Dosiahnutím cieľa došlo k vybitiu energie. Organizmus, ktorý bol navyknutý na pravidelné dopamínové kokteily radosti ich odrazu nedostáva, pretože tie „obyčajné“ úspechy už nestačia. Čo s tým?
Článok je súčasťou newslettra Well-being espresso o duševnom zdraví, hľadaní vnútornej pohody a rovnováhy. Na jeho odber sa môžete prihlásiť tu.
V procese dosahovania veľkého a pre človeka významného cieľa je podľa psychologičky charakteristické, že prežívame viacero fáz. Jednou z nich je aj anticipácia, teda predpoklad toho, prečo cieľ, ktorý chceme dosiahnuť, stojí za všetko odriekanie.
Hodnota cieľa často veľmi úzko súvisí aj so sebahodnotou. „Človek má predstavu, že dosiahnutie veľkého cieľa ho urobí lepším, spokojnejším, úspešnejším či cennejším človekom – či v individuálnej, alebo vzťahovej rovine,“ hovorí Filipa Ondrejková.
Sú to všetko silné motivátory, ktoré nás dokážu v tomto procese opäť a opäť naštartovať a namotivovať v čase, keď sa objavia prekážky alebo ťažkosti.
Na neurobiologickej úrovni ide o dopamínovú stimuláciu. Keď sa „vyhecujeme“ k ďalšiemu prekonaniu protivenstva, zaplaví nás hormón, ktorý môže spôsobiť až euforický stav a zážitok radosti či hrdosti na seba samého.
Eufória cieľovej roviny
Pri významných cieľoch je známa aj anticipačná eufória, teda eufória, ktorú očakávame, že budeme prežívať. „Silno sa zapájajú subkoritkálne emočné systémy, ktoré dodávajú energiu neokortexu, teda nášmu intelektu, a motivujú nás robiť veci, ktoré by mali viesť k eufórii ,cieľovej rovinky‘,“ vysvetľuje psychoterapeutka.
Vzájomným pôsobením týchto a ďalších hormónov či neurotransmiterov v nás vzniká prijemná skúsenosť spojená s aktivitou, s prekonávaním sa a učením, ktoré sú silno previazané so zmyslom a zmysluplnosťou konania.
Toto je sila a energia, ktorá sa skrýva za dosahovaním veľkých cieľov.
Čo sa deje potom
Teraz sa prenesme v čase do obdobia, keď bol náš cieľ dosiahnutý a prvé dni eufórie pominuli. Nielenže prichádzame o celý vyššie popísaný ohňostroj energie v tele a zostáva v nás prázdno, prichádza aj vyčerpanie.
„Dosiahnutím cieľa došlo k vybitiu energie. Organizmus, ktorý bol navyknutý na pravidelné dopamínové kokteily radosti ich odrazu nedostáva, pretože tie ,obyčajné‘ úspechy už nie sú dosť,“ hovorí psychoterapeutka.
Ako príklad uvádza mnohých športovcov, ktorí po dosiahnutí veľkých cieľov, napríklad olympijskej medaily, mali problém nájsť motiváciu na pokračovanie v tréningu a stanovenie si dostatočne veľkého cieľa, čo viedlo až k depresívnym epizódam. V tejto súvislosti je v športovej psychológii známy aj pojem po-olympijská depresia.
Inšpirácia a praktické využitie
Čo s tým môžeme robiť? Filipa Ondrejková zdieľa aj niekoľko tipov, ktoré môžeme mať na pamäti pri našej najbližšej výzve.
Cesta ako cieľ.
V prvom prípade je dôležité sa naučiť tešiť sa už počas dosahovania míľnikov na ceste za cieľom, aby všetka eufória nebola len na konci.
Integrácia do celkového sebaobrazu.
Takisto pomáha, keď sa po dosiahnutí cieľa často vraciame v myšlienkach k jednotlivým dôležitým momentom z našej cesty za cieľom. A keď si uvedomujeme kľúčové momenty nielen vo vzťahu k dosiahnutému cieľu, ale aj k tomu, čo to o nás vypovedá. Akými ľuďmi sme sa vďaka svojej snahe stali?
Tak dochádza k postupnej integrácii veľkého víťazstva do celkového sebaobrazu. A tiež k pocitu hrdosti. Viera vo svoje schopnosti, spoznanie svojej nezdolnosti a podobne sa stávajú súčasťou sebaobrazu.
„Je dôležité, aby mohlo dôjsť k tejto integrácii. Nie je užitočné si hneď stanovovať nový a väčší cieľ, pretože je pravdepodobné, že dôjde k vyčerpaniu až vyhoreniu,“ pripomína Ondrejková.
Láskavosť k sebe.
V druhom prípade by som odporúčala láskavý prístup k sebe. Postarať sa o seba, prijať svoje schopnosti a dary je uzdravujúce.
Širší kontext.
Je tiež dôležité, aby sa človek ašpirujúci na veľký cieľ snažil vidieť svoje snaženie v celkovom sebaobraze. Teda, čím všetkým ešte je. Kto som pre seba samého? Kým som, alebo by som mohol byť, pre druhých ľudí? Aký som mimo toho všetkého, čo chcem dosiahnuť?
Pomoc odborníka.
Psychoterapeutka odporúča aj vyhľadanie odbornej pomoci. Smútok z úspechu totiž môže súvisieť aj s vplyvom chronického stresu a dôsledkami traumatizácie v detstve, ktoré spôsobujú zmeny v psychofyziológii jednotlivca.
„Ľudia s takouto záťažou z minulosti sa často cítia nehodní, necenní. Je to presvedčenie zakorenené tak hlboko v ich vnútri a spolu s pocitmi hanby stojí na pozadí presvedčenia, že úspech je dielom náhody, šťastia, a teda nie je byť na čo hrdý,“ hovorí Ondrejková.
Dosiahnutie akéhosi vyrovnania sa so sebou a so svojou minulosťou je mimoriadne prospešné, ako pre jednotlivca, tak aj pre jeho najbližšie okolie v rodinnom aj pracovnom prostredí.
Článok vyšiel aj ako newsletter Forbesu o duševnom zdraví, hľadaní vnútornej pohody a rovnováhy. Na jeho odber sa môžete prihlásiť tu.
