Rodina Kuršelovcov z českého mestečka Semily nemá zrovna obvyklý biznis. Živí sa tým, že vracia zašlú krásu starým továrňam. A nejde pritom o žiadne malé sústa.
Naposledy si priamo v meste, odkiaľ pochádzajú, v srdci Českého raja, dali za cieľ vniesť život do industriálneho areálu s rozlohou 60-tisíc štvorcových metrov. A tak vznikla Fabrika 1861.
Bývalá textilná továreň, ktorú práve v roku 1861 založil Franz Schmitt, bola v minulosti pre svoju architektúru i veľkolepú rozlohu často prezývaná Semilské Versailles.
Areál, ktorý má za sebou pestrú históriu, získala pred tromi rokmi do svojho vlastníctva rodina Kuršelovcov, otec Milan a traja synovia Jakub, Sebastian a Adam. Ten prostredný, Sebastian, sa stal riaditeľom firmy, ktorú spoločne založili.
Ich rodina má pritom v Semilách dlhú tradíciu. „Môj pra-pra-pradedo Jozef Václav Hybler tu pracoval a po dohode so Schmittom si postavil dve ďalšie fabriky v Benešove pri Semilách, na podporu výroby tej semilskej. Potom prišlo štyridsať rokov socializmu a s ním znárodnenie, a k majetku sme sa dostali až v privatizácii,“ opisuje Sebastian Kuršel.
Kedysi jedna z najväčších fabrík v Európe
Fabrika, ktorá v minulosti patrila medzi najväčšie v Európe, mala po revolúcii viac spoločníkov. Samotná textilná výroba v nej však bola neudržateľná a nakoniec sa továreň musela uzavrieť. Prišla insolvencia, v ktorej rodina Kuršelovcov továreň odkúpila celú, a odvtedy ju dáva dokopy.
„Franz Schmitt postavil fabriku na strategickom mieste. Viedla za ňou železnica a pretekala tadiaľ Jizera. Voda rozhýbala všetky stroje a následne vyrábala aj elektrickú energiu. Spolu s fabrikou vystaval aj celé mestečko. Bývali tu majstri, najvyššie vedenie, bola tu škola, najskôr nemecká, potom česká, k dispozícii bol lekár, reštaurácia, kolkáreň a najväčšia mestská tančiareň,“ vymenúva riaditeľ firmy Fabrika 1861.
V areáli je dokopy osemnásť budov. Neprehliadnuteľná je bývalá pradiareň s vežou s hodinami. Ich stroj nie je pôvodný, je repasovaný, pretože v čase, keď bola továreň uzavretá, z nej vandali odniesli, čo sa dalo.
„V inom z priemyselných objektov v Tanvalde sme objavili podobný a nevyužívaný hodinový stroj, ktorý sme nechali zrenovovať a umiestnili ho na vežu v Semilách. Prvýkrát sa hodiny rozbehli v júli v roku 2021. Vežu sme pokrstili menom Ludmila,“ vysvetľuje Sebastian.
Foto: Fabrika 1861
Čas v areáli, rovnako ako v minulosti, oznamujú dva pôvodné zvony, jeden bije každú hodinu, druhý vo štvrťhodinovom intervale. Vežu by mohol obohatiť aj unikátny orloj.
Veľké plány aj investície
Práve s pradiarňou majú bratia veľké plány a počas dvoch rokov by mala prejsť premenou. „Ponúka priestor s rozlohou viac ako 9-tisíc štvorcových metrov, ktorý by sme radi pretvorili na galériu, na miesto, kde sa budú konať koncerty a ktoré sa stane stredom kultúrneho a spoločenského života nielen pre ľudí v Semilách,“ približuje Sebastian.
Výšku investícií do celého projektu zatiaľ odhadujú na približne 360 miliónov korún (14,6 milióna eur). Časť by mohli pokryť aj dotácie, o ktoré sa bude firma usilovať.
Hoci by sa mohlo zdať, že celá fabrika je len požieračom peňazí, aj ona si na seba dokáže čiastočne zarobiť. V jednotlivých budovách je v prenájme asi dvanásť firiem. Jedna z nich sa zaoberá aj textilnou výrobou špeciálnych látok – damašku a brokátu. Ďalšie dve firmy využívajú areál na svoje sklady.
Prostredie pre thriller s Keanom Reevesom
V nájme je tu napríklad ekologická likvidácia vozidiel a elektrozariadení, autodoprava a v budove bývalého podnikového riaditeľstva sídlia skúšobne dvoch miestnych hudobných kapiel.
Ďalší zárobok firme poskytujú filmári. Vlani tu napríklad padla prvá klapka hollywoodskeho akčného thrilleru Ballerina s Keanom Reevesom v hlavnej úlohe. Filmára pritiahla práve historická tvár továrne a jej atmosféra.
V areáli sa už dnes konajú najrôznejšie akcie, ako napríklad Festival malých pivovarov alebo Jazz pod Kozákovom. Pre ne je ideálnym miestom bývalá zámočnícka dielňa, v ktorej je dodnes zachovaný unikátny portálový žeriav z roku 1890 a podľa Sebastiana je to najstaršie zariadenie svojho druhu na svete, ktoré stojí na svojom pôvodnom mieste.
Foto: Fabrika 1861
Sixtínska kaplnka vodného inžinierstva
Architektúra dielne je úplne výnimočná, hoci aj na nej sa podpísali desiatky rokov komunistického režimu. „Na strope napríklad bývali štyri lustre, ktoré však vtedajší prevádzkovatelia odstránili a namiesto toho do štukového ozdobného stropu vyrezali obrie diery pre papundeklové svetlá. Ale reštauratéri už teraz pracujú na štukových lamelách, aby sme mohli všetko vrátiť do pôvodného stavu. A potom chceme nechať vymaľovať celú dielňu Heshamom Malikom,“ prezrádza riaditeľ.
Nebude to prvýkrát, čo rodina osloví tohto medzinárodne uznávaného umelca. Stojí tiež za výmaľbou vodnej elektrárne v Přeperích pri Turnove, ktorú rodina Kuršelovcov prevádzkuje, a ktorej tiež vrátila pôvodný lesk.
Malik vtedy priamo na betónovej stene namaľoval dielo, ktoré vyjadruje, ako on sám vníma udržateľnosť alternatívneho zdroja energie, ako je voda. „Dokonca si to všimli aj v New York Times, kde napísali, že je to Sixtínska kaplnka vodného inžinierstva,“ podotýka Sebastian.
Rieku Jizeru, ktorá areálom preteká, využívajú v semilskej továrni stále. Aj dnes im pomáha vyrábať elektrinu. Vodná elektráreň má výkon síce len 500 kilowattov za hodinu, no pre potreby nájomníkov to stačí. A voda sa hodí aj pre malý pivovar, ktorý chcú vo fabrike postaviť.
Lietajúci pivovar a energetika
„S bratmi sme milovníkmi piva, a tak sme si urobili radosť a v pivovare v Lomnici nad Popelkou sme si uvarili vlastné pivo pod názvom Fabrikant. Zatiaľ sme lietajúci pivovar, no do budúcna by sme chceli mať kamenný, práve tu,“ praje si Sebastian a dúfa, že sa im tak podarí obnoviť pivovarnícku výrobu, ktorá mala v Semilách svoju tradíciu.
Už pred 33 rokmi otec Sebastiana a jeho bratov spolu so svojím vzdialeným bratrancom založili spoločnosť, ktorá investuje do rôznorodých aktív. Dohromady rodina vlastní desať funkčných firiem s obratom okolo tristo až štyristo miliónov korún (zhruba 12 – 16 miliónov eur). Najnovšie sa stal generálnym riaditeľom celej investičnej skupiny Adam Kuršel a o právnu agendu všetkých firiem sa cez svoju advokátsku kanceláriu stará brat Jakub.
Väčšina firiem pôsobí v oblasti energetiky, predovšetkým v prevádzke vodných elektrární na toku riek Jizery a Kamenice. Jednou z nich bola napríklad aj elektráreň v Železnom Brode, ktorá získala titul Stavba roka 2010. V semilskej fabrike zase chystajú veľkú fotovoltickú elektráreň, ktorá bude umiestnená iba na tých strechách, ktoré nie je vidieť zo zeme. Aj tak pokryje plochu okolo 10-tisíc štvorcových metrov.
„Vízia nášho otca je, aby sme z toho areálu urobili krásny kultúrny podnik a dokázali, že kultúrou to nežije iba v Prahe, ale aj tu u nás v Semilách,“ podotýka Sebastian. Okrem opravy bývalej pradiarne, ktorá zhltne stovky miliónov korún, pôjdu ďalšie desiatky miliónov aj do ostatných budov.
Foto: Fabrika 1861
„Počas socializmu sem nejaké peniaze prúdili, ale hlavne do výroby, nikdy sa však neinvestovalo do samotných budov. Kým išli stroje, tak nimi boli vykurované, ale hneď ako prestali, fasády vychladli, vymrzli, začali sa odlupovať, hnili strechy. A čo nezničilo počasie a zub času, to dokončili vandali, ktorí vysekávali železo, vyrezávali potrubie a predávali to za pár stoviek v zberných surovinách.“
V najbližšom pláne je tak oprava kancelárskej budovy a potom najväčšej haly, ktorá je v dezolátnom stave a potrebuje nutne rekonštrukciu strechy. Jediné, čo nechala firma zdemolovať, bola už značne schátraná hasičská zbrojnica.
Inak sa snažia všetky budovy zachovať a postupne zreštaurovať. „Naším cieľom je, aby Semilská fabrika robila radosť nám aj ostatným. A chceme ukázať, že sa dá skombinovať stále funkčný priemysel s kultúrou,“ uzatvára Sebastian Kuršel.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Pšeničková.
