Vyhral občiansku vojnu a oslobodil otrokov. Abraham Lincoln výrazne zmenil Spojené štáty americké. Dejiny navždy poznačil aj iným spôsobom. Bol to práve on, kto zaviedol federálnu daň z príjmu.
V americkom Kongrese zaznelo mnoho historicky významných viet. Len máloktoré však tak výrazne nepochopili podstatu, ako táto: „Bude to tá najspravodlivejšia a najpopulárnejšia daň zo všetkých, ak vôbec niečo také ako populárna daň existuje,“ povedal neznámy autor.
Abraham Lincoln v tom čase prežíval ťažké obdobie a nemal na výber. S odstupom času, ako generáli po bitke, môžeme povedať, že nebyť skutočných vojen, Spojené štáty mohli byť iné – slobodnejšie a s nižším daňovým zaťažením.
Odhlasovali ju, podpísali a piateho augusta 1861, bola obluda na svete. Tak to vnímajú všetci, pre ktorých dane predstavujú zlovôľu štátu. Americký daňový úrad takzvaný IRS je pravdepodobne najmenej obľúbenou inštitúciou na celom kontinente.
Keďže história je plná paradoxov, môže za to človek, ktorý nadovšetko miloval slobodu a neustále zdôrazňoval, že ľudia by sa mali postarať sami o seba.
Ťažko nájsť súvislosť medzi touto filozofiou a myšlienkou novozavedenej plošnej dane. Abraham Lincoln však v tom čase prežíval ťažké obdobie a nemal na výber. S odstupom času, ako generáli po bitke, môžeme povedať, že nebyť skutočných vojen, Spojené štáty mohli byť iné – slobodnejšie a s nižším daňovým zaťažením.
V tom čase však zúrila občianska vojna. „Jednou z najťažších vecí pre našu vládu je neverbovať viac vojakov, ako si môžeme dovoliť,“ poznamenal Lincoln. „Aby mohli vojaci zachrániť túto krajinu, vláda musí priložiť ruku k dielu.“
A tak prišiel rozhodujúci krok. Prvá federálna daň z príjmu.
Kde vziať peniaze na vojnu
Ak si dnes prejdete zoznamy amerických prezidentov, ktorí najviac uškodili daňovým poplatníkom, Lincolna často nájdete na najvyššej priečke. Harry Truman v 20. storočí počas kórejskej vojny zaviedol 91-percentnú daň z príjmu pre najvyššie príjmové skupiny a starý dobrý Abraham sa v porovnaní s ním držal na uzde.
Vráťme sa do čias, keď boli Spojené štáty rozdelené a obyvatelia viedli krvavú občiansku vojnu. Lincoln hľadal peniaze, kde sa dalo, dokonca zdanil luxusný tovar, ako je tabak a whisky, kým návrh na zdanenie hodiniek, klavírov a psov neprešiel.
Siahali aj na dane z nehnuteľností, nič sa nedalo robiť. Nová federálna daň z príjmu, ktorá je dnes populárna asi ako generál Grant medzi vojakmi Konfederácie, však mala veľa priaznivcov.
Za prvé, nebola vôbec vysoká. Pôvodne to boli tri percentá pre ľudí, ktorí mali plat vyšší ako osemsto dolárov ročne. Keďže sa to týkalo len troch percent americkej populácie, získať potrebnú podporu nebol veľký problém.
Následne bola daň upravená tak, aby sa tri percentá vzťahovali na zárobky v rozmedzí 600 až 10-tisíc dolárov a päť percent na vyššie platy. Podľa dnešných štandardov to nebolo nič strašné. Pre porovnanie, dnes je minimálna sadzba federálnej dane z príjmu v USA desať percent a maximálna 37 percent.
Ale svet bol vtedy iný a hlavne Amerika bola iná. Pre jej obyvateľov mala sloboda často väčšiu cenu ako zlato, veď práve preto vymenili starý európsky svet za nový.
Dočasná daň? Zabudnite
Národná daň z príjmu sa považovala za vyrovnanie podmienok medzi sociálnymi vrstvami, upokojenie spoločnosti. V tom zmysle, že najbohatší, vrátane bankárov a zbrojárov, ktorí často profitovali z vojny, platili vyššiu sumu.
Jeden úvodník v New York Times prišiel s originálnou obhajobou Lincolnovho návrhu, na ktorú konkurenti z New York Times dodnes spomínajú s úškrnom.
„Keď bude musieť každý Američan siahnuť do vrecka a podeliť sa o svoje ťažko zarobené zlato alebo striebro, nebude mu jedno, kam tie peniaze idú,“ domnieval sa denník a tvrdil, že daň by slúžila ako akýsi občiansky tmel, ktorý by ľuďom umožnil detailne sa pozrieť na rozpočet a zlých zákonodarcov potrestať, alebo ich aspoň nabudúce nevoliť.
Samozrejme, nestalo sa tak. Bola to krásna, ale naivná myšlienka. Nenaplnila sa ani Lincolnova predstava, že nová daň bude vojnovou daňou, a teda len dočasnou. Kongres ju v 19. storočí zrušil, ale 16. dodatok ústavy ju v roku 1913 do legislatívy vrátil natrvalo. Pandorina daňová skrinka sa zatvorila len nakrátko.
Tak to s daňami býva. Rastú rýchlejšie ako deti a rovnako ako deti sa už nikdy nezmenšia. Znamená to však, že Lincoln bol v skutočnosti paternalista?
Rozhodne nie. Ukazuje to však, že história doženie k ťažkým dilemám aj tie najvýznamnejšie osobnosti. Čo mimochodom platí aj o Georgeovi Washingtonovi.
V mene pokroku
Každý, kto by sa na jeho sídlo neďaleko Washingtonu pozrel dnešnými očami, by sa zhrozil – časť historického skanzenu totiž ukazuje podmienky, v akých na Maunt Vernone žili otroci. Áno, mal ich aj prvý prezident slobodných Spojených štátov amerických. Keď George Washington v roku 1799 zomrel, na panstve Mount Vernon pracovalo celkom 317 otrokov.
Svojho prvého otroka dostal v jedenástich rokoch. Žili tam Sambo s potetovanou tvárou, skvelý jazdec a Washingtonov blízky spoločník Willy, hosťami obľúbený kuchár Hercules aj obuvník William Billy Lee. Znamená to však, že Washington bol tyran a darebák?
Ako si môžete prečítať v skanzene v Mount Vernone, určite nie. Z jeho strany išlo o akýsi „mierny pokrok v rámci zákona“. Existovali tam fyzické tresty, ale zároveň mali jeho otroci osobné veci a podľa nálezov aj šperky. Na hostinách či zabíjačkách dostávali múku, hovädzie, bravčové mäso či rum a mohli si aj privyrobiť. Niektorí z nich mali preukázateľný prístup k strelným zbraniam. A čo je najdôležitejšie, v poslednej vôli dal Washington slobodu 123 z nich.
Že to nejde dokopy? Ale ide. Washington bol politik a dobre si to uvedomoval. Otroci v Mount Vernone sa mali oveľa lepšie ako inde. Zároveň svoje osobné pravidlá nepresadzoval nasilu.
„Niet človeka, ktorý by si želal zrušenie otroctva viac ako ja,“ povedal Washington v roku 1783, ale chápal, ako veľmi takýto názor vtedajšiu spoločnosť rozdeľoval, a čerstvo vzniknutú Ameriku rozdeliť nechcel. Vzhľadom na to, že o necelé storočie spor o otroctvo prerástol do brutálnej vojny Severu proti Juhu, bol to správny odhad.
Práve túto vojnu musel Lincoln vyhrať za každú cenu, aj keby mal poprieť niektoré svoje zásady. Podarilo sa mu to, posunul dejiny USA smerom, ktorým chcel. Aj za cenu toho, že Američania, ktorí poznajú históriu, naňho v čase podávania daňových priznaní nespomínajú v dobrom.
