„Kedysi sa predpokladalo, že záleží na osobnosti človeka, či a ako bude moc korumpovať. Zisťujeme však, že vo všeobecnosti platí, že keď sa ľudia dostanú na hierarchicky vyššiu rolu, začína sa meniť ich správanie,“ hovorí v rozhovore pre podcast Nevyhorení psychologička Sylvia Ondrisová.
V podcastovom rozhovore spolu rozoberáme, prečo moc nesúvisí len so spoločenským či pracovným postavením, ako sa pod jej vplyvom mení naše myslenie a aké najčastejšie chyby robia manažéri v kontexte moci.
Dozviete sa napríklad:
- ako pracovať s vlastnou mocou a prečo je to dôležité,
- ako sa meníme, keď sa ocitáme v mocenských pozíciách,
- aké nástrahy prináša neformálna firemná kultúra,
- najčastejšie problémy manažérov a ako ich riešiť,
- tipy, ako rozvíjať svoju osobnú moc.
Prinášame čiastočný prepis podcastu, ktorý si môžete v plnom znení vypočuť na Spotify, v Apple podcastoch a Google podcastoch.
Pozor na mocenský faul
Keď sa povie moc, mnohí si ju spájame s niečím negatívnym. Predstavíme si autoritatívnych politikov, nepríjemných nadriadených alebo učiteľky, ktoré využívali moc nie úplne efektívnym spôsobom. Vy sa však snažíte tento stereotyp zmeniť. Ako vnímate moc vy?
Moc je definovaná už stáročia rôznymi filozofmi, politológmi či psychológmi a na úvod je dôležité povedať, že nie je dobrá alebo zlá. Je to veľmi prirodzený aspekt nášho života a interakcií a skôr to, ako ju používame, môže mať dobrý alebo zlý efekt.
To, že sa o nej neučíme a nevieme, ako funguje vo vzťahovej dynamike, spôsobuje, že ju možno nepoužívame úplne korektne alebo ju dokonca zneužívame.
V tejto súvislosti hovoríte aj o takzvaných mocenských fauloch. Čo to je?
Ide o situácie, keď moc nie je použitá úplne korektne a má nepríjemný efekt na druhých bez toho, že si to uvedomujeme. Keď sa totiž povie zneužitie moci, berieme to ako príliš silné – že niekto urobí niečo zásadne problémové a máme tendenciu sa od toho dištancovať.
No mocenské fauly sú skôr akési menšie každodenné prešľapy v našej mocenskej role, ktoré majú na druhých nepríjemný vplyv. Napríklad, keď sme ako manažéri príkri, alebo v emočnom stave nakričíme na zamestnancov…
Mocenský faul je aj to, keď si neuvedomujeme, že takéto správanie má na ľudí pod nami oveľa silnejší dopad, ako keby to urobil ich kolega. Naše správanie totiž vnímajú cez akési zväčšovacie sklo. Či je to niečo negatívne, alebo aj pozitívne – napríklad ich šéf pochváli –, dávajú tomu oveľa vyššiu hodnotu.
To je dosť nešťastná manažérska úloha – vnímať nielen to, ako sa správam k iným, ale aj ako si vysvetľujú moje správanie…
Určite, tieto roly sú naozaj náročné a nesú so sebou veľkú zodpovednosť. Neznamená to, že musím súhlasiť s tým, ako naše správanie číta ten druhý, ale môžeme na to reagovať a pracovať s tým. Pýtať sa doplňujúce otázky, zisťovať, pozorovať jeho správanie a overovať si, či sme sa porozumeli.
Áno, je naša zodpovednosť počítať s týmto efektom, a keď vieme, že konkrétny človek je napríklad veľmi bojovný ohľadom kritiky, môžeme hľadať lepší spôsob, ako ju priniesť. Môžem trebárs povedať: „Viem, že to je pre teba ťažké a môžeš so mnou aj nesúhlasiť, ale tento bod by som rada s tebou prebrala.“
Strach prevziať moc
Nie je náročné si uvedomovať vlastnú moc?
Presne tak. Jednak z obáv, že by sme mohli byť vnímaný mocensky, pretože moc sama o sebe je vnímaná negatívne. Väčšina lídrov taká nechce byť, preto majú často strach prevziať rolu a autoritu z nej vyplývajúcu.
No aj to je v istom zmysle mocenský faul – ak neprevezmeme našu rolu a ľudia okolo vlastne nevedia, kam smerujeme a čo očakávame, no stále máme pozíciu, v ktorej ich máme hodnotiť a rozvíjať. Zamestnanci môžu byť z takéhoto lídra zmätení.
Aj neprevzatie moci tam, kde je to potrebné, je v istom zmysle mocenský faul. Preto je fajn si neustále uvedomovať, kde sa nachádzame a byť bdelý voči moci, ktorou disponujeme.
Často sa hovorí aj o tom, že keď sa ocitáme v týchto pozíciách, mení sa naše vnímanie a psychológia. Deje sa to u každého?
Kedysi sa predpokladalo, že záleží na osobnosti človeka, či a ako bude moc korumpovať. No zisťuje sa, že vo všeobecnosti platí, že keď sa ľudia dostanú na hierarchicky vyššiu rolu, začína sa meniť ich správanie.
Čím dlhšie sú ľudia na takejto pozícii, tým menej sa vedia vžiť do iných, ktorí sú „pod nimi“, a predstaviť si, ako sa v tom majú. To vnímanie sa ukazuje ako disproporčné, pretože zatiaľ čo lídri sú presvedčení o tom, že to stále dokážu, realita a vnímanie zamestnancov ukazujú niečo iné.
Takisto oveľa viac veria svojim ideám a majú tendenciu naladiť sa na seba. Predpokladajú, že majú viac kontroly nad udalosťami, že ich nápady sú lepšie a že naozaj vedia odhadnúť, čo prinesie dobrý výsledok.
Ich vnímanie ovplyvňuje aj to, že ľudia okolo nich im prestávajú dávať ozajstný feedback.
Rôzne typy moci
Je zaujímavé dodať, že táto téma sa netýka len našich pracovných vzťahov, teda ľudí v riadiacich pozíciách, ale hocikoho z nás. Ako nad tým uvažujete vy?
Áno, každý sa v živote ocitá v pozíciách moci, aj keď si to zvyčajne neuvedomujeme. Sú dve línie, cez ktoré sa na to môžeme pozrieť. Jedna je stále rolová – keď máme hierarchicky vyššiu rolu, aj keď nie sme v práci, napríklad som mama, majiteľka psa, som v domovom výbore nášho domu…
Druhá časť tejto témy sa týka moci v oveľa širšom kontexte. Môžeme o nej uvažovať ako o sile, ktorá nám prináša pocit istoty, kompetencie, autority, a to vďaka mnohým iným veciam, ktoré sa netýkajú hierarchie či formálnosti.
Formálna moc je naše oprávnenie konať, kým osobná moc je naša schopnosť konať.
Sylvia Ondrisová
Nejakú silu mi dáva napríklad moja schopnosť riešiť konflikty, komunikovať, povedať, čo potrebujem…. Takže akési interaktívne zručnosti. Na to je fajn myslieť napríklad v domácnosti.
Ako na to?
Napríklad sa pýtať sám seba, či využívam túto silu v prospech nášho vzťahu s manželom alebo vo svoj prospech, aby som vyhrala hádky. Sú mnohé iné kontexty v ktorých máme „na vrch“ a je fajn neustále si uvedomovať, či svoju silu využívame korektne.
Foto: archív Sylvie Ondrisovej
Existujú rôzne druhy moci, upozorňuje psychologička. Foto: archív Sylvie Ondrisovej
Často sa totiž pozeráme na lídrov a kritizujeme ich, ale v našich mikro prostrediach sami nie sme korektní v tom, ako sa vzťahujeme k druhým a ako používame svoju silu.
Používame ju tak, ako chceme, aby ju používali tí, na ktorých sa pozeráme?
Aké druhy moci poznáme?
V prvom rade je dôležité vysvetliť rozdiel medzi formálnou a osobnou mocou. Formálna moc je akési sako, ktoré dostaneme – mandát, že môžeme tú moc používať. No práve osobná moc je to, čím sako naplním. Či som dorástla do neho ramenami, či naozaj svoju moc dokážem vykonávať so schopnosťami a charakterom, ktorý mám…
Inými slovami, kým formálna moc je naše oprávnenie konať, osobná moc je naša schopnosť konať. Zároveň je to niečo, čo môžeme rozvíjať. Ide napríklad o rôzne interaktívne a psychosociálne zručnosti, ako im niekedy hovoríme, schopnosť komunikácie, zvládanie stresu, vytrvalosť, odolnosť, schopnosť otvoriť a riešiť konflikt.
Naša moc pritom môže byť aj sociálna, vďaka kultúrnej a etnickej príslušnosti, veku, vzhľadu, zdraviu či sexualite, prípadne kontextuálna, ktorú má trebárs lekár voči pacientovi alebo učiteľ voči žiakovi.
Existuje aj moc psychologická, keď napríklad vieme, kto sme a čo chceme a máme zručnosti, ktoré nám pomáhajú zvládať náročné situácie. Ďalej je tu moc spirituálna, teda schopnosť spojiť sa s vnútorným stavom, ktorý umožňuje odstup a hlbšiu perspektívu.
Viem si predstaviť, že ak človek nemá dostatočne veľkú osobnú silu, tak sa príliš spolieha na tú formálnu. Platí to?
Potenciálne áno. Môže to byť aj tým, že len nevedia o tom, že môžu použiť aj inú silu. Musia niečo vyriešiť a nesmú ukázať, že niečo nevedia. Sú teda pod takým tlakom, že je jednoduchšie siahnuť po tej autoritatívnej moci. Ľudia veľmi vidia, keď je to disproporčné – keď sme trebárs ešte nedorástli do spomínaného saka.
V čom máme navrch
Vy hovoríte o tom, že je ľahšie cítiť nižšiu moc ako vyššiu. To je celkom prekvapivé…
Áno, ťažko sa to vysvetľuje, ale je to tak. Dôvodom je naša autonómna nervová sústava, ktorá spôsobuje, že mozog registruje viac to, čo je pre nás ohrozujúce a kde pociťujeme nedostatok. Naša reakcia na to je výraznejšia, silnejšia, prináša nám pocity bezmocnosti.
Čiže to negatívne a akýsi nedostatok vnímame ako niečo prevažujúce, zatiaľ čo schopnosti, na ktoré sa vieme spoľahnúť, berieme ako niečo samozrejmé a nevšímame si to.
Napríklad aj v medziľudských konfliktoch máme pocit, že ten druhý je problémový, pretože vidíme to, čo on či ona má a my nemáme. Preto keď pracujem s touto témou, hovorím, že namiesto toho, aby sme podcenili svoju silu, skúsme ju nadceniť a uvedomiť si, čo máme my, čo dokážeme a ten druhý nie: Na čo reaguje, keď musí byť taký polarizovaný? Čo je pre neho také ťažké zvládať?
Svoju hierarchickú alebo kultúrnu moc vieme ľahko stratiť, keď sa zmení kontext, zatiaľ čo tá osobná je prenositeľná.
Sylvia Ondrisová
Ja som napríklad nikdy nechápala, prečo sa so mnou môj muž niekedy nechce baviť o určitých témach a potom mi povedal, že v konfliktoch som ako taká zošívačka: mám premyslené, čo idem riešiť a prišpendlím ho v určitom bode, kým on ani nemal čas o tom premýšľať. Tým pádom vytváram bariéru a jeho jedinou ochranou je nepokračovať v takom rozhovore.
Dá sa to preniesť aj do pracovných vzťahov. Napríklad šéf môže vnímať moc zamestnanca v menšej zodpovednosti, nižšom tlaku zvrchu a možno väčšej slobode, kým zamestnanec vníma pozíciu manažéra a jeho silu primárne cez autoritu a ďalšie pozitívne atribúty…
Áno, je to tak. Dôležité je to uvedomenie si vlastnej pozície. Pomáha mi lepšie pracovať so zamestnancami, keď ako líderka vnímam napríklad to, aký rozsiahly mám prístup k informáciám – viem o veciach, o ktorých zamestnanci nevedia, a tak často netušia, prečo sa rozhodujem, ako sa rozhodujem. Prípadne mám iné výhody vyplývajúce z postavenia.
Sylvia Ondrisová sa venuje práci s mocou. Foto: archív Sylie Ondrisovej
Zároveň nám to pomáha na oboch stranách zmierňovať očakávania, ktoré máme od seba navzájom. Mám pocit, že na lídrov máme často priveľké požiadavky. Pritom oni potrebujú spätnú väzbu od nás – tiež sa učia, nespadli z neba „hotoví“, ale potrebujú navigovať svoje schopnosti. Aj oni potrebujú našu pomoc a dôveru, že sme partneri, ktorí si navzájom pomáhajú.
Čo sú najväčšie problémy týkajúce sa práce s mocou? Ako vieme robiť prevenciu?
Myslím si, že to sú napríklad situácie, keď sme zároveň kamaráti aj zamestnanci (viac o tom hovoríme v podcaste, pozn. red.).
Potom je to prvotné siahanie po nástrojoch formálnej moci, keď paradoxne strácame legitimitu. Neznamená to, že niekedy nemôžeme dočasne pritvrdiť, napríklad v kríze, ale keď sme primárne direktívni a vytvárame strach, je to riziko.
Zároveň vnímam, že takáto reaktívna autorita je nám často prirodzená. Keď si však naplno uvedomíme, čo je zámerom našej roly, o čo sa máme starať a čo je naša funkcia, tak možno zistíme, že ku konkrétnej situácii môžeme pristúpiť inak.
To je inak aj prevencia voči mocenským faulom – naviguje nás to k tomu, čo máme robiť, a nie, čo máme tendenciu robiť trebárs pod vplyvom emócií.
Ako rozvíjať osobnú silu
Skúsme si na záver povedať, prečo a ako môžeme rozvíjať osobnú moc?
To je dôležitá téma. Osobnú moc je dôležité rozvíjať, pretože je stabilná v čase a v kontexte. Svoju hierarchickú alebo kultúrnu moc vieme ľahko stratiť, keď sa zmení kontext, zatiaľ čo tá osobná je prenositeľná z kontextu do kontextu a do inej situácie. A ako ju rozvíjať?
V zásade čokoľvek nové sa začneme učiť, rozvíjame aj osobnú silu. Napríklad sa učíme nový jazyk a núti nás to narábať s neistotou, trénovať pamäť, vyrovnávať sa s tým, že niektorí sú lepší… Prípadne môžeme absolvovať rôzne kurzy na zvládanie stresu, komunikáciu a iné veci, ktoré dennodenne potrebujeme – odolnosť, vytrvalosť….
Čaká nás doba, v ktorej tie zmeny budú na dennom poriadku a my potrebujeme byť schopní prechádzať cez prekážky, zvládať stres, rozvíjať flexibilitu. Akékoľvek sebarozvojové kurzy alebo dokonca nové roly nám v tom môžu pomáhať.
Spomínali sme napríklad aj spirituálnu silu, ktorú si môžeme rozvíjať tým, že si v tom rýchlom živote budeme do svojich dní dodávať niečo vedomé, čo nám pomôže dostať sa do bodu harmónie, resetu či výdychu. Posilňovať seba samého tým, že si do života budeme prinášať dostatok zdrojov výživy, lebo to robí náš emočný systém pokojnejším.
Vtedy máme viac k dispozícii aj svoje zručnosti, schopnosti, charakter, robí nás to pokojnejšími a tým pádom silnejšími. Takže čokoľvek, aj takéto staranie sa o svoje denné zdroje, je zároveň veľká práca na osobnej sile.
Vypočujte si rozhovor
Rozhovor so Sylviou Ondrisovou si môžete vypočuť na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Tento rozhovor je súčasťou limitovanej edície podcastu Nevyhorení s názvom Well-being v práci, ktorú vám prinášame v spolupráci v ING Hubs Slovakia.
