedla, osem hodín s jedlom). Ja to robím občas, keď mi to tak vyjde, cez víkend je to najjednoduchšie.
Tvrdím, že človek sa má naučiť hýbať a jesť tak, aby mu to nevytváralo ďalší stres v živote, ktorého máme dookola aj tak dosť, takže si naozaj netreba robiť stres z cvičenia a jedla.
Ako si z cvičenia urobiť návyk
Ale chronickí začínajúci, ako ste ich nazvali, si takýto stres často sami privodzujú, keď napríklad nejdú cvičiť, lebo bolo zlé počasie, niečo ich bolelo… Čo s tým?
Opakujem, ľudia si dávajú nerealistické ciele a potom sú sklamaní, možno v strese. Potom idú do fitka, dajú si s trénerom rovno hodinu, majú z toho svalovicu a obrovskú nechuť ísť opäť cvičiť.
Preto je dôležité zaradiť cvičenie na úroveň iných mítingov a úloh, ktoré cez týždeň máte, a dať si ho do plánovaného programu. Zapísať si ho do kalendára, vyčleniť si naň čas. Dať mu prioritu ako porade, ktorú máte. Veď ide o vaše zdravie.
A o to sa máte starať tak, ako sa staráte napríklad o zarábanie peňazí, aby ste mohli v pohode žiť. Ale aj na to potrebujete zdravie.
Funguje to?
Keď si dáte pevný termín do kalendára, je malá pravdepodobnosť, že to zrušíte. Tým podporíte aj návyk, vytvoríte si rutinu. Keď sa s vami niekto bude vtedy chcieť stretnúť, neodsuniete cvičenie, ale stretnutie.
My sme si pred dvoma rokmi kúpili psa a po chvíli bola manželka „na prášky“, lebo musela stále chodiť s ním von ona. Tak som si urobil medzi jednou a treťou poobede okno len na psa a prechádzky s ním. Fakt som netušil, kam dám tie tréningy a mítingy, ale naplánoval som si to.
A viete čo? Nič sa nestalo, všetko stíham a navyše som získal pre seba dve hodiny psychohygieny v lese.
Tréner či aplikácia?
V motivácii k cvičeniu pomáha asi aj tréner, však?
Tréner je vždy výborný, keď si nájdete dobrého a kvalifikovaného. Naučí vás správne technicky cvičiť, stanoví si s vami cieľ aj plán, ako sa k nemu dostať. Pomôže vám vyvarovať sa chýb a zefektívniť prácu, ktorú do cvičenia dávate, ale nie každý si vie zaplatiť trénera.
Vtedy by ste povedali, že dobrou cestou je cvičiť sám podľa vlastného pocitu, alebo si nájsť nejaké cvičiace aplikácie?
Veľa ľudí sa v pandémii naučilo trénovať aj takto s aplikáciami. Možno nie tak kvalitne, ako by cvičili s trénerom, ale aspoň cvičia a sú pánmi svojho času. Podľa mňa je najefektívnejšie angažovať trénera aspoň na tri tréningy.
Po prvom zistí, kde ste, na druhom si vás ešte otestuje a na treťom už má o vás dobrý obraz a pripraví vám tréningový program. Po mesiaci vás potom môže skontrolovať, prípadne vás naučí nové cviky.
Ako sa teraz hýbu hodinové sadzby?
Povedal by som, že od dvadsať eur do sedemdesiat, možno až sto eur. Je to rôzne. Samozrejme, úroveň sa líši aj od toho, koho máte trénovať. Vrcholoví športovci platia viac než bežní amatéri.
Ako starnete, ako tréneri si čoraz viac vážite čas, ktorý máte k dispozícii, a musíte si premyslieť, či vám za to stojí oň prísť. Možno je už pre vás hodnotnejšie byť s rodinou či sám so sebou, než si naplánovať s niekým tréningy navyše.
Milovník pier
Ako to máte nastavené vy osobne?
Niekomu možno dáva zmysel viac zarobiť, môcť si potom kúpiť drahé veci, ísť na drahú dovolenku. To mne zmysel nedáva. Hoci mám rád pekné veci, aj do nejakých investujem, ale má to hranice.
Moje hobby je Mont Blanc. Odkedy zarábam peniaze, vždy som si šetril, aby som si mohol kúpiť od nich pero.
To ste nás prekvapili, mysleli sme si, že hovoríte o kopci.
Nie, mám na mysli písacie potreby. (smeje sa)
Máte zbierku?
Jasné! Mám nejakých štrnásť pier, každé v priemere možno za tisícku. A k tomu ešte kopec drobností. Keď som bol malý, chodil som na výtvarnú, mám jedenásť rokov v ľudovej škole umenia. Chcel som to ísť študovať na ŠUP v Kremnici, ale odhovorili ma, že tam nemám šancu sa dostať. Vtedy som fakt nechcel robiť nič so športom, chcel som byť sochárom.
Milujem písanie. Keď si kúpite také pero, musí vám perfektne sedieť v ruke, musíte vedieť, na čo ho chcete používať, musí krásne kĺzať po papieri, musíte mať z toho skvelý pocit. Mňa to napĺňa šťastím, že mám pri kreslení či písaní takúto pohodu. Niekto možno vidí zmysel v kúpe drahých hodiniek, to zas ja nemám.
Kto je Maroš Molnár (50)
Profesionálny kondičný tréner. Narodil sa v Žiari nad Hronom, v detstve sa venoval zjazdovému lyžovaniu, na gymnáziu presedlal na atletiku, behal šprinty.
Vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave, odbor telesná výchova a biológia.
Pracoval s mnohými špičkovými profesionálnymi športovcami, napríklad s tenistkami Dominikou Cibulkovou, Danielou Hantuchovou a Ruskou Dariou Kasatkinovou, ale aj s hokejistami Ľubomírom Višňovským a Miroslavom Šatanom, futbalistom Filipom Šebom či snoubordistkou Janou Šeďovou.
Známy je aj vďaka televíznej šou Extrémne premeny, ktorej tvárou je od jesene 2017. Koncept vymyslel a v USA aj moderuje Chris Powell, na Slovensku si naň odkúpila licenciu Markíza.
V Bratislave tiež vedie vlastné fitnescentrum Molfit, je autorom knižného bestselleru Gauč alebo šťastie a v rebríčku Forbes sa tretíkrát po sebe stal najvplyvnejším slovenským influencerom. Na Instagrame má takmer 87 -tisíc sledovateľov.
Veľa peňazí sa dá minúť aj na šport, mnoho ľudí, ktorí si už zarobili dosť peňazí, si teraz možno nekúpia kabriolet, ale striedajú veľmi drahé bicykle, chodia na extrémne túry. Je to možno taká iná forma krízy stredného veku. Vnímate to tak aj vy?
Iste, sú bohatší ľudia, ktorí majú pocit, že len na 15-tisícovom bicykli sa dá jazdiť, ale na každom bicykli treba natrénovať. A sú ľudia, ktorí veľa pracovali, vždy sa naháňali a teraz sa – možno zbytočne – naháňajú takto aj v športe a chcú v ňom tiež veľa dokázať.
Ale vnímam to tak, že ak si tie peniaze zarobili poctivo, nech si pokojne kúpia Porsche alebo drahý bicykel, keď si to chcú dopriať. Plnia si sny, na ktoré predtým nemali čas a peniaze.
Vedenie fitka chce Maroš Molnár postupne prenechať synovi. Foto: Miro Nôta
To mám rád aj ja, keď to nie je iba plátanie prázdnoty, naháňanie sa za známym, že keď on bol na Mont Blancu, ja pôjdem na Kilimandžáro, a keď ten išiel na Kilimandžáro, ja pôjdem na Mont Everest, len aby som sa potom mohol pri víne pochváliť. To je ploché.
Niekto dvadsať rokov nešportoval a teraz si uvedomí, že starne, bude mať povedzme štyridsaťpäť rokov a chce so sebou niečo urobiť. Ako rýchlo sa vie dostať do formy?
Všetko závisí od toho, ako on sám chce a koľko času a financií tomu obetuje – to sú tri základné predpoklady. Cvičenie sa však musí stať jeho prioritou. Oplatí sa nájsť si dobrého trénera, s ním trénovať tri- až päťkrát týždenne a za rok sa vie dostať do veľmi dobrej formy.
V čom mu pomohla televízna šou
Chodia za vami takí ľudia?
Ja mám plno a držím si stabilnú klientelu. Asi pätnásť rokov sa venujem aj bežným ľuďom, nielen vrcholovým športovcom, a za ten čas sa moja skupina zmenila možno z dvadsiatich percent.
Koľkých trénujete?
Do desať ľudí.
Poďme nachvíľu k číslam. Čo je aktuálne váš najvýnosnejší biznis? Instagram?
Z toho by som nevyžil a ani ho prioritne nerobím kvôli peniazom. Nechcem sa ani spoliehať iba na jeden zdroj príjmov, mám rád variabilitu. V minulosti bolo zrejme mojím najväčším biznisom trénovanie, lenže potom som nastúpil do televíznej šou Extrémne premeny a príjmovo sa to vyrovnalo.
Dobre sa predávala aj moja kniha, kde som sa snažil odovzdať skúsenosti a informácie ľuďom, ktorí chcú cvičiť, ale nemôžu si dovoliť platiť trénera. Zarobiť si viem aj na sociálnych sieťach či online tréningami, ktoré sme natočili spoločne s manželkou a dcérou.
Je to rastúca oblasť?
Je, čomu, samozrejme, pomohol aj covid. Navyše mne pomohlo, že v Extrémnych premenách diváci na vlastné oči vidia, že cez moje tréningy sa dajú dosiahnuť výsledky a veria mi. Natáčanie online tréningov je dvojmesačná tvrdá práca, ale potom ju dokážete predávať aj dva roky a stále prináša peniaze.
Tiež považujem za dôležité, aby som odovzdával znalosti a skúsenosti mladým, ktorí sa chcú venovať trénerstvu a cvičeniu.
Fitko preberie syn
Pripravujete pre nich nejaký projekt?
Pracujem na tom a zároveň uvažujem, že sám by som už trénoval menej. Moje fitnescentrum Molfit ideme teraz presťahovať do nových, väčších priestorov a syn, ktorý študuje architektúru a trénuje deti, mi povedal, že by si ho rád zobral pod patronát. Potešilo ma to.
Všetko mu s manželkou nastavíme, stiahneme sa z riadenia a necháme si len určitý počet tréningových hodín. Budem tak mať viac času na hobby, možno začnem opäť maľovať a vymýšľať rôzne akcie.
Napríklad spravíme jednodňový workshop pre tridsiatku obéznych ľudí, jeho cena bude desať eur alebo ho dáme zadarmo a budeme sa im snažiť pomôcť.
Rozpracovanú máte aj aplikáciu, v ktorej záujemcov prevediete niekoľkotýždňovým tréningovým programom. Kedy ju spustíte?
Stále na nej robíme. „Na spadnutie“ bola už začiatkom roka, ale potom mi zavolali z Markízy, že ideme točiť piatu sériu Extrémnych premien a musel som to zastaviť. Dva mesiace som sa venoval iba tomuto televíznemu projektu.
Appka pre tých, čo nikdy necvičili
O čo v tej aplikácii pôjde?
Vytvoril som ju prioritne pre obéznych ľudí, lebo tí sú najmenej schopní platiť si trénera a potrebujú najviac pomoci. Aplikácia je rozdelená podľa Body mass indexu (indexu telesnej hmotnosti) – do tridsať, od tridsať do štyridsať a nad štyridsať.
Prvá skupina sú teda ľudia s normálnou hmotnosťou a miernou nadváhou, druhá skupina už trpí obezitou a v tretej sú ľudia s ťažkou obezitou.
Každá skupina si tam nájde prehľadný trojmesačný program od troch do šiestich tréningov týždenne a keď človek bude robiť všetko, ako má, uvidí výsledky. Z BMI povedzme štyridsaťšesť sa dostane na tridsiatku a plynulo môže prechádzať všetkými programami.
Tie najjednoduchšie cviky sú navyše vhodné aj pre ľudí, ktorí nikdy necvičili a chcú začať. Je to tiež interaktívne, zaznačujete si, čo ste odcvičili, a ukáže sa vám vyhodnotenie, nakoľko plníte tréningový plán.
Verím, že to bude prospešné a postupne chcem aplikáciu rozšíriť napríklad o štvortýždňový program po operácii kolena.
Aká bude cena programu?
Ročne vyjde okolo deväťdesiat eur. Myslím si, že je to hodné viac, ale chalani mi vraveli, že „Grco, predávaj to radšej za menej“. Je za tým veľa práce aj peňazí, lenže vývoj som zaplatil už pred dvomi rokmi, už mi tie peniaze nechýbajú, a tak som súhlasil.
Bude super, ak sa mi investícia vráti, ale najdôležitejšie je, aby boli spokojní ľudia. To sa brutálne poteším. Aplikáciu však môžu využívať aj tréneri, vedia sa do nej prihlásiť, kontrolovať svojho zverenca aj na diaľku a keď má napríklad nejaké fyzické limity a niektoré cviky nemôže odcvičiť, tak mu ich môžu zmeniť.
O trénovaní športovcov
Správne sme započuli, že si hovoríte Grco?
Správne. (smeje sa) Je to moja prezývka ešte zo strednej školy. V maturitnom ročníku sa robila chatovica, ja som vtedy prvý raz pil alkohol a prišlo mi nevoľno…
Kamarát ma potom volal Grcík, prenieslo sa to aj na vysokú školu, a keď som zase trénoval športovcov, tak niektorým prišlo nevoľno z „makačky“ so mnou. Takže sa tá prezývka aj takto modifikovala, zostala mi a už som to ani neriešil.
Vráťme sa ešte k vašim biznisovým aktivitám. Nedopovedali ste nám, ktorá časť vám zatiaľ vygenerovala najvyšší príjem.
Na počet odrobených hodín je najvýnosnejšie trénovať vrcholového športovca. Ale nie slovenského.
Keď ste viedli Dominiku Cibulkovú, tak sa v roku 2009 prebojovala až do semifinále na grandslamovom turnaji Roland Garros. To ste museli byť tiež dobre zaplatený, nie?
(pousmeje sa) Dominika je superšportovkyňa, ale ja som nebral žiadne svetové peniaze. Mňa najlepšie platili zahraniční športovci.
Napríklad tenistka Daria Kasatkinová?
Áno, to bol pre mňa super biznis. Ani som s ňou veľa necestoval po turnajoch, vychádzalo to asi na desať týždňov z kalendárneho roka, navyše ona často chodievala trénovať sem do Bratislavy.
Ako dlho ste spolupracovali?
Štyri a pol roka. Rovnaký štyriapolročný cyklus som mal aj s Dominikou Cibulkovou a Danielou Hantuchovou. Futbalistu Filipa Šeba som viedol deväť rokov, hokejistu Ľuba Višňovského sedem rokov, dve sezóny som pripravoval aj Mira Šatana, ktorý následne vyhral Stanley Cup.
Komiks o cvičení pre deti
Vaša kniha Gauč alebo šťastie sa stala bestsellerom. Koľko výtlačkov sa predalo?
Okolo 25-tisíc kusov. Zisk z jej predaja, okolo 37-tisíc eur, mi pomohol preklenúť zložité obdobie počas covidu, keď museli byť fitnescentrá zatvorené.
Napísať knihu som nosil v hlave už dva roky predtým. Chcel som, aby v nej boli prepracované programy, a keď sa ich budú čitatelia držať, prinesú im stopercentné výsledky. Krátko pred pandémiou ma oslovila Lucia Pastierová Čarná z vydavateľstva Ikar, či by sme spolu neurobili knihu.
S výsledkom som spokojný, za všetkým, čo je v nej uvedené, si stojím. Aj keď sa ma spýtajú, či by som dodatočne spravil niečo inak, tak odpovedám, že nie, nič by som nemenil.
Kniha by si však žiadala aj dvojku, lebo v tej prvej ide o cvičenia s vlastnou hmotnosťou a v pokračovaní by sme zase zaradili cvičenia s doplnkovou záťažou, keďže ľudia si počas covidu začali nakupovať domov aj činky a náradia.
Už na nej pracujete?
Ešte nie. Prednosť dostala iná kniha, je pre 9- až 13-ročné deti, ktoré trápi obezita. Je to robené formou, že ja radím tučnému chlapcovi, ako sa zbaviť nadbytočných kilogramov. Úvodný obraz je napríklad taký, že on sedí na posteli v tmavej miestnosti a cez okno vidieť, ako sa vonku hrajú deti na preliezkach a jazdia na bicykloch…
Zrozumiteľnou formou ho potom sprevádzam, aké kroky má robiť, aby sa vrátil späť medzi kamarátov.
Bude to komiks?
Niečo medzi komiksom a knihou a bude to mať aj interaktívnu časť a vlastnú webovú stránku. Dieťa sa na ňu dostane aj zo stránky knihy načítaním cez QR kód a môže si tam pozrieť celý tréning.
S písaním mi pomáha Adam Kováčik, ktorý známy instagramovým projektom Nerealista, a knižku ilustruje Martin Schwarz. Vydať by sme ju chceli na vianočný trh.
O sile vlastnej značky
Vlani ste sa v rebríčku Forbesu stali najvplyvnejším influencerom roka. Prinieslo vám to nejaké benefity?
Ani som ich nehľadal, akurát som počúval podpichovačky vo fitku, že „pozor, hovorí najvplyvnejší influencer“. (smeje sa) Alebo teraz trénujem slovinskú tenistku Kaju Juvanovú, volá mi a hneď aj do mňa zabŕdne: „Viem, že si teraz dosť zaneprázdnený, keďže si tá jednotka medzi influencermi…“
Svoje fitnesscentrum otvoril Molnár v roku 2007. Foto: Miro Nôta
Svoje fitnesscentrum otvoril Molnár v roku 2007. Foto: Miro Nôta
Vaše meno je už v brandži značka. Nepremýšľate, že by ste vytvorili aj nejakú franšízu?
Radili mi to, ale ja na to nie som. Nebavilo by ma to kontrolovať. Zoberte si, že aj reštaurácia býva najúspešnejšia, keď v nej každý deň vidíte majiteľa. On jej vdýchol život, on do nej vložil najväčšiu energiu a pri všetkej úcte, žiadny zamestnanec do toho nedá toľko ako človek, ktorý podnik vybudoval.
Robiť niečo na úkor kvality mi nedáva zmysel. So svojou značkou sa však snažím pracovať, práve sme robili rebrandig Molfitu, vytvorili sme aj nové logo M-academy, dali ho patentovať. Uvažujeme, že časom pripravíme kolekciu oblečenia. Silná môže byť aj značka 7. 55. Mám aj príhodu…
Povedzte.
Bol som s projektom s týmto názvom na škole pre mimoriadne nadané deti na Teplickej ulici v Bratislave a tamojší učiteľ mi vraví, že žiaci premýšľali, prečo som zvolil „sedem-päť-päť“ – že či preto, že sú to prvočísla, nepárne čísla… Ja že čo?!
Znamená to päť minút pred ôsmou, keď sa nám začínala škola. Ale tiež mi povedali, že 7.55 je neuveriteľne silné číslo, tak to možno nejako využijem.
Príprava na Ironmana
Spomenuli ste, že na sociálnych sieťach sa nesnažíte zarábať vo veľkom. Nejaké reklamné zmluvy však máte – napríklad so žilinskou firmou Be Lenka, ktorá vyrába barefootovú obuv a jej majiteľ Juraj Fehervari získal aj ocenenie EY Podnikateľ roka 2022.
Išlo len o jednorazovú a neplatenú spoluprácu. Poslali mi svoje produkty a ja som ich trochu spropagoval. Tých neplatených spoluprác mám viacero. Páči sa mi, keď nejaká slovenská firma robí niečo zaujímavé a rád ju v tom podporím. Nejaká jednorazová pomoc mi ani nezaberie čas, ak by však malo ísť o niečo dlhodobé, už by som si vypýtal aj peniaze.
Aké dlhodobé zmluvy máte?
S minerálnou vodou Budiš, bártrový kontrakt mám s Citroënom, na ktorých vozidle jazdím, a platená je aj spolupráca s platformou Fitlavia, kde sa zameriavame na programy na chudnutie.
Volajú vás aj na motivačné prednášky do firiem?
Nie som motivačný spíker, ale niekedy ma zavolajú, aby som povedal svoj príbeh a priblížil poznatky, ktoré som za tie roky nadobudol. Udržuje ma to v rétorike a cenné sú pre mňa aj spätné väzby. Ale nerobím to často, tak raz mesačne, lebo je to celkom náročné.
Máte toho rozbehnutého dosť. Čo chcete z toho stihnúť v najbližšom roku?
Mám dve pracovné priority: dokončiť druhú knihu a na jeseň uviesť do života spomínanú aplikáciu. Rád by som prežil Ironmana v Barcelone. Môj bývalý zverenec Filip Šebo mi ho dal ako darček k päťdesiatke, zaplatil letenku aj ubytovanie… Nemohol som odmietnuť. Na programe je v prvý októbrový deň, musím na to natrénovať, nebude to „sranda“.
