Ak máme problém s vnútornou motiváciou môžeme zmeniť konkrétnu situáciu, alebo jej vnímanie, hovorí psychológ Michal Bača v rozhovore pre podcast Nevyhorení. Ako vlastne funguje psychológia motivácie a čo môžeme robiť, ak máme pocit, že sme ju stratili a zažívame frustráciu?
„To najdôležitejšie, čo by mali rodičia odovzdať svojim deťom, je schopnosť učiť sa slobodne a zrelo rozhodovať a robiť to s plnou zodpovednosťou za tieto rozhodnutia. Keď sa toto dieťa učí, tak ho to aj baví – berie zodpovednosť za svoj život a robí veci, v ktoré verí,“ hovorí Bača.
Z takéhoto dieťaťa potom vyrastá dospelý, ktorý má zvyčajne väčšiu moc nad svojím životom, čo súvisí s vnútornou motiváciou.
Prinášame prepis podcastu Nevyhorení.
Skúsme si na úvod zadefinovať, čo je to vnútorná motivácia.
Motivácia je naše vnútorné odhodlanie niečo robiť. Keď som motivovaný, mám chuť, vnútorný „drive“, vkladám energiu a chuť do vecí, ktorým sa venujem. Znamená to, že mám nejakú vnútornú pohnútku. Pri ľuďoch je motivácia iná, ako napríklad v zvieracej ríši – keď niečo robíme, potrebujeme poznať dôvod, účel, zmysel…
Vy o tejto téme hovoríte často v kontexte ľudskej slobody. Ako to s tým súvisí?
Vnútorná sloboda je zdrojom energie k tomu, čo robíme. Je to taká odveká otázka – či sme skutočne slobodní. Je to, čo prežívame, ako konáme a rozhodujeme sa, iba dôsledkom množstva rôznych vnútorných a vonkajších vplyvov, ako je napríklad genetika, prostredie, kultúra a tak ďalej, alebo máme schopnosť slobodne sa rozhodovať?
Mňa veľmi oslovuje pohľad Viktora Frankla, ktorý povedal, že medzi podnetom a odpoveďou je vždy medzera. Človek má počas nej možnosť zastaviť sa, odstúpiť a rozhodnúť sa. Akokoľvek. Táto „medzera“ existuje vždy, aj keď sa niekedy meria na sekundy.
Veľmi úzko teda súvisí s našou motiváciou…
Áno, zámerne som trošku „odbočil“, aby sme porozumeli, čo je vnútorná sloboda, pretože práve ona je zdrojom energie k tomu, čo robíme, teda našej vnútornej motivácie. Je to ten moment pri rozhodovaní v kľúčových chvíľach a pri dilemách – prídu podnety a my uvažujeme, ako zareagujeme. „Čo bude tá akcia?“ To je jadro a podstata našej motivácie, ktorá sa rodí z nášho rozhodnutia.
Vypínač od našej vnútornej motivácie máme v rukách len my sami. Často ho však prepožičiavame okolnostiam či ľuďom okolo nás.
MICHAL BAčA,
Základný rozdiel medzi človekom a zvieraťom je ten, že zvieratko na podnet reaguje, človek odpovedá. Samozrejme, veľa ľudí pod vplyvom stresu tiež len reaguje. Keď sme zaplavení emóciou strachu, dostávame sa do protipólu slobody. Ide o „fight or flight“ mód, keď ideme do útoku alebo úteku. Je to všetko možné, len nie zrelá odpoveď.
Ľudská zrelosť sa meria aj veľkosťou medzery, ktorú si vieme vytvoriť medzi podnetom a odpoveďou.
Vypínač od vnútornej motivácie
Niekomu by sa to mohlo zdať ako veľmi abstraktné, skúsme si uviesť nejaký príklad. Napríklad zamestnanec, ktorý je v práci dlhodobo frustrovaný a aj s tým niečo robil, hovoril o tom so šéfkou, snaží sa a aktívne podniká určité kroky, ale jeho sloboda na pracovisku je oklieštená a v dôsledku toho klesá aj motivácia. Aké sú jeho šance?
Frustrácia sa veľmi často skloňuje práve v kontexte zamestnania. Je často spojená s emóciou bezmocnosti. Keď máme moc nad svojím životom, neprežívame frustráciu. Vtedy vieme, že môžeme. Keď, naopak, cítime bezmocnosť, sloboda je vypnutá.
My sa však môžeme rozhodnúť „byť frustrovaní“ – a zámerne hovorím o rozhodnutí, pretože to je naša možnosť. Vlastne aj vypínač od našej vnútornej motivácie máme v rukách len my sami. Často však tento „vypínač“ prepožičiavame okolnostiam či ľuďom okolo nás. Myslíme si, že keď sa stane to či ono, potom sa nám už bude chcieť, alebo sa niečo zmení. No to všetko je len ilúzia.
Vtedy sa vzdávame vlastnej slobody – tvárime sa, že medzera medzi podnetom a reakciou neexistuje a sme bezmocní.
Keby som sa nachádzala v takejto situácii a niekto by mi povedal, že je to len moja úloha „motivovať sa“, dosť by ma to nahnevalo. Predsa len, môžu tam vstupovať aj objektívne zlé podmienky. Ako mám byť tým „článkom“, ktorý sa len tak zapne v nevyhovujúcom prostredí?
To nás naštve, samozrejme. Môže sa nám to zdať veľmi arogantné. A áno, môžu nastať situácie, keď nevidíme východisko a cítime, že sme v slepej uličke. No nie je to úplný koniec sveta. Niekedy ľuďom vysvetľujem, nech sa na to pozrú zhora, ako na bludisko.
Niektoré cesty sú slepé, niektoré vedú nevieme kam, krútia sa všelijako komplikovane, no aspoň jedna cesta cez bludisko je priechodná. Platí, že čím rýchlejšie pobeháme všetky tieto slepé uličky, tým skôr nájdeme cestu von.
Niekedy je však potrebný aj čas na pozviechanie sa a nabratie síl, ktoré nám pomôžu von zo slepej uličky, nie?
Určite. Keď je niekto frustrovaný, nepomôže mu, keď mu vynadáme a povieme, nech sa vzchopí a ide ďalej. Pomáha, keď empaticky vnímame, ako to teraz prežíva a spýtame sa ho, čo by mu pomohlo. „Chceš si teraz oddýchnuť, vyfúknuť, zastaviť sa a poodstúpiť si?“ „Chceš sa o tom porozprávať?“ „Chceš byť chvíľu sám?“ „Čo by ti padlo ako užitočné?“
Už iba toto uvedomenie nám asi môže dať väčšiu moc a možnosti – že si vlastne máme z čoho vyberať aj keď sa nám to tak nezdá.
Toto sa veľmi často používa aj v psychoterapii, keď si človek myslí, že už nemá na výber a nemá moc nad tým, čo sa mu deje. Keď je jeho osobná sloboda vypnutá. Snažíme sa mu vtedy pomôcť v tom, aby videl alternatívy. Nevidí síce ďaleko za zákrutu, ale vidí, čo je priamo pred ním.
Foto: Marek Mucha
Michal Bača hovoril aj na podujatí Nevyhorení: Nové cesty k duševnému zdraviu a well-beingu. Foto: Marek Mucha
Už len tým, že dáte človeku dve možnosti, mu otvárate priestor osobnej slobody a zväčšujete medzeru medzi podnetmi a odpoveďami. Môžeme sa ho pýtať: „Ešte vidíš nejakú možnosť?“ Môže ju sám nájsť, pozrieť sa na to inak. Je v hre výpoveď? Mám si hľadať inú prácu? Mám ostať a snažiť sa v tejto oblasti? Alebo je možnosťou prestup v rámci oddelenia? Môžem o tom hovoriť so šéfkou?
Zvážme všetky možnosti a na základe toho môžeme urobiť zrelé rozhodnutie. Neurobme rozhodnutie v panike, v strese. Vtedy berieme do rúk ten vypínač od našej vnútornej motivácie.
Chuť slobody
Ako sa vlastne líši vnútorná motivácia od vonkajšej? Často sa totiž motivujeme vyšším platom, benefitmi, firemným autom a podobne.
Vonkajšia motivácia prichádza na rad vtedy, keď nefunguje vnútorná. Keď človek zažíva moc nad svojím životom, je to veľmi naplňujúci pocit. Rozhodne sa, že niečo urobí a už len to, že to urobí, je pre neho motivujúce. Nepotrebuje žiadne vonkajšie stimuly či pochvaly. Je to pocit, ktorý chutí a rajcuje človeka najviac.
No keď mu chýba vnútorný silný zážitok moci nad vlastným životom a slobodou, ktorú môže uplatňovať, nahrádza si to externými motivátormi. Potrebuje totiž cítiť niečo pozitívne, preto si tú vnútornú motiváciu nahrádza niečím externým.
Čo vlastne ovplyvňuje našu vnútornú motiváciu?
Okrem spomínanej a veľmi kľúčovej slobody je dôležitá napríklad komunita, ktorá sa viaže na prežívanie bezpečia. Slobodu a slobodné zvažovanie si vieme dopriať vtedy, keď sa cítime aspoň trochu bezpečne. To je v podstate rola rodičov, ktorí vytvárajú bezpečné prostredie pre deti. Také, v ktorom môžu rásť, experimentovať, môžu skúšať.
To najdôležitejšie, čo by mali rodičia odovzdať svojim deťom, je podľa mňa schopnosť učiť sa slobodne a zrelo rozhodovať a robiť to s plnou zodpovednosťou za tieto rozhodnutia. Keď sa toto dieťa učí, tak ho to aj baví – berie zodpovednosť za svoj život a robí veci, v ktoré verí.
Neskôr sa to prenáša aj do dospelosti. Z dieťaťa, ktoré sa učí slobodne rozhodovať, vyrastá dospelý, ktorý má zvyčajne väčšiu moc nad svojím životom, čo súvisí s vnútornou motiváciou.
Dnes sa veľa hovorí aj o psychologickom bezpečí v práci, ktoré sme rozoberali v dávnejšom rozhovore. To je prostredie, ktoré ľuďom vytvára priestor pre vnútornú slobodu, keď sa môžu rozhodovať, majú pocit, že sa s nimi ráta, že sa s nimi rozpráva o veciach, že ich niekto počúva.
Psychologické bezpečie je v pracovnom kontexte definované ako priestor, v ktorom sa ľudia cítia slobodní vyjadrovať svoje myšlienky, otázky, pochybnosti, kritické pohľady…
Manažér ako vzor
To je jeden spôsob, ako môže manažér podporovať vnútornú motiváciu u zamestnancov. Napadajú vám aj iné? Často sa totiž nízka angažovať rieši práve externými motivátormi…
Samozrejme, dokáže. Keď chceme zvýšiť mieru angažovanosti, mali by sme sa pozerať práve na motiváciu. Prečo sú ľudia málo zapojení? Úplne najjednoduchšie je začať riešiť platy, dovolenky, a iné benefity, no veľa firiem potom napríklad zisťuje, že ľudia nemajú kedy čerpať dovolenku, lebo majú veľa roboty, nemajú kedy využívať šport pasy, lebo chodia z práce večer a unavení.
Platí, že ľudia potrebujú byť za svoju prácu dobre odmenení, no to sú takzvané hygienické faktory. Potrebujeme byť v primeranom priestore a mať splnené základné podmienky, ale tie nám nezabezpečia „hyper motiváciu“. Ako teda podnecovať vnútornú motiváciu?
Úplne prvá podmienka je, že ju musí mať zapnutú samotný manažér či manažérka. Musí v ich vnútri plápolať ohník, aby dokázali vytvárať prostredie, ktoré ju pomôže rozhorieť aj u iných. Toto často hovorím manažérom: „Ak sa chcete starať o motiváciu iných ľudí, v prvom rade sa starajte o tú vlastnú.“
Napĺňanie života zmyslom je uskutočňovanie určitých hodnôt, pre ktoré sa rozhodujeme.
Michal Bača
Ak si niekto fičí na externých motivátoroch, benefitoch, vymoženostiach a dôležitosti svojej pozície, prípadne ešte aj k zamestnancom hovorí z pohľadu čísel, nikoho to nenakopne. Keď však človek robí svoju prácu, pretože ju má rád, vidí v nej zmysel a uvedomuje si, že robí potrebné veci a vedie k tomu aj svojich ľudí, už to samo o sebe zažína veľmi veľa.
Všetci poznáme ten pocit, keď stretneme niekoho, na kom vidíme živý záujem, ohník a nadšenie. Toto je niečo, čo štartuje aj nás. Často nám aj veci, o ktorých takýto človek rozpráva, dávajú zmysel.
Keď stratíme motiváciu
Čo bývajú najčastejšie dôvody, pre ktoré sa vytráca naša vnútorná motivácia? Napríklad aj v práci, ktorá nás napĺňa, no napriek tomu prežívame obdobie alebo nastali okolnosti, ktoré nás demotivujú…
Môže to nastať v rôznom kontexte a z rôznych dôvodov. Jedným z najprozaickejších, je ten, že ak človek robí to, čo má rád a napĺňa ho to, no robí to na 150 percent od rána do večera, zahlcuje sa a prekračuje vlastnú kapacitu.
To, že nás niečo baví a že sme v tom dobrí, ešte neznamená, že to budeme robiť 15 hodín denne. Často tak môžeme uštvať sami seba aj pri niečom, čo je super, užitočné a zmysluplné.
Vtedy asi pomôže odstup…
Áno, dať si pauzu a nadýchnuť sa. Napríklad pri mojej práci sa dá veľmi ľahko prepáliť tak, že človek trávi až príliš veľa času s inými ľuďmi, teda tá najväčšia regenerácia je pre mňa, keď som úplne sám a bez akejkoľvek aktivity. Vyslovene potrebujem zastaviť myseľ, aktivitu a jednoducho regenerovať, načerpať a potom sa tá chuť zrazu objaví sama.
Vždy, keď sa nám objaví nechutenstvo k niečomu, čo sme mali radi, treba to trochu popustiť a uvidíme.
Potom sú tie ďalšie možnosti, keď je človek frustrovaný. Napríklad to môže byť niečo objektívne z vonku – niekto alebo niečo nám skríži plány alebo sa vyvinuli nejako okolnosti. Dostaneme sa do slepej uličky a môžeme si tam zúfať a frustrovať sa, alebo s tým niečo urobiť.
Frankl, ktorého som už spomínal, hovoril o zmysluplnom uplatnení našej slobody. Napĺňanie života zmyslom pre neho znamenalo uskutočňovanie určitých hodnôt, pre ktoré sa rozhodujeme.
Aké hodnoty poznáme?
On ich zaradil do takých troch kategórií. Prvé sú tvorivé – keď niečo vytvárame a máme pocit naplnenia, či je to niečo mentálne ako napríklad tento rozhovor, alebo hmotné. Vytvoríme niečo, čo sa iným ľuďom páči, alebo im chutí, trebárs pri varení.
Okrem tvorenia nás môžu napĺňať aj zážitkové hodnoty. Človek večer cestuje unavený v autobuse domov z práce, zahľadí sa na západ slnka a zrazu si uvedomí, aký je svet nádherný. Alebo sa pozrie na obraz, ktorý sa mu páči, či slnko odrážajúce sa v Dunaji. To sú úžasné zážitkové hodnoty, ktoré nás napĺňajú.
Tretia kategória je špeciálna. Frankl hovorí o takzvaných postojových hodnotách a týkajú sa často rôznych limitujúcich životných situácií – keď nemôžeme ani tvoriť, ani zažívať. Napríklad, človek je chorý, nemôže ísť ani do práce, bolesť ho limituje a pripomína mu nezmyselnosť všetkého. No aj v takejto situácii k tomu všetkému môže zaujať postoj.
Keď dáme množstvo energie do nejakej práce a nevyjde to, je to zlyhanie. Môžeme si povedať: „Je to hrozné. Som neschopák. Načo som to vôbec robil?“ Môže prísť práve frustrovanie a bičovanie samého seba, alebo sa k tomu môžem postaviť inak: „Nuž, urobil som maximum, viac som v tejto chvíli urobiť nemohol, napriek tomu to nebolo dosť. To, že to nevyšlo, je už, hold, mimo mojej kontroly.“
Zmena perspektívy
Ak teda chceme pracovať s našou klesajúcou vnútornou motiváciou, buď zmeníme konkrétnu situáciu, alebo jej vnímanie?
Presne tak. Môžeme zmeniť postoj. Často sa teraz po voľbách stretávam s veľkou frustráciou časti ľudí. No, stalo sa. Čo teraz? Buď budem nešťastný z toho, že nezvíťazili „tí moji“ a bude ma to oberať o najbližšie dni, mesiace… No nakoniec to aj tak rozchodím. Vždy sme to rozchodili.
Môžem sa k tomu teda postaviť konštruktívnym spôsobom a premýšľať, čo viem robiť zo svojej pozície a čo je už mimo moju kontrolu. A to sa dá robiť na každej úrovni.
Mimochom, Frankl to nevymyslel za stolom, ale predtým, ako ho zobrali do Osvienčimu, kde prežil niekoľko rokov. Sám tam prežíval tieto „postojové hodnoty“.
Ako by ste na záver „motivovali“ ľudí, ktorí aktuálne hľadajú svoju vnútornú motiváciu alebo majú v niektorej oblasti života problém ju nachádzať?
Základný spôsob je dať si pred seba všetky možnosti, ktoré máme. Snažiť sa ich vymenovať – všetko, čo vidíme, aj to, čo sa nám zdá veľmi málo pravdepodobné. Potom sa o tom môžeme rozprávať so svojimi blízkymi, ktorí nám rozumejú.
Ľudia často vnímajú slobodu ako slobodu „od niečoho“. Sme slobodní od rodičov, od zamestnávateľa, od… No to je len jedna časť. Tá vnútorná sloboda hovorí primárne o slobode k niečomu – rozhodujem sa niečo uplatniť, niečo urobiť, vykonať.
Ľudia hovoria: „Som slobodný, môžem si robiť, čo chcem.“ Ale čo chceš? „No ja neviem.“ Tak kde je potom tá sloboda…
Najprv si to teda premyslime, snívajme a potom naplánujme – pozrime sa na alternatívy aj ich dôsledky. Rozprávajme sa o tom s blízkymi, zvažujme… No najmä si uvedomme, že vždy máme minimálne dve možnosti.
Vypočujte si podcast
Rozhovor s Michalom Bačom a ďalšie zaujímavé epizódy si môžete vypočuť v podcaste Nevyhorení na Spotify, v Google podcastoch či v Apple podcastoch. Nezabudnite si nastaviť odber, aby vám neunikla žiadna nová epizóda.
Vašu spätnú väzbu na podcast, odkazy alebo tipy na témy či hostí môžete posielať na zuzana.matuscakova@forbes.sk
O projekte Nevyhorení
Projekt o duševnom zdraví vznikol v redakcii magazínu Forbes v roku 2019. Začal sa ako séria rozhovorov s ľuďmi, ktorí vyhoreli, ale znova našli svoju iskru. Neskôr vyústil do rovnomennej knihy, ktorá sa stala bestsellerom.
Dnes sa venujeme témam duševnej pohody, návratu k pravým hodnotám, jednoduchšiemu, spokojnejšiemu a zmysluplnejšiemu životu. Robíme tak prostredníctvom podcastu plného rozhovorov so psychológmi a inšpiratívnymi ľuďmi, zaujímavých článkov na webe Forbes.sk, osvety na sociálnych sieťach či prednášok a diskusií pre firmy aj verejnosť.
Ak chcete dostávať tieto informácie a zostať s nami v kontakte, môžete sa prihlásiť na odber tu.
Tento rozhovor je súčasťou limitovanej edície podcastu Nevyhorení s názvom Well-being v práci, ktorú vám prinášame v spolupráci s ING Hubs Slovakia.
