Prvé výtlačky michelinských sprievodcov podkladali pod nohy stolov, aby sa nekývali. Dnes sa v aukciách predávajú za desiatky tisíc eur. Ako sa podarilo firme vyrábajúcej pneumatiky vytvoriť svetový gastronomický fenomén?
Pri mene Michelin si dnes väčšina ľudí predstaví buď automobilové pneumatiky alebo sprievodcu po najlepších reštauráciách. Jeho začiatky sú však zviazané s bicyklom. V roku 1889 do dielne bratov Édouarda a Andrého Michelinovcov zavítal nešťastný cyklista s poškodenou pneumatikou. Keďže bola k rámu prilepená, čakala ich dlhá a komplikovaná oprava. Ale zároveň aj nápad, ktorí im zmenil životy.
O dva roky neskôr si Michelinovci patentovali vlastný systém pneumatík plnených vzduchom, ktoré už nemuseli byť lepené k rámom. Tým položili základy gumového impéria, ktoré v roku 2022 vykázalo obrat 29 miliárd eur a zároveň rozbehli obrovský trh s pneumatikami. V súčasnosti sa ročne vyrobí medzi 2,2 až 2,5 miliárd kusov ročne (za všetkých výrobcov).
Cyklista Charles Terront jazdil aj na michelinkách. Foto: Wikimedia Commons, voľné dielo
Cyklista Charles Terront jazdil aj na michelinkách. Foto: Wikimedia Commons, voľné dielo
Na konci 19. storočia bol dopyt po pneumatikách podstatne menší. Veď v roku 1900 jazdilo na francúzskych cestách dovedna asi len tritisíc automobilov. Michelinovci však aj z tohto nízkeho počtu chceli vygenerovať čo najlepší zisk a tak vytvorili praktického sprievodcu po krajine, ktorý prvých majiteľov áut inšpiruje viac jazdiť. A rýchlejšie zodierať michelinky.
Vážnosť až s cenovkou
Koncept sprievodcu po dobrých reštauráciách nebol novinkou. Francúzsky právnik Grimod de La Reynière medzi rokmi 1803 až 1812 vydával svoj L’Almanach des gourmands. Nebol kritikom reštaurácií, skôr sa chcel s inými gurmánmi podeliť o svoje tipy, kam sa vybrať za dobrým jedlom. Inak – celú sadu originálnu jeho sprievodcov si dnes môžete kúpiť za 15-tisíc libier (asi 17 500 eur).
Michelinovci však neskopírovali starú ročenku gurmánov, pravdupovediac, ich prví sprievodcovia boli zameraní pomerne široko. Našli ste v nich síce aj odporúčanie na dobré reštaurácie, no i tipy na čerpacie stanice, autoservisy, či hotely. A hoci sa práve odporúčania na dobré jedlo stávali najpopulárnejšou položkou michelinských sprievodcov, o prestíži nemohla byť ani reč.
Kolekcia starých michelinských sprievodcov. Foto: Christie's
Kolekcia starých michelinských sprievodcov. Foto: Christie’s
Bol to vraj André Michelin, ktorý si uvedomil, že kým sa bude ich ročenka rozdávať zadarmo a bude plná reklám, klienti ju budú považovať len za ďalšiu z mnohých reklamných tlačí svojej doby. Michelinovci sa teda rozhodli svojho sprievodcu predávať, čo sa ukázalo ako výborný ťah. Čitatelia začali brať hodnotenia inšpektorov od Michelina seriózne.
Tri hviezdy až v 30. rokoch
Hoci bol pred sto rokmi sprievodca od Michelinu rešpektovanou a zabehnutou značkou (už pred prvou svetovou vojnou expandoval ďaleko za hranice Francúzska), reštaurácie s michelinskými hviezdami v roku 1923 ešte neexistovali. Systém hviezd zaviedli až v roku 1926. O ďalších päť rokov už mohli tie najlepšie podniky získať tri hviezdičky.
Do svojho hodnotenia šikovne podprahovo dostali aj odkazy na jazdu autom, teda aspoň do tých dvoch najprémiovejších. Jedna hviezda znamená, že ide o „veľmi dobrú reštauráciu vo svojej kategórii“. Dve hviezdy „excelentnú kuchyňu hodnú zachádzky“. Trojhviezdičkové predstavujú „výnimočnú kuchyňu hodnú návštevy“.
V roku 1930 už po cestách Francúzska jazdilo 1,5 milióna vozidiel, mnohé s červenou ročenkou od Michelinu v odkladacom priestore. A hoci druhá svetová vojna prerušila jej vydávanie a na čas zmenila aj hviezdičkový systém, v druhej polovici 20. storočia popularita sprievodcu ďalej rástla. V roku 1976 tému jeho inšpektorov sparodovali v komédii Krídelko alebo stehienko s Louis de Funèsom.
Jeden kus za 47-tisíc eur
V 20. storočí začal francúzsky bedeker pomaly dobýjať aj Ameriku a samotný sprievodca sa dnes chváli, že pravidelne dohliada na 30-tisíc podnikov vo viac ako tridsiatich krajinách a regiónoch. Patria k nim aj štyria z našich susedov – Česko, Poľsko, Rakúsko a Maďarsko. Slovensko na michelinskej mape stále chýba. Od minulého roku to nie je len vecou kvality ale aj peňazí.
Michelin totiž vlani zmenil koncepciu svojho sprievodcu a reštaurácie hodnotí len v krajinách, ktoré prispejú na jeho aktivity. Poplatok za zaradenie Slovenska do prestížneho sprievodcu by sa mohol pohybovať medzi sumami, ktoré platí Slovinsko (340-tisíc eur ročne) a Česko (480-tisíc eur ročne), tvrdia predstavitelia slovenskej gastronómie, ktorí tento mesiac zverejnili žiadosť o podporu vlády.
Označenie michelinských hviezd pred budapeštianskou reštauráciou essência. Foto: FB essência
Označenie michelinských hviezd pred budapeštianskou reštauráciou essência. Foto: FB essência
Mimochodom, poplatok Česka je asi desaťnásobkom doteraz najdrahšie vydraženého sprievodcu. Vlani sa na aukcii vo Francúzsku predal červený sprievodca z roku 1904 za 47-tisíc eur. Od bezcennej podložky pod knísajúcim sa stolom až po vzácny zberateľský artikel a sen reštaurácií a kuchárov – to je príbeh ročenky, ktorá mala pôvodne len podporiť predaj pneumatík.
